Založiť novú webovú stránku alebo e-shopChcem nový web
aktualizované: 04.11.2017 20:47:27 

Večné zákony 1‚ 2



 
 




  Natália de Lemeny - Makedonová

 
 
VEČNÉ ZÁKONY

Nové Pokolenie

1. diel



 
 


Naša planéta sa blíži k dobe obratu, keď sa zrodí nový svet. Nemôže však vzniknúť na pôde starého, lebo bude veľmi odlišný.
Ľudia sa nevyvíjajú tak, ako by sa mali, preto sa všetko nepravé a nenapraviteľné zrúti, aby uvoľnilo cestu novému životu.
Dnešný človek by mal vedieť, že súčasné zmeny nie sú dielom náhody, ale zákonitým dianím určeným pre blaho nového pokolenia.
 

















ROZHOVOR
namiesto úvodu
 
Prezradíte čitateľom, prečo ste sa rozhodli napísať knihu o večných zákonoch?

Som rada, že ste mi položili túto otázku. Chcem, aby čitateľ vedel hneď na začiatku, že ja nie som autorkou múdrosti, s ktorou sa tu bude postupne oboznamovať. Sama by som sa nikdy nerozhodla napísať takúto knihu. Pripadalo by mi to trúfalé.


A predsa ste tak urobili. Čo alebo kto vám dal na to podnet?

Keby som sa zverila čitateľom s tým, ako mi bola oznámená táto úloha, nik by mi neveril. Materialisti preto, lebo nemajú dostatok informácií o duchovných dejoch, a prívrženci rôznych náboženských smerov zo strachu, aby neboli náhodou „zvedení“ zo svojej cesty.


Tak sa teda nedozvieme, kto vás vyzval na napísanie knihy?

Pozorný a vnímavý čitateľ sa to dozvie priamo pri jej čítaní a zároveň objaví pôvodný prameň.


Ak už existuje prameň - zdroj informácií, prečo ste museli napísať inú verziu?

Pôvodná kniha od nemeckého autora bola určená iba duchovne vyspelým jedincom, ktorí vážne hľadajú pravdu o živote a jeho zmysle. Pre bežných ľudí, ktorí sú plne zaujatí pozemskými starosťami, je akoby zapečatená. Nemôžu ju pochopiť, pretože si vyžaduje koncentráciu a mnoho času.

Keďže sa blíži doba splnenia dávnych prísľubov, ale aj zániku všetkého nesprávneho, mám vydať na svetlo prameň, ktorý súvisí s uskutočnením týchto zmien.

Nestačilo by len upozorniť na pôvodný zdroj?

Nie, ten je už roky voľne k dispozícii, ale zostal doteraz nepoznaný a nepochopený. Mojou úlohou je sprístupniť ho novou, ľahšou formou, aby čitateľ po prijatí základných informácií, ktoré sú tu podané zjednodušene, mal záujem si ich doplniť.

 
Zamýšľali ste sa nad tým, prečo ste dostali túto úlohu práve vy?

Samozrejme. Zo začiatku som bola z toho prekvapená, že ja, bývalá materialistka, som dostala duchovnú úlohu. Postupne som sa však dozvedala podrobnosti tohto poslania i to, že jeho uskutočnenie mi bolo v pravý čas iba pripomenuté. Dovtedy som pôvodnú knihu nepoznala, i keď som neustále hľadala „univerzálnu“ pravdu a spravodlivosť. Až keď som sa zahĺbila do tohto prameňa, ktorý dával odpovede na všetky moje otázky, pocítila som nevýslovnú vďaku za to, že môžem pokračovať v šírení jeho poznania.


Komu je vlastne určená vaša kniha, keď ste hneď na začiatku vylúčili materialistov aj prívržencov iných duchovných smerov?

Písala som ju formou prístupnou pre „otvorených“ materialistov, ale aj idealistov, ktorí hľadajú logický a ucelený obraz o vesmíre a človeku.
 
Čo si sľubujete od vydania knihy?

Viem, že nikoho nepresvedčím o čomsi novom, ak sám nebude chcieť. Mám iba ľuďom oznámiť, že je tu niečo, čo im pomôže pochopiť súčasný chaos a pripraviť ich na očakávané zmeny, ktoré nastanú. Je to ponuka. Bude závisieť od každého, ako ju prijme.

 
Zhovárala sa redaktorka
Magdaléna Sedláčková










1. KAPITOLA
 

Prečo má človek poznať večné zákony? Aký to má pre neho zmysel?

Pokiaľ ich nepozná a nedodržiava, neustále ho poškodzujú a všemožne „trestajú" až dotiaľ, kým sa im neprispôsobí a nepochopí ich zmysel. Paradoxom nášho moderného života je, že kto chce jazdiť autom, musí poznať dopravné predpisy, aby neohrozoval seba aj iných. Avšak v bežnom živote sa z neznalosti večných zákonov nechávame denne ubíjať ich dôsledkami, ktoré sú v porovnaní s jazdou neraz nebezpečnejšie.

Ako je možné, že nám uniklo poznanie večných zákonov, keď sú večné a stále prítomné?
Kým bolo pre väčšinu z nás dôležité len uspokojovanie pozemských potrieb a žiadostí, nemohli sme dospieť ku kontaktu s večnosťou. Naša duša nebola ešte pripravená prijať toto poznanie. V dnešnej dobe však už mnohí z nás majú dostatočne vyvinuté duševné schopnosti, takže dvere k spoznaniu večných zákonov sú pred nimi otvorené.
Všeobecným vývojom sa zvýšili u každého človeka nároky na hmotné pohodlie, kvalitnejšie bývanie, lepšiu hygienu, tvorivejšiu prácu, viac sa venujeme aj zovňajšku a kultúre. Súbežne sa znásobili požiadavky na vyššie duševné poznanie, pretože telo sa môže dokonale vyvíjať iba v harmónii s dušou. Čoraz viac ľudí chce preniknúť do tajomstiev života stále hlbšie. Túžia dozvedieť sa, ako lepšie žiť, ale aj prečo vlastne žijú a prečo umierajú.
Lenže ktorá cesta z mnohých, čo sa dnes ponúkajú, vedie k správnemu poznaniu? Veď koľkí na tých svojich blúdia, dokonca aj padajú, takže začínajú pochybovať, či pravá cesta vôbec existuje.
Z tohto labyrintu sa však človek môže vymotať len vtedy, ak si zachová jasnú hlavu a otvorené srdce. Podobne ako v doprave značky a smerové tabule dovedú človeka bezpečne do cieľa, v bežnom živote sú večné zákony míľnikmi na ceste k poznaniu.
Uplatnenie večných zákonov v praxi býva spočiatku namáhavé. V mnohých prípadoch sa bude musieť človek obrátiť o 180 stupňov späť alebo úplne iným smerom, ako bol dosiaľ zvyknutý. No časom zistí, že jeho život sa stal pokojnejší, vyrovnanejší a podriadi sa im dobrovoľne, ako to urobil pri dopravných predpisoch. Poznaním a dodržiavaním večných zákonov bude v spoločnosti postupne miznúť utrpenie, zhon a nespravodlivosť, ktoré sú ovocím ich neznalosti.
Utrpenie nie je nevyhnutnou súčasťou života, ako to tvrdia niektoré duchovné smery. Je len dôsledkom chybných činov, ktorých sa dopúšťame z nevedomosti.

*

Ako sa vlastne prejavujú večné zákony? Predovšetkým pôsobia ako sila, ktorá udržiava vesmírny kolobeh. Jej účinky dokážeme pochopiť ako jeden celok iba intuitívne. No rozum, ktorý rád zatrieďuje a škatuľkuje, ju vidí ako súhrn rozličných zákonov.
Večné zákony sa prejavujú nepretržite, bez ohľadu na vznik a zánik vesmíru, lebo sú stále a nemenné. Na tomto svete im podliehame v rôznych oblastiach života - v prírode, v činoch, v myslení, citoch a dokonca aj po smrti. Často si ich vplyv na náš život nevieme logicky vysvetliť, preto svoju nevedomosť zakrývame jednoduchým tvrdením, že ide len o náhodu alebo o niečo, čo vôbec od nás nezávisí.
Vesmír aj neviditeľné svety nad ním majú množstvo obyvateľov. Človek je schopný spoznať a prijať tieto „iné svety“ len vďaka tomu, že sú popretkávané rovnakými zákonmi. Nehmotné, avšak vnímateľné pôsobenie prazákonov budeme postupne objavovať, o ich existencii sa však musí presvedčiť každý sám dôkladným pozorovaním a hodnotením svojho života a okolia. Hmotné účinky večných zákonov už dávno zistili rôzne vedecké disciplíny, preto má každý možnosť nájsť vo svojej profesii obdobu ich pôsobenia.
Teraz si vysvetlíme večné zákony len na známych skutočnostiach a pojmoch z bežného života, až potom ich budeme rozvíjať aj v iných oblastiach, súbežne s prijímaním nových poznatkov. Neskôr pochopíme, že takmer každý dej je výsledkom pôsobenia viacerých zákonov a že naozaj pôsobia ako celok. Napriek tomu si ich rozoberieme teraz jednotlivo.

*

Ako sa prejavuje zákon tiaže v nehmotnej forme života? Hľadajme ho najmä v oblasti myslenia a cítenia. Iste každý pozná z vlastnej skúsenosti, ako ho zlé myšlienky alebo vážne starosti „ťažia" . Takisto nečisté svedomie alebo chybné rozhodnutia nás unavujú, vyčerpávajú a „tlačia" k zemi, akoby sme niesli na chrbte veľký náklad. No poznáme aj pocit eufórie, vznášania sa, keď nás radostné správy, ušľachtilé myšlienky a láskyplné city akoby nadľahčovali.
Zjednodušene môžeme vyjadriť, že zákon tiaže sa na nehmotnej úrovni života prejavuje tým, že všetko negatívne, nepríjemné a zlé nás zaťažuje, kým pozitívne a optimistické myslenie a city nás nadľahčujú, povznášajú.

*

Ľahko sa zbližujú ľudia s rovnakými sklonmi, záujmami a životnými hodnotami. Preto spájať, priťahovať sa a rozumieť si možno len na rovnakej úrovni. Nerovnorodé sa nemôže spájať, odpudzuje sa, vytvára nesúlad a utrpenie.
Analógiu v prírode môžeme nájsť napríklad pri krížení plodín. Nepodarí sa nám skrížiť pšenicu s jablkom, lebo sú to dva rozličné druhy rastlín. Ale pšenicu s inou obilninou môžeme skrížiť, pretože ide o rovnaký druh.
V citovom živote je takýmto príkladom partnerstvo. Láskyplný a trvalý vzťah môže vzniknúť len v takej dvojici, v ktorej obaja úprimne milujú. Ak len jeden miluje a druhý je ľahostajný, chýba rovnorodosť citov - obojstranná láska. V takom vzťahu vzniká nerovnováha, ťažkosti a utrpenie, lebo je narušený zákon rovnorodosti. Ak však takých partnerov spája iná rovnorodosť, napríklad lipnutie na majetku, deťoch alebo niečom inom, vtedy môžu spolu existovať dobre, no skutočnú lásku nespoznajú.

*

Spolu s predchádzajúcim zákonom úzko súvisí zákon doplnenia celku. Podľa neho sa v rovnakom druhu v čase zrelosti priťahujú protiklady opačné póly - kladný a záporný, samec a samička, muž a žena, lebo tvoria spolu dokonalý celok. Práve preto je prvým predpokladom zákona o doplnení celku rovnorodosť. Spáriť sa môže napríklad kohút a sliepka. No kohút a mačka sa nespária, lebo nepochádzajú z rovnakého druhu. Ani dve sliepky sa nespária, aj keď sú z rovnakého druhu, chýba im totiž protipól.
Podobné je to aj s ľudskými vlastnosťami. Nie rovnaké, ale rôznorodé sa dopĺňajú do celku. Keď majú napríklad obaja partneri rovnakú vlastnosť - nestálosť, v ich vzťahu niet pokoja a poriadku. Prevláda v ňom chaos a nevyrovnanosť. Ak sú však obaja partneri maximálne stabilní, chýbajú im nové impulzy, nudia sa alebo si svoju obmedzenosť ani neuvedomujú.
Najideálnejší stav pre harmonický život vytvára dvojica, ktorá sa dopĺňa odlišnými vlastnosťami, ale napriek tomu uznáva rovnaké životné hodnoty a ciele.

*

Ako sa dá vysvetliť zákon spätného pôsobenia? Účinok tohto zákona v bežnom živote ľudia postrehli už dávno a vyjadrili ho prirovnaním „Čo človek dáva, to dostane“. Kresťanom priblížil tento zákon Kristus svojím výrokom „Čo človek zaseje, to zožne" . Z fyziky nám ho pripomína zákon akcie a reakcie.
Keďže je vesmír ohraničený, a nie nekonečný, ako sa nám to zdá z obmedzeného ľudského pohľadu, nič sa v ňom nemôže stratiť. Všetko sa v kruhu vracia späť k východisku, dokonca ešte znásobené. Podľa zákona rovnorodosti sa pri spätnom pohybe rovnorodé priťahuje, hromadí, teda zväčšuje. Preto zákon spätného pôsobenia pôsobí súčasne so zákonom rovnorodosti.
No, ak hodnotíme činy nejakého človeka alebo aj vlastné, nie vždy objavíme ich okamžité dôsledky, teda spätný účinok, hoci to očakávame. V bežnom živote nebýva dobro vždy odmenené dobrom, a ani zlo rovnakou mincou. Stačí si spomenúť na ľudí, ktorí žijú v blahobyte a v spokojnosti aj na úkor iných. Ovocie ich činov v podobe spätných účinkov nevidíme hneď, nuž si myslíme, že tento zákon nefunguje presne. Kto však pochopí, že život človeka je veľmi krátky na to, aby v ňom mohol „zožať" všetko, čo v tomto živote „zasial" , musí hľadať vyrovnanie vo večnosti - na onom svete a v opätovných návratoch na Zem.
Väčšina z nás sa zdokonaľuje iba tým, že robí chyby. Ich dôsledky - spätné účinky nemusí však prežiť ešte v tom istom živote, pretože ešte na ne jednoducho nedozreli podmienky. To však neznamená, že sa stratili. Mnohí práve z tohto časového posunu prestali veriť v platnosť zákona spätného pôsobenia, v spravodlivosť.
Všetky staré náboženstvá na celom svete poznali viacnásobné návraty človeka na Zem - reinkarnáciu, ktorá jediná dáva možnosť odpykať chyby tam, kde vznikli - na Zemi.
V 6. storočí na ekumenickom koncile v Carihrade chcela kresťanská cirkev dokázať, že ľudská vôľa môže meniť aj večné zákony. Popretím reinkarnácie chcela zmazať vplyv zákona spätného pôsobenia. Samozrejme zákon fungoval, či ho uznávala, alebo nie. Podľa kresťanských predstáv človek, ktorý zhrešil, sa dostane po smrti do „pekla" - navždy. Ale večné odpykávanie chýb v „pekle" nedáva ďalšiu možnosť vývoja. Človek už teda nemá možnosť napraviť chybu a zmeniť sa. Iba opätovný život na Zemi poskytuje takú príležitosť.
O tom, že aj v období Krista poznali a uznávali reinkarnáciu, svedčia pozostatky, ktoré „zabudli" vtedajší upravovatelia Biblie z nej vyňať. Je ich viac, spomenieme len niektoré.
Apoštoli sa pýtali Ježiša, keď zbadali slepého žobráka: „Kto zhrešil, on sám alebo jeho rodičia?" Chceli sa tak dozvedieť, za koho svojou slepotou pyká, či za rodičov, alebo za seba.
Ďalej v Matúšovom evanjeliu, v 17. kapitole, 10. verši Ježiš jasne hovorí, že staroveký prorok Eliáš prišiel znova na Zem v osobe Jána Krstiteľa, ale nespoznali ho a zabili.
Ukážeme si na príklade zo súčasného života, ako približne funguje zákon spätného pôsobenia.

Mladý muž uháňa na aute príliš rýchlo cez dedinu. Nerešpektuje dopravné predpisy, lebo pre svoju mladosť ešte nevie predvídať. Keď mu vbehne do cesty dieťa, napriek maximálnemu úsiliu nestačí zabrániť nehode a spôsobí mu úraz. Ak muž úprimne oľutuje svoju chybu a prejaví to aj skutkom tak, že začne jazdiť opatrnejšie, už si sčasti svoju vinu odpykáva. Jeho pozitívny postoj k chybe vedie k tomu, že sa čoskoro uzavrie kruh spätných účinkov. Jeho pykanie sa napríklad môže dovŕšiť tým, že zabráni nejakým spôsobom inej vážnej nehode, ktorej bude svedkom.


Kto sa však zo svojej chyby nepoučil, nemusí už dostať príležitosť na jej odčinenie v tomto živote. Podľa zákona spätného pôsobenia si ju odnáša do ďalšieho života. Zároveň bude podľa zákona rovnorodosti znášať znásobené dôsledky približne takto: buď sa sám stane obeťou nehody s ťažším úrazom, ako spôsobil, alebo mu niekto iný vážne zraní dieťa.
Teda spätné účinky splatené rovnakou mincou - nehodou zasiahnu len toho, kto sa zo svojej chyby nepoučil. Postihnutý tým dostáva ďalšiu možnosť na vlastnom utrpení pochopiť svoje nedostatky, a tak sa zmeniť. Z uvedeného vyplýva, že nie Boh, ale človek sám sa trestá, keď nepozná a nedodržiava večné zákony, ktoré na neho pôsobia ako bumerang.
Možno sa dakto po spoznaní zákona spätného pôsobenia zamyslí nad tým, prečo sa niekto narodí ako mrzák, keď ešte nestihol v živote nič zlé urobiť. Alebo v tej istej súvislosti začne uvažovať, ako boli potrestaní vojnoví zločinci, ktorí surovo vraždili a kaličili ľudí. Je pravda, že nie všetci niesli následky za svoje činy v tom živote, v ktorom neľudsky konali. Čím neskôr ich však znášajú, tým sú ťažšie. Rozmnožia sa podobne, ako keď zasejeme jedno zrno a z neho vyrastie viacej zŕn.
No nie každé utrpenie je prejavom spätných účinkov. Mnohí znášajú útlak, škodu alebo chorobu z nezvládnutého pocitu krivdy, z nedostatku lásky a pochopenia. Sebaľútosť je útechou iba na chvíľu, potom si človek musí uvedomiť svoju slabosť a hľadať príčiny, ktoré ho priviedli do tejto neprekonateľnej situácie. Po pochopení seba, ale aj iných bude možno konať konštruktívne, aby sa zbavil ďalšieho utrpenia.

*

Nikto snáď nepochybuje, že pohyb je nevyhnutnou súčasťou života. Všetko, čo sa podriadi zákonu pohybu, má v sebe život, a tým aj vývoj. Kde je nedostatok pohybu, tam dochádza k stagnácii a úpadku.
V prírode majú zvieratá svojich prirodzených nepriateľov, ktorí ich nútia k neustálemu pohybu a ostražitosti - tak sa zdokonaľujú a vyvíjajú. Za obeť padnú iba slabé, choré a staré tvory.
Aj u ľudí primeraný telesný pohyb, dokonca aj stres, pôsobí aktivizujúco na telo aj myseľ, odhaľuje skryté rezervy a v dôsledku toho podporuje vývoj. Pohodlní a leniví ľudia ochorejú a zoslabnú skôr než aktívni. Ich myseľ býva často rovnako ako telo strnulá a lenivá, a preto je len ťažko schopná pochopiť príčiny svojho utrpenia. Títo chudáci nemajú ani dosť síl a odvahy, aby unikli z ubíjajúcej situácie, alebo ju zmenili. V prípade choroby si nechcú upraviť nevhodnú životosprávu, ani zbaviť sa zlých návykov. Nedostatok pohybu je teda brzdou telesného aj duševného zdravia a vývoja.
Pri nadmernej aktivite, často vyplývajúcej z dlhotrvajúceho stresu, a pri veľkej fyzickej záťaži vznikajú podobné dôsledky ako pri nedostatku pohybu - rýchlejšie starnutie a choroby.
Tak ako telo potrebuje neustály pohyb, tak aj duša. Tá sa hýbe myslením, rozvíjaním citov a vytyčovaním cieľov. Zákon pohybu sa prejavuje v duševnej oblasti ako chcenie - vôľa, pomocou ktorej uskutočňujeme svoje želania.

*

Ak chce človek žiť v telesnom a duševnom zdraví, musí sa podriadiť zákonu rovnováhy. Znamená to neustálu snahu o vyrovnávanie výkyvov a harmónie, ktoré spôsobuje aktívny život. Každý má dbať, aby v jeho živote bola rovnováha medzi dávaním a braním, medzi prácou a oddychom, medzi utrpením a radosťou. Rovnováha nie je stav, ktorý trvá večne, ale o ktorý sa človek musí večne usilovať. Kto nedbá na zákon rovnováhy, je ním „vyrovnávaný" vo forme rozličného utrpenia - depresiami, slabosťou, chorobami a nehodami.
U mnohých ľudí spôsobilo zrýchlené tempo života iba bezhlavé konanie bez jasného životného konceptu, s jediným cieľom - prežiť. Kto nemá čas pravidelne, aspoň pár minút denne sa zamýšľať nad svojím životom, nad svojím konaním, túžbami a cieľmi, je v neustálom strese a v napätí, ktoré potom prenáša aj na svoje okolie a do svojej práce. Jeho život je len premárnenou šancou, lebo nemá čas si uvedomiť, načo tu vôbec je.

v

V každom človeku sa začne už v mladosti prejavovať túžba po duchovnom poznaní formou nevysvetliteľného nepokoja a hľadania. Zmyslom tohto zákona je, aby človek duševne rástol a rozvíjal sa. Niektorí túto túžbu veľmi skoro udusia alebo zatlačia do úzadia ako niečo, čo je v praktickom živote nepoužiteľné a zbytočné.
Iní jej zas vytýčia nesprávny smer. Týka sa to najmä mládeže a zbožňovania idolov - spevákov, hercov, športovcov. Tieto vzory ju inšpirujú skôr k pestovaniu márnivostí než k aktívnemu hľadaniu vyšších duchovných právd a k poznaniu pravého zmyslu života.
Ďalší zas túžbu po krajšom a dokonalejšom svete, ktorá je prejavom tohto zákona, realizujú pohodlným spôsobom - únikom do iných svetov v stave zmeneného vedomia, pomocou drog alebo meditácií. Zahatávajú si tak cestu k poznaniu vyšších právd prirodzeným vývojom na Zemi.
Takzvaní „realisti" pretransformovali túto túžbu, tento nepokoj do honby za čisto pozemskými hodnotami - majetkom, postavením a zábavou. Napriek neustálemu uspokojovaniu týchto pre nich najdôležitejších potrieb, chýba im pokoj a vyrovnanosť. Nenašli totiž ten pravý zmysel života, ku ktorému ich malo hľadanie doviesť - k poznaniu sveta a seba samého.




2. KAPITOLA


Pri pohľade na nekonečne vzdialené hviezdy sa zdá priam neuveriteľné, že vesmír má svoje hranice, že je konečný a ohraničený. Zákony fyziky nám potvrdzujú, že kde existuje čas a priestor, musia byť aj hranice. I keď sú pre nás nepredstaviteľne ďaleko, predsa len existujú. V určitých obdobiach sa vesmír v rámci týchto hraníc rozpína, rastie a neskôr zase mizne, až z neho ostáva iba neviditeľné prasemeno, ktoré sa znovu postupne obaľuje a narastá.
Z hľadiska ľudského videnia sa vesmír skladá z dvoch základných častí, z viditeľnej a neviditeľnej. Napriek tejto výraznej odlišnosti sú obe časti hmotné, avšak každá iného druhu. Zjednodušene budeme viditeľnú časť nazývať hrubohmotnosť a neviditeľnú časť jemnohmotnosť. Sú to teda dva odlišné svety, ktoré však spája rovnaký pôvod - hmota. Tá podlieha neustálym premenám - rastie, hutnie a rozpadá sa, lebo je nedokonalá, nestála. Aj obe časti vesmíru podliehajú týmto procesom, keďže sú hmotné.
Pod hrubohmotným vesmírom si treba predstaviť iba hmotné, viditeľné vesmírne telesá - hviezdy a planéty, pod jemnohmotným ich tzv. tiene, ktoré majú rovnaký, ale omnoho väčší tvar, ľudským okom neviditeľný.1
Nad celým vesmírom sú ďalšie svety, ktoré sú nehmotné, budeme o nich hovoriť až neskôr. Tie už nebudeme zahŕňať pod pojem vesmír, ale do pojmu stvorenie. Hoci celým stvorením prenikajú rovnaké zákony, predsa ich účinky sú rôzne, závisia od úrovní, cez ktoré pôsobia. Hlavnou príčinou, i keď nie jedinou, je predovšetkým odlišná teplota v jednotlivých svetoch.
Hrubohmotný vesmír je podľa zákona tiaže rozdelený do siedmich úrovní nad sebou. Dolu rotujú najhutnejšie, najchladnejšie úrovne a vyššie úrovne sú priepustnejšie a jemnejšie. Pod vplyvom vyššej teploty sa horné úrovne pohybujú rýchlejšie, spodné zas pomalšie. Rýchlejší pohyb a väčšie teplo má za následok dlhšiu životnosť úrovní. Vyššie svety sú preto trvácnejšie, jemnejšie a aj väčšie. Nižšie úrovne sú hutnejšie a menšie. Keďže nimi preniká menej svetla, rotujú pomalšie, skôr sa rozpadávajú a podliehajú rozkladu.
Jemnohmotný vesmír je tiež podľa zákona tiaže rozdelený do siedmich úrovní. Obe časti vesmíru majú teda sedem vrstiev, ktoré sú na okrajoch jemnejšie, a tým, podľa zákona rovnorodosti, vytvárajú možnosť vzájomného prelínania, spájania. Rozdiel medzi hrubohmotnosťou a jemnohmotnosťou je totiž taký obrovský, že bez tohto rozvrstvenia by spojenie všetkých úrovní nebolo možné.
Celý vesmír pozostáva zo siedmich základných častí, ktorých názvy sa spomínajú v Biblii, v Zjavení Jána: Efezus, Filadelfia, Laodicea, Pergamos, Sardy, Smyrna a Tyatíra. Zem sa nachádza v časti Efezus. Podľa zákona tiaže patrí do úrovne nižších planét, nie však najnižších.

*

Celým vesmírom preniká neviditeľná energia - základná sila. Prejavuje sa ako svetlo a teplo, ktoré za pôsobenia večných zákonov udržiava jednotlivé úrovne stvorenia. Hoci je hmota nehybná a nemá vlastné teplo, napriek tomu každé teleso zvlášť a celý vesmír rotuje. Základná sila ho zahrieva a krúti prostredníctvom vyššieho sveta, o ktorom si povieme neskôr.
Aj človek je v kontakte so základnou silou, ktorá existuje mimo neho. Spája sa s ňou prostredníctvom citu a jeho hnutí. Keďže je táto sila neutrálna, dá sa použiť aj pozitívne, aj negatívne; podľa kvality citov. Základná sila je akoby vodičom, cez ktorý sa sprostredkúva dobro, ale aj zlo, šťastie alebo nešťastie. Keby človek nemal k dispozícii túto základnú silu, bol by na Zemi v možnostiach existencie a vývoja veľmi obmedzený. Spomínaná sila sa nazýva základná, lebo okrem nej prúdia vesmírom aj iné energie - z nižších svetov, na ktoré sa nenapájame citom, ale rozumovými schopnosťami a činnosťami.
Vo vesmíre nie je ticho a tma, ako sa nám to zdá pri pozorovaní nočnej oblohy. Všetky telesá vo vesmíre žiaria ako drahokamy a ich farebné odtiene prezrádzajú, aký je na nich život. Vo vyšších sférach sa farba zlučuje so zvukom a v tejto jednote znie nepredstaviteľne krásna hudba, nazývaná nebeská harmónia. S každou zmenou akordov sa mení farba aj intenzita vyžarovaných lúčov.

*

Jemnohmotná časť Zeme - jemnohmotnosť, hovorí sa jej aj onen svet, záhrobie, astrál, je staršia ako hrubohmotná časť - hrubohmotnosť. V jemnohmotnosti sa vyvíjala naša duša, lebo vznikla skôr než hmotné telo. Jej vznik si ešte vysvetlíme neskôr.
Už je aj vedecky dokázané, že po smrti vychádza z tela neviditeľná energia - duša, ktorá má určitú váhu, i keď v porovnaní s telom nepatrnú. Vedci ju zmerali, a tým dokázali, že duša je tiež hmotná. Naše hmotné telo smrťou zaniká, rozkladá sa na pôvodné prvky, ktoré sa po každom majiteľovi stávajú dokonalejšie, a tým preduchovňujú hmotu. V dôsledku zákona rovnorodosti nemôže duša po smrti tela ostať na Zemi, lebo jej jemná podstata sa tu nemôže aktívne prejavovať a pôsobiť na svoje okolie. Podľa zákona spätného pôsobenia a zákona rovnorodosti sa vracia do miesta svojho pôvodu - do jemnohmotnosti, kde pokračuje na inej úrovni vo svojej vedomej existencii.

*

Podľa toho, čo sme uviedli, je teda smrť ukončením života na Zemi a narodením do astrálneho sveta. Kvôli tejto dôležitej udalosti prídu mnohí mŕtvi príbuzní a známi privítať nového obyvateľa záhrobia. Umierajúci ich vníma svojimi jemnohmotnými duševnými zmyslami, lebo po smrti tela už nevníma hmotnými zmyslami. Keď duša vyjde z tela, ostáva v blízkosti pozostalých a vníma všetko, čo hovoria a robia. Rozpráva sa s nimi, dotýka sa ich, presviedča ich, že nezomrela, ale nik ju nepočúva. Zákon rovnorodosti zabraňuje vnímať nerovnorodé dojmy, preto živí nedokážu vidieť dušu, ani počuť jej hlas. Takisto necítia dotyky duše na svojom tele.
Vyspelá duša sa po smrti veľmi rýchlo odpúta od pozemského tela, s ktorým je počas života spojená jemnohmotnou astrálnou šnúrou. Väčšinou už necíti bolesti pred smrteľným zápasom, i keď telo vydáva ťažké vzdychy, lebo z neho vykĺzne rýchlo a ľahko. Opačne je to pri nedostatočne vyvinutej duši, ktorá v dôsledku ťažšej váhy ostáva spojená s telom dlhšie, preto prežíva aj bolestný smrteľný zápas. Nie je zriedkavosťou, že vníma aj svoj pohreb a často cíti aj pitvu a rozklad tela. Zákon rovnorodosti ju dlho drží pri tele, kým dozretá, ľahká a jemná duša sa od neho oddelí rýchlo v dôsledku veľkej rozdielnosti.
Príbuzní môžu niekedy mŕtvemu nechtiac uškodiť. Ak duša rýchlo opustí svoje telo a šnúra, ktorá ju s ním spája, nie je ešte pretrhnutá, na silné náreky a zúfalé volanie svojich príbuzných sa dobrovoľne do neho vracia. Chce im povedať, aby netrpeli, lebo žije, ale na inej úrovni. Lenže oni ju aj tak nepočujú a nevidia. Návratom do tela však duša prežíva smrteľné muky, ktorých mohla byť ušetrená.
Podľa čoho sa pozná vyspelá duša? Nemusí to byť vždy duševne vzdelaný alebo nábožensky orientovaný človek. Mnoho tzv. hlboko veriacich nemá vôbec vyspelú dušu a naopak, nejeden ateista ňou môže disponovať, ak jeho pohnútky a činy sú čisté a nezištné. Niekedy človeka s vyspelou dušou jeho okolie ani nespozná, lebo jej kvality sa často neprejavujú navonok.
Smrť by sme mali brať ako niečo zákonité, nevyhnutné, čo je často určené už pred narodením. Aj predčasná smrť je väčšinou plánovaná. Preto pomstu a krivdu treba ponechať na večné zákony. Veď smrťou sa nič nekončí, iba sa mení prostredie a forma života. Z hrubohmotnej Zeme prechádza človek do jemnohmotnej, kde pokračuje v ďalšom vývoji.
Jediným majetkom, ktorý si človek odnáša po smrti do večnosti, je duša. Všetko ostatné smrťou zaniká. Aj rozumové poznatky, lebo rozum je len jemnejšia časť mozgu - hmoty.

*

Doteraz sme jemnohmotnosť nazývali astrál, ale v skutoč-nosti sa astrál začína už v hrubohmotnosti v strednej časti. Duša človeka musí podľa zákona spätného pôsobenia prežiť po smrti v astráli všetko, čo neodpykala na Zemi. Vyspelá a čistá duša, nezaťažená vinami a nízkymi sklonmi, prechádza cez tento prah rýchlo do vyšších sfér jemnohmotnosti. V astráli je omnoho pestrej-ší život než na Zemi. Krajiny, budovy a všetko, čo vytvoril, alebo vymyslel človek na Zemi, je tu krajšie, ale aj horšie, lebo jemnohmotnosť sa ľahšie formuje.
V inej časti astrálu sa nachádzajú predobrazy všetkých vecí a činností z vyšších svetov, podľa ktorých ľudia na Zemi tvoria svoje diela. Kto na čo myslí, to si podľa zákona rovnorodosti pritiahne, lebo to doslova visí nad jeho hlavou. Prispôsobí predobraz vlastným predstavám a dobe a myslí si, že všetko pochádza od neho. V skutočnosti mu k dielu dopomohli aj ostatní ľudia na Zemi, ako aj vo vyšších sférach, ktorí sa zaoberali podobnými činnosťami.
Astrál a jemnohmotnosť nie sú konečným cieľom putovania duše. V nich len „vyčkáva“ na ďalšie vtelenie, ale nespí večným spánkom. Vyspelejšie duše tu žijú aktívnym životom ako vedomé osobnosti, aj sa vzdelávajú. Duša má tiež podobu človeka, dokonca krajšiu ako hmotné telo. Keďže je jemnejšej podstaty, má schopnosť rozpínať sa, ale aj zmršťovať. Preto rastie s telom. V nižších sférach astrálu nie sú duše také krásne, ani ich prostredie, lebo vzniklo z negatívnych myšlienkových foriem a citových hnutí. Nízke duše sa zdokonaľujú v astráli utrpením, ktoré tu prežívajú podľa zákona spätného pôsobenia.
Duša po opustení mŕtveho tela stúpa hore, alebo klesá podľa zákona tiaže do určitej úrovne. Následne putuje v tejto úrovni do príslušnej časti, kam podľa zákona rovnorodosti patrí. V kresťanstve je správne vystihnuté, že duše po smrti odchádzajú do „neba“ - do vyšších úrovní, alebo do „pekla“ - do nižších úrovní. Je to obrazné vyjadrenie kvality jednotlivých hrubohmotných a jemnohmotných svetov.

Ukážme si na príklade, čo prežívajú nie celkom čisté duše na onom svete, v astráli. Ak na Zemi získali svoje postavenie alebo majetok nečestnými spôsobmi alebo na úkor iných, po smrti trpia podobnými neprávosťami. Mnohí ani nevedia, že zomreli, lebo sa dostanú do podobného prostredia ako na Zemi - do továrne, do úradu, do väzenia a pod., kde pokračujú vo svojom životnom štýle. Vďaka rovnakým vlastnostiam sú všetci v tejto sfére trestanými aj trestajúcimi. Až keď precitnú a spoznajú svoje chyby a omyly, prebudí sa v nich túžba napraviť zlo, ktoré na Zemi spôsobili. Keď nastanú vhodné podmienky, dostanú možnosť opätovne sa vteliť - narodiť sa.

V záhrobí sa zaraďujú duše podľa zákona tiaže do jednotlivých sfér a podľa zákona rovnorodosti a kvality duše, do častí. Iba na Zemi žijú spoločne rôzne vyspelí duchovia. Vytvára sa tým možnosť ich rýchlejšieho vývoja, i keď často za cenu utrpenia a škôd tých dokonalejších. Nižší jedinec tu nachádza vzor pre svoje správanie a väčšie možnosti duševného rastu. To v astráli nie je možné, lebo tam žije duša iba s dušami, ktoré sú na rovnakej úrovni. Len presýtenosť a odpor k zlu, či k zvrhlosti ju privádzajú k vývoju, k túžbe zmeniť sa a uniknúť z tohoto prostredia.
Vyspelejší jedinci trpia na Zemi negatívnymi prejavmi svojho nižšieho okolia. Ak však toto utrpenie neskriví ich charakter, stávajú sa vo svojich cnostiach dokonalejší a silnejší. Cieľom vývoja je nielen zdokonalenie, ale aj získanie duševnej sily.





3. KAPITOLA


Takmer každý z nás aspoň raz v živote pocítil, čo je to osudová rana. Prišla nečakane a kruto. Mali sme pocit, že je nespravodlivá, nezaslúžená, a len ťažko sme sa s ňou vyrovnávali. Jedinou náplasťou, ktorá mala našu ranu vyliečiť, bola útecha, že sa nedá nič robiť, bol to osud. Pomysleli sme si, že za to nemôže nik, pretože tak to bolo určené zhora - vyššou mocou.
Podobným spôsobom, len s malým rozdielom, sa vysvetľuje dnes už všeobecne známy pojem karma. V nej je však pôvodcom osudovej rany nie vyššia moc, ani Boh, ale človek sám. Postihnutý vyvolal v niektorom svojom minulom živote príčinu, ktorej dôsledky znáša neskôr, i keď už na to zabudol. Karma teda súvisí s reinkarnáciou - znovuvteľovaním.
Z výkladu karmy je jasné, že Indovia, od ktorých sme prevzali toto slovo, veľmi dobre poznali zákon spätného pôsobenia. Pre nich osudové rany nie sú dôvodom na zúfalstvo a beznádej ako u nás v kresťanskej spoločnosti. Keď človek verí iba v osud, má pri jeho údere pocit krivdy, lebo nechápe dôvod rany, cíti sa akoby podvedený. Podľa karmy je odpykanie vín v tom živote, v ktorom vznikli, ľahšie, pretože človek vie, za čo pyká. Zakrývanie viny a vyhýbanie sa jej odčineniu prináša v ďalších životoch „nespravodlivé" a nečakané údery.
Nie všetky viny pochádzajú zo zlých úmyslov a činov. Človek pyká aj za neúmyselné ublíženie, spôsobené neznalosťou alebo nedbalosťou. Napr., ak žena nepozná správne zásady stravovania môže spôsobiť sebe, ale aj celej rodine choroby. Ich dôsledky môže znášať aj niekoľko životov vlastnými zdravotnými ťažkosťami alebo aj smrteľnou chorobou. Jej úlohou je pochopiť príčinu týchto ťažkostí alebo choroby a potom už nebude tieto chyby robiť.
Niekedy sa človek zaťaží karmickou vinou aj tým, že odsúdi niekoho za konanie, ktorého pohnútky nepozná. Bežne sa to robí v politike a u vplyvných osobností, kde iba prenášame názory niekoho iného, teda nepoznáme skutočnosť. Týmto odsúdením poškodíme určitú osobu na povesti a zaťažíme sa vinou, ktorú musíme napraviť trebárs tak, že zažijeme podobnú situáciu ako on, alebo budeme takisto ohovorení zdanlivo neprávom. Spoznať všetky príčiny karmy je veľmi ťažké, lebo bývajú rozmanité.

*

Odpykanie karmy môže prebiehať rôznymi formami:

1. Známy výrok zo Starého zákona „Oko za oko, zub za zub“ vysvetľuje, že človek pocíti rovnaké účinky svojich minulých chýb sám na sebe. Vrah bude v ďalšom živote zavraždený, zlodej okradnutý, zhýralec ochorie a pod.
Pozostalí obete násilia alebo krivdy sa nemajú snažiť o odplatu, lebo sa zaťažia podobnou karmou. Zákony to vykonajú v pravý čas a správnym spôsobom. Nič neostane pred nimi uta-jené a nepotrestané. Neskoršie odpykanie je dokonca znásobené. Niekedy sa práve preto oddiaľuje.

2. Symbolické odpykanie. Keď sa človek zlepší skôr, ako ho zasiahnu spätné účinky karmy, prejavia sa len symbolicky alebo mierne.

Istý muž sa v predchádzajúcom živote prejedal, opíjal a ešte aj veľa fajčil. Je to na jednu osobu prehnané, ale berme to len ako príklad. Nesprávnou životosprávou a negatívnymi sklonmi teda vedome narúšal svoje dobré zdravie, ktoré tieto výstrelky bez ujmy znášalo. V tomto živote mal však v dôsledku týchto chýb smrteľne ochorieť. Keď si však počas choroby uvedomí svoje zlé návyky a začne vážne hľadať a uskutočňovať cesty k zdraviu, môže si vyliečiť smrteľnú chorobu týmto úsilím a odriekaním.


3. Čistá a hlboká láska k akejkoľvek osobe, i keď je neopätovaná, ale človeka povznáša a zdokonaľuje tak, že zabúda na seba a stáva sa nezištne dávajúcim a dobrým, zbavuje ho mnohých vín, spôsobených sebectvom a ľahostajnosťou v minulosti. Avšak keď niekto má oči len pre svoju lásku a druhí sú mu v ich bolestiach a starostiach ľahostajní, neprežíva pravú lásku, iba znásobený egoizmus.

4. Úsilie o dobro. Keď človek všetko, čo koná, podriaďuje čistým úmyslom, v zmysle večných zákonov, slabnú vlákna negatívnej karmy a začne sa tvoriť nová a čistá.

Ak človek znáša nepriaznivú karmu s odporom, nepochopením a nedochádza pritom u neho k zlepšeniu a zdokonaleniu, nezbavuje sa karmy, ale stále ho „tresce“, až kým sa nezmení. Spätné účinky teda neznamenajú vždy aj odpykanie karmy.

*

Ľudia radi zovšeobecňujú a všetky negatívne prejavy a udalosti bez rozmýšľania hádžu do jedného vreca. Všetko je pre nich len karma, akoby neexistovala slobodná vôľa, ktorá spôsobuje, že sa tvorí aj nová karma. Keby všetko bolo len karmické a človek by nemal vlastnú vôľu na nové činy, nebol by vývoj. Mnoho nevinných ľudí, často aj lepších než väčšina, padlo za obeť slobodnej vôli iných. Z histórie sú známe mnohé prípady - upaľovanie a mučenie v období temna, prenasledovanie a zabíjanie prorokov, koncentračné tábory a pod. Slobodná vôľa dáva človeku možnosť: Buď si uľahčiť odpykávanie viny alebo naopak, ešte viac si zamotať vlákna „ťažkého“ osudu novou karmou.
Keby všetko zlo a neprávosť človek prijímal iba pasívne ako svoju karmu a nebojoval by o svoje práva, znásoboval by zlo toho druhého, lebo bez odporu by mu umožňoval ďalej ubližovať.
Ako spoznáme, čo je karma a čo nie? Teoreticky je to veľmi jednoduché, ale prakticky je to ťažké. Treba na to disponovať maximálnou úprimnosťou a otvorenosťou voči sebe. Keď sa vážne zamyslíme nad tým, čím v živote trpíme, a keď si uvedomíme, že, i keď nechtiac, podobné veci robíme aj my iným, prídeme na to, že to nás tresce karma, a nie slobodná vôľa iných. Len tak sa naučíme rozoznávať zaslúžené a nezaslúžené zlo. Nikto iný, iba človek sám sa musí pochopiť a pomôcť si.
Zrýchlená karma. Keď sa niektorí ľudia dajú na cestu k zdokonaleniu, cítia sa zrazu napadnutí omnoho väčším zlom, než pociťovali predtým. Nastáva tu zrýchlené očisťovanie, ktoré sa prejaví zvýšeným množstvom negatívnych vplyvov a udalostí. Tento fakt často odradí ľudí od dobrého úmyslu pokračovať v pozitívnom vývoji. Nevedia, že miesto odpykávania vín do konca života by v prípade „obrátenia“ trpeli len pár rokov alebo aj kratšie.
Výraz karma sa používa aj v pozitívnom zmysle. Hovoríme o dobrej karme, ak niekoho sprevádza úspech, bohatstvo, výhry či dedičstvo bez toho, že by použil nekalé prostriedky či prílišnú námahu. Závisť je v tomto prípade neopodstatnená, lebo je to znásobená žatva jeho minulých činov. Závisť je pre vysielateľa zradnou zbraňou, ktorá v spätných účinkoch postihne predovšetkým jeho, trebárs vo forme choroby alebo straty.
Slovo karma môže znamenať aj úlohu, poslanie, s ktorým sa človek rodí, aby priniesol nové poznatky a pomoc ľudstvu. Je určená ešte pred vtelením. Ide o veľkých vedcov najmä v oblasti zdravotníctva, umelcov, prorokov a pod.
Nie je dôležité vedieť, či je nejaká udalosť karmická alebo nová. V minulých životoch nemáme pátrať. Keby sme si ich pamätali, mnohí by nevedeli odpustiť svojim blízkym zlo, ktoré im predtým spôsobili, a tým by im nechtiac zabraňovali, aby ho mohli odčiniť. Človek, ktorý by si pamätal svoje minulé životy, žil by v súčasnom len ako nezúčastnený pozorovateľ v odpykávaní viny alebo prijímaní dobra. Neprežíval by udalosti naplno v citových hĺbkach a výškach, takže jeho duša by sa nevyvíjala. Vrátila by sa po smrti do astrálu len v takej zrelosti, ako z nej odišla. Má sa však každým životom zdokonaľovať, a to prežívaním.
Keby to bolo pre človeka užitočné alebo nutné, pamätal by si minulé životy. Iba silné citové zážitky z minulých životov ovplyvňujú a zdokonaľujú človeka a jeho názory. Napríklad, kto prežil vojnu ako obeť, nepamätá si, ako a čím trpel, ale vo svojom podvedomí vie, že je hrozná a že si ju neželá.
Keby človek vopred poznal všetko, čo ho v živote čaká, nevyvíjal by úsilie samostatne sa rozhodovať a nemohol by pestovať slobodnú vôľu. Pre koho je prospešné, aby sa dozvedel budúcnosť alebo svoje minulé životy, dozvie sa to, aj keby nechcel. Komu je to na prekážku, nedozvie sa to, aj keby chcel.
Každý človek má svoju individuálnu karmu, ktorú druhý nemôže a nemá spoznať.

*

Pri ťažkých životných udalostiach ľudia často nariekajú a žalujú sa: „Ako to len Boh mohol dopustiť!?“ Keďže už poznáme zákon spätného pôsobenia, vieme, že nás stíhajú spätné účinky našich činov, teda karma, a nie Boží trest.

*

Človek, ktorý svojím postavením vyvolával konflikty a vojny, a pritom ich bol sám ušetrený, musí v niektorých životoch, keď sa vytvoria podmienky, znášať za to znásobené dôsledky.
Nie všetky obete vojny majú však karmické viny. Niekedy sú týmito udalosťami postihnutí aj veľmi čistí jedinci, ktorí sa dobrovoľne rozhodli znášať utrpenie so svojimi blízkymi, preto sa k nim inkarnovali, vteľovali.
Zažiť vojnu na vlastnom tele môžu tiež ľudia, ktorí nikomu navonok neubližujú, ale v myšlienkach sú násilní a nenávistní. Nechcú to však verejne prejaviť, aby si nepokazili dobré meno. Plným prežitím týchto negatívnych pocitov vo vojne sa ich zbavia, lebo spoznajú ich následky. Z toho, čo sme uviedli, vyplýva, že vojny sú vlastne „plánované“, lebo sa zo spätných účinkov dajú predvídať.

*

V krajinách, kde sa vyskytuje hlad, trpia ľudia s ťažkými vinami voči svojim blížnym. Buď im nedali zaslúženú odmenu za prácu a nechali ich živoriť až hladovať, alebo to mohli byť aj zamestnanci, ktorí okrádali svojho nadriadeného, hoci bol k nim spravodlivý. Ďalej túto karmu znášajú lenivci, ktorí brali odmenu za prácu a nedávali za ňu príslušnú protihodnotu, vedome narúšali zákon rovnováhy. Touto karmou trpia aj duševne nezrelí jedinci, ktorí nepoužívali vlastnú slobodnú vôľu na to, aby sa dokázali v živote sami uživiť, ale radšej zneužívali dobrotu iných.

*

Hromadné aj individuálne nehody sú spätným účinkom nedbalosti, nezodpovednosti, ale aj nenávisti a chamtivosti jednotlivcov a skupín. Napríklad bývalí piráti, ktorí pripravili o život celé posádky lodí, sa v niekoľkých životoch môžu dostať do opačného postavenia - ako obete hromadných dopravných nešťastí.

*

Príčiny živelných pohrôm bývajú dvojakého druhu: buď sú prirodzeným dôsledkom rozkladu hmoty, alebo sú „trestom“ - spätným účinkom mravného a hospodárskeho rozkladu spoločnosti. Ako príklad môžu slúžiť mestá Pompeje, Sodoma a Gomora. Tí, čo sa mali zachrániť, boli vopred varovaní, aby unikli z postihnutého miesta. I keď pohroma prebehla podľa prírodných zákonov, teda vo forme zemetrasenia, záplav či výbuchu sopky, jej termín bol plánovaný „zhora“.
 
Jasnejším príkladom karmickej „odplaty" je staroveké mesto Ninive, kde vládla celková skazenosť a úpadok. Po varovaní prorokom Jonášom sa však Asýrčania dali na pokánie, každý sa snažil zmeniť svoj život, dokonca aj skutkami. Podľa zákona spätného pôsobenia ich rýchla a úprimná zmena zachránila mesto pred skazou.
Neskôr jeho potomkovia znova podľahli predchádzajúcim chybám, a tak bolo obrovské mesto, ktoré sa zdalo nedobytné a nezničiteľné, zrovnané so zemou zásahom „zhora" .




4. KAPITOLA


 
U každého človeka sa v dospelosti začne prejavovať ďalší z večných zákonov - slobodná vôľa. Má slúžiť na to, aby človek šiel vo vývoji svojou vlastnou cestou, ktorá je väčšinou iná, ako to žiada jeho okolie. Každý vo svojom vnútri cíti, ako má kráčať životom, lebo ho k tomu podvedome vedú jeho vlastné predsavzatia a úlohy, ktoré dostal pred narodením. Ak však príliš skoro ovládne mladého človeka skazenosť, stane sa táto rovná cesta k cieľu krivolakou, alebo ju nahradí úplne iná.
Rodičia by svoje dospelé „dieťa“ nemali nútiť do toho, čo nechce. Ani v detstve pri dôležitých životných voľbách by nemali zasahovať do jeho rozhodnutia inak než radou a upozornením, napr. pri výbere školy a povolania. Do dospelosti prevláda v dieťati niečo podobné ako inštinkt u zvierat - napodobovací pud. Podľa neho koná podobne ako jeho rodičia, ale rozhoduje sa pritom vedome, kým zviera koná podvedome.
V dávnych vývojových štádiách - v otrokárskej spoločnosti, vo feudalizme, nebol priemerný človek dostatočne slobodný. Vo svojich súkromných voľbách, napr. pri výbere povolania alebo manželského partnera, podliehal viac vôli svojho vládcu alebo nejakej autorite v rodine. S dospievaním ľudstva rastie jeho slobodná vôľa vo všetkých oblastiach života.
Napriek tomu mnohí aj v dnešnej dobe nechcú používať slobodnú vôľu. Je pre nich príjemnejšie a pohodlnejšie, keď rozhodujú o nich a za nich iní. So slobodnou vôľou je totiž spätá schopnosť samostatného rozhodovania a z neho vyplývajúca zodpovednosť za dôsledky. Mnoho ľudí práve z tohto dôvodu, či už vedome alebo podvedome, nechce plne využívať slobodnú vôľu.
Iní zas robia opak - bez rozmýšľania a dobrých rád sa chcú rozhodovať vždy len sami, často impulzívne, neuvážene. Nevedia, že dôsledky, ktoré budú musieť znášať, budú omnoho ťažšie ako ich vlastné rozhodnutia. Preto človek sa nemá vyhýbať upozorneniam, radám a skúsenostiam iných. Má ich však zvážiť s vlastným poznaním a chcením a až potom sa rozhodovať.
Do ďalšej kategórie možno zaradiť ľudí, ktorí si myslia, že nemajú slobodnú vôľu. Sú natoľko ovládaní svojimi negatívnymi sklonmi a vlastnosťami, že zákon spätného pôsobenia im bráni vymaniť sa z ich následkov. Iba silná túžba po zmene, spojená s poznaním príčin týchto negatív, môže premôcť slabosť a zmobilizovať všetky rezervy na ich odstránenie.
Ak niekto trpí nedostatkom slobodnej vôle napr. v zamestnaní, mal by sa predovšetkým zamyslieť nad tým, v čom spočíva jeho nesloboda. Možno, že ho práca nezaujíma a musí sa do nej nútiť, prípadne mu nevyhovujú pracovné alebo časové podmienky, či kolektív. To všetko by mal zvážiť a možno aj zmeniť prácu alebo len pracovisko, ak tieto príčiny považuje za rušivé.
Niekto zas môže trpieť pocitom neslobody, pretože ho iní príliš využívajú pre jeho dobrotu, šikovnosť a ochotu. Vtedy by mal uvažovať o zmene vo vlastnom vnútri, lebo na inom pracovisku dopadne podobne.
Nedostatok slobody vo vzťahu treba tiež dôkladne preskúmať a hľadať skryté príčiny. Možno jeden z partnerov časom zistí, že ho s druhým nespája nič, čo by ho napĺňalo, preto sa cíti v partnerstve obmedzovaný. No často človek zotrváva v neslobod-ných väzbách len preto, že sa bojí žiť podľa vlastnej vôle, alebo nemá dosť odvahy na rozchod. Neuvedomuje si, že utrpenie ho tlačí k tomu, aby sa sebou zaoberal a prehodnotil svoj život. Výsledkom tohto tlaku nemusí byť vždy rozchod, niekedy stačí iba pochopenie situácie a partnera.
Mnohí toto vážne zamyslenie radšej zapíjajú alkoholom alebo obviňujú iných za svoj osud. Ďalší ho zas premárňujú v únikoch - v nadmernej práci či koníčkoch, len aby sa nemuseli zaoberať sebou.

*


Snáď najťažšie zvládnuteľným prípadom, keď človek trpí nedostatkom slobodnej vôle, je odpykávanie karmy. Rozoberme si jeden príklad.

Dospelý syn veľmi trpí panovačnosťou svojho otca, ktorý za neho vo všetkom rozhoduje, obmedzuje ho, niekedy aj násilne. Nedorozumenia a hádky sú na dennom poriadku. Keďže syn je mladší, a teda duševne pohyblivejší, mal by on prvý pochopiť príčinu tohto obmedzenia. Nemal by ustavične žiadať od otca, aby sa zmenil, ale sám sa má usilovať pochopiť, prečo je taký.
V prvom rade by si mal uvedomiť, že sa narodil tomuto otcovi pod vplyvom zákona spätného pôsobenia, čo značí, že v minulosti sa k otcovi podobne správal aj on. Fakt, že je mu na ťarchu, aký je otec, hovorí o tom, že je ešte stále aj on taký, inak by mu tak neprekážalo otcovo správanie. Rovnaké negatívne vlastnosti sa totiž odpudzujú. Toto pochopenie môže ihneď zmeniť synov postoj k otcovi a odstrániť karmic-kú prekážku. V synovi sa prebudí potlačená slobodná vôľa, ktorú bude otec zrazu rešpektovať.
Ak prvý pochopí príčinu problémov otec, dôjde zároveň k zmene aj u syna. Obaja sú totiž karmicky spätí a vzájomne sa buď podporujú, alebo potláčajú.
Ak sa však syn nezmení a bude stále chcieť, aby tak urobil len otec, ponesie si svoje negatíva do výchovy vlastných detí. Niektoré, alebo aj všetky, sa budú tiež brániť jeho násilnej povahe a prejavovať voči nemu odpor. Tým dostáva ďalšiu možnosť uvedomiť si, že je naozaj taký istý ako jeho otec, a že v prvom rade by sa mal pozrieť na seba.

Inou príčinou panovačnosti otca môže byť pravý opak, že syn je veľmi slabý, nikdy neprejavil vlastné chcenie, a tým podporil znásobenie otcovej vôle. Ak aj syn ukáže na správnom mieste, že má svoju vôľu, príde k harmónii - k vzájomnému vyrovnaniu.

*

Na uľahčenie rozhodovania sa a pre vývoj vlastnej vôle má každý svojho „strážneho anjela“. Ide v podstate o jemnohmotného ducha - človeka, ktorý žil nedávno na Zemi, preto dobre pozná pozemské pomery, ale aj svojho zverenca, najmä jeho slabosti. Podľa zákona rovnorodosti trpí alebo trpel podobnými nedostatkami, preto ho dokáže ľahšie pochopiť. Jeho úlohou je radiť svojmu zverencovi pri vážnych rozhodnutiach a varovať ho pred nebezpečenstvom a pádom. Touto činnosťou sa sám zdokonaľuje v jemnohmotnosti a nemusí sa už vteliť na Zem, keď ho tam nepúta zákon spätného pôsobenia. Jeho vplyv vníma človek cez cit ako hlas svedomia, len ako radu, aby dospel k vlastnému rozhodnutiu - k rozvinutiu slobodnej vôle.
Každý strážny duch je o niečo lepší a dokonalejší než jeho zverenec. Nie je anjelom, aj keď sa ten názov zaužíval. Podľa zákona rovnorodosti je medzi človekom a strážnym duchom malý rozdiel v duševnom vývoji. Omnoho vyšší duch alebo anjel by totiž nedokázal človeka v jeho pozemských želaniach a chybách pochopiť. Tým, že strážny duch ho o čosi prevyšuje, urýchľuje svojím vplyvom jeho vývoj. Keď zverenec dá na jeho rady, má strážny duch z toho radosť, a naopak trápi ho, keď sa jeho chránenec neriadi hlasom svojho svedomia. Podľa zákona o slobodnej vôli nemôže strážny duch človeka do ničoho nútiť ani nasilu odrádzať, i keď mu hrozí pád, ba aj smrť.
Každý človek, bez ohľadu na kvalitu svojho života, má strážneho ducha alebo aj niekoľkých - je to zákon. Nik nie je bez pomoci. Vyššou hierarchiou strážneho ducha je duchovný vodca, ktorého dostane človek s vyššími duševnými kvalitami.




5. KAPITOLA



Nad hmotným a jemnohmotným vesmírom je ďalší svet, jemnejšieho druhu, ktorý je poháňacou silou celého vesmíru, spôsobuje jeho kolobeh. Je to bytostná ríša. Má tiež sedem úrovní, v ktorých sa prejavujú rôzne formy života. Je domovom mnohorakých bytostí a tvorov, ktoré sa delia do dvoch základných kategórií - na nevedomé a vedomé tvory podľa toho, či si uvedomujú svoju osobnosť alebo nie.
Pod nevedomé tvory patria nerasty a rastliny. Považujú sa za živé organizmy, lebo je v nich už určitá forma života, rastú a odumierajú. Sú chránené zákonom, podľa ktorého netrpia vonkajším zásahom do svojho tela, i keď mu môže spôsobiť smrť alebo rozklad. Nemajú totiž dušu, ktorá prežíva pocity. Keď sa niektorí ľudia vedia rozprávať so stromami a rastlinami, nehovoria konkrétne s nimi, ale s bytosťami, ktoré v nich prebývajú.
Medzi nevedomé tvory patria aj zvieratá, tvoria vyššiu triedu tejto kategórie. Majú už dušu, a preto aj cítia bolesť. Pri usmrcovaní koristi sa inštinktívne podriaďujú zákonu zabíjania. Znamená to, že používajú u každého druhu najšetrnejší spôsob, aby obeť trpela čo najmenej. Po smrti už zviera necíti trhanie a požieranie svojho tela. Človek by sa mal vážne zamyslieť nad týmto zákonom a dbať naň pri zabíjaní zvierat, lebo jeho narúšaním znáša dôsledky, či už vo forme choroby alebo ťažkej smrti.
Zvieratá majú skupinovú dušu. Tá na rozdiel od ľudskej sa po smrti rozpadáva na pôvodné prvky a zbiera sa v zhromaždišti rovnakého druhu, z ktorého sa potom tvorí nová zvieracia duša.
Avšak zviera, ktoré žije v úzkom kontakte s človekom a priľnulo k nemu oddanou láskou, nestráca po smrti celistvosť duše; tá ostáva sformovaná a vteľuje sa znova s inými kvalitami. Je to zrýchlené dozrievanie, lebo všade prevláda neustála snaha po vývoji od nevedomého k vedomému životu.

*


Vedomé tvory v bytostnej ríši majú ľudskú podobu. Mnohé z nich žijú aj na Zemi. Sú však pre bežných ľudí neviditeľné, lebo nemajú hmotné telo, iba dušu. Podľa hierarchie sa vedomé tvory delia do dvoch základných skupín - na malé a veľké a označujeme ich spoločným menom bytostní.
Malí bytostní pochádzajú z bytostných zárodkov, ktoré unáša samočinné prúdenie do rôznych živlov. V nich sa vyvíjajú bytostní rôzneho druhu - žijúci v ohni, vo vode, vo vzduchu, v zemi, v kvetoch, stromoch, skalách, oblakoch atď. Majú ženskú aj mužskú podobu. Ich úlohou je udržiavať živly - prírodu v takom stave, ako si to vyžadujú večné zákony. Podľa príkazov vládcov živlov spôsobujú však aj pohromy, napr. záplavy a zemetrasenia, víchrice, búrky, dažde, alebo naopak pozitívne prejavy v prírode - blahodarný dážď, dúhu a pod.
I keď sa tieto prírodné procesy dajú vysvetliť vedecky, že vznikajú zákonite za určitých podmienok, neznamená to, že sa dejú samy od seba. Usudzujeme tak preto, že nevidíme činiteľov týchto procesov, iba ich dôsledky, ktoré sú organizované, zákonité a presné.
Aj život včiel je zákonitý, prebieha podľa presne zorganizovaných pravidiel, ale keďže včely sú voľným okom viditeľné, netvrdíme, že zbieranie peľu a výroba medu sa dejú samočinne.
V súčasnej dobe nedokážeme činnosť bytostných celkom pochopiť, lebo sme stratili schopnosť ich vnímať. Preorientovaním sa na rozumovú civilizáciu ľudstvo otupilo svoju schopnosť vidieť aj inými zmyslami ako telesnými. V rozprávkach a legendách ostalo však zachované dedičstvo niektorých duševne vyspelejších predkov, ktorí tieto bytosti videli aj s nimi komunikovali. Vzájomne si pomáhali, o čom svedčia nespočetné príklady v rozprávkach, o obroch, trpaslíkoch a vílach.
Dnes považujeme jasnovidnosť za výnimočnú schopnosť, lebo sa vyskytuje ojedinele, no kedysi bola všeobecnou vlastnosťou ľudí. Podobne aj dnes výnimočne čistí jedinci vidia bytostných, ale nikto im neverí, pretože je to zriedkavý jav. Až nové pokolenie sa znovu zblíži so svojimi malými pomocníkmi, lebo ich bude vidieť a bude lepšie chápať tieto jemné deje.
Malí bytostní získavajú ľudskú podobu vývojom. Z bytostného zárodku sa ich duša formuje postupne od nižších tvorov k dokonalejším, od trpaslíkov, škriatkov až k prekrásne vyvinutým vílam a obrom. Ich podoba sa zdokonaľuje a nadobúda ľudské tvary s uvedomovaním si vlastnej osobnosti, svojho ja. Je to ďalší večný zákon. Keďže sa ich podoba formuje postupne, vývojom, hovoríme im vyvinutí bytostní.
Aj zviera má dušu, je vedomé, ale nie seba samého - svojej osobnosti, preto nemá ľudskú podobu. Malí bytostní sú omnoho krajší než ľudia, lebo nepoznajú zlo a nedokonalosť, žijú v súlade s večnými zákonmi. Pôsobia medzi nami stále ako kedysi, nevyhynuli, iba sme ich prestali vidieť. I baktérie, ktoré sme objavili až po vynájdení mikroskopu, tu odjakživa boli a na nás pôsobili, a predsa sme o nich predtým nevedeli.
Z nevedomosti považujú niektorí ľudia malých bytostných za mimozemšťanov, lebo nevedia o nich nič bližšie. Malí bytostní sú aj úplne maličkí ako prst, ale aj väčší než ľudia, sú to obri, ktorí sa väčšinou zdržujú v skalách, horách, veľkých vodách a oblakoch.
Vládnu medzi nimi hierarchie, ktorým sa všetci dobrovoľne podriaďujú. Podliehajú zákonu jednoty s celkom, podľa ktorého nemôže jednotlivec existovať sám, len ako súčasť spoločenstva; vtedy je silný a užitočný. Hierarchia ich vlády vyzerá asi takto:

Malí bytostní žijúci pod stromom podliehajú kráľovi (alebo kráľovnej) lesa. Ten má nad sebou vládcu celého pohoria. Tento kráľ zas podlieha vládcovi všetkých pohorí v krajine. Hierarchia stúpa až po vládcu planéty a napokon celého vesmíru.

Charakteristickou črtou všetkých bytostných je, že vynikajú vo svojej činnosti veľkou presnosťou a zodpovednosťou. Voči svojmu nadriadenému cítia bezvýhradnú lásku a úctu. Na rozdiel od ľudí bytostní si nevolia svojich vládcov. Vládnuce postavenie sa určuje podľa stupňa ich dokonalosti, čo prebieha samočinne - zákonite. O tom si povieme neskôr. Radostný postoj k práci a láska k nadriadeným ich robí šťastnými a krásnymi.
Malí bytostní majú rôzne úlohy. Jedni sa zaoberajú hmotou, jej pretváraním, udržiavaním a rozkladom. Tým sa hmota stále zušľachťuje a zjemňuje. Sú teda tvorcami prírody a zároveň aj jej ničiteľmi. Ľuďom sa zdá, že príroda sa tvorí sama od seba, lebo vidia, ako sa samočinne mení a rozmnožuje. Je to prirodzený jav. Keď rastlina alebo zviera dospeje do fázy zrelosti, podľa zákona o doplnení celku spájajú sa pozitívne a negatívne póly, a tak dochádza k rozmnožovaniu. Tomuto samočinnému deju bytostní iba napomáhajú.
Spočiatku žil človek v súlade s prírodou, zasahoval do nej iba málo, zvyčajne len pri stavbe obydlí a na vlastnom pozemku. Neskôr začal prírodu pustošiť a teraz ju už v dôsledku priemyslu úplne ničí. Nič nevie o jej tvorcoch, preto ani nemôže s nimi spolupracovať.

V atlantickej civilizácii pomáhali pri obrovských stav-bách ľuďom obri, ktorí za nich vykonávali ťažkú prácu. Atlantíďania nepotrebovali žiadnu techniku, ani ju nemali. To sa iba my domnievame, že boli technicky ta-kí vyspelí ako naša civilizácia. Nemali ani dopravné prostriedky, a predsa jazdili po celej zemeguli - na obrovských vtákoch. Rozprávky nie sú teda len fantáziou.


*


Iní malí bytostní sú vo svojej činnosti viac spätí s ľuďmi. Ich úlohou je priasť neviditeľné nitky z každého ľudského činu, myšlienok a citových prejavov. Ich kvalita a druh sa odlišuje farebnosťou. Po týchto nitkách - cestách kráčajú duše po smrti do astrálu a jemnohmotného prostredia, ktoré bytostní spriadli z ich úmyslov a činov. Tak tkajú malí bytostní, podľa večných zákonov, človeku osud, ktorý vedie zo Zeme buď dolu, do nižších svetov, alebo hore, do vyšších. Je to pre nás nepredstaviteľná činnosť, ktorú nemôžeme pochopiť, keďže nič podobné sa v našej aktivite nevyskytuje.
Bytostní sú teda aj živými vykonávateľmi večných zákonov, nie sú však ich riadiacimi ani hodnotiacimi činiteľmi. Snujú nitky osudu bez osobnej zaangažovanosti k ľuďom. Výsledok ich tkania, ktorý prezrádza najtajnejšie vnútro každého človeka, hodnotia iné hierarchie. Pre lepšie pochopenie by sme si mohli predstaviť bytostných ako pisárky, ktoré prepisujú diplomovú prácu študenta. Nezasahujú do obsahu, ktorý on vytvoril.
Okrem toho bytostní aj nitky, ktoré spájajú ľudí navzájom. Ich činnosť je pod kontrolou viacerých dokonalejších vládcov, preto nemôže dôjsť k nespravodlivosti alebo k zlyhaniu. Svojou tkáčskou činnosťou pôsobia malí bytostní ako spájatelia hmotného a nehmotného vesmíru. Keďže pochádzajú z vyššej úrovne, ako je vesmír, až z bytostnej ríše, majú v sebe viac základnej sily vo forme tepla a svetla. Takto zahrievajú, pretvárajú, oživujú a zdokonaľujú hmotu - vesmír.
Aj človek má zdokonaľovať hmotu, ale jeho činnosť sa líši od činnosti bytostných. Oni sú pripravovatelia a pomocníci, kým človek má byť ich pokračovateľom a vládcom v hmote. Žiaľ, človek sa stal vládcom - ničiteľom, lebo svoju vládu pochopil nesprávne.

*


Veľkí bytostní sú ešte jemnejšej podstaty než malí, pretože žijú v najvyššej, a teda najjemnejšej úrovni bytostnej ríše. Na rozdiel od malých bytostných sa nevyvinuli postupným vývojom, ale sformovali sa ihneď z bytostných zárodkov do nadpozemsky krásnej mužskej alebo ženskej podoby.
Podľa večných zákonov sa všetko dokonalé sformuje okamžite, a tým sa dostáva na vedúce miesto.
Hovoríme im prastvorení bytostní, lebo boli v tejto ríši stvorení ako prví a sú veční. Niektorí duševne vyspelí jedinci z dávnych kultúrnych národov ich videli a nazvali ich pre ich nadmernú veľkosť a krásu, ako aj nadľudské schopnosti, bohmi. Gréci a Rimania im dali rôzne mená, hoci šlo o tie isté bytosti, napr. Zeus - Jupiter, Afrodita - Venuša. Aj iné národy ich videli a dali im mená, ktoré väčšinou nepoznáme.
Časom, keď ľudia pod vplyvom zvýšeného materializmu strácali čistotu cítenia, prestali ich vnímať a komunikovať s nimi. Avšak o ich existencii a pôsobení sa zachovali báje, kde sa veľkí bytostní postupne viac a viac spozemšťovali, a dokonca sa im pripisovali ľudské slabosti a nedostatky. Tým ľudia znížili ich hodnotu a vieryhodnosť.
Podobne ako malí aj veľkí bytostní jestvujú i dnes a pôsobia vo svojich úlohách, lenže my ich už nedokážeme vnímať. Ani ich sídlo Olymp nie je fantáziou, ale existuje na najvyššom a najvzdialenejšom okraji bytostnej ríše. Prastvorení bytostní riadia viaceré činnosti:

1. Utváranie, udržiavanie a rozklad hmoty - prírody. Túto činnosť vykonávajú malí bytostní pod vládou vládcov živlov - veľkých bytostných. Napr. všetko vodstvo vo vesmíre riadi vládca vôd Neptún, resp. Poseidón. Pod ním je ešte mnoho menších vládcov v riekach, moriach, oceánoch, krajinách, na jednotlivých planétach a pod.

Prastvorení bytostní nie sú najvyššími bohmi a bohyňami, ako si to kedysi ľudia mysleli. No sú omnoho dokonalejší než ľudia na Zemi, lebo žijú vo vyššom svete, ako je vesmír - v bytostnej ríši.


2. Pod vládu veľkých bytostných - prastvorených spadá aj napĺňanie večných zákonov. Nie sú pritom ich riadiacou zložkou, iba sprostredkovateľskou, lebo odovzdávajú úlohy svojim podriadeným od iných vládcov, z vyššej sféry.


3. Ďalšou úlohou prastvorených bytostných je pomáhať ľuďom v zdokonaľovaní sa. Preto niektorí z nich stelesňujú cnosti, napr. Afrodita lásku a krásu alebo Pallas Aténa múdrosť a spravodlivosť. Každá vlastnosť je v bytostnej ríši sformovaná do prastvorenej osoby - dokonalej bytosti, ktorá túto charakteristiku vyžaruje dolu a je vzorom pre ľudí. Táto činnosť sa nám zdá nepochopiteľná, ale v našom živote nájdeme analógiu: rodič je pre dieťa vzor, ktorý napodobňuje vedome alebo podvedome. I keď prastvorených bytostných nevidíme, ich vyžarovanie cítime a máme ho neustále k dispozícii. Kedykoľvek potrebujeme nejakú cnosť, alebo po nej zatúžime, svojím chcením sa na ňu podľa zákona rovnorodosti napájame.


*


Primitívne národy, ktoré v duševnom vývoji ustrnuli a sú aj na nízkom stupni pozemského vývoja, nemôžu vidieť malých ani veľkých bytostných. Iba vyspelé kultúrne národy videli smerom hore, teda bytostnú ríšu, kým duševne nevyvinuté národy vnímajú len astrálne bytosti z nižších svetov - démony a fantómy, ktoré vznikli z negatívneho cítenia a myslenia ľudí. Na ich zaháňanie používajú odstrašujúcu hudbu a tance. Pre nich sú to „bohovia“, pretože nechápu ich pôvod a zmysel.
O ďalších činnostiach bytostných budeme hovoriť postupne. Z nášho materialistického pohľadu sa zdá neuveriteľné, že všetko okolo nás je živé a dobre zorganizované. Malí bytostní žijú nielen v bytostnej ríši, ale aj v jemnohmotnom, aj hrubohmotnom vesmíre. Keďže sme sa v duševnom vývoji v určitých oblastiach nevyvíjali súbežne s materiálnym, prestali sme vidieť duševným zrakom a neviditeľné svety považujeme skôr za rozprávku, za neskutočnosť.
Tak ako naši predkovia si kedysi nevedeli predstaviť budúcnosť a neverili jasnovidcom, že na Zemi budú raz lietať kovoví vtáci - lietadlá, plávať domy - lode alebo jazdiť kone na kolesách - autá, tak sme my prestali veriť minulosti, a tým sme si zastreli duševný zrak. Čo človek nechce vidieť, nevidí a po generácie sa už s týmto obmedzením aj rodí.
Dnes už ani malé deti nevidia bytostných, hoci ešte nedávno ich videli. Nečudujme sa tomu. Veď ako môžu vnímať nehmotne, keď už nevidia dobre ani hmotným zrakom? Okuliare v detskom veku sa už stávajú takmer samozrejmosťou. Je to prejav našej telesnej aj duševnej slepoty, lebo mnohí z nás sú voči nej ľahostajní, povrchní, a tým aj „slepí“.





  6. KAPITOLA


Nad bytostnou ríšou sa vznáša duchovná ríša. Tak ako každý svet je inej podstaty, aj duchovná ríša je úplne iného druhu než svety pod ňou. Je nehmotná, a preto večná, nepodlieha starnutiu ani rozkladu. Už jej názov prezrádza, že v nej žijú duchovia. Aby sme lepšie pochopili ich podstatu a ich postavenie v stvorení, zopakujme si, akí obyvatelia žijú v jednotlivých svetoch pod nimi.7

V hrubohmotnom vesmíre žijú na mnohých planétach ľudia.
V jemnohmotnom vesmíre žijú duše ľudí po smrti.
V bytostnej ríši žijú veľkí a malí bytostní, bytosti.
V duchovnej ríši žijú duchovia.

Keďže sa duchovná ríša vznáša zo všetkých spomenutých svetov najvyššie, tak aj duch má medzi ostatnými obyvateľmi svetov najvyššie postavenie. Ako vlastne vyzerajú duchovia? To, čo všeobecne nazývame duchmi, ktorých niektorí citlivci vidia alebo cítia, sú vlastne duše, nie duchovia. Človek môže svojím duševným zrakom vidieť iba do astrálu, ktorý je strednou časťou hrubohmotnosti. Vyspelejší ľudia „dovidia" aj do jemnohmotnosti. Vo sne sa nám takisto zjavujú duše či už živých, alebo mŕtvych ľudí. V spánku totiž vychádza naša duša z tela a putuje v obrovských vzdialenostiach. Nemusíme sa obávať, že sa nevráti, lebo je s telom spojená astrálnou šnúrou, ktorá má akoby nekonečnú dĺžku.
Zákon rovnorodosti zabraňuje, aby človek videl ducha alebo duchovný svet. Medzi vesmírom a duchovnou ríšou je príliš veľká vzdialenosť. Duch je jemnejšej podstaty než duša, lebo je na rozdiel od nej nehmotný. Vyzerá však podobne, je mužom alebo ženou, no má omnoho krajšiu, žiarivejšiu a dokonalejšiu podobu ako človek, či duša. Vieme už, že duša je jemnohmotná, preto má dlhšiu životnosť ako hrubá hmota, telo, ale raz tiež zanikne. Duch, keďže je nehmotný, nezanikne, je večný.
Ako vlastne vzniká duch a čo má s človekom spoločné?
V spodnej úrovni duchovnej ríše sa nachádzajú duchovné zárodky. O ich pôvode si povieme neskôr. Pod vplyvom základnej sily, ktorá tu vyžaruje silnejšie ako vo vesmíre, sa duchovné zárodky prebúdzajú k uvedomeniu - k túžbe po sformovaní sa do duchovnej bytosti. Tak ako zárodok sliepky po dozretí inštinktívne túži byť sliepkou, tak duchovný zárodok túži byť duchovnou bytosťou. Na to, aby sa z dozretého vajíčka vyliahlo kura, treba však vhodné podmienky - vyššiu teplotu. Duchovný zárodok zas naopak, potrebuje väčší chlad, aby sa z neho sformoval duch.
Len čo sa u neho v duchovnej ríši prebudí túžba po vlastnej osobnosti, začne konať podvedome to, čo tento cieľ podporuje, čiže hľadať vhodné podmienky. Dokiaľ sa v ňom neprebudila túžba po živote, ležal nehybne, akoby spal. Až chcenie po vývoji je prvým pohybom ducha. Pod vplyvom zákona pohybu a tiaže začne duchovný zárodok klesať z duchovnej ríše do nižších sfér, aby sa mohol vyvíjať. Zastaví sa na okraji jemnohmotného sveta. V ňom sa za učitých podmienok začne formovať jeho obal, najprv do podoby dieťaťa, ktoré postupne rastie a vyvíja sa v dospelého človeka. Tak sa v jemnohmotnom svete formuje najprv duša do ľudskej podoby, ako obal duchovného zárodku.
Duchovný zárodok v jadre duše ostáva ešte nevyvinutý. Podobne ako z jablka nemôže hneď vyrásť ďalšie jablko, ale najprv strom, tak aj u ľudí sa najprv musí vyvinúť duša, až potom duch. Preto vznikol jemnohmotný svet skôr, aby sa mohli vyvinúť najprv duše. Až po ich vývoji, teda nadobudnutí ľudskej podoby, vznikla hrubohmotnosť a s ňou aj Zem, kde vstupujú duše do hmotných tiel. Celý hrubohmotný vesmír vznikol na jediný účel - na vývoj duchovných zárodkov. Jemnohmotnosť bola pre jeho vývin iba prechodným štádiom, potrebným na to, aby sa vytvorila duša - obal ducha. Duša je vlastne spojivom, prostredníkom, pomocou ktorého sa duchovný zárodok spojí s telom, aby mohol na Zemi cez neho aktívne pôsobiť, a tým sa vyvíjať. Telo zároveň chráni dušu aj ducha pred drsnými vplyvmi vonkajšieho prostredia.
Spolu s vývojom a dozrievaním planéty dozrieva aj ľudský duch viacerými životmi na Zemi a pobytom v jemnohmotnosti. Vývin ducha sa podobá vývoju orecha. Jeho jadro je najprv malé, beztvaré a mäkké. Až dozrievaním a hrubnutím obalov, vo forme šupy a škrupiny, rastie a tvrdne aj jadro. Po jeho dozretí obaly už nemajú preň význam, rozpadávajú sa. Aj duchovný zárodok rastie a dozrieva pod svojimi obalmi čiže dušou a telom. Duch po dosiahnutí zrelosti sa stane večnou a vedomou osobnosťou v ľudskej podobe, preto už obaly - telo a dušu nepotrebuje. Slúžili mu iba ako odev ducha v príslušných úrovniach, aby ho chránili a podporovali vo vývoji. Duchovný zárodok sa teda postupne mení na vyvinutého ducha. Tento názov vyjadruje, že vývinom dospieval vo vedomú osobnosť. Podobne sa vyvíjajú aj malí bytostní - postupne, nie okamžite. Nemajú ducha ani telo, majú iba dušu a bytostné jadro.
V duchovnej ríši, v jej strednej časti, ktorá sa nazýva „raj“ alebo, podľa Biblie, „Božie kráľovstvo" , žije vyvinutý duch ako muž-ská alebo ženská osobnosť. V raji už neexistuje zlo a nedokonalosť ako v hmotných svetoch. Tu vládne iba krása, láska, dobro, spravodlivosť, ale nie nečinnosť. Zákon pohybu platí pre všetky úrovne stvorenia. Blaženosť duchov nespočíva v nečinnosti, lež v radostnej, tvorivej a dobre zorganizovanej aktivite. Zmyslom života vyvinutých duchov je okrem iného pomáhať aj ostatným, zatiaľ nevyvinutým duchom - ľuďom v hmotnosti, aby ukončili včas svoj vývoj a vrátili sa ako zrelí duchovia do svojho domova. Táto pomoc je nutná, čo si vysvetlíme neskôr.
Vyvinutí duchovia z raja nemôžu pomáhať v hmotnosti priamo, lebo zákon rovnorodosti tomu zabraňuje. Napriek tomu má každý človek svojho najvyššieho duchovného vodcu v duchovnej ríši. Ten na človeka však môže pôsobiť iba cez prostredníkov v bytostnom kruhu a v jemnohmotnosti a tí napokon cez strážneho ducha.
V raji žijú aj deti rozličného veku, no nerodia sa tu ako na Zemi, nemajú svojich rodičov, patria všetkým. Vznikli takisto z duchovných zárodkov, sformovali sa však ihneď v tejto úrovni ako deti. Nemusia klesať za vývojom do hmotnosti, lebo sú hneď dokonalé. Avšak chýba im zrelosť, ktorú dosahujú postupne v styku s vyvinutými duchmi. A tak je život v raji pestrý: sú tam mužskí, ženskí aj detskí duchovia a každý sa tam môže aj citovo realizovať. Všetci duchovia sú nejakým spôsobom aktívni. Únava a prepracovanosť v raji neexistujú, lebo sú iba prejavom hmoty. Radosť zo života a z neustálej činnosti zapríčiňuje aj to, že je tu stále deň, jasnejší ako na Zemi. Po tme a zle tu niet ani stopy.
Približnou napodobeninou raja sú vyššie úrovne jemnohmotného sveta. Je to ďalší zákon, podľa ktorého sa každý nižší svet utvára napodobňovaním sveta nad ním. Napodobenina však nikdy nemôže byť rovnaká s originálom. Nižší svet, tým že je vždy hutnejší, je nedokonalejší a nedokáže vytvoriť rovnaké, iba podobné. Život na Zemi je zas kópiou jemnohmotného sveta. Mnoho ľudí si myslí, že astrál je napodobeninou Zeme, lebo tam vidia kostoly, školy, mestá, aké sú na Zemi. V skutočnosti je to naopak, na Zemi napodobňujeme astrál. Jeho obraz nosíme v svojom podvedomí, lebo sme v ňom žili ako duše pred narodením.
Kvôli názornosti si porovnajme rozdiely v dokonalosti vecí v raji a na Zemi. V raji rastú tiež kvety, no ich dokonalosť spočíva v krajších a väčších tvaroch, v pestrejších farbách a výraznejších vôňach. Zvončeky tam naozaj zvonia v prekrásnych tónoch a mnohé kvety slúžia ako nádoby lahodných nápojov. Opis oblečenia duchov, krása ich príbytkov a okolia by vyznel ako fantázia, rojčenie, rozprávka, ktorá sa v ľudských pojmoch ani nedá dokonale vyjadriť a predstaviť. Človek si môže predstaviť len to, čo už zažil alebo čo je rovnorodé, podobné jeho predstavám. Keďže raj je o niekoľko stupňov vyššie, ako žije človek, nemôže si utvoriť predstavu o jeho dokonalosti, lebo naša reč na to ani nemá pojmy.
V najvyššej úrovni duchovnej ríše žijú tiež dokonalí duchovia, ale iného druhu ako vyvinutí. Na vývoj ducha nepotrebovali vstupovať do hmotnosti. Vďaka vyššej dokonalosti ich zárodku sa sformovali do ľudskej podoby okamžite a ešte aj vo vyššej úrovni. Preto sa nazývajú stvorení duchovia. Možno znie zavádzajúco hovoriť o vyššej a nižšej dokonalosti, lebo z hľadiska ľudských pojmov by mala byť len jedna dokonalosť. Vysvetlime si najprv jej charakteristiku na duchoch v duchovných svetoch. Keď sa duchovné zárodky môžu sformovať ihneď v Duchovnej ríši, znamená to, že sú dokonalé, rovnorodé s dokonalým prostredím. Nedokonalé zárodky musia vystupovať do hmotnosti, ktorá je nedokonalá, teda im rovnorodá, aby sa vyvinuli a sformovali do dokonalej ľudskej osobnosti.8
Dokonalý duch, i keď má slobodnú vôľu, si nikdy nevolí cestu pochybnosti, pokrivenia alebo zla. Jeho cítenie, prejavy a činy nie sú kolísaním medzi dobrom a zlom, lebo sú čisté a jasné. Nedokonalý duch si v dôsledku slobodnej vôle často volí aj pochybené cesty, lebo ich chce vyskúšať. Žiaľ, nie vždy sú pre neho poučením. Často ho odvedú od pravého cieľa, i keď si to sám neuvedomuje. Práve pre svoju nedokonalosť sa nemôžu duchovné zárodky ľudských duchov sformovať v duchovnej ríši, lebo zákon rovnorodosti to nepripustí. Nedokonalé sa môže vyvíjať len v nedokonalom prostredí - v hmote. Avšak po ukončení vývoja sa stane ľudský duch dokonalým. Dokonalosť má teda v duchovnom svete rôzne úrovne, stupne, v ktorých ešte existuje vývoj. Všetko v celom stvorení sa stále vyvíja vo svojich hraniciach, lebo v ňom vládne zákon pohybu.
Podľa zákona rovnorodosti sa záporné vlastnosti v rodine tiež vykoreňujú v rovnorodom prostredí priamo v nej, aj za cenu sporov a napätí medzi jej členmi. Medzi dokonalejšími ľuďmi by ich odstránenie nebolo trvalé. Bezkonfliktnosť ešte neznamená aj zmenu. V lepšom prostredí človek jednoducho nemá príležitosť prejaviť svoje negatíva, preto ostávajú iba potlačené a utlmené.
Stvorení duchovia majú v dôsledku svojej vyššej dokonalosti oproti vyvinutým duchom vedúce postavenie v celej duchovnej ríši. Podobne ako prastvorení bytostní sa dostali na vedúce miesta, lebo ich samočinné a okamžité sformovanie prezrádza vyššiu duchovnú kvalitu oproti ostatným. Rešpektovaním tohto zákona tu nemajú problémy s autoritami, a preto tu vládne prirodzená úcta a oddanosť.
Stvorení a vyvinutí duchovia sú tie hierarchie, ktoré riadia a hodnotia naše činy a osudy na Zemi a s pomocou bytostných organizujú spravodlivé napĺňanie večných zákonov. Zákony preto pôsobia ako inteligentná sila, lebo ich v niektorých prípadoch riadi inteligencia duchov, inokedy sa uplatňujú samočinne - cez základnú silu. Inteligencia stvorených duchov sa nedá s pozemskou ani len porovnať. Je iba duchovná, bez účasti rozumu, čo jej dáva úplne iný rozlet a nepredstaviteľné schopnosti. Hmotnosť alebo Zem je oproti duchovným svetom to najúbohejšie miesto v stvorení, kde má duch stráviť iba určitú fázu vývoja. Nemá ju preto považovať za cieľovú, ale len za prestupnú stanicu.
Podľa plánu vývoja sa v určitej dobe zrelosti vtelí do najvyspelejšieho národa nejaký stvorený duch ako človek. Svojimi vyššími schopnosťami podporí duchovný vývoj okolia, ktorý by bez tejto vyššej pomoci stagnoval a degeneroval.
V duchovnej ríši sa vedie Kniha života, kde je zapísaný pod duchovným menom každý duchovný zárodok, ktorý odchádza na púť do hmotnosti. Riadiaci duchovia sledujú jeho cesty a všemožne mu pomáhajú, aby nezablúdil v hmote a vrátil sa späť do raja ako zrelý duch.
Ako vidieť, náš život na Zemi nie je ponechaný len na nás samých. Máme nad sebou svojich „učiteľov" , „rodičov" , ktorí nás duchovne vedú a pomáhajú nám cez našich strážnych duchov, aby sme úspešne zavŕšili cieľ, za ktorým sme sa vybrali do hmoty - na Zem.





7. KAPITOLA
 

Človek prichádza na svet, podľa pozemských zákonitostí, v dvoch fázach, oplodnením a narodením. Obaja rodičia žijú v domnienke, že sú „tvorcami“ svojho dieťaťa, že stvorili novú osobnosť, ktorá je po telesnej aj duševnej stránke ich výtvorom. Ak je už od mala viditeľná rovnaká podoba a povaha, vo svojom presvedčení sa ešte viac utvrdia.
Pozrime sa na tieto procesy z pohľadu večných zákonov. Vieme už, že pravou podstatou človeka je duch. Ten sa však nededí ani nedelí ako hmota. Je samostatným jadrom každého človeka. Na Zemi potrebujeme rodičov na to, aby nám stvorili telo, cez ktoré sa náš duch bude môcť v hmote prejavovať a vyvíjať. Pri oplodnení aj pri narodení dieťaťa duch rodičov nič zo seba neuvoľňuje, nevydáva. Na dieťa z neho neprejde ani najmenšia čiastočka jeho podstaty. Rodič môže dávať zo svojho ducha iba výchovou, príkladom, čo dieťa vďaka napodobovaciemu pudu vedome vstrebáva alebo odmieta.
Rodičia sú tvorcami svojho dieťaťa iba po telesnej stránke. Pomocou spermie a vajíčka sa vytvorí telesný zárodok, ktorý rastie zo živín matkinho tela. Telesná podoba i dispozície na určité choroby sú dedičné, lebo hmota je schopná delenia. Avšak po duševnej a duchovnej stránke je každý človek samostatnou bytosťou, ktorú rodičia pritiahli na Zem zákonom spätného pôsobenia alebo rovnorodosti. Deti preto nemajú rodičom vyčítať svoje negatívne sklony a vlastnosti ako neprávom zdedený duševný majetok, lebo si ho priniesli sami, nepochádza od rodičov. Podľa zákona rovnorodosti sa narodili podobným rodičom, ako sú sami.
Väčšinou sa priťahujú do pozemských rodín duše s negatívnymi vlastnosťami, lebo sú, podľa zákona rovnorodosti, ťažšie, rovnorodejšie s vlastnosťami hmoty. Ak musia členovia rodiny žiť s rovnakými negatívami pod jednou strechou, vznikajú medzi nimi často trenice a problémy, ktoré napokon majú viesť k ich odstráneniu, k náprave. O tom, že pôsobením rovnakého na rovnaké sa zdoláva prekážka, hovorí aj známe príslovie: „Klin sa klinom vybíja“.
Ako sa vlastne dostane duch dieťaťa do matkinho tela? Po oplodnení sa zvýrazní vyžarovanie matkinej duše. Vytvorí sa tak rovnorodá dráha, po ktorej sa môže priblížiť k matke duša dieťaťa. Bez tohto zvláštneho mostu, ktorý sa utvára iba počas tehotenstva, by sa duša nemohla k matke dostať z diaľok jemnohmotnosti alebo z nižších úrovní. K vteleniu duše dochádza najčastejšie z karmického dôvodu. Vtedy sa do rodiny vteľuje už z niektorého života známy duch. Ak chýbajú karmické vlákna, vteľuje sa „cudzí“ duch, ktorého spája s rodičmi iba zákon rovnorodosti, teda spoločné du-ševné a duchovné vlastnosti.
Duch dieťaťa neprichádza na svet neskúsený a čistý ako nepopísaný papier. V minulých životoch už veľa zažil a prináša si so sebou aj nejaké viny na odpykanie a nové úlohy. Na svoju minulosť „zabudol“, hoci je v jeho duchu zakódovaná. Dieťa sa bude na ňu postupne rozpomínať až pod vplyvom rôznych udalostí. Žiaden ľudský duch nie je na Zemi po prvykrát. Zákon rovnorodosti by nepripustil vtelenie nového, menej zrelého ducha medzi zrelých, pretože by sa nemohol medzi nimi vyvíjať. Bránila by tomu obrovská priepasť nepochopenia medzi ním a okolím. To, že doteraz tieto rozdiely existujú, nie je spôsobené menším počtom životov, ale nedostatočným využitím týchto životov, za čo môže človek sám. Pripomína to situáciu v škole - kto nedáva pozor a neučí sa, zaostáva.
Duša, resp. dušou obalený duchovný zárodok, sa priblíži k matke už začiatkom tehotenstva. Zdržuje sa pri nej, zdieľa s ňou mnohé zážitky a ona väčšinou cíti jej prítomnosť akoby v sebe. Samozrejme, duch neprichádza k matke priamo z duchovna, ale z astrálu vo forme duše. Vteliť sa môže duša do matkinho tela až vtedy, keď telesný zárodok dosiahne maximálnu zrelosť, teda v polovici tehotenstva. Po vtelení duše, resp. ducha, má už telesný zárodok vlastný krvný obeh. Aj pohyby v matkinom tele sú znamením, že zárodok ožil. Keby v čase zrelosti telesného zárodku nevstúpil doň žiadny duch, čo môže byť spôsobené negatívnou karmou alebo nesprávne sa vyvíjajúcim telesným zárodkom, ako aj slabým vyžarovaním matkinej duše, telesný zárodok zdegeneruje a odumiera. Len duch, vyššia podstata ako hmota, ho môže ďalej vyvíjať do ľudskej podoby.
Z hľadiska večných zákonov proces narodenia dieťaťa tvoria štyri fázy:
- oplodnenie,
- priblíženie sa duše k matke začiatkom tehotenstva,
- vtelenie duše (inkarnácia) v polovici tehotenstva,
- narodenie dieťaťa.

Kto riadi proces vtelenia duchov, aby nedošlo k nespravodlivosti a aby sa dodržali večné zákony? Už vieme, že náš život v hmotnosti riadia z duchovnej ríše naši vyspelejší bratia. U dokonalých duchov je pohľad na pozemský život omnoho komplexnejší a predvídavejší, čerpajú predsa z našich minulých životov a z poznania budúcnosti. Vedia, čo sa bude v čase nášho života odohrávať na Zemi, v ktorej časti sveta nastane katastrofa alebo vojna, či to má pre náš vývoj význam alebo nie, a tak aj podľa budúcich udalostí riadia naše vtelenie. Poznajú nás lepšie ako my sami. Kniha života a forma nášho ducha sú zrkadlom našej minulosti.

*
 
V každom dieťati je do puberty Duch akoby odpojený od vonkajšieho sveta. Preto sa dieťa prejavuje iba duševne a telesne. Až keď pohlavne dozrieva, začne sa jeho duch spájať s hmotou, s vonkajším svetom, aby v ňom mohol aktívne pôsobiť. Lenže rozdiel medzi nehmotným duchom a hmotným svetom je taký veľký, že podľa zákona rovnorodosti by sa nemohol s ním spojiť. A predsa sa tak musí stať. Na Zemi existuje najjemnejšia sila, ktorá je zároveň najvyššou silou v hmotnosti - základná sila. V dôsledku svojej jemnosti je takmer rovnorodá duchu. Zvýšené vyžarovanie pohlavných orgánov v puberte vytvorí dráhu, po ktorej táto sila prichádza cez dušu až k duchu a zjednotí sa s ním na celý život. Keďže táto prístupová cesta vedie cez vyžarovanie pohlavných orgánov, hovoríme tejto sile pohlavná sila.
Prejavuje sa ako túžba po láske, kráse, čistote a ideáloch. Zároveň sa v mladom človeku prebúdza dovtedy utlmený zákon - túžba po duchovnom poznaní, lebo duch sa chce aktívne prejavovať a vyvíjať. Tento zákon ho spája s večnosťou. Pomáha mu, aby v pozemských starostiach nezabudol na svoj pôvod, aby nestratil zo zreteľa cieľ, za ktorým prišiel na Zem. Podľa zákona rovnorodosti sa duch môže vzdelávať a rozvíjať iba duchovnými poznatkami a hlbokým citovým prežívaním.
Aby mohol mladý človek svoje ideály aj uskutočniť, pomáha mu v tom spojenie pohlavnej sily s hmotou, teda s realitou. Prirodzený priebeh spájania základnej sily s duchom sa prejavuje u mládeže väčšinou tak, že si začína uvedomovať klady a zápory svojho okolia, usiluje sa ho meniť a zdokonaľovať, v dobrom prípade aj seba. Zároveň, podľa zákona o doplnení celku, začína hľadať svoj protiklad - partnera. Ak u dvojice najprv vyklíčia duševné a duchovné sily a až potom príde k láskyplnému telesnému spojeniu, môže toto čisté vzplanutie „spáliť“ veľkú časť ich negatívnej karmy a vytvoriť podmienky na harmonické spolužitie a pozitívny vývoj ducha.
Pohlavný styk a plodenie sú iba druhoradým cieľom pohlavnej sily, ktorá sa od puberty bude prejavovať už stále, aj bez týchto funkcií. Preto s ich nefunkčnosťou pohlavná sila, čiže spojenie ducha so základnou silou, nezaniká.
Súčasná morálka, žiaľ, odvádza prirodzený priebeh pohlavnej sily nesprávnym smerom, najmä u mladých, ešte neskúsených ľudí. Umelo nadhodnocuje význam pohlavného pudu a potrebu uspokojovať ho čo najskôr a čo najviac, a to aj bez duševnej lásky. Tým sa pravý význam pohlavnej sily oslabil a zvrhol iba na zvierací pud. Častý sexuálny styk, striedanie partnerov a sebaukájanie zaviedli mladého človeka na vedľajšiu koľaj vývoja. Pohlavnú silu, ktorú mal telesne, duševne a duchovne zušľachtiť, premenil na nebezpečnú negatívnu silu, ktorá ho namiesto podpory obmedzuje vo vývoji a strháva nadol.
Pripútaním sa najmä na telesné, teda hmotné pôžitky sa človek odrezal od pomoci a inšpirácie vyšších bytostných, ktorí sa, podľa zákona rovnorodosti, už nemôžu s ním v takom stave spájať. Toto oddelenie sa od duchovných výšin má za následok nielen morálny a duchovný, ale aj kultúrny, hospodársky a spoločenský úpadok.
Nadmerne vystupňovanými vášňami sa človek napája, podľa zákona rovnorodosti, na nižších duchov, ktorí žijú na planétach pod úrovňou Zeme. Teda miesto spájania sa s vyššími duchmi sa človek spája s nižšími. Keby len to, ale zároveň priťahuje temných duchov hore. Bez tohto umelo vytvoreného mostu by sa, podľa zákona tiaže a rovnorodosti, nikdy nemohli na Zem dostať. I keď sa všetci nevtelia, ostávajú v astráli a pôsobia na psychiku ľudí, vsugerúvajú im myšlienky na opakované orgie a sebaukájanie, lebo tieto pocity ich vyživujú. Platí to aj pre iné negatívne sklony ako fajčenie, alkohol, drogy a pod. Obete si myslia, že je to ich vlastná túžba, keď majú potrebu ich uspokojiť. Človek miesto s dokonalými bytosťami sa spája s temnými duchmi, ktorí sú omnoho horší ako on sám.

*

Prečo človek tak ľahko podľahol sexuálnym výstrelkom? Má to jediný dôvod. Zvalil si svoj ochranný múr - pocit studu, ktorý ho mal chrániť pred úpadkom. Tento múr si staval súbežne s prijímaním pohlavnej sily. Len preto, že človek nepoznal jeho význam, dokázal ho tak ľahko zrútiť. Pocit studu je prirodzenou oporou pre duchovný, duševný a telesný vývoj. Avšak morálka založená na úsilí odstrániť tento ochranný múr a dať nízkym vášňam voľný priebeh dosiahla svoje - dobrovoľne a postupne sa ho väčšina vzdala. Mlčky schvaľujeme a považujeme za normálne to, čo vôbec normálne nie je. Pohlavný pud sme povýšili takmer na jediný cieľ nášho života. Vôľa ním spútaná nemôže potom realizovať svoje vyššie túžby a ciele, lebo všetku pohlavnú silu vybíja človek v častom alebo neprirodzenom sexuálnom styku, alebo v sebaukájaní.
Prvý plameň, ktorý postupne rozdúchal pustošivý požiar v dušiach ľudí, zapálili, i keď možno nechtiac, psychológovia a sexuológovia. Tvrdili, že bez pravidelného sexuálneho života sa nedá normálne žiť, a že z jeho nedostatku vznikajú frustrácie a problémy. Preto, keď nie je k dispozícii partner, má sa vraj človek uspokojiť sám. Tak narušili aj u normálnych ľudí duševnú rovnováhu a pocit istoty. Takéto rady a vysvetlenia môžu obstáť iba u toho, kto nevie, že zmiernením sexuálneho pudu pohlavná sila narastá a prebúdza tvorivosť, prirodzené túžby a chcenie.
Iba hlboké zamyslenie sa nad dôsledkami prehnaného sexuálneho pudu môže uvoľniť silu na jeho usmernenie. Podľa zákona o slobodnej vôli nemôžu temní duchovia nútiť človeka do toho, čo sám nechce. Môžu ho len lákať, nahovárať a vsugerúvať mu, že túžba, ktorú mu vnukli, je jeho potrebou. Toto poznanie môže človeka oslobodiť, pretože len skryté a zahalené zlo je nebezpečné. Odhalením a spoznaním sa stáva prekonateľným.
Postupným, nie náhlym zmierňovaním negatívnych sklonov, opúšťajú temní duchovia svoju obeť, lebo stratili nad ňou vládu. V očistenom človeku sa znova začne prebúdzať pocit studu, ktorý ho bude chrániť pred ďalším poklesom. Premenou nízkych vášní na duchovné ideály sa pohlavná sila zaradí do správneho smeru a prebudí túžbu po pravej a čistej láske, ktorá sa bude po určitom čase skutočne realizovať. Silnou túžbou, ktorá sa znásobí zmiernením sexuálneho pudu, sa napojí človek na bytostných pomocníkov a tí vytvoria podmienky na uskutočnenie jeho túžby - čistej lásky.
Pohlavná sila sa oslabuje aj nevyváženou stravou, napr. nedostatkom bielkovín pri dlhodobej vegetariánskej diéte. V niektorých prípadoch je vhodná na liečenie chorôb, vtedy môže trvať aj niekoľko rokov. Po uzdravení sa však treba postupne vrátiť k pôvodnej pestrej strave, no s väčším obsahom vlákniny a s obmedzením mäsa a tukov.
Pohlavná sila sa oslabuje aj čítaním nevhodnej literatúry a pozeraním filmov, pri ktorých dochádza k nadmernému vzrušeniu zmyslov a nervov. Týmto negatívnym prežívaním sa človek napája na temných duchov, ktorí sa ho budú časom snažiť ovládať, aby ich „živil“.
Pre mnohých to bude znieť neuveriteľne, ale aj okultné školenia a meditácie vedú k únikom pohlavnej sily a k nadväzovaniu spojenia s temnými duchmi, ktorými je v súčasnosti Zem obklopená ako hustou hmlou. Ak niekto medituje, aby sa zbavil stresu a únavy, robí v podstate relaxáciu v sede. Tá nie je nebezpečná, lebo ňou sa nepreniká až do astrálu. No pri hlbších meditáciách, najmä schádzaním dolu, „do minulosti" , alebo „rozplynutím sa v prázdnote“ ide meditujúci priam v ústrety temným vplyvom. Spája sa dobrovoľne s nízkymi duchmi, ktorí sa zdajú spočiatku neškodní, aby neskôr meditujúceho ovládli. Človek sa má zdokonaľovať prirodzeným vývojom - spoznávaním duchovných právd a ideálov, ako aj ich realizovaním v bežnom živote, a nie únikom od reality.

*
 
Vieme už, že bytostná ríša je hybnou silou hrubohmotného aj jemnohmotného vesmíru. V polovici vesmírneho kolobehu dosiahnu niektoré hmotné planéty primeranú zrelosť. Znamená to, že sú schopné oplodnenia duchovnými zárodkami. Je to analogický jav ako v prípade telesného zárodku, ktorý v polovici tehotenstva maximálne dozrie a oplodňuje sa duchom človeka, aby mohol pokračovať vo vyššom štádiu vývoja. V jednom kolobehu nastane takýto akt iba raz. Planéty, ktoré v tom čase nemajú na to vhodné podmienky, dostanú ďalšiu príležitosť až v ďalšom kolobehu, asi o milión rokov. Pod zrelosťou planéty sa rozumie vytvorenie prostredia na pobyt duchovných zárodkov v hmotnosti. Túto činnosť vykonávajú bytostní na planétach s vhodnou teplotou.
Z doterajších poznatkov už vieme, že ľudský duchovný zárodok sa nemôže vyvíjať v duchovnej ríši, preto je zákonom pohybu vypudzovaný do chladnejších pomerov, nižšie - do hmotnosti. O tomto deji sa obrazne hovorí ako o „vyhnaní z raja“. Ide o dobrovoľné, resp. nutné „vyhnanie" z duchovného domova. Bez neho by sa duchovný zárodok nikdy nevyvinul v dokonalého ducha. Pozrime sa na tento proces dôkladnejšie, ako a cez ktoré úrovne zárodok preniká dolu.9
Tesne pod duchovnou ríšou krúži bytostná ríša, ktorá je o niečo chladnejšia, ale ani tu sa ešte nemôže zárodok sformovať. Musí klesať ešte hlbšie, do nižších sfér. Podľa zákona rovnorodosti nemôže prejsť cudzorodou úrovňou bez toho, žeby sa ňou neobalil. Preto sa pod ťarchou bytostného obalu spúšťa do spodnej časti bytostného kruhu. Ani tu ešte nie sú vhodné podmienky na jeho vývoj, a tak sa obaľuje ďalším, hutnejším obalom a vlastnou váhou klesá ešte viac.
Obaľovanie dvoma druhmi rôznorodých látok nie je samočinné, ale uskutočňuje sa za pomoci prekrásnych ženských bytostí - víl. Ich úlohou je opatrne zaobchádzať so zárodkami, aby sa nepoškodili. Klesajú totiž nevedome, bez vlastnej ochrany. Činnosť víl by sa dala prirovnať k práci žien na hydinárskej farme, ktoré balia vajíčka do obalov, aby sa na ceste do predajní nerozbili.
V každom duchovnom zárodku driemu všetky dokonalosti zrelého ducha, ktoré sa prebúdzajú postupne, s uvedomovaním si seba samého. Tento proces sa nazýva zdokonaľovaním ducha.
Nevedomé putovanie zárodku cez bytostnú ríšu sa zastaví na okraji jemnohmotného vesmíru. Ďalej už zárodok nemôže klesať ako nevedomý. Zachytí sa v jemnohmotnom poli, kde sa pomaly začne prebúdzať k životu. Počas jeho „spánku" sa iné, takisto nádherné ženské bytosti starajú o to, aby ho vonkajšie vplyvy nepoškodili. Nachádzajú sa tu už aj mužskí „opatrovatelia" , ktorí svojim silným pozitívnym vyžarovaním chránia zárodky pred neblahými energiami z nižších svetov. Pôsobením základnej sily vo forme svetla a tepla a tiež za zvuku ľúbezných akordov v jemnohmotnom svete sa duchovný zárodok postupne prebúdza k uvedomeniu si seba samého.
Vrchný hutnejší obal, ktorý dostal od druhej víly v bytostnom kruhu, začne v jemnohmotnom poli rásť do tvaru veľkého, krásneho kvetu. Pretože každý zárodok sa prebúdza s inou intenzitou a kvalitou uvedomenia, vyrastajú tu kvety rôzneho druhu, tvaru a farieb. Jemnohmotné pole pripomína obrovskú kvetinovú záhradu. S rozpukom kvetu sa začne vyvíjať aj prvý jemnejší obal, ktorý sa formuje pod vplyvom duchovného zárodku do tvaru ľudského tela. V polorozkvitnutom kvete leží malé dieťatko, chránené pred silnými lúčmi svetla ako kuriatko škrupinou vajíčka. Samotný duchovný zárodok ešte nemá ľudskú podobu, to sa zatiaľ sformoval iba jeho prvý bytostný obal - duša.
Kým sa v jemnohmotnosti vyvíja duša od dieťaťa až do dospelosti, pripravujú bytostní vhodnú planétu na jej pobyt. Formujú prírodu napodobňovaním jemnohmotného raja, a tak zariaďujú človeku pekný domov, v ktorom sa môže jeho duchovný zárodok ďalej rozvíjať. Duša v jemnohmotnosti zatiaľ dozrela, no je takej jemnej podstaty, že sa nemôže aktívne prejavovať na Zemi ani na inej hmotnej planéte. Nemôže uchopiť drevo ani kameň, aby si postavila obydlie alebo odtrhla rastlinu na jedenie. Zákon rovnorodosti si vyžaduje rovnorodé telo, ktorého prostredníctvom môže duša pôsobiť na prírodu, zdokonaľovať ju a zároveň aj vyvíjať svoje pravé ja - svoj duchovný zárodok.
Najvyšší vládcovia prírody, prastvorení bytostní, riadili a organizovali prácu svojich podriadených, malých bytostných, aby pripravili pre ľudskú dušu hutnejší obal - hmotné telo. Keď dospelo najvyspelejšie zviera na Zemi do vrcholného štádia vývoja a nadobudlo formu podobnú ľudskému telu a aj schopnosť aktívne pôsobiť na hmotu, nastalo pre túto planétu obdobie zrelosti, čas na oplodnenie duchovnými zárodkami. Do najdokonalejšej dvojice zvieraťa - pračloveka sa miesto zvieracích duší vtelili ľudské - mužská a ženská. Postupne sa do ich potomkov vteľovali už len ľudské duše. Tak vznikla prvá ľudská rasa. Ostatné tvory pračloveka vyhynuli. Telá, v ktorých sa umiestnili ľudské duše, sa pod vplyvom ducha, ktorý zvieraťu chýba, začali vyvíjať do dokonalejšej a ušľachtilejšej ľudskej podoby s vyššími schopnosťami.
V tomto zmysle mal Darwin čiastočne pravdu, keď tvrdil, že človek pochádza z najdokonalejšieho zvieraťa - opice. No, keď už vieme, že pravou podstatou človeka je duch, musíme tento výklad upresniť: Nie človek, ale iba jeho hmotné telo pochádza zo zvieraťa.

*

 
Počas mnohých pobytov na Zemi musel človek za drsných poveternostných a životných podmienok využívať maximálne svoje schopnosti a vlastnosti, aby prežil. Duša, ale aj duchovný zárodok sa museli viac namáhať, vyvinúť viac tepla, aby prenikli hrubým hmotným obalom - telom a mohli cezeň pôsobiť na svoje okolie a zdokonaľovať ho. Duchovný zárodok sa teda v chladnejšom a drsnejšom prostredí zaktivoval. Musel si zvykať ovládať svoje telo podobne ako človek, ktorý si musí zvyknúť pracovať v hrubých gumených rukaviciach.
Možno niekoho napadne, prečo nemohol vývoj duše v jemnohmotnosti stačiť na to, aby sa duchovný zárodok vrátil do raja. Jednoducho preto, lebo jemnohmotný svet nebol dostatočne „drsný“, chladný a hmotný, aby maximálne prebudil driemajúce schopnosti duchovného zárodku. Na Zem, do hrubej hmotnosti však duchovný zárodok mohol vkročiť len po vývoji duše, aby prostredníctvom nej dokázal ovládnuť ťažké hmotné telo. Samotný duchovný zárodok by ním bez duše nielen že nepohol, ale by sa v ňom, podľa zákona rovnorodosti, ani neudržal. Veľká rozdielnosť jeho podstaty oproti hmote by ho vypudzovala von.
Ani duša nie je rovnorodým prostredníkom pre hmotné telo. Je príliš jemná, aby sa v ňom dokázala udržať. Preto malí bytostní, ktorí sa špecializujú na túto činnosť, vyrobia zo strednej hrubohmotnosti astrálne telo človeka. Tvorí spojovací článok medzi jemnohmotnou dušou, lebo je o niečo hrubšie, a hrubohmotným telom, lebo je zas jemnejšie. Po pozemskej smrti človeka vychádza astrálne telo z hmotného tela a rozkladá sa na pôvodné prvky v astráli. Má však dlhšiu životnosť než hmotné telo. Keďže má podobu človeka, niektorí „citlivci“ ho dokážu vidieť duševným zrakom.
Po poslednom pobyte na Zemi, ktorý uplynie u každého človeka v inom čase, sa duchovný zárodok vyvinie v dokonalú osobnosť, v ženskej alebo mužskej podobe. Po smrti tela kráča zrelý duch do svojho domova - do raja. V každej úrovni, ktorou prechádza - v jemnohmotnosti aj v bytostnej ríši - zanecháva svoje obaly, ktoré sa spália jeden za druhým pod silným vyžarovaním zrelého ducha.
Z čoho pochádza silné vyžarovanie ducha, ktoré spáli duševné obaly? Keď nadobudne zdokonalený duch ľudskú podobu, má človek rozvíjať aj duševnú a duchovnú silu. Tá sa zoceľuje bojom s prekážkami a takisto uskutočňovaním duchovných právd v bežnom živote. Kto ich len číta a neprenesie ich do praxe, nezíska duchovnú silu, silné vyžarovanie, ktoré zničí duševné obaly.
Návrat ducha do duchovnej ríše, do raja, je spätý ešte s ďalším zdokonaľovaním za pomoci duchovného sprievodcu, ktorý vedie ducha na správne miesto. Pod vplyvom zákona spätného pôsobenia sa sprvu nevedomý duchovný zárodok vracia späť ako vedomý duch, odkiaľ vyšiel, lebo všetko sa v kruhu vracia. O tomto deji sa hovorí v podobenstve ako o „návrate strateného syna" .






8. KAPITOLA
 

Každý duchovný zárodok má svoju charakteristickú podstatu - buď pozitívnu, alebo negatívnu. Zárodok pochádza z duchovnej zrazeniny, ktorá sa ešte vo vyšších svetoch štiepi na ťažšie, mužské časti a ľahšie, ženské. Kým sa duchovný zárodok „dokotúľa“ zhora do spodnej časti duchovnej ríše, je už celistvou guľôčkou, predurčenou byť ženským alebo mužským duchom.
Podľa čoho vie duchovný zárodok, akého je rodu, keď nemá ešte ľudskú podobu? Okrem toho v duchovnej ríši nemajú duchovia pohlavné orgány, lebo tam nedochádza k rozmnožovaniu pomocou nich. A predsa je tam na prvý pohľad nápadná rozdielnosť medzi ženskými a mužskými duchmi. Ani duša dieťaťa, ako prvá schránka človeka, v jednohmotnom svete nemá pohlavné orgány. Až vývojom nadobúda ženskú alebo mužskú podobu, avšak bez nich.
Čo vlastne spôsobuje, že sa duchovný zárodok mení v mužského alebo ženského ducha? Vieme už, že nápisy na náhrobných kameňoch „Odpočívaj v pokoji!“ nevystihujú pravý život duše po smrti. Každý bude na „onom svete" aktívny, či už v prežívaní utrpenia, alebo v tvorivej činnosti. A práve táto činnosť, aktivita a celkový prejav, vytvára mužskú alebo ženskú podobu. Sklon k určitému druhu činnosti je skrytý už v samotnom duchovnom zárodku, lebo je buď pozitívny alebo negatívny. Preto už detská duša v jemnohmotnosti sa vyvíja podľa druhu prejavu a činnosti, čo z nej robí muža alebo ženu.
Ako sa vlastne prejavuje pravá mužskosť a pravá ženskosť na Zemi podľa večných zákonov?
Mužská činnosť je aktívna, vykonávacia a hrubá - je to práca s hmotou, silou a rozumom.
Ženská činnosť je pasívna, vládnuca, hmotne slabá a jemná - prejavuje sa najmä citovo a duchovne.
Žena je z duchovného hľadiska vládnuca, lebo vďaka jej celkovej jemnejšej podstate a priepustnejšiemu telu sa, podľa zákona rovnorodosti, môže spájať s jemnejšími vyššími sférami. Získava tým rozsiahlejšie duchovné poznanie, a tým aj moc. Jej vládnutie sa prejavuje skôr pasívnym spôsobom, ona iba vyciťuje, inšpiruje, nasmerúva a plánuje. Muž spracúva jej podnety a spája ich s vlastnými rozhodnutiami, je vykonávateľom jej plánov.
Dnes asi máloktorá žena vládne takýmto pasívnym spôsobom. Prejavuje sa väčšinou aktívne ako muž, čo je dôsledkom toho, že nežije čisto ženským životom. Okolnosti ju viedli k túžbe po rovnoprávnosti - emancipácii, čo ju zatiahlo chtiac nechtiac do víru mužského života.

*


Pojem emancipácia doslova znamená vymanenie sa z nevýhodného stavu do rovnocenného. Jej zákonné uznanie vyprovokoval nielen pocit krivdy utláčaných žien, ale aj vplyv duchovne zrelších ľudí, ktorí vycítili jej nevyhnutnosť pre ďalší rast ľudského pokolenia. Ale pravá podstata rovnoprávnosti pri jej uskutočňovaní nepozorovane unikla a bola odvedená úplne iným smerom.

Zmyslom emancipácie malo byť akceptovanie pravej mužskosti a pravej ženskosti a ich vzájomné zrovnoprávnenie. Týmto aktom sa mala zmazať nadradenosť mužov a znevýhodňovanie a podceňovanie žien.
Lenže rovnoprávnosť, ako sa uskutočňuje dnes, pochopili jej zástancovia tak, že žena môže aj má robiť všetko, čo muž, a muž zase má mať povinnosti a rovnaké práva ako žena.
V socialistickej spoločnosti ústava určila žene povinnosť pracovať, s výnimkou materstva a starostlivosti o dieťa, ktoré boli časovo veľmi obmedzené. Z tohto dôvodu museli mnohé ženy aj nedobrovoľne opustiť svoje domácnosti a odísť do neznámych vôd, do rozličných povolaní, aj do mužských. Ženy v kapitalizme zas dobrovoľne, väčšinou z ctižiadosti, z nudy alebo z finančnej nevyhnutnosti nastúpili tiež túto cestu k rovnoprávnosti.
Doviedla emancipácia ženy k vytúženej rovnocennosti s mužmi? Kdeže. V pracovných povinnostiach sa vo väčšine prípadov tejto rovnocennosti dočkali, avšak finančné ohodnotenie a postavenie nedržali krok s ich výsledkami. Aby si ich ženy vydobyli, museli markantnejším spôsobom zdôrazňovať svoju rovnocennosť s mužmi. Začalo sa to najprv mužským oblečením, nosením nohavíc, potom prijímaním mužských zvykov a prejavov. Napokon už dokázali ženy aj mužsky rozmýšľať, len aby bol medzi nimi a mužmi čo najmenší rozdiel.
Či už sa to mužom páčilo, alebo nie, museli sa v domácnosti postaviť aj k sporáku a k iným domácim prácam, ak sa žena ukázala schopnejšou alebo aspoň rovnocennou uživiť rodinu. Zákon o doplnení celku sa pokrivil. Ako mohla vládnuť vo vzťahoch harmónia, keď už neexistovali čisté pozitívne a negatívne póly, keď už muž nebol pravým mužom a žena pravou ženou? Čo prinieslo toto vyhladzovanie odlišností medzi nimi, vidíme a pociťujeme doma aj v práci - každý robí všetko, čo stíha a ako vie. Neustály zhon a povrchnosť sa stali súčasťou moderného človeka, ktorý si už ani nevie predstaviť, že by život mohol byť aj iný, pokojnejší. Symbolom dnešnej doby je večný nedostatok času a pokoja. Muž ani žena sa necítia byť pánmi svojich možností a schopností, lebo niet na ne času. Neprestajný pohyb a nepokoj ich oberá o duševnú vyrovnanosť a kľud.
I keď si tieto negatíva mnohé z emancipovaných žien uvedomujú, iste budú rozhorčene protestovať voči predchádzajúcim tvrdeniam: „To sa máme zasa vrátiť iba k hrncom a k malým deťom? To teda nie!" Netreba sa obávať cesty späť, nie je nutná. No vpred treba ísť rovno, bez okľúk, ktoré odvádzajú od pravého cieľa.
Správna cesta vedie do harmónie a tvorivej činnosti, a nie do zhonu a povrchnosti. Rovnoprávnosťou mala žena získať podobné vzdelanie ako muž, aby dokázala svoju rozumovú vyspelosť, ktorá jej bola odjakživa upieraná. To bolo častým dôvodom jej podceňovania a zaznávania. Vzdelaná žena sa mala stať rovnocennou partnerkou muža. Tým ženám, ktoré sa chceli plne venovať práci, mala emancipácia umožniť rovnocenné uplatnenie svojich schopností pre blaho spoločnosti.
Povinná zamestnanosť v socializme však bola tou okľukou, ktorá zviedla mnohé ženy z pravej cesty. Namiesto slobodného rozhodnutia, či byť matkou, alebo sa realizovať radšej v práci, musela žena väčšinou niesť obe bremená na svojich pleciach. Keď muž nechcel, aby si zničila zdravie, musel sa aj on prispôsobiť a aktívne pomáhať v domácnosti, často aj v čisto ženských úlohách.

*

 
U súčasného človeka mala viesť jeho slobodná vôľa k vlastnému výberu partnera, podľa osobných predstáv, a nie podľa želaní rodičov, či majetkových pomerov. Hoci takmer všetci využívajú túto slobodnú voľbu, nie sú vzťahy lepšie, než boli v minulosti. Prečo? Veď emancipáciou sa mala v manželstvách dosiahnuť vytúžená harmónia a rovnocennosť! Lenže pre jej nesprávne pochopenie priniesla namiesto úžitku skazu.
Neustály proces zrovnoprávňovania, ktorý sa nesprávne chápe ako vyrovnávanie rozdielov pohlaví, dal vzniknúť za krátky čas úplne iným typom partnerov, ako existovali dosiaľ. Nové prototypy mužov a žien spájalo jediné slovo - pokrivenina. Muži prestali byť mužmi a ženy ženami, keď museli byť podľa potreby všetkým. Z nášho života sme vylúčili čisté protiklady. Do bielej farby sme primiešali čiernu a získali sme šedú. Do čiernej sme zas pridali bielu farbu a máme opäť len sivú. Celý náš život sa stal šedý - jednotvárny a pritom popletený, lebo sme z neho vylúčili číre protiklady, ktoré inšpirovali a dávali silu vo svojej čistote.
Nežné ženské srdce a pohladenie, ktoré malo patriť mužovi a deťom, „stvrdlo" v náročných pracovných povinnostiach. Silná mužská opora sa zvalila, lebo stratila svoju stabilitu a pevnosť pri ľahkých, ale monotónnych prácach v domácnosti a pri deťoch. Toto sme nazvali pokrokom - emancipáciou.
Ak sa vzájomné „prispôsobenie" úlohám v domácnosti vyvíja u oboch partnerov rovnomerne, vzniká pocit zdanlivej harmónie, i keď sa obaja vychyľujú na opačnú stranu. Keď sa však niektorý z nich bráni prekrúteniu svojej podstaty, býva príčinou neustálych problémov, ktoré zväčša vyúsťujú do hádok a rozchodov. Mnohí ako riešenie hľadajú inú „znetvoreninu" , ktorú sa niekedy, napodiv, aj podarí nájsť. Tí opatrnejší našli jednoduchšie východisko - žijú radšej osamote. Nájsť doplňujúcu pokriveninu sa im zdá príliš náročné a nepravdepodobné.
Všetko pokrivené je ťažko použiteľné, zlúčiteľné a aj nepraktické. Len si predstavme, že rovné veci - dvere, stoly alebo perá - by boli iba krivé. Ťažko by sa nám s nimi narábalo a strácali by sme tým veľa času. Rovnako aj pokrivení partneri vo vzťahu ťažko nachádzajú súlad. Oboch táto disharmónia oberá o množstvo myšlienkovej a citovej energie, ktorá im potom chýba v iných oblastiach a ukracuje ich o radosť zo života a tvorivosť.
Mnohé úspešné ženy začali podceňovať svojich mužov pre neschopnosť, do ktorej sa muži z ľahostajnosti a slabosti sami dostali. Iné ženy zas boli nútené prevziať aktivitu, keď ich muži nevedeli, alebo nechceli byť pravými mužmi. Ďalšie emancipované ženy prišli o svoju jemnosť iným spôsobom. Dve náročné smeny, doma aj v práci, bez dostatočnej pomoci, ich obrali o telesné a duševné sily, a tým aj o pravú ženskosť. Nie je iróniou dnešnej doby, že mnohí nezamestnaní muži nemajú čo robiť, kým niektoré zamestnané ženy sa idú v dvoch smenách zodrať?!

*
 
Vychýlené správanie mužov a žien nie je však iba súčasnou záležitosťou, ktorá sa rozmohla na Zemi v dôsledku nesprávne pochopenej emancipácie. „Pokrivené duše“ žili v ľudských telách už pred stáročiami, len ich krivosť nebola navonok taká viditeľná, lebo im chýbala spoločenská sloboda, ktorá to podporuje, ako to vidíme dnes.
Ak mal niekto možnosť dozvedieť sa o svojich predchádzajúcich životoch, iste ho prekvapilo a zdalo sa mu až neuveriteľné, že niekedy žil aj v opačnom tele. Ako sa môže stať, že tá istá osoba je v niektorom živote mužom a v inom zase ženou, keď duchovné zárodky sú buď pozitívne, alebo negatívne? Rozhodujúcu úlohu tu zohráva jeden z večných zákonov - slobodná vôľa. Podľa neho človek môže konať tak, ako sa sám rozhodne.

Keď sa napríklad ženský duch narodí na Zem ako žena a rozhodne sa počas života, či už pod vplyvom okolností alebo z vlastnej vôle, žiť prevažne ako muž, teda aktívne a hrubšie, rozumovo a namáhavo, neznamená to, že sa hneď telesne zmení na muža. Hmota, čiže pozemské telo, nie je schopná takej rýchlej premeny. Keď však po smrti táto duša odchádza do záhrobia, vstupuje tam už ako muž. Duša sa totiž vďaka jemnejšej podstate zmenila v mužskú bytosť rýchlejšie než fyzické telo.
Ak sa tejto žene páči mužské správanie, pôsobí tak aj v jemnohmotnosti a v ďalšom živote sa narodí už ako muž. Môže sa však stať, že v tomto mužskom živote pod tlakom silnejších nárokov bude týmto stavom trpieť. No musí odohrať svoju rolu, aby plne prežila pozitíva aj negatíva muža a už necítila potrebu túto zmenu opakovať. Ak si vo svojom vnútri uvedomí, že ženská činnosť je jej prirodzenejšia, môže po smrti vďaka jemnejšiemu telu túto túžbu naplniť rýchlejšie. V ďalších životoch na Zemi bude môcť už pôsobiť ako žena. Niektorí duchovia si jednoducho musia vyskúšať na vlastnom tele, čím chcú naozaj byť.

Tak ako človek môže podľa zákona slobodnej vôle robiť chyby, ísť v živote nesprávnou cestou a dokonca konať bezprávie a zlo, tak sa môže podľa tohto zákona rozhodnúť žiť aj opačne, ako je vo svojej podstate predurčený. Samozrejme, že dôsledky svojho rozhodnutia musí znášať sám, lebo slobodná vôľa je úzko spätá so zodpovednosťou.
Kedysi, keď boli ženám isté povolania neprístupné, sa žena rozhodla dobrovoľne narodiť na Zemi ako muž, ak chcela byť ľudstvu užitočná napr. ako lekár. V mnohých životoch predtým mohla získať cenné skúsenosti ako bylinkárka alebo pôrodná babica a chcela ich preniesť aj do vedeckej medicíny. Podobne aj iné schopnosti viedli ženy k tomu, aby sa stali na Zemi mužmi, užitočnými pre spoločnosť alebo pre vlastný vývoj - kňazmi, mníchmi, askétmi, alebo aj s praktickými schopnosťami ako právnici, filozofi, učitelia. Nie vždy išlo o pokrivenosť duše.
Zmena pohlavia je v niektorých prípadoch aj určitou formou pykania, vtedy nevznikne z vlastnej vôle ducha. Napríklad, ak niektorí muži vedome, so zlým úmyslom ponižovali a utláčali ženy, zákon spätného pôsobenia im dá na zmene pohlavia zažiť, čo sami spôsobovali. Len na vlastnej koži dokážu potom pochopiť svoje obmedzené názory a predsudky. Iba z nevedomosti a pýchy sa postavil muž nad ženu a zneužíval svoju fyzickú silu, moc a rozum na to, aby ju znevážil a ponížil, namiesto toho, aby si ju ctil a chránil.
Napriek emancipácii a všeobecnému pokroku žijú ženy v mnohých krajinách ešte aj v súčasnosti v takých ponižujúcich a obmedzujúcich podmienkach, až to udivuje. Ich postavenie je však podobne ako hlad, vojny a nešťastia ovocím chybného správania jednotlivcov a skupín.

Podaktoré ženy zneužívali svoju slobodnú vôľu a toleranciu partnerov natoľko, že nevyvíjali svoju ženskosť správnym spôsobom. Pokrivili a zabrzdili tým nielen vlastný duševný rast, ale aj vývoj svojich druhov, ktorí kvôli rovnováhe museli potláčať vlastnú mužskosť. „Narovnanie" takýchto žien do ich pravej úlohy môže nastať iba pod silnejším tlakom, teda v pozícii, kde sa musia správať a konať ako ženy z donútenia, lebo z vlastnej vôle by znova konali nesprávne. Až keď takáto žena pochopí a prijme svoju ženskosť, narodí sa v slobodnejších pomeroch.


Všetky príklady sú iba náznakmi tisícero možných variantov karmického vtelenia duchov. Z uvedených dôvodov je na Zemi zatiaľ pre vývoj ženy účelné a žiadúce jej rozličné postavenie v spoločnosti. Bude trvať dovtedy, kým sa všeobecne nezlepší postoj k ženám, čo bude závisieť najmä od mužov, ale aj od žien, dokiaľ si neuvedomia svoju pravú ženskosť.
Večné zákony napomáhajú pri „narovnávaní" tým, že človeka „tlačia" do toho, čo je preňho najlepšie. Mnohí by pod vplyvom vlastnej slobodnej vôle šli len z nevedomosti opačným smerom vývoja. Predvídavé vedenie vyšších duchov pochopia väčšinou až po určitom čase, keď už sú nad vecou. Ľudová múdrosť „Všetko zlé je na niečo dobré" potvrdzuje túto skúsenosť.

*
 
Komunistická idea, aby všetci ľudia žili v rovnakých podmienkach, sa ukázala v praktickom živote ako nereálna. Jej príčinou je odlišná duchovná zrelosť ľudí. Kým v jemnohmotnom svete žijú duše na takom mieste, kam podľa zákona tiaže a rovnorodosti patria, na Zemi je to iné. Tu žijú pohromade vyspelejší aj menej vyspelí ľudia. Spôsobili si to sami, lebo nedbajú na zákon rovnorodosti. Tí menej vyvinutí často zneužívajú dobro vyspelejších a spôsobujú im utrpenie a škody. Nevedia, že si tak vytvárajú novú negatívnu karmu, ktorú budú musieť neskôr znášať ako osudové rany. Nižší duch potrebuje na svoj rast drsnejšie podmienky a silnejšie údery než vyspelejší duch, ktorý chápe a zdokonaľuje sa aj bez telesných útrap a ponížení.
Odstránením kást, ktoré sa najdlhšie udržali v pôvodnom zmysle v Indii, a pritiahnutím nízkych duchov prostredníctvom negatívnych sklonov na Zem, sa vytvorilo spojenie medzi rôzne vyspelými ľuďmi. Kasty boli napodobeninou jemnohmotného sveta, kde sú jeho jednotlivé úrovne rozdelené podľa zákona rovnorodosti do častí. Do týchto kást na Zemi riadili dokonalí duchovia z duchovnej ríše narodenie duší podľa ich rovnorodosti - podľa kvality duše.
Duchovne vyspelejší ľudia dozrievali v najvyššej kaste vyučovaním iných, rozdávaním poznatkov a skúseností. Boli to učitelia, kňazi, lekári, právnici a pod.
Ďalší sa zas duchovne vyvíjali v druhej kaste ako rytieri, vojaci, hrdinovia obetovaním vlastného života v prospech iných vo vojnách, v tajných poslaniach a pri katastrofách.
Tretiu kastu tvorili umelci a remeselníci.
Do štvrtej kasty patrili tí najmenej vyspelí, ktorí slúžili ostatným. Mnohí z nich žili osamote, v tvrdších podmienkach, aby ich silné údery života duchovne prebúdzali. Avšak každý mal možnosť prejsť do vyššej kasty, ak úroveň svojej nejakým nadpriemerným činom alebo prejavom duchovne prekročil.
Ľudia vtedy žili a stýkali sa iba v rámci svojej kasty. Tým sa dodržiaval zákon rovnorodosti, podľa ktorého príliš nízky človek sa nemôže vyvíjať v prítomnosti omnoho vyššieho, lebo ho nechápe. Ak si chcú rozumieť, podľa zákona tiaže stiahne nižší duch vyššieho dolu, lebo je ťažší. Keďže podľa tohto zákona nízky duch nemôže vystúpiť hore, vyšší duch musí klesnúť, aby si rozumeli. Týmto prispôsobením sa nerastie ani jeden, ale naopak, stagnujú alebo klesajú obaja.
Ak však žije menej vyspelý človek medzi rovnocennými, malé rozdiely medzi nimi dávajú možnosť vzájomného pochopenia a rastu. Zatrieďovanie duchov pri narodení do kást nebolo náhodné, ale podľa zákona rovnorodosti a spätného pôsobenia. Preto aj manželstvá a vzťahy v kastovnej spoločnosti boli duchovne rovnocenné a dobré.
K pokriveniu a k zneužitiu postavenia v kastách došlo v období, keď u ľudí začal silnieť materializmus - uprednostňovanie hmoty a rozumu. Vládnuce kasty si samy spôsobili zánik, pretože začali vykorisťovať nižšie kasty a vyvyšovať sa nad ne. Vyvolali tým všeobecnú nespokojnosť a nerovnováhu, ktorá viedla postupne k zrušeniu kást.
Ale ani demokracia nepriniesla želané výsledky, duchovný vývoj sa nezlepšil. V dnešnej dobe má človek veľmi obozretne skúmať, s kým sa zbližuje, lebo po odstránení kást je odkázaný na vlastné rozlišovanie a posúdenie spolublížnych. Pri nevhodnom výbere partnera a priateľov duchovne stagnuje alebo upadá, i keď si to často neuvedomuje. Svoje vyššie schopnosti nepocíti, keďže ich nemôže v nerovnom vzťahu uplatniť. Miesto radostného vývoja zažíva len nepochopenie a stresy, ktoré ho oslabujú.






9. KAPITOLA


Akých chýb sa dopúšťal muž vo svojom vývoji? Kedy a čím sa začalo jeho pokrivenie? Prvé korene zapustilo ešte v dávnej Atlantíde, ktorú mylne nazývame bájnou. Ona totiž naozaj existovala ako dlhý pás úzkej pevniny v Atlantickom oceáne od Grónska až po Južný pól. Na mapách, kde je zobrazené aj dno oceánov, je pozostatok tejto pevniny zreteľne viditeľný a nazýva sa Severoatlantický a Juhoatlantický chrbát. V počiatočnom období Atlantídy žila žena vo svojej pravej ženskosti a čistote. Napriek jej cnostiam si ju muž nevážil, dokonca ju pre jej slabosť a citovosť podceňoval.
Už v tom čase sa v mužovi začalo rozmáhať zlo, ktoré nadobudlo dnes také rozmery, že si ho už ani neuvedomujeme, lebo sme ho prijali za prirodzenú súčasť nášho života. Čo je to za zlo, ktoré pôsobí tisícročia a skrýva sa medzi nami tak, že nám už ani neprekáža? Navonok vystupuje ako náš priateľ a nevyhnutný pomocník. Lenže túto úlohu iba hrá, skrýva sa za ňu ako za masku, ktorá zahaľuje čosi úplne iné. V skutočnosti je naším nepriateľom. Usiluje sa neobmedzene vládnuť nad celým naším životom, hoci na túto úlohu vôbec nestačí.
Kde máme hľadať tohto záškodníka, aby sme ho spoznali? Hľadajme ho vo svojej hlave. Tam sídli pod váženým menom - rozum. Možno teraz z niektorých vyhŕkne: To je neuveriteľné! Ako môže byť rozum naším nepriateľom? Dá sa to vôbec dokázať?
Presvedčte sa sami. Začneme tým, aká bola jeho pôvodná úloha. Rozum mal človeku uľahčovať pozemský život, urobiť ho múdrym pánom nad prírodou a jej tvormi. Zároveň mal byť rozum protiváhou ducha, mal ho držať pri zemi, aby neunikal z reality pri spájaní sa s výšinami. I keď je rozum jemným výplodom mozgu, aj tak je hmotný. Preto svojou podstatou prináleží k hmote, a tým aj k pozemským činnostiam. Lenže človek chcel rozumom riadiť aj duševný a dokonca aj duchovný život, ktoré sú, podľa zákona rovnorodosti, úplne inej podstaty. Keď človek rozumom nechápal duchovné javy, začal reagovať ako dieťa - vysmieval sa tomu, čomu nerozumel.
Hoci lásku a nenávisť nevidíme, predsa ich prejavy a dôsledky, ako niečo reálne uznávame, lebo ich cítime. No inak je to s duchom. Materialista tvrdí, že duch neexistuje, len preto, že ho nevidí. Neverí, že keby mu dal možnosť prejaviť sa, vyvinul by omnoho všestrannejšie schopnosti aj mimo priestoru a času. Duch v dôsledku svojej nehmotnej podstaty pôsobí totiž nad týmito pojmami, preto je všestrannejší a bohatší, než rozum. Čerpá aj zo skúseností minulých životov. Rozum je voči zrelému duchu mladý a neskúsený ako dieťa. Zbiera a udržuje poznatky len z jedného života, aj to iba pozemské. Napriek tomu sa snaží nad duchom vládnuť.
Len si predstavme život dospelého človeka, ktorý sa podriadi dieťaťu a prenechá mu vo všetkom rozhodovanie a moc, ako to chce rozum voči duchu. Povedie takýto vzťah k vzájomnému úžitku a rastu? Pripomína to obraz, akoby kura viedlo sliepku. Čo z toho môže vzísť? Iba nezmyselné blúdenie, nepochopenie a zmätok. Keď vládne dieťa, robí veci primerané svojim schopnostiam - hrá sa a vyvádza. Aj rozum myslí iba v rámci svojich schopností, nemôže vyjsť nad svoj obzor chápania. Keďže je výtvorom hmoty, uznáva len to, čo je rovnakého druhu, teda hmotné.
Ak dieťa neuznáva múdrosť dospelého, nebude rešpektovať ani jeho rady a skúsenosti, ktoré by mu pomohli k rastu a vývoju. Podobne sa aj rozum stavia vo svojej obmedzenosti voči vyspelejšiemu a všestrannejšiemu duchu. Nakoľko ho nemôže pochopiť, pretože je inej podstaty, rezolútne vyhlasuje, že duch neexistuje! Nevie, že si tým podpiľuje konár stromu, na ktorom sedí. Veď iba duch podporuje vývoj hmoty aj ľudského tela. Telesný zárodok v matkinom tele sa bez ducha nemôže ďalej vyvíjať, zahynie.
Vráťme sa k mužovi do čias, keď začal prvý raz nesprávne používať svoj rozum. Atlantída bola v tom čase najvyspelejšou civilizáciou na Zemi. Mala asi také postavenie vo svete, aké má dnes USA. Muži plne využívali svoj rozum na zdokonalenie pozemského života a ženy žili zas plne citom, duchom. To dodávalo ich vzájomnému životu krásu a urýchľovalo pokrok, lebo praví muži a pravé ženy, podľa zákona o doplnení celku, tvorili harmonické spolužitie. Neskôr začal muž používať rozum i tam, kde nemal - začal ním hodnotiť aj ženu. Myslel si, že keď sa prejavovala v živote prevažne citmi, starostlivosťou o deti a domácnosť, že je menejcenná, neschopná, lebo rozumom nevedel ohodnotiť jej navonok neviditeľný duchovný prínos. Žena v úzkom spojení s výšinami vytvárala most na vteľovanie vyšších duchov a zároveň priťahovala na Zem predobrazy z astrálu.
Vo svojom omyle zotrváva muž dodnes. Vedecko-technický rozvoj považuje za vrchol vývoja, pretože ním zdokonalil hmotu a svoj rozum.
Aby sa rozum udržal na výslní, potláča všetko, čo by ho mohlo vo vládnucom postavení rušiť, hlavne ducha. Mnoho ľudí ani nevie, že má okrem predného mozgu aj zadný mozog, ktorý prijíma duchovné impulzy z ducha a uchováva zážitky z minulých životov. Dlhodobou nútenou nečinnosťou sa jeho objem tak zmenšil, až zakrpatel. Obe časti mozgu boli spočiatku rovnaké, lebo praco-vali rovnomerne, harmonicky, ako pracujú napr. obličky.
Uprednostňovaním logického myslenia a zanedbávaním citov a ducha sa objem predného mozgu zväčšil natoľko, nakoľko sa zmenšil objem zadného. S takýmto znetvorením mozgu sa deti už narodia. O tomto jave sa hovorí ako o poklese ľudstva, o „dedičnom hriechu“. Je to nedobrovoľné dedičstvo, ktoré si novorodenec prináša do pozemského života. Táto mozgová deformácia ho už vopred obmedzuje a zdržuje pri používaní zadného mozgu. Našťastie poznaním tejto prekážky a vlastným úsilím môže každý svoj zadný mozog znova prebudiť k intenzívnejšej činnosti.
Odkedy ľudstvo povýšilo rozum na hodnotiteľa všetkých vecí, vydalo sa úplne iným smerom vývoja - namiesto stúpania duchovne upadá. Váži si a uznáva predovšetkým rozumové znalosti, telesné schopnosti, majetok a moc. Keďže s rastúcimi príjmami rastú aj jeho hmotné požiadavky, musí neustále tvrdo pracovať. Odmenou sú mu zas len hmotné pôžitky - jedlo, sex, zábava a hry. Takýto život, kde sa strieda tvrdá práca s užívaním, považuje za vrchol svojho šťastia. No čo speje k maximálnemu vrcholu, speje zároveň k zániku. Takýto koniec mávajú civilizácie založené na vláde rozumu, na hmote, ktorej vlastnosťou je neustále premena, vznik a zánik.
Keby ľudstvo dobrovoľne odovzdalo vládu nad svojím životom vyššej zložke, teda duchu, vymanilo by sa z negatívnych dôsledkov hmoty a jej premien a žilo by vo „večnom" živote aj na Zemi, bez nutných zánikov civilizácií. Nastalo by obrodenie ľudstva, a tým aj vývoj smerom hore, nastala by „večnosť" na Zemi. Bola by to nepomerne dlhšia životnosť, ako je hmotná. Človeka by nezdržiavalo zbytočné utrpenie a námaha. Mohol by žiť na Zemi podobne ako v raji - v láske, radostnej činnosti a tvorivosti, pretože večné zákony by ho netrestali jeho vlastnými chybami.
Avšak už v období staroveku začali ľudia žiť pod vplyvom „dedičného hriechu" , vlády rozumu. Preto Biblia predurčovala muža na „prácu v pote tváre a ženu na rodenie v bolestiach" . Námaha, bolesti a choroby sú iba dôsledky, ktoré si ľudia spôsobili svojím pádom, keď ochutnali a zjedli jablko zo stromu poznania - rozumu. Človek sa stal vlastne vtedy materialistom, keď povýšil rozum nad ducha.

*

 
Ďalšieho pokrivenia sa dopustil muž nesprávnym pochopením pohlavného pudu. Postavil ho, takisto ako rozum, na najvyššie miesto, nad pohlavnú silu. Ona mala viesť človeka, a nie pohlavný pud. Správne použitá pohlavná sila preduchovňuje telo človeka. K tomuto javu dochádza v čistej láske a ušľachtilom cite. V takom prípade pohlavná energia spája a zdokonaľuje všetky tri zložky človeka - telo, dušu aj ducha.
Avšak zmyselnosť spája iba hmotu s hmotou - pohlavné orgány s mozgom, v ktorom sa prežíva pocit rozkoše. Duch ostáva pri tom nedotknutý, nepoužitý. Preto človek nie je nikdy „nasýtený" a spokojný, iba ak na chvíľu. Nevie, že pocit dlhodobej spokojnosti môže prísť iba vtedy, keď prežíva rozkoš na všetkých troch úrovniach svojej existencie.
Pohlavný pud je rovnako ako rozum nevyhnutnou súčasťou života. Preto sa nemá z neho odstraňovať. Treba ho iba preradiť na miesto, ktoré mu patrí - za pohlavnú silu. Čo to znamená v praxi? Zbaviť sa v prvom rade nezmyselného názoru, že muž je iba vtedy pravým mužom, keď sa príliš často a dlho oddáva sexuálnemu pôžitku. S jedlom je to podobné - jesť treba, ale tým najmužnejším mužom nie je ten, ktorý jedáva najčastejšie a najviac. Zlatá stredná cesta je vždy tá najlepšia.
Až keď muž prestane vidieť v žene objekt zábavy a vybitia svojho pudu a začne k nej pristupovať ako k bytosti, ktorá si zasluhuje nefalšovanú úctu a pravú lásku, premení ju na „bohyňu" , ktorá mu opätuje lásku a poskytne mu nezabudnuteľné a večné rozkoše na úrovni tela, duše aj ducha.

*

 
Odjakživa sa muž prejavoval svojou základnou vlastnosťou - aktivitou. Aj u nej však došlo k vybočeniu. Pod rúškom tolerancie a emancipácie povolil muž opraty svojej aktivity a dal si ich postupne od ženy vziať. Tak sa z aktívneho muža stával pohodlný alebo poslušný dobrák, ktorý mal ešte aj potešenie z toho, že sa dostal do tejto roly. Dobrovoľne odovzdal svoju aktivitu žene nielen doma, ale aj v tých oblastiach, kde mal opraty držať on.
Snáď najkomickejšie sa úbytok mužskej aktivity prejavil v oblasti vzťahov. Pomaly to vyzerá tak, že žena sa musí uchádzať o priazeň muža, aby sa podarilo ich zblíženie. Myš sa stala dravcom a mačka obeťou.
Dnešný muž sa tak bojí neúspechu u ženy a poníženia, že radšej je pasívny a osamelý, akoby mal znášať odmietnutie alebo sa vystaviť nejakému riziku. Tým, že prestal byť pravým mužom v oblasti vzťahov, stratil svoju mužnosť aj inde. Sú to spojené nádoby. Celkove zoslabol a zjemnel a vytvoril nerovnováhu, ktorú ženy, či už vedome alebo podvedome, začali vyrovnávať - prevzali mužskú úlohu.
Ak predsa len niektorý muž vlastnou aktivitou dosiahol svoj cieľ a vybojoval si ženu svojho života, v mnohých prípadoch to pochovalo jeho ďalšiu snahu. Nie nadarmo sa hovorí, že manželstvo je hrobom lásky. Bol si svojou korisťou taký istý, zvlášť keď mal dobrú a vernú ženu, že už nemal dôvod byť aktívny. Keď dobytá pevnosť padla, necítil už potrebu ju obnovovať a znovu dobývať. Stratil o ňu záujem, spohodlnel a vzdal sa úlohy bojovníka, stal sa „papučou" .
Iný zas, ak predsa len ostal ešte aktívny a nepodľahol lenivosti, vybíjal si aktivitu na inom poli, než doma. Dobýval cudzie pevnosti a zanechával za sebou ruiny.

*


Až keď muž bude znova pravým mužom, čiernym, a nie šedým, bude aj jeho partnerka pravou ženou, bielou, a nie sivou. Naplní sa zákon rovnováhy a doplnenia celku a nastane súlad, objaví sa vzájomná inšpirácia a príťažlivosť, ktorá môže pri snahe oboch trvať neustále.
Aby muž mohol vo vzťahu ostať aktívnym partnerom, nemôže sa pravidelne rozptyľovať ženskými úlohami, ktoré si vyžadujú úplne odlišné postoje a prejavy, než akými disponuje on. Ak sa počas partnerkinej choroby či neprítomnosti alebo vyčerpanosti pustí do domácich prác, je to len chvályhodné, lebo tým dokazuje ohľaduplnosť, úctu a lásku k nej. Ale ak je to jeho permanentná úloha, je jasné, že tento vzťah tvorí pokrivený celok.
Mnoho mužov sa, žiaľ, dostalo dnes vo vzťahu do štádia, že si ich partnerky už ani nevážia za ich dobrotu a poddajnosť. Je pravda, že žena má v domácnosti vládnuť, je to jej kráľovstvo. Neznamená to však, že má muža dostať do pozície otroka. Muž má byť jej pomocníkom pri namáhavejších domácich prácach, napríklad pri umývaní okien, tepovaní, ťažkých nákupoch a pod. Na jeho pleciach by mali spočívať všetky opravy v byte, od najmenších po najväčšie, starostlivosť o auto, vybavovanie s úradmi a pod. Niektorí muži dnes nielen, že nevedia opraviť vodovod, ale ani zavolať opravára. Nezvýši im zrejme na to sila, keď ju spotrebujú pri ženských prácach...
Opačným extrémom sú zas tí, ktorí vraj na to nemajú čas, lebo ho všetok trávia v práci. Preto ani nepoznajú finančné výdavky domácnosti, ani nevedia, ako vôbec funguje. Títo muži aj neradi a s nechuťou na ňu prispievajú. Myslia si, že to musí ísť aj bez nich, lebo je to predsa hračka oproti ich práci. Vlastne si práce v domácnosti nevážia a nevedia ju oceniť. Zato si s hrdosťou hovoria, že sú tí praví muži, lebo sa nedotknú ani vysávača.
Takzvaní „klasickí“ muži si možno teraz spokojne hladkajú objemné brucho. Myslia si, že žijú správnym spôsobom, keď svojim pracujúcim ženám v domácnosti nepomáhajú, považujú to totiž pod svoju úroveň. Vedia dobre zarobiť a zabezpečiť rodinu a doma chcú už iba odpočívať. Ak majú manželky, ktoré im pripravia dobré jedlo a vytvoria útulnú domácnosť, lebo nepracujú, nie je to chyba. Naopak, vhodne sa dopĺňajú. Horšie je to vtedy, ak nedovolia svojej partnerke ostať doma, ale ani jej nechcú pomáhať, keď príde domov z práce vyčerpaná.


*
 

Mnoho mužov aj žien sa nesprávne domnieva, že žena má ostať doma, len keď má malé deti. Je to veľký omyl. Väčšina detí by až do svojej dospelosti prijala žiť skromnejšie, keby ich matky neboli zamestnané. Nie preto, aby sa s nimi hrali a učili, ale aby vytvárali stály pocit tepla, lásky a domova. Niektoré ženy sa cítia len v tejto úlohe dobre a keby nemuseli, nešli by pracovať. Radšej by sa uskromnili a žili len pre domácnosť a rodinu. Mali by si o tom pohovoriť so svojimi partnermi a využiť dnešné možnosti. Netreba sa stále obávať budúcnosti, dôchodku, choroby. Treba žiť prítomnosti a veci sa vyriešia aj samy tak, ako si človek zaslúži, podľa zákona spätného pôsobenia. Láska plodí lásku, peniaze len peniaze.
Sú však aj ženy, ktoré, i keď nie sú matkami, majú silne vyvinutý cit pre domov a práca mimo neho ich neuspokojuje. Ak je ich cieľom naozaj vytvorenie útulného domova, a nie behanie po obchodoch, kaviarňach a prehnaná starostlivosť o seba, takisto by mali s mužmi zvážiť, či by nebolo pre oboch výhodnejšie, aby ostali v domácnosti.
Ďalšie typy žien sú dobré matky a gazdinky s miernym zmyslom pre sebarealizáciu. Mali by pracovať len na skrátený úväzok a venovať sa aj pestovaniu svojich koníčkov.
Niektoré ženy tvrdia, že by ani za svet neostali doma, lebo ich „nebaví" domácnosť. Stálo by za to úprimne sa zamyslieť, či odpor k domácim prácam nie je len výsledkom vyčerpania v zamestnaní, kde spotrebúvajú takmer všetky svoje sily. Tento svoj komplex - nechuť k domácim prácam zakrývajú tvrdením, že pracujú preto, aby bola rodina lepšie finančne zabezpečená. Čo však z toho, že rodina má perfektne zariadený byt, najmodernejšie auto a všetko, čo vidí si dopraje, keď o pár rokov ju niektorý z jej členov predčasne opustí. Život nie je len neustály zhon, namáhavá práca a dobré jedlo. Raj na zemi si môžeme tvoriť už aj teraz - vážnym zamyslením sa nad svojím doterajším životom a odstránením toho, čo nás zaťažuje a vyčerpáva.
Peniaze nemajú až takú hodnotu, akú im všeobecne pripisujeme. Každý by vystačil aj s menšou čiastkou, keby svoje potreby úprimne zvážil a prehodnotil. Ešte aj v dnešnej drahote pri troške dobrej vôle a času možno nakúpiť tie isté veci aj za nižšú cenu. Tak sa dá žiť spokojne aj pri menšom príjme. Keď sa vráti do domácnosti pokoj, láska a skromnosť, stratí sa strach a neistota z budúcnosti. Tie sú vo väčšine prípadov iba prejavom vyčerpanosti a zhonu.
Domácnosť je ako firma, kde všetko nerobí jeden človek. Práca je rozdelená do rôznych oblastí, ktoré niekto riadi, iný vykonáva a je za ne aj zodpovedný. Aj v domácnosti má žena určiť každému členovi rodiny, i deťom už odmala, primerané úlohy a povinnosti. Mala by mať dostatok času a trpezlivosti, aby ukázala, ako ich treba robiť, a mohla kontrolovať ich plnenie.



Rovnoprávnosť mala priniesť do rodín uznanie
ženských prác v domácnosti za rovnocenné
s mužskou prácou v zamestnaní.
 

Keby ich mala robiť platená sila, výdavky by sa rovnali takmer celému mužskému platu. Preto podceňovanie domácich prác nie je na mieste. Ich zanedbávanie spôsobuje sústavnú rozháranosť, povrchnosť a zhon, také príznačné pre dnešok.

*
 
Čo má robiť dnešný muž, aby sa stal znova pravým mužom? Musí predovšetkým poznať svoje skryté schopnosti a vlastnosti a pestovať ich.
Mužovou najdôležitejšou úlohou v rodine by malo byť predovšetkým jej finančné zabezpečenie. To si vyžaduje obrovskú aktivitu a zodpovednosť, to je jeho pravá úloha, ktorou sa stáva pravým mužom.

K základným mužským kvalitám patrí predovšetkým:
- aktivita,
- zodpovednosť,
- odvaha,
- sila,
- čestnosť,
- úcta k žene a autoritám,
- spravodlivosť.

Muž by mal tieto vlastnosti prejavovať nielen voči svojej partnerke, ale aj v práci a v spoločnosti. No podaktorí muži chcú v zamestnaní pôsobiť ako praví džentlmeni, preto trpezlivo znášajú vrtochy svojich kolegýň alebo podriadených, len aby nepokazili o sebe dokonalý obraz. Doma sa však musia z mnohých potlačených emócií uvoľniť, aby nedostali infarkt alebo porážku. Obeťou ich voľného priechodu sa stávajú najmä deti a manželka, i keď ich miluje.
Úcta k ženám neznamená tolerovať ich vážne nedostatky a potláčať nevôľu. Dobrý šéf vie použiť vhodnú formu, aby svoju pracovníčku neurazil, a pritom ju upozornil na jej nedostatky. Potláčaním negatívnych emócií škodí nielen sebe, ale aj jej, lebo v nej naďalej podporuje chyby. Okrem toho môže vzbudzovať v okolí pocit nespravodlivosti a slabošstva.
Ak mužovi chýbajú niektoré mužské vlastnosti, alebo ich má len slabo vyvinuté, určite ich bude mať jeho partnerka, ktorá mu ich môže „darovať“. Nie však kritizovaním a podceňovaním, ale dobrovoľným odovzdávaním svojich pokladov - radami, inšpiráciou, podporou.
Muž nemusí venovať duchovnému vzdelávaniu toľko času ako žena. Jeho duch sa prebúdza a rastie realizovaním cieľov, ktoré presadzuje v praktickom živote pomocou ideálnych mužských vlastností. Muž má svoje ciele a charakter vyrývať do hmoty vôľou. Tá je hnacou silou, ktorá pochádza z ducha a premieňa sa pod jeho rukami na čin. Bez činu je teda vôľa ničím. Iba aktivitou - činom muž duchovne rastie, najlepšie za pomoci ženy, ktorá ho inšpiruje.
Muži, ktorí si zvolia za životný cieľ iba duchovný život, sú v praktickom živote väčšinou neschopní. Indická kultúra je zrkadlom tohto stavu. Hoci v určitom štádiu dosiahla vysoký stupeň duchovného vývoja, postupne začala stagnovať a upadať, lebo hmotný život na Zemi prestala považovať za dôležitý. Výsledkom tejto disharmónie je nepopierateľný fakt, že len mizivý počet z obrovského množstva askétov, jogínov či mníchov dosiahne „spásu" - konečný vývoj ducha. Vo väčšine prípadov ide naopak o jeho brzdenie.
Vzdať sa pozemských radostí a starostí môže totiž iba ten, kto ich už pozná, teda si ich užil. Kto sa ich vzdáva predčasne, premárni si život. Duch aj hmota sú na Zemi rovnako dôležité, oboje treba používať a rozvíjať. Iba prekonávaním hmoty sa duch vyvíja, rastie a silnie.





10. KAPITOLA
 

Poučili sme sa už, že obrazné javy v Biblii netreba brať doslovne, ale skôr významovo. Prvý muž na Zemi nebol teda doslovne zhotovený z hliny, ale zo zemských prvkov, teda z hmoty, z ktorej sa vyvinulo zvieracie telo. Duch alebo dych, čo ho oživil, bola vlastne duša, ktorá doň vstúpila v čase najvyššej zrelosti. Žena vznikla podobne. Tomuto deju, ktorý sa odohral v hmotnosti, na nejakej planéte, predchádzalo však štiepenie celistvých duchovných zárodkov na mužské a ženské časti. Podľa zákona rovnorodosti a tiaže sa oddelili v celistvom duchovnom zárodku ťažšie časti od ľahších. V tomto procese vznikol jemný ženský zárodok neskôr, a to pasívnym spôsobom, po aktívnom odštiepení ťažšej mužskej časti. Biblia má teda pravdu, že žena bola stvorená neskôr.
Z náboženskej tradície si prinášame nie celkom správny názor, že ak muž vznikol prvý, je aj duchovne vyššie. Keďže muž na Zemi má hutnejšie telo, je, podľa zákona rovnorodosti, viac spätý s hmotou, s pozemskými záležitosťami. Žena sa, podľa tohto zákona a v dôsledku jej jemnejšej podstaty, ľahšie napája na jem-né vyššie vyžarovania nehmotných svetov. To znamená, že žena je duchovne vyššie, než muž. Jej citlivejšia podstata ju robí vnímavejšou, ale zároveň aj zraniteľnejšou. Ľahšie pociťuje vibrácie z vyšších, ale aj z nižších úrovní.
Žiarenia z nižších, hutnejších planét sú také silné, že môžu človeka zviesť z pravej cesty vývoja. Preto v jemnohmotnom poli, kde sa v kvetoch vyvíjajú duchovné zárodky, sa nachádzajú už aj mužské bytosti, ktoré ich svojím pozitívnym - silnejším a hmotnejším vyžarovaním chránia pred negatívnymi vplyvmi. Keďže v tom období je zárodok ešte nevedomý, nevie ich rozlišovať a mohol by sa pri duchovnom prebúdzaní dať zlákať na nepravú cestu. Táto pomoc od mužských bytostí pomáha teda zárodku, aby sa pri prvom slobodnom rozhodovaní vydal na putovanie hmotnosťou správnym smerom. Preto aj prvý krok, prvý život býva u každého dobrý. Na pochybené cesty sa dá človek zviesť až neskôr, vlastnou vôľou a neznalosťou večných zákonov.
Život na Zemi je podobný životu v džungli. Na človeka pôsobia zo všetkých strán vyžarovania z vyšších aj nižších svetov a či chce či nechce, podlieha ich pôsobeniu. Z nižších planét sú vyžarovania silnejšie, lebo sú rovnorodejšie s hmotou Zeme, ťažšie a aj bližšie. Človek ich vníma skôr a lepšie ako vyššie, duchovné vibrácie, ktoré sú vzdialenejšie a omnoho jemnejšie.
Večné zákony a duchovné poznanie sú ako značky, podľa ktorých sa človek orientuje, aby nezablúdil. Kto ich prehliada a nechce sa nimi riadiť, ide k cieľu okľukami a navyše sa ešte musí brániť pred útokmi rozličnej „divej zveri" , ktorá ho na nepravých cestách ohrozuje a napáda. Keď ľudia v dávnoveku spoznali, ktoré zvieratá sú nebezpečné, vyhýbali sa im alebo ich zabíjali. Ale nebezpečným duchovným záchvevom sa nedalo vyhnúť, lebo ich bolo cítiť všade. Mužov neohrozovali tak veľmi ako ženy, keďže ich pred nimi chránila väčšia hutnosť tela. Podľa zákona rovnorodosti boli teda muži imúnnejší i voči vyšším, i nižším duchovným chveniam.
Žena odjakživa spájala muža s výšinami - vyššími svetmi svojou citlivosťou a väčšou vnímavosťou. Čo ona pritiahla zhora, či už vo forme predobrazov, cností alebo ideálov, to muž uskutočňoval. Tento proces prebiehal často len podvedome. Duchovná čistota chránila ženu ako zámok s kľúčom pred nežiadúcimi, negatívnymi vplyvmi.
Nesmieme však podľahnúť klamlivému dojmu, že muž nedokázal prijímať nič duchovné. Predtým, než si nadmieru „prepestoval" predný mozog, prijímal aj on duchovné impulzy zhora. Až neskôr, v dôsledku toho, že v živote rozvíjal hlavne predný rozum, uzavrel sa pred výšinami.
Kým žila žena prirodzeným, ženským spôsobom, venovala sa najmä jemnejším prácam, ako starostlivosti o deti, muža a domácnosť. Realizovala sa prevažne v citoch. Jej väčšia duchovná aktivita a spojenie s vyššími svetmi ju pretvorili v porovnaní s mužom na prekrásnu bytosť. V zbožnej úcte „slúžil" muž svojej „bohyni" a ochraňoval ju pred pozemskými negatívami, staval jej obydlie a staral sa o potravu a bezpečnosť rodiny. Prvé ľudské pokolenie žilo ešte v duchovnej čistote a v súlade s večnými zákonmi, pretože sa nechalo viesť najmä duchom. Dá sa povedať, že prví ľudia na Zemi žili spokojne ako v raji, i keď pozemské pomery, v porovnaní s dnešnými, sa zdali omnoho ťažšie. Nepo-znali však každodennú lopotu, ani záťaž a boli viac spätí s prírodnými cyklami.

*

Podľa Biblie žena prvá podľahla pokušeniu „hada" . Je to len prirovnanie, ale žiaľ pravdivé. Práve preto, že žena bola citlivejšia, prvá podľahla lákaniu a zvádzaniu „hada" , teda záporným vyžarovaniam z nižších úrovní. Prečo sa tieto negatívne vyžarovania nazývajú pokušením? Preto, lebo had ako negatívny princíp nie je fiktívny pojem, ale vedomý činiteľ, ktorý aktívne zavádza pomocou záporných myšlienok. Neskôr si o ňom a jeho predstaviteľovi povieme viac. Spočiatku žena prijímala cez rozum iba pozitívne myšlienky, ktoré sprostredkúvala mužovi podobne ako duchovné záchvevy zhora. Muž jej nápady a podnety uskutočňoval v hmote. Keď sa neskôr kladné myšlienky začali meniť na pokúšanie, neuvedomovala si žena ich nebezpečenstvo a dôsledky. Nevedela o existencii „hada" a jeho úmysloch, preto jej chýbala opatrnosť.
Sprvu považovala žena svoju krásu za niečo samozrejmé. Nemusela sa o ňu starať a zvýrazňovať ju, zdobila ju duchovná čistota. Všetko duchovné a čisté je vyjadrené krásou, lebo je v súlade s večnými zákonmi. Had - pokušenie neustále žene našepkával, že je krajšia ako muž. Keď konečne prijala túto lesť za vlastnú myšlienku a uvedomila si svoju nadradenosť voči mužovi, ovládla ju dovtedy nepoznaná vlastnosť - márnomyseľnosť. Začala sa krášliť, aby svoju prednosť ešte zvýraznila a získala z nej väčšie výhody. Toto rozumové špekulovanie bolo prvým zahryznutím do jablka hriechu.
Krášlením sa žena postupne viac a viac upínala na svoje telo, na hmotu a odvracala sa od spojenia s výšinami. Dôsledkom tejto premeny sa jej krása stávala pozemskejšou a postupne pôsobila viac na mužove zmysly ako na ducha. Jeho dovtedy mierny, prirodzený pohlavný pud sa začal neprimerane aktivovať. Reťaz nepriaznivých dôsledkov pokračovala a dávala vznikať novým, dovtedy neznámym vlastnostiam.
Kým žila žena v duchovnej čistote, mohol si byť muž istý jej vernosťou, aj keď bola krásna. Avšak zvýrazňovaním svojich predností a úsilím o ich praktické využitie, teda získanie výhod, prebudila v mužovi dovtedy nepoznanú žiarlivosť a s ňou aj pocit vlastníctva. Keď muž vycítil žiadostivé pohľady svojich súkmeňovcov, začal sa o svoju ženu báť. Aby si ju udržal, bojoval najprv päsťami, potom zbraňami a neskôr bohatstvom. Začal zhromažďovať majetok aj na úkor vykorisťovania iných, len aby si získal, alebo udržal najzvodnejšiu zo žien. Hromadením vlastníctva sa začal útlak, nespravodlivosť, boje a iné záporné dôsledky.
Neskôr už muž dokázal rozvíjať tieto negatíva aj bez ženy. Zistil, že rozum môže používať nielen pri práci, ale aj v súperení o moc, ktorú potreboval na to, aby mal, po čom túžil. Keď rozum u neho získal vládu, zvrhol ženu z jej vyššieho postu a začal ňou dokonca pohŕdať. Už ho nezdržiavala jej čistota, ktorú pre márnomyseľnosť strácala. So stratou čistoty prišla žena aj o moc a pravú úctu. Aby si zneuctené postavenie zlepšila, a aby sa mužovi i napriek jeho pohŕdaniu zapáčila, bola schopná robiť čokoľvek, aj sa predávať. Uvrhla tým do skazy nielen seba, ale aj muža. Hmotné pôžitky a majetok sa postupne stávali hlavným zmyslom ich života.

*

 
Žena bola prvá, ktorá klesla a zavinila svoj a potom aj mužov pád. Preto by to mala byť zase ona, ktorá sa prvá vzchopí a povznesie seba aj muža. Žena je svojou podstatou mostom k vyššiemu duchovnému poznaniu, ak žije správnym spôsobom. Vtedy povznáša muža, rodinu, svoje okolie, a tým aj celý národ.
Ako môže žena znova nadobudnúť svoju pôvodnú čistotu, ktorú už takmer stratila? Je to v dnešnej dobe ešte vôbec uskutočniteľné? Za určitých predpokladov áno. Žena musí predovšetkým spoznať svoje nedostatky ako dôsledky pokrivených hodnôt a názorov. Až keď prijme a prizná si všetky svoje omyly a poklesy hlboko vo svojom vnútri a úprimne zatúži po ich náprave, začne rozkvitať jej zvädnutá nepoškvrnenosť.
Prvé pomýlenie alebo pokrivenie sa dotklo jej najvýraznejšej hodnoty - krásy. Ostala až dodnes primárnym a najdôležitejším znakom ženy. No aká žena sa dnes pokladá za najkrajšiu? Predovšetkým tá, ktorá najviac láka a púta pohľady mužov. Žena vie, že pohlavný pud je pre nich väčšinou jediným meradlom jej hodnoty, preto svoju krásu zvýrazňuje tak, aby ho prebúdzala a provokovala. A tak krása a zvodnosť idú dnes ruka v ruke. Žena bez sexapealu nie je príťažlivá. Robí všetko, aby sa tomuto ideálu krásy prispôsobila. Súťaže krásy, voľby miss a modeliek dávajú mnohým dievčatám jediný zmysel života. Jeho výsledkom je len samoľúbosť, ctižiadosť a zhŕňanie bohatstva, všetko pokrivené ideály ženy. Tie jej na kráse nepridajú, preto ju musí nahrádzať umelým krášlením. Veď väčšina adeptiek aj víťazok vyzerá bez drahých šiat a úpravy tváre úplne všedne, dokonca horšie než priemerné dievčatá a ženy.
Niektorí muži už pochopili nezmyselnosť takýchto súťaží a tvrdia, že najkrajšie dievčatá chodia po ulici. Správne vycítili, že žena nie je krásna len svojím dokonalým telesným zovňajškom, kozmetickými úpravami a rozumovými poznatkami, teda intelektom. Prehnané maľovanie sa, výstrelky módy a plastické operácie sú iba náhradou toho, čo žene chýba - prirodzenej duchovnej krásy, ktorá by to všetko zakryla. Je to v prvom rade duša, ktorá robí ženu krásnou. Nie nadarmo sa hovorí, že každá mladá dievčina je krásna, lebo je ešte čistá. Avšak iba máloktorého muža dokáže fascinovať čistá krása ženy bez toho, žeby v nej nevidel objekt svojej telesnej túžby.
Aký by mal byť teda ideál a cieľ súčasnej ženy? Taký, aký bol odjakživa:
Povznášať svojou čistotou a prirodzenou krásou svoje okolie v tom zmysle, že každý bude cítiť v jej prítomnosti úctu a túžbu konať ušľachtilo, lebo v ňom prebudí to najlepšie, čo v ňom je.
To neznamená, že žena má odmietať akúkoľvek úpravu svojho zovňajšku. Asi ťažko by povznášala svoje okolie, keby bola strapatá, neupravená a nedbalo oblečená. Telesnej kráse by mala žena venovať asi takú pozornosť, akú venuje hygiene a jedlu; sú prostriedkom života, dopĺňajú ho, no nie sú jeho hlavným zmyslom.
Telesná čistota je prvým predpokladom krásy. Nenahradia ju žiadne dezodoranty a parfumy. Jemná úprava tráve, teda maľovanie má zvýrazniť nenápadné črty a zakryť menšie nedostatky, najmä u žien zrelšieho veku.
V obliekaní môže žena držať krok s módou, ak sa nevymyká svojou výstrednosťou a nepôsobí rafinovane na zmysly. Mužské účesy asi ťažko budú vzbudzovať u nepokrivených, pravých mužov pocit úcty voči žene ako k „slabšiemu" pohlaviu. Rovnako mužské fazóny šiat a nohavice nepridajú žene na ženskosti a prirodzenej príťažlivosti, ktorá by v mužoch mala znova prebudiť džentlmenské pocity a prejavy. Teplé, polodlhé a mierne rozšírené sukne v zime lepšie zahrejú než nohavice, ktoré súčasná žena považuje za nevyhnutnú súčasť šatníka. V sukni bude aj menej pekná žena pôsobiť ženskejšie. Sukňa je prirodzenou ochranou ženy pred jej pádom do pomužštenia.

*


Nevyhnutnou zložkou telesnej krásy je aj pohyb, ktorý žene dodáva ladnosť alebo ťažkopádnosť. Aj tu sa však žena sústredila na to nepravé. Keď sa jej pri sedavom zamestnaní začala deformovať postava, hľadala možnosti, ako tento nedostatok odstrániť. Siahla po športových aktivitách ako beh, tenis, aerobik, posilňovanie, kalanetika a pod. Jej cieľom sa stal nový ideál krásy - pevná, vyšportovaná postava s miernymi oblinami. A tak sa jemná, slabá žena usiluje vyrovnať mužovi už nielen v práci, v spoločnosti, v móde, ale ešte aj svojím telom.

Zamyslime sa nad tým, čo sa robí so ženou pri namáhavom cvičení a telesnom vypätí. Jej pôvodne jemné, priepustné a vláčne telo sa stáva ťažkým a pevným, podobným mužskému. V dôsledku väčšej hutnosti tela dochádza k rovnorodejšiemu spojeniu ženy s hmotou a s pozemskými záležitosťami, než s výšinami. Stáva sa tak mužovi rovnocennou, nie však doplňujúcou partnerkou; už nie je biela, ale sivá. A ešte je na túto premenu aj hrdá.
Ako si má teda žena pestovať peknú postavu, aby pritom ostala ženou? Zvýšená telesná námaha jej škodí nielen telesne, ale aj duševne. Preto by mala voliť jednoduché, ľahké cviky a viac relaxácie. To vytvára pružné a preduchovnené telo. Joga bez meditácií je žene ideálnym prostriedkom na dosiahnutie duchovnej a telesnej krásy.
Relaxácia a nenáročné cvičenia jej dajú sviežosť, vláčnosť a zdravie. Žena pre svoju citovosť, ktorá sa prejavuje zvýšenou vzrušivosťou a duševnou labilitou, potrebuje viac uvoľnenia, než cvičenia. Tento účel splní aj nenáročný tanec, prechádzky a mierna turistika.

*

 
Odkiaľ má vziať žena duchovnú krásu a čistotu? Je to ešte dnes možné? Áno. Keď sa žena začne „narovnávať“ najprv navo-nok, potom by mala preniknúť aj do hlbín duše a tam hľadať svoje pokrivenia. Kde má však brať čisté myšlienky, keď dnešný život je plný pretvárky, mamonárstva a nespravodlivosti? Žena sa má už od svojej mladosti duchovne napĺňať ideálmi - čítaním rozprávok, povestí, duchovnej a krásnej literatúry, ktoré ju budú povznášať a sprevádzať po celý život. Akákoľvek umelecká činnosť, ale aj pasívne vnímanie umenia a takisto ručné práce zdoko-naľujú ženskú jemnosť a krásu. Styk s deťmi a láska k nim sú tiež kľúčom k čistote ženy. Prenášaním krásy do bežného života, čistým myslením, cítením a konaním tvaruje žena svoju dušu, ktorá sa odzrkadlí v jej očiach, na celom tele, aj v celkovom prejave.

Ktoré konkrétne vlastnosti by mala teda žena rozvíjať, ak sa chce dostať k pravej ženskosti? Spomeňme aspoň základné:

* Vernosť mužovi a ideálom.
* Čistota tela, okolia, myšlienok.
* Poriadok v domácnosti, v práci, v mysli.
* Pokoj. Stres a roztržitosť, ako aj uvravenosť, ktoré sú väčšinou prejavom vyčerpanosti, by mala odstraňovať relaxáciou, spánkom, rozlišovaním dôležitých a menej dôležitých vecí, plánovaním.
* Plne prežívať citovosť, radosť a žiaľ, lebo ich potláčanie spôsobuje napätie, depresie a choroby.
* Venovať nehu a starostlivosť deťom, zvieratám, rastlinám, umeniu a ručným prácam.
* Prejavovať úprimnú, nefalšovanú a nežnú lásku svojmu partnerovi a takisto svojmu okoliu.
* Správať sa prirodzene, byť sama sebou, nenapodobňovať idoly.

*

 
Z materstva urobila morálka najvyšší cieľ ženy. Ktorá o túto hodnotu prišla alebo sa jej dobrovoľne vzdala, je v očiach iných poľutovaniahodná a menejcenná. To isté meradlo sa viaže aj na ženy, ktoré sa nevydajú. Preto už od skorej mladosti dievčatá a matky nemyslia na nič iné, len na dobrý vydaj a na deti. Keďže materstvo a manželstvo ako prirodzené stavy dávajú žene možnosť aktívneho prejavu citov, túži žena po ich uskutočnení. No ich dosiahnutie ju nie vždy plne uspokojí. U niektorých žien je starostlivosť o deti maximálnou hranicou ich duševného vývoja, preto rady hrajú túto úlohu aj v neskoršom veku - v starostlivosti o vnúčatá. Ženy s vysokými nárokmi majú aj náročnejšie ciele, ktoré sa môžu pohybovať čisto v ženských, ale sčasti i v mužských hraniciach.
Ťažké obdobie, keď žena stráca telesnú príťažlivosť a sviežosť, a tým aj sebavedomie, by mohla preklenúť nielen nenahraditeľnou úlohou babičky, ale aj vzdelávaním svojho ducha. V mladosti na to čas nemala, lebo sa starala o svoje deti, potom zas trávila mnoho času v zamestnaní a na duchovný vývoj nebolo kedy myslieť.
V niektorých častiach Indie sa dodnes zachoval zvláštny zvyk. Manželia v starobe odchádzajú od svojich detí a vnúčat, aby sa duchovne pripravovali na prechod z tohto sveta do iného. Aj moderná žena si môže v zrelom veku zvoliť podobný cieľ, a pritom nemusí opustiť svoju rodinu. Občasná alebo aj pravidelná, nie však neustála pomoc pri vnúčatách nemusí narúšať jej duchovný rast, naopak, môže ho obohatiť. Keby žena nemusela väčšinu života prežiť v dvoch namáhavých smenách, duchovný vývoj by u nej prebiehal paralelne. Avšak nedostatok času a neustále preťaženie sú brzdami, ktoré ju odvádzajú od pravého zmyslu života - napájania sa na výšiny.
Náročný moderný život v dvoch smenách vzal mnohým ženám uvoľnenosť, prirodzenosť a ženskosť. Preto bezdetné a slobodné ženy, ktoré sa nestali otrokmi povolania, sú niekedy pre spoločnosť omnoho cennejšie. Vyčerpaná a starosťami zavalená manželka a matka i napriek modernému oblečeniu a vkusnej úprave tváre nepovznáša svoje okolie duchovne, nanajvýš esteticky alebo eroticky. Iba pokojná, veselá a duchovná žena môže prinášať zhora cnosti a predobrazy diel, dávať ich k dispozícii celému okoliu a pozdvihovať ho svojou čistotou.
Materstvo je pre pracujúcu ženu veľmi zaťažujúce. Preto by si mala vybrať, čomu dá v tomto období prednosť - buď kariére, alebo deťom. Obe činnosti si vyžadujú mnoho úsilia a času, a tak sú ťažko zlúčiteľné, i keď navonok vyzerá všetko v poriadku, najmä, ak pomáha manžel a rodina. Nedostatok materskej lásky sa u detí prejaví až neskôr, keď im budú rodičia ľahostajní, lebo sa medzi nimi v detstve nevytvorilo dostatočne pevné, láskyplné puto.
Ak sa žena rozhodne byť matkou, má voči dieťaťu veľkú zodpovednosť. Nezahŕňa to len starostlivosť o jeho telo a materiálne potreby, ale predovšetkým mu má poskytnúť čo najsilnejší pocit bezpečia, lásky a nehy, ktoré dieťa potrebuje a požaduje dlhšie, než len tri, či štyri roky. Babky a učiteľky nedajú deťom nikdy to, čo môžu dať matky, keby dávali naplno, nezaťažené pracovnými problémami a inými starosťami. Odmenou by im bola celoživotná láska a úcta detí, ktoré dozrejú na svoje vážne úlohy v dospelosti, keď uvoľnia matke priestor na sebarealizáciu v práci a na duchovný vývoj.
Každá žena by si mala uvedomiť a určovať vlastné krátkodobé aj dlhodobé ciele a nedať sa unášať náhodnými udalosťami. Mnohé ženy vo svojom živote robia niečo úplne iné, ako chcú, len preto, že nevedia povedať nie. Potom to ľutujú celý život. Žena je cenná v akomkoľvek postavení, ak žije ako pravá žena - či je slobodná, vydatá, rozvedená, bezdetná, matka alebo len dobrá pracovníčka. Preto by si nemala kaziť život s mužom, ktorého nemiluje, len preto, aby neostala slobodná, a mať deti len preto, že by ich mala mať. Ak sa žena rozhodla byť matkou, neznamená to, že má pochovať všetky svoje ostatné túžby a ciele na celý život. Po odrastení detí, alebo súbežne s ich výchovou, sa môže realizovať na skrátený úväzok, alebo návštevou záujmových krúžkov.

V práci by sa mala žena orientovať hlavne na humánne činnosti ako umenie, reči, sociálnu, kultúrnu a organizačnú prácu, kde skôr pracuje s citmi a duchom ako s rozumom. Vedenie rozličných krúžkov, či už pre deti alebo dospelých, jej dáva ideálne možnosti sebarealizácie. Je užitočná iným, sama sa zdokonaľuje a nezaberá jej to veľa času, ktorý by mala venovať zvlášť deťom a domácnosti.
Tým, že zostane žena slobodná a bezdetná, neminula cieľ života, ako si to jej okolie často s poľutovaním myslí. Naopak, je vo výhode. Má viac voľného času, ktorý môže využiť na vlastné duchovné zdokonaľovanie, čo jej uľahčí vedome sa spájať s výšinami. Čomu sa venuje, tým sa stáva. Spoznanie pravého cieľa v živote jej dá pocit vyrovnanosti a zmysluplnosti. Materstvo nie je najvyšším poslaním ženy. Prvé miesto má zaberať duchovný vývoj a povznášanie okolia, nie však na úkor materstva a domácnosti.

*

Tak ako sa žena na prvý pohľad odhaduje podľa výzoru, na druhý pohľad sa dá odhadnúť jej duchovná kvalita podľa jej domova. Odjakživa bola žena jeho kráľovnou. Všetko v ňom podliehalo jej rukám a vkusu. V ňom sa cítila či už sama, s mužom, alebo s deťmi najbezpečnejšie a najlepšie. I napriek zvýšenému materializmu ani dnes nestratil domov svoju úlohu a význam. Je oázou pokoja a bezpečia. Domov, ktorý žiari čistotou a skromnou krásou, je balzamom na dušu aj telo pre celú rodinu.
Časté pobyty mimo domu, ktoré sú v súčasnosti také rozšírené, poskytnú iba rozptýlenie a spôsobujú rozháranosť. Starosti totiž zostanú, len sa v mysli potlačia, lebo sú nevyriešené a nepochopené.

V útulnom domove si však môže človek pokojne ľahnúť na gauč a porozmýšľať nad tým, prečo má zlú náladu, čo ho trápi a ako zmení pochybené a zamotané záležitosti. Denne strávená polhodinka po práci v takomto rozjímaní poskytne množstvo nových podnetov a zbaví zaťažujúcich myšlienok a starostí. Okrem toho v pokojnom domácom prostredí sa dá vo vhodnej chvíli aj diskutovať s členmi rodiny a vymeniť si rady a skúsenosti.

Pracujúca žena väčšinou nemá čas sledovať ceny potravín, rôzne zlacnenia alebo zvýhodnenia. Kúpi bez rozmýšľania, čo potrebuje, často ani nevie, že aj dva razy drahšie, lebo niet času na porovnávanie. Tak sa ľahko míňa veľa peňazí. Šetrnosť a dobré hospodárenie sa vytrácajú z mnohých ženských duší ako niečo zastarané, už nemoderné. Zamestnaná žena chce mať všetko, čo sa na trhu ponúka. Veď tvrdo pracuje, zaslúži si! Podobne, ani jej manžel a deti, si nechcú nič upierať. Obeť sa mnohde stáva neznámym a absurdným pojmom, hoci práve tá dvíha človeka hore, povznáša k duchovnému vývoju. Peniaze a ťažká robota vytlačili skromnosť a lásku z domovov.
Deti už neplačú, keď majú ísť do škôlky alebo do školy. Doma lepšiu starostlivosť nezažili, nuž je im to napokon jedno. Už od mala si zvykajú na štýl, že nie láska a skromnosť sú súčasťou života, ale tvrdá práca a blahobyt. Ak manželia nemajú dobre zabehané povinnosti a úlohy, neporiadok v domácnosti sa stáva stálym spoločníkom. Že automaticky vytvára neporiadok aj v mysli, to nikoho ani nenapadne. Rozháranosť a povrchnosť sa stali bežným prejavom života a v takýchto pomeroch vyrastá nová generácia. Nikto netuší, že to všetko sú dôsledky odchodu „kráľovnej" z domova.

*
 
Zamestnanosť obrala ženu o dôležitú povinnosť, na ktorú už ani nemôže mať popri práci čas. Je to starostlivosť o zdravie rodiny. Nevyhnutnou zložkou zdravia je vhodná životospráva, ktorá zahŕňa okrem pokojného a čistého domova aj vhodnú stravu. Mnohé ženy si neuvedomujú, že sa ňou dá udržiavať zdravie. Na štúdium a skúmanie toho, čo je pre každého člena rodiny užitočné a čo mu škodí, chýba čas i energia. Stratené zdravie musia potom nahradiť peniaze, či už na lieky alebo lekárov, keďže na prevenciu nebolo dosť času.
Mnohé ženy varia len cez víkend. Ich deti sú odkázané iba na stravu v školskej jedálni, ktorú si dopĺňajú sladkosťami, pretože im chýba pocit sýtosti a lásky. Veľa rodičov prejavuje deťom lásku najmä peniazmi, lebo na ich problémy a city, ani na prípravu plnohodnotnej desiatej nemajú čas. Dajú deťom peniaze, nech si kúpia, čo chcú.
Podobne, ako neporiadok v domácnosti, ani toto zanedbávanie nemožno pracujúcej žene zazlievať. Musela by sa „roztrhať" , aby popri práci stihla všetko, aj keď jej muž pomáha.
Ako by sa dal zmeniť už tento zabehnutý spôsob života? Jednoducho - premenou hodnôt. Iba tak môže nastať zlepšenie. Táto premena si však vyžaduje aj určité odriekanie a naladenie na iný štýl, a toho nie je každý schopný. Všetci máme slobodnú vôľu, a teda aj možnosť konať, ako uznáme za vhodné. Buď si vyberieme lásku a pokoj v útulnom domove aj za cenu sporovlivosti, alebo si ponecháme svoj zhon a blahobyt na úkor lásky.




11. KAPITOLA
 

Každý svet, každá ríša, je podľa zákona tiaže rozdelená do siedmich úrovní. Aj celé stvorenie sa skladá zo siedmich základných svetov, z ktorých zatiaľ poznáme iba štyri. Objavovali sme ich postupne zdola nahor. Zopakujme si ich:

1. Najspodnejšiu časť stvorenia tvorí hrubohmotný vesmír. Je najmenší zo všetkých svetov, ale zároveň najhutnejší a najťažší. Žijú v ňom ľudia v hmotnom tele na jednotlivých planétach.
2. Nad ním je o niečo väčší jemnohmotný vesmír, kde žijú duše ľudí po smrti. I keď je tento svet úplne inej podstaty, aj tak je ešte hmotný.
3. Hnacou silou oboch vesmírnych svetov je bytostný kruh - bytostná ríša. Spôsobuje zahrievanie, pretváranie a pohyb hmoty. Pochádzajú z neho bytosti zvané veľkí a malí bytostní, ktoré sú činné v oboch vesmíroch.
4. Nad bytostnou ríšou sa vznáša duchovná ríša, raj duchov. V jej nižších úrovniach žijú vyvinutí duchovia, ktorí prešli vývojom v hmotnosti. Vo vyšších úrovniach žijú stvorení duchovia, ktorí riadia raj a celý vesmír.

Ďalšie tri svety budeme preberať zhora nadol.
Celým stvorením preniká základná sila, ktorá ho oživuje a udržiava. Smerom dolu sú jej účinky stále slabšie. Najväčšiu intenzitu má v najvyššom svete, v blízkosti jej pôvodu. Základná sila pochádza teda z určitého zdroja, rovnako ako svetlo žiarovky má svoj zdroj, vyrábajúci elektrinu. Zdroj základnej sily je večný. Nemôžeme ho však vidieť, iba intuitívne vyciťovať, ale aj logicky dedukovať, keďže už poznáme jeho vyžarovanie aj zákony. Ak už vieme, že účinky večných zákonov nie sú náhodné ani chaotické, ale presné a dôsledné, usudzujeme, že majú svojho inteligentného pôvodcu.
Materialisti aj niektoré duchovné smery ho nazývajú Kozmickou energiou, Svetlom alebo Silou, idealisti zas Bohom. Tí prví ho nezosobňujú, lebo uznávajú len jeho vonkajší prejav - žiarenie vo forme svetla. Idealisti intuitívne pochopili, že svetlo nie je totožné so samotným Zdrojom. Cítili, že sa za ním skrýva personifikovaná inteligencia - Tvorca. Kto z nich objavil pravdu? Obe strany. Idealisti objavili Zdroj a materialisti jeho vyžarovanie. Každá strana zistila časť pravdy, ktorá je nám jasná len ako celok - spojením Zdroja s jeho vyžarovaním.
Základná sila je teda obsiahnutá vo vyžarovaní najvyššieho Zdroja. Do nižšej časti hrubohmotného vesmíru sa prenáša cez hviezdy - slnká ako cez žiarovky do slnečných sústav. Podľa toho je teda Slnko sprostredkovateľom základnej sily, a tým aj udržiavateľom živej prírody a oživovateľom neživej hmoty.
Praktický život nám poskytuje nemálo analógií spájania základnej sily s hmotou. Jednou z nich je napríklad počítač. Tento hmotný predmet bez oživenia nepracuje, lebo hmota je neživá. Aby sa zaktivoval, treba mu dodať energiu. Preto počítač musíme napojiť na elektrický prúd. To však nestačí, aby mohol pracovať a prejaviť svoje inteligentné schopnosti. Potrebuje program, ktorý usmerní ich použitie podľa určitých pravidiel. Kto ich vytvoril? Prirodzene nejaká inteligencia - autor programu. Tieto nadväznosti vyzerajú asi takto:
počítač - elektrický prúd - program - autor.

Porovnajme si teraz analógiu tohto počítačového reťazca s celým stvorením. Skrinku počítača, ako najhmotnejšiu časť, môžeme porovnať s vesmírom. Elektrický prúd, ktorý oživuje počítač, môžeme prirovnať k bytostnej ríši, lebo poháňa a oživuje vesmír. Vesmír je tiež riadený programom - večnými zákonmi. Takisto má svojho tvorcu - autora, a tým je najvyšší Zdroj, ktorý tieto zákony stvoril a uplatňuje. Vzájomnú väzbu môžeme schematicky zoradiť takto:
vesmír - bytostná ríša - večné zákony - Tvorca.

Celá elektrotechnika a technika, všetky prístroje a stroje fungujú na týchto štyroch základných úrovniach. Z tejto analógie vidíme, že hoci materialisti nepoznajú a neuznávajú inteligentný Zdroj, ani večné zákony, predsa im, a tým aj Tvorcovi, podliehajú.
Iste už niektorých napadlo, že počítač pozostáva z podobných zložiek ako aj človek. Porovnajme si to. Hmotné telo je ako skrinka počítača - je viditeľné a hmatateľné. Bez duše je však nepohyblivé, bez života. Duša je teda oživovateľom, elektrickým prúdom tela. Aby mohla zmysluplne v ňom a navonok pôsobiť, musí mať svoj program - ducha. Ten pomocou svojich latentných schopností, ktoré môžeme prirovnať k zákonom, riadi telo a dušu. Keďže duch je len program, musí mať ešte svojho autora - tvorcu. Je ním najvyšší Zdroj - Stvoriteľ, z ktorého vyžarovania pochádza ľudský duch. Dospeli sme teda k týmto logickým súvislostiam:
ľudské telo - duša - duch - Stvoriteľ.

Zoraďme si prehľadne všetky analógie:

počítač - elektrický prúd - program - autor
vesmír - bytostná ríša - večné zákony - Tvorca
ľudské telo - duša - duch - Stvoriteľ



 
Zamyslime sa teraz, ako využili idealisti svoje poznanie. Hoci uznali osobnú existenciu najvyššieho Zdroja, nepokračovali vo svojom duchovnom bádaní rovnako intenzívne a dôsledne ako v rozumovom, lebo dielo ich Tvorcu - zákony im ostali na niektorých miestach veľkou neznámou. Výsledkom tejto nerovnováhy bolo skreslenie pravej podstaty Stvoriteľa, ktorého museli urobiť všemohúcim, aby dokázali vysvetliť jeho skutky a prejavy. A tak neustále pretrváva rozpor v nazeraní na jeho existenciu medzi „rozumnými" materialistami a „naivnými" idealistami, ktorý nemá konca. Materialista neverí v žiadneho Boha a idealista zas verí v nadprirodzeného, neskutočného.
Obyčajný človek, hoci žije v prírode, ktorú sám nestvoril, iba si ju upravil, žije v presvedčení, že vznikla samočinne, sama od seba. Rovnako sa stavia voči večným zákonom. I keď ich účinky denne pociťuje, lebo ho neustále „odmeňujú" alebo „bijú" , myslí si, že fungujú tiež samočinne. Pochybuje o ich Tvorcovi, ba dokonca tvrdí, že keď ho nevidí, tak ani neexistuje. Pritom ten istý človek pracuje s počítačom, no ani ho nenapadne pochybovať o existencii autora programu iba preto, že ho nevidí. Avšak len málokto sa zamyslí nad týmito súvislosťami a nad nelogickosťou svojho postoja voči Tvorcovi.
Pokračujme v porovnávaní. Môže autor programu z pozície svojej nadradenosti byť „všemohúcim" a robiť v počítači nejaké zásahy a zmeny bez toho, že by dodržal všetky potrebné úkony - zapol počítač, napojil ho na elektrický prúd a vložil program? Odpoveď je jasná každému - nemôže. Musí sa prispôsobiť zákonom, pomocou ktorých funguje počítač a jeho program.
Podobne aj Stvoriteľ, hoci je tvorcom večných zákonov, nemôže do nich ľubovoľne zasahovať, lebo sú nemenné. Keď napr. vo forme zákona vložil každému človeku do jeho ducha slobodnú vôľu, musí ju rešpektovať a nemôže, a ani nechce ju obmedzovať. Cez strážnych duchov a vyššie bytosti sa ju snaží iba usmerňovať, inšpirovať.
Nemôže teda nasilu zmeniť všetkých ľudí na dobrých, lebo by z nich urobil „roboty" , a nie slobodných ľudí, ktorí majú dozrievať vlastným vývojom. Slobodná vôľa človeka podporuje vývoj ducha, a tým aj jeho trvácnosť - večnosť. Boh usmerňuje človeka podobným spôsobom, ako pomáhajú rodičia dieťaťu, ale v dospelosti musí bojovať v živote väčšinou samo, aby sa stalo zrelým a silným človekom. Násilným usmerňovaním bez vlastného presvedčenia a prežitia by duch nemohol byť samostatnou vedomou osobnosťou.

*
 
Boh je pre väčšinu ľudí síce známym, ale zároveň aj nepredstaviteľným a bezobsažným pojmom. Najväčšou prekážkou v pochopení a prijatí jeho existencie je práve to, že je pre ľudí neviditeľný. No tragické na tom je, že ľudia sa ho už väčšinou ani nesnažia spoznať a pochopiť, lebo im je jeho existencia ľahostajná. Podobne ako užívateľom počítača stačí, že majú program a nepotrebujú poznať jeho autora, tak aj väčšine ľudí stačí, že majú život. Nezaujíma ich, kto a prečo ho vytvoril. Iba v ťažkých chvíľach, keď ich zasiahne osudná rana, si spomenú, dokonca aj niektorí ateisti, na svojho Tvorcu a prosia ho o pomoc.
Kedysi nepotrebovali ľudia poznať večné zákony. Kým žili viac duchom než rozumom, ktorý ich pripútal iba k hmote, konali iba to, čo cítili, že je dobré a správne. Milovali Stvoriteľa tak, ako dieťa miluje úprimne a oddane svojho otca, i keď ho celkom nechápe. Neskôr, keď ľudia podriadili svojho ducha vláde rozumu, už nedokázali vnímať a vyciťovať Boha, preto si ho museli skonkretizovať. Znázorňovali si ho v podobe zvierat, sošiek, obrazov, amuletov či iných bohov. Avšak zbožňovaním týchto modiel sa pripútali k nim, a nie k skutočnému Bohu.
Súčasný, rozumovo orientovaný človek už nielen, že nedokáže milovať Stvoriteľa, ale ani necíti potrebu ho poznať, lebo jeho príliš vyvinutý rozum nie je schopný pochopiť to, čo nie je s ním rovnorodé. Zo všetkých zložiek človeka jedine duch chce poznať svojho pôvodcu. V duchu je zakotvený zákon túžby po duchovnom poznaní, ktorá ho núti hľadať zmysel svojho života. Kto túto túžbu zanedbáva, nevie, o čo sa pripravuje. Každý zákon má svoj zmysel, preto sa má používať.
Pretože dnešný človek všetko poznáva a hodnotí najmä rozumom, jediná cesta, ktorá ho k poznaniu Stvoriteľa môže ešte doviesť, je práve rozum. Logickým myslením a túžbou po duchovnom poznaní sa môže spojiť rozumom s duchom a človek bude potom schopný duchovne rásť a vyvíjať sa.

*
 
Ako vlastne vyzerá Stvoriteľ? Napriek tomu, že pôsobí ako inteligencia, nemá nijakú podobu, je bezbytostný. Biele svetlo je len vyžarovaním jeho neviditeľného Ducha, ktorého idealisti správne nazývajú " svätým" . Aj človek je duch, no nie taký istý. Medzi bezbytostnou podstatou - Duchom Boha a ľudským duchom je príliš veľký rozdiel. Pojem svätý preto značí nie vlastnosť, ale podstatu.
Svätosť predstavuje najväčšiu dokonalosť a bezbytostnosť, ktorá sa prejavuje v tom, že Boh jediný je nezávislý. Všetko ostatné tým, že vzniklo a žije z jeho vyžarovania, závisí od neho.
Po tomto vysvetlení možno niektorí pochopia, že slovo svätý a svätec sa na Zemi používa nesprávne. Ľudia, ktorí čistým životom dospeli k vyššej dokonalosti než ostatní, by sa nemali nazývať svätými. Stali sa možno už vyvinutými večnými duchmi, ktorí po pozemskej smrti môžu vojsť do raja. Ale svätým sa človek nemôže stať, to by sa musel stať Bohom. I keď niektoré duchovné náuky tvrdia, že každý ním môže byť, pri ďalších poznatkoch pochopíme, že je to pomýlená predstava. Svätý je len Stvoriteľ, ktorý je na základe svojej dokonalosti úplne inej podstaty a tá sa nedá preniesť na nikoho, lebo je od počiatku daná a nemenná. Všetko mimo neho vzniklo len z jeho vyžarovania, nie z jeho bezbytostnej podstaty - Zdroja, preto sa od neho úplne líši. Keď maliar namaľuje obraz seba samého, nie je dielo kvalitatívne totožné s tvorcom. Obraz nemá tie isté schopnosti, ako jeho autor, má len jeho podobu. Tak aj všetko mimo Boha je jemu len podobné, ale nie také isté. Človek nikdy nebude ako Boh.
Bezbytostný Boh tvorí Trojicu - Otec, Syn a Svätý duch. Boh je najstarší, spočiatku bol jediný. Nazývame ho Otcom z dvoch dôvodov. Jednak preto, že priamo z jeho bezbytostnej podstaty vznikli jeho synovia, jednak voči ľuďom je tiež otcom, lebo vznikli z jeho vyžarovania. Jeho synovia - Ježiš ako láska a Imanuel ako vôľa, Svätý duch - sa oddelili neskôr ako samostatne pôsobiace inteligencie. Hoci každá časť môže pôsobiť samostatne, je stále spojená s celkom - s Otcom.
Synovia v zmysle božskom sú iného druhu ako v zmysle ľudskom. Ľudský syn nie je súčasťou otca duchovne, len telesne. Boží syn je však naopak duchovnou súčasťou Otca, lebo iný obal uňho neexistuje. Boží syn je teda toho istého druhu ako Otec, len neskoršie a iba čiastočne od neho oddelený. Aby sme si toto oddelenie a zároveň spojenie vedeli priblížiť, stačí si predstaviť Božích synov ako ruky človeka - sú oddelené od tela, môžu byť samostatne aktívne, a predsa sú spojené s celým telom.
Bezbytostná Trojica tvorí prvý a najväčší svet - bezbytostnú ríšu. V jej blízkosti nemôže jestvovať nič iné iba more horúcich plameňov, ktorých svetlo prežiaruje okolitú tmu. Až vo väčšej vzdialenosti sa toto vyžarovanie pod vplyvom chladu mierne oslabuje, čo má za následok formovanie rôznych úrovní života. I keď sú pre nás neviditeľné, predsa sú skutočné. Svetlo sa šíri do voľného priestoru pod vlastným tlakom a od určitej hranice sa vlastnou silou vracia späť k pôvodcovi. Toto vyžarovanie je teda ohraničené. Tvorí tak druhý svet - božskú ríšu. Keďže má hranice, musí tam existovať čas a priestor, a tým aj vývoj. No z hľadiska vývoja ľudského ducha sú čas a priestor v božskej ríši nepostrehnuteľné, večné.
V božskej ríši už pôsobia základné zákony. Vlastné vyžarovanie Stvoriteľa sa vracia späť, a to podľa zákona spätného pôsobenia a zákona rovnorodosti. Prechodom cez úrovne božskej ríše sa nezmenilo, neochladilo, ostalo rovnorodé, preto sa priťahuje späť. Keby sa zmenilo, zákon rovnorodosti by bránil jeho spätnému priťahovaniu. Znamená to teda, že v božskej ríši je všetko rovnorodé s pôvodným vyžarovaním, teda večné, dokonalé, rovnaké a nemenné. Treba si tu uvedomiť, že pojem božský nie je rovnorodý s pojmom Boh, ale viaže sa len na jeho vyžarovanie, ktoré sa sformovalo. Preto božská ríša je dokonalá a rovnorodá s Božím vyžarovaním, a nie s Bohom. Možno to povedať aj inak: Boh znamená viac ako slovo božský. Iba to, čo vzniklo z jeho najkvalitnejšieho, prvého vyžarovania, je božské. Jeho synovia pochádzajú priamo z jeho bezbytostnosti, preto sú Boží, nie božskí Synovia.
h
 
V najvyššej úrovni Božskej ríše sa sformovala prvá bytosť v stvorení - Prakráľovná. Vznikla z vyžarovania bezbytostnej Božej lásky. Je najideálnejšou a najkrajšou ženskou bytosťou v celom stvorení. Jej svetlo, vyžarovanie však pôsobí iba na ženstvo, hoci pod jej vplyvom sa sformovali všetky bytosti v stvorení - mužské aj ženské. Dáva ženám vlastnosť alebo schopnosť formovania. Na Zemi to znamená, že jedine žena je schopná, samozrejme pomocou mužskej zložky - spermie vytvoriť hmotné telo dieťaťa. Z jej vlastného tela rastie telesný zárodok a vzniká schránka pre nového ducha v hmote. Stvoriteľ, prípadne muž je pôvodcom a žena udržiavateľkou života.
Podobné je to vo všetkých nehmotných svetoch. V každej úrovni sa najprv sformuje najdokonalejšia žena a pomocou nej sa potom samočinne, vplyvom božského vyžarovania, formujú duchovia a bytosti, zvieratá a všetko ostatné. V každej úrovni je žena akoby matkou všetkých obyvateľov. Najdokonalejšia žena tvorí vlastne most k novému svetu. Prakráľovná ako prvá žena v stvorení je matkou celého stvorenia, nielen ľudstva.
Prakráľovná Alžbeta (Elisabeth) nikdy nežila na Zemi, preto nebola matkou pozemského Ježiša. Kresťanská cirkev neprávom nazýva jeho pozemskú matku Máriu „kráľovnou nebies" . Niektorým ľuďom bolo umožnené vidieť nadpozemsky krásny obraz Prakráľovnej, nie však jej skutočnú podobu.
I keď pôsobí v zdanlivo veľkej vzdialenosti od Stvoriteľa medzi bezbytostnou a božskou ríšou, spája ich vzájomná láska, ktorej čistotu a hĺbku nedokáže ľudský duch pochopiť, lebo je božská, iného druhu ako najčistejšia ľudská láska.

*
 
Z vyžarovania celej Trojice a Prakráľovnej sa sformovali v ďalšej úrovni božskej ríše štyria strážcovia Božieho trónu. Sú to bytosti, ktoré majú pre ľudí nepochopiteľnú formu, podobu okrídlených zvierat - leva, orla, býka a barana. Sú to však osvietené, vedomé bytosti, ktoré majú aj ducha. Zvieratá na Zemi sú si vedomé iba svojej existencie, nie vlastnej osobnosti, pretože majú len dušu, duch im chýba. Tieto bytosti, umiestnené do štvorca okolo Božieho trónu, obsahujú základný „stavebný materiál" pre ďalšie úrovne stvorenia, z ich vyžarovania sa tvoria ďalšie svety. Napríklad z barana, ktorý jediný z nich má ľudskú hlavu, vznikli ľudskí duchovia. Strážcovia Božieho trónu, napriek zviera-cej podobe, nemajú s pozemskými zvieratami nič spoločné, len vzhľad. Ich duch je vyspelejší, než dokonalý ľudský duch, lebo sa sformovali už v božskej ríši. Preto vedia aj komunikovať so Stvoriteľom. Ich podoba vyjadruje okrem vysokých duchovných schopností aj telesné danosti - silu, odvahu, hrdinskosť, vytrvalosť, vernosť a pod.
h
 
V ďalšej úrovni božskej ríše sa sformovali archanjeli. Ich podoba pripomína dokonale krásnu mužsko-ženskú bytosť, v ktorej sú zlúčené do celku pozitívne aj negatívne časti božského vyžarovania. Archanjeli, tak ako všetky bytosti, sú neustále činní, lebo len pohyb udržiava v celom stvorení život. V dôsledku toho, že žijú v bezprostrednej blízkosti Stvoriteľa, sú dokonalí, i keď nemajú vlastnú vôľu. V celej božskej ríši žijú aj anjeli - božské bytosti. Nie sú len božími poslami, majú aj iné úlohy. Anjeli žijú vo všetkých svetoch, a keďže nemajú vlastnú vôľu, riadi ich priamo Stvoriteľ, cez jednotlivé hierarchie.
Keď Boh navštevuje archanjelov a chce sa im zviditeľniť, obalí sa podľa zákona rovnorodosti látkou - obalom z ich úrovne. Sformuje sa do ľudskej podoby, ktorá však nie je jeho skutočnou podobou, lebo je bezbytostný, bez formy. Toto obalenie je nutné len na to, aby ho mohli archanjeli vnímať a komunikovať s ním, a aby sa v ich prostredí mohol jeho príliš jemný Duch udržať, uzemniť. Bez tohto obalu by sa vzniesol späť do rovnorodej bezbytostnej úrovne. Stvoriteľova tvár má napriek obalu také silné vyžarovanie, že ju archanjeli vôbec nemôžu vidieť, lebo jej svetlo ich oslepuje.
Po sformovaní všetkých bytostí, ktorých je omnoho viac, ako sme spomenuli, sa v božskej ríši sformovali zvieratá, krajiny, stavby a veci.
Napriek tomu, že budeme na popis ďalších svetov používať pojmy známe najmä z bájí a povestí, ako napr. kráľ, kráľovná, rytier, hrad, strážca, ríša, nejde o fiktívne obrazy, ale o reálne, teda skutočné postavy aj veci. Rozprávky sú totiž odrazom videní duchovne vyspelých ľudí, ktorí nahliadli do vyšších svetov. Kým sme žili viac duchom než rozumom, používali sme na označovanie rovnakých pojmov a vecí tie isté výrazy ako vo vyšších svetoch. Dnes, v dobe materializmu, sme ich nahradili modernejšími výrazmi a tie pôvodné sme ponechali iba v rozprávkach. Napr. hrad a zámok sme nazvali rezidenciou, sídlom, vládnou budovou, kráľ sa stal prezidentom, rytieri vojakmi. Funkcie a zmysel teda ostali, len názvy sa zmenili.
Svety, ktoré označujeme ako duchovné „nehmotné" , sú nehmatateľné a neviditeľné len z nášho hľadiska, vzhľadom na úplne inú podstatu našej hmoty. Zjednodušene vyjadrené, celé stvorenie je hmotné a živé, teda skutočné. Napriek tomu hovoríme o všetkých svetoch nad vesmírom, že sú nehmotné, pretože sú pre nás neviditeľné a pozemskými zmyslami, ako aj technikou nezistiteľné. Mená osôb a vecí boli sprostredkované vo forme videní, alebo ich priniesli zhora dolu vyslanci a proroci od Stvoriteľa. Neskôr si povieme aj o nich.
Pri oboznamovaní sa s nehmotnými svetmi zistíme, že v nich vládnu hierarchie, ktoré sú pre riadny chod ich života nevyhnutné. Podľa zákona rovnorodosti sa na vedúce miesta dostávajú najdokonalejšie bytosti, ktoré sa samočinne sformovali, preto tam nemôže dochádzať k podceňovaniu alebo zneužívaniu autorít.

*

 
Na samotnom okraji božskej ríše, na jej hranici stojí prekrásna budova, zlatý chrám - božský hrad, odkiaľ sa, základná sila - biele vyžarovanie odráža späť k Stvoriteľovi. No vracia sa iba to najsilnejšie, rovnorodé. Ostatná časť vyžarovania, zbavená najkvalitnejších prvkov, z ktorých vznikla božská ríša, sa v dôsledku väčšej vzdialenosti a zmenšeného tlaku nemôže už vrátiť k Zdroju, lebo už nie je rovnorodá s pôvodným vyžarovaním. Ostáva tu ako nesformovaná duchovná zrazenina - ochladené vyžarovanie. Nie je však odsúdené na zánik, lebo obsahuje zárodky ďalšieho života. Tie sa však môžu sformovať iba vo väčšej vzdialenosti, v chladnejšom prostredí. Vypustením zrazeniny do tmy a chladu by nastal jej rozpad, lebo na život potrebuje aj svetlo, no nie až také silné, aké je v božskej ríši. Avšak za ňou už žiadne svetlo neexistuje, lebo všetko sa vracia späť k Zdroju.
Preto Stvoriteľ pomocou svojej vôle zadržal svetlo aj mimo božskej ríše, a tak vytvoril podmienky na život zrazeniny. Známym výrokom z Biblie „Nech je svetlo!“ vyslal časť svojho Ducha, svojej tvorivej vôle - Imanuela, aby poskytoval svetlo pre život zrazeniny. Nebol to len obrazný dej, ale reálny. Časť jeho Syna - vôle naozaj od neho odišla a vo forme skutočnej osoby je Svetlom života pre ďalšie svety. Tým Stvoriteľ umožnil sformovanie nových svetov za hranicou božskej ríše, ktoré by sa bez tejto pomoci v Imanuelovej osobe nemohli nikdy sformovať.

*
 

Božské vyžarovanie - základná sila má dve hlavné funkcie: tvoriť nové svety a udržiavať ich. Svety vznikli z jej prvotného vyžarovania, z ďalšieho sa už iba udržiavajú. Znázorníme si teraz celé stvorenie, všetkých sedem svetov z nášho ľudského pohľadu zhora nadol.



  1. bezbytostná ríša,
2. božská ríša,
3. praduchovná ríša,
4. duchovná ríša,
5. bytostná ríša,
6. jemnohmotný vesmír,
7. hrubohmotný vesmír.

Pri formovaní a udržiavaní svetov nemôže základná sila, podľa zákona rovnorodosti prenikať v čistej forme všetkými úrovňami. Prechodom každou nižšou úrovňou sa oslabuje a ochladzuje. Táto premena je nutnosťou, lebo jej obyvatelia by nedokázali zniesť silnejšie vyžarovanie. V podstate sa toto oslabovanie základnej sily mení na tri základné sily: na božskú, duchovnú a bytostnú. Z každej z nich sa tvoria chladnejšie svety.
Základná sila je investíciou - vlastným vkladom, ktorý Stvoriteľ vložil do stvorenia, lebo je časťou jeho samého, jeho vyžarovania. Každý svet prijíma túto silu ako žiarivú tekutinu do nádoby v tvare obrovskej zlatej misy, ktorá sa nazýva grál. V najvyššej úrovni každého sveta je grál, chránený hradom ako pevnosťou.
Všetky hrady s týmto účelom sa nazývajú hrady grálu.
Prvý hrad v poradí smerom zhora nadol v stvorení stojí až na konci božskej ríše.
Druhý hrad stojí na začiatku praduchovnej ríše,
tretí hrad je na vrchole duchovnej ríše,
štvrtý hrad je v najvyššej časti jemnohmotného vesmíru. Bytostná ríša nemá hrad
grálu, ale sídlo Olymp.
Piaty hrad grálu bude postavený na Sione v Jeruzaleme.

V božskom hrade grálu, teda na samom kraji božskej ríše, žijú strážcovia grálu, ktorí sa nazývajú Veční, Starci alebo Naj-starší. Je ich dvadsaťštyri. Na rozdiel od archanjelov majú v dôsledku väčšej vzdialenosti od Stvoriteľa vlastnú vôľu. Ich úlohou je chrániť, rozdeľovať a upravovať základnú silu v božskej ríši a odovzdávať ju do praduchovného hradu grálu. Všetky hrady grálu sú akoby „transformátormi" základnej energie v celom stvorení. Kráľom božského hradu grálu je Imanuel - Duch Svätý, ktorého symbolizuje biela holubica.16
V každom hrade iba tí najčistejší, duchovne najvyspelejší z príslušného sveta môžu byť rytiermi - strážcami grálu. Je to najvyššia mužská funkcia v duchovných svetoch, ktorá zahŕňa pre nás zatiaľ nepoznané aktivity. V gráli bublá a vrie horúca tekutina, ktorá prežiaruje svojím jasom celý hrad. Jedine strážcovia grálu vďaka svojej dokonalosti znesú jej silný jas. Vysoký tlak a teplo vychádzajúce z nádoby by menej dokonalý duch nezniesol, „zhorel" by, alebo stratil vedomie.
Pravidelne, v určitých intervaloch, na Zemi je to každý rok koncom mája, vysiela Stvoriteľ cez svojho Syna - Imanuela základnú silu do všetkých hradov grálu. V každom svete prijímajú príliv tejto energie vedome a s vďakou, oslavujú to ako najväčší sviatok. Iba na Zemi jej nepripisujú ľudia vážnosť a dôležitosť, lebo o nej nič nevedia. Keby Stvoriteľ len jeden rok nevyslal svoju energiu, všetky svety za božskou ríšou by začali chátrať, rozpadá-vať sa a odumierať.
Nedostatok základnej sily pociťujeme všetci najmä na jar, keď hovoríme, že sme podľahli jarnej únave. Príliv novej sily potom cítime ako zvýšený optimizmus, radosť a chuť do života.

*
 
V dávnych dobách sa vznášala Zem vo vyššej úrovni hmotnosti ako teraz, a preto ňou prenikalo viac základnej sily a bola svetlejšia. Noci boli kratšie, podnebie bolo teplejšie a mierne. Ľudia nepotrebovali na oddych dlhý čas, lebo žili najmä duchom a ten nepozná únavu, ktorá postihuje náš rozum a telo. So znásobeným množstvom základnej sily šli aj krása, dobro a spravodlivosť, teda život v súlade s večnými zákonmi. Zem sa nachádzala na najspodnejšom okraji svetlých planét, tvorila ich hranicu. Prechádzali ňou vyžarovania všetkých svetov nad ňou.
Zem mala a ešte aj má úlohu akoby prvého huslistu v orchestri stvorenia, lebo prijíma, premieňa a odovzdáva späť vyžarovanie zo všetkých úrovní stvorenia.
Kým žili ľudia na Zemi viac duchovným než hmotným životom, vyžarovala Zem spracovanú základnú silu späť do celého stvorenia dobre.
Avšak neskôr, pod vplyvom váhy temných duchov, klesla Zem až do úrovne rozkladajúcich sa planét, ktoré pre veľkú vzdialenosť od základnej sily a pre jej nedostatok, odumierajú. Ich negatívny vplyv na Zem sa prejavil aj na jej vyžarovaní. Prvý huslista začal hrať falošne, a to samozrejme narušilo hru celého orchestra - stvorenia. Stvoriteľ napomínal huslistu - Zem cez svojich vyslancov, a keď to nepomohlo, rozhodol sa zasiahnuť. Jeho zásah však bude pre huslistu drastický.





12. KAPITOLA


Máme už aspoň zjednodušenú predstavu o tom, ako vznikla a ako vyzerá božská ríša. Keď ju navštevujú obaja Boží synovia Ježiš aj Imanuel, pôsobia v nej ako skutočné postavy, ktoré vznikli „obalením" ich bezbytostného jadra. Ktokoľvek z Trojice odchádza, neoddelí sa nikdy celý, iba sčasti, a po návrate do bezbytostnej ríše znova splynie s celkom.
Časť vôle, Svätého ducha - Imanuela sa však nevracia do bezbytostnej ríše, ostáva navždy mimo domova v praduchovnej ríši. Preto sa o ňom hovorí, že je „vyrodený" Boží syn. Prečo došlo k tomuto oddeleniu? Keď Stvoriteľ chcel umožniť duchovnej zrazenine, aby sa vyvíjala, a vyriekol „Nech je svetlo!" , vyslal časť svojej vôle, svojho ducha za božskú ríšu. Aby sa táto časť pod vplyvom zákona spätného pôsobenia a rovnorodosti nevracala späť, bolo ju treba pozmeniť, obaliť a uzemniť. Pri tomto akte formovania spolupôsobila Prakráľovná, a tak sa stala matkou novej bytosti - Parsifala. On je Svetlom a zároveň aj bytosťou, ktorá vysiela svoje vyžarovanie do iných svetov. Bezbytostný Imanuel z Božej Trojice pôsobí v dvoch postavách:
v božskom hrade grálu ako jeho kráľ - Imanuel,
v praduchovnom hrade ako jeho kráľ - Parsifal.

Vďaka svojmu bezbytostnému jadru sú obe postavy neustále spojené s Otcom, sú teda mostom medzi Stvoriteľom, božskou ríšou a praduchovnou ríšou.
Základnou úlohou Imanuela a Parsifala je odovzdávať cez rytierov grálu základnú silu z božského hradu grálu do praduchovného hradu a odtiaľ do celého stvorenia.
Súčasne je Parsifal kráľom a pôvodcom všetkých svetov za božskou ríšou, lebo vznikli z jeho Svetla. Bez jeho vyžarovania by sa duchovná zrazenina nemohla sformovať za božskou ríšou do nových svetov. Nazýva sa Syn človeka, lebo pomocou jeho žia-renia vznikli duchovné svety, a teda aj človek. Logicky by sa žiadalo nazvať ho Otcom človeka, ale nebola by to úplná pravda, lebo otcom celého stvorenia je Stvoriteľ, resp. jeho vyžarovanie. Keďže Imanuel, ako sprostredkovateľ tohto vyžarovania, je jeho synom, ostal mu výraz Syn.
Teraz si môže každý ujasniť pôvod ľudského ducha - človeka. Pripomeňme si, že všetky svety, aj božská ríša, vznikli iba z božského vyžarovania, nie priamo z bezbytostného Zdroja - Stvoriteľa. Jedine jeho synovia sú časťou jeho bezbytostnej podstaty, preto sa nazývajú Boží, a nie božskí. Stvoriteľ a jeho synovia žijú v bezbytostnej ríši, ktorá sa nesformovala, lebo je zdrojom ďalšieho vyžarovania. Až ďalej od nej sa sformovala božská ríša, pomocou prvej bytosti v stvorení - Prakráľovnej.
Vyžarovanie ochudobnené o časť božských prvkov prechádza cez božský hrad grálu do praduchovného vo forme praduchovnej zrazeniny. Jej zlúčením s vyžarovaním Parsifala sa sformovali v praduchovnej ríši praduchovia a ich svety. Z čisto božských prvkov obsiahnutých v praduchovnej zrazenine sa sformovali praduchovné bytosti.
To, čo sa v praduchovnej ríši nesformovalo, prechádza do duchovného hradu grálu vo forme duchovnej zrazeniny. Z jej kvalitnejšej časti sa v najvyššej úrovni duchovnej ríše sformovali ihneď stvorení duchovia. Z jej zvyšku ostali nevedomé duchovné zárodky, ktoré sa nemôžu v duchovnej ríši sformovať, preto klesajú do hmotnosti, aby sa neskôr stali vedomými a vyvinutými duchmi - ľuďmi. Duchovné zárodky teda nepochádzajú z priameho božského vyžarovania, ale iba z duchovného. Preto tvrdenie, že človek sa môže stať Bohom, vzniklo iba z nevedomosti o jeho pôvode.

*


V božskej ríši sa svetlo - vyžarovanie v dôsledku silného tlaku pohybuje priamočiaro tam a späť. V praduchovnej ríši, ktorá sa sformovala hneď za božskou ríšou, sa jeho pohyb mení na elipsovitý v dôsledku väčšej vzdialenosti, a tým aj ochladenia, menšieho tlaku a spätného priťahovania. Tieto vplyvy zmenili pôvodné komplexné biele božské vyžarovanie na žlté. Pod vplyvom zmeny sa začalo štiepiť na dva druhy - na mužské a ženské zárodky. Božské vyžarovanie je celistvé a biele, kým praduchovné je dvojaké a žlté. Formujú sa z neho v praduchovnej ríši dvojakí duchovia - mužskí a ženskí.

V praduchovnom hrade grálu pôsobí Imanuel - Parsifal ako trojica - trojjedine. On osobne stelesňuje v celom stvorení za božskou ríšou Božiu vôľu ako celistvý princíp, symbolicky vyjadrený zlatým mečom, Spravodlivosť,. Tá je úzko spätá s láskou, ktorú stelesňuje božsky-praduchovná bytosť Mária. Vysiela lásku do celého stvorenia, rovnako na mužov aj ženy, kým Prakráľovná iba na ženstvo. Ani táto Mária nie je Ježišovou matkou, ktorá žila na Zemi. Tretiu časť Parsifalovej trojice tvorí božsky-praduchovná bytosť Irmingard a stelesňuje čistotu.18 Obe ženské bytosti zišli z božskej do praduchovnej ríše, aby sa pomocou nich sformovali duchovia. Priamočiary pohyb sa zmenil na elipsovitý.
Parsifal, keďže je pokračovaním a súčasťou Božej bezbytostnej Trojice, vládne v celom ďalšom stvorení za božskou ríšou ako kráľ v mene svojho Otca. Z jeho priameho vyžarovania a z vyžarovania „štvorca" zvierat, ako aj Večných rytierov z božského hradu sa okamžite sformovali v praduchovnom hrade prví štyria mužskí prastvorení duchovia. Keďže sú najdokonalejší, pôsobia ako rytieri grálu priamo v prítomnosti Parsifala. Oni jediní z duchov sú stvorení na Boží obraz, lebo sú z duchov najdokonalejší. Vzhľadom na ostatných duchov sú obrovskej veľkosti a tvoria akoby stĺpy hradu. Prastvorení nemôžu osobne vidieť Stvoriteľa, lebo žijú za hranicou božskej ríše. Parsifal, keďže je pokračovaním vyžarovania bezbytostnej Trojice, teda Boha, zastupuje svojho Otca v celom ďalšom stvorení ako kráľ - Boh.
Prví mužskí prastvorení predstavujú štyri mužské pravzory mužských vlastností a schopností. S jednou ozrutánskou základnou postavou prastvoreného vznikli zároveň ďalšie, podobné, avšak rozličných veľkostí. Všetky majú rovnaké schopnosti ako pôvodná, ale veľkosť ich kvalitatívne odlišuje. Prastvorení už nie sú božské bytosti. Nazývajú sa duchovia, lebo najväčší podiel na ich sformovaní má Svätý duch - Syn človeka - Parsifal. V praduchovnom hrade grálu dochádza k zmene pôvodnej božskej zrazeniny na praduchovnú, čo sa prejavuje jej štiepením na mužské a ženské časti. Z nich vznikajú praduchovné zárodky, prabytostné a bytostné zárodky.
Prví mužskí prastvorení stelesňujú tieto základné vlastnosti a funkcie:
Prvý prastvorený je pravzorom vládcu, kráľa a zároveň ochrancom Parsifalovej trojice.
Druhý prastvorený zosobňuje mužnosť a silu.
Tretí prastvorený predstavuje hrdinstvo a vernosť.
Štvrtý prastvorený je vodcom všetkých vládcov živlov - prastvorených bytostných.
Prastvorení duchovia, rovnako ako aj prastvorení bytostní, stelesňujú všetky existujúce vlastnosti a schopnosti. Kým u nás, na Zemi, vlastnosti predstavujú iba kvalitu, u nich, keďže sú zosobnené, vyjadrujú podstatu. Skúsme precítiť rozdiel medzi slovami láskavý a Láska, spravodlivý a Spravodlivosť. Spravodlivý človek je úplne iný ako človek, ktorý je v celej svojej podstate iba Spravodlivosťou.
Po týchto pravzoroch siahajú ľudia vedome, svojou túžbou po dokonalosti, alebo aj podvedome, v čase núdze a v krízových situáciách. Napr. v nebezpečenstve muži prejavujú väčšiu odvahu, silu a vernosť ideálom než, v bežnom živote.

*

V ďalšej úrovni praduchovna sa sformovali tri ženské pravzory - prastvorené ženy obrovských rozmerov. Vyžarujú do nižších úrovní svoje vlastnosti a schopnosti, každá pre inú oblasť:
prvá pre domov,
druhá pre materstvo,
tretia pre zdravie, krásu a duchovnú čistotu.
Tieto postavy podobne ako mužské pravzory nežijú osamotene, ale v pestrom svete im podobných žien viacerých veľkostí.
Žena v akejkoľvek úrovni stvorenia, a to platí aj na Zemi, sa v čistej túžbe napája na praduchovné pravzory a čerpá z nich inšpiráciu, pomoc a silu. Keď hovoríme o napájaní sa na prastvorených, neznamená to, že sa človek na Zemi spája priamo s nimi, ale pomocou prostredníkov, bytostných.
Jednou zo základných vlastností alebo schopností prastvorených duchov je, že pôsobia v stvorení ako obrovské magnety. Svojimi telami „zbierajú" spracované čiže použité vyžarovanie - základnú silu z celého stvorenia a odovzdávajú ho späť do božskej ríše. Je to návrat investície, ktorú Stvoriteľ vložil do stvorenia. Preto strážcovia hradov grálu nestrážia grál - nádobu so základnou silou pred nepriateľom, ale zabraňujú strate a únikom Božej investície. Musí sa vrátiť naspäť k jej pôvodcovi, lebo je to jeho energia - jeho život. V pozmenenej spracovanej forme podporuje vývoj a život v jednotlivých svetoch.
Vo večných praduchovných a duchovných svetoch vládne, podľa zákona rovnorodosti, láska aj medzi rovnakým pohlavím. Iba z pozemského hľadiska sa nám zdá, že je tým ochudobnená. Bezpohlavní duchovia necítia túžbu po sexuálnom spojení. Pre nich to však nie je obmedzením. Ich láska má iné nároky a potreby. Aj na Zemi dokážu duchovne zrelší ľudia milovať rovnaké pohlavie iba citom, duchom.
Duchovne málo vyvinutého človeka však veľmi ovplyvňuje vlastné telo a zmysly a často skĺzne do hriešnej pohlavnej lásky, napr. otec k dcére, matka k synovi. V praduchovnej ríši žijú v niektorých úrovniach alebo svetoch, či planétach oddelene mužskí a ženskí duchovia a taktiež bytosti. Oddelil ich zákon rovnorodosti. Avšak svoje protipóly majú v iných častiach a stýkajú sa s nimi väčšinou pri rôznych príležitostiach a slávnostiach. Pretože ich láska je len duchovná, pretrváva, i keď nie sú stále spolu. Je omnoho plnšia a bohatšia, lebo ju prežíva iba ich dokonalý duch - celá ich podstata.
Život v praduchovnej aj v božskej ríši je nám veľmi vzdialený a nepredstaviteľný. Preto sme spomenuli iba jeho niektoré osobnosti a činnosti.
Snáď bude zaujímavé uviesť, že vyžarovanie praduchovných klesá až do hmotného vesmíru a tvorí jadrá atómov, ktoré sa obaľujú jemnou hmotou. Prastvorení duchovia sú teda tvorcami jemnej aj hrubej hmoty vesmíru.

*


Pod úrovňami najdokonalejších praduchov - prastvorených sú úrovne praduchov vyvinutých. Tí sa, na rozdiel od prastvorených, formujú vývojom, postupne z detí. Dospievajú priamo v tejto úrovni, nemusia sa vteľovať do hmotnosti ako ľudskí duchovia. Starajú sa o nich všetci dospelí, kým nedozrejú. Niektoré deti ostávajú deťmi večne, čo nie je znamením zastaveného vývoja, lebo sú dokonalé.

V strednej časti praduchovna sa vznášajú tri významné duchovné planéty ako ostrovy, pripomínajúce obrovské nádherné záhrady:
Ostrov ruží,
Ostrov ľalií,
Ostrov labutích panien.
Každý z týchto ostrovov je z pozemského hľadiska omnoho väčší ako vesmírna galaxia. Tieto tri planéty by mali ľudia poznať, lebo súvisia viac než iné s vývojom duchov v hmotnosti. Ich obyvatelia sa napriek tomu nevteľujú na Zem, avšak vo výnimočných obdobiach, keď ľudia, duchovia, ani praduchovia nezvládnu náročné duchovné úlohy, vteľujú sa na Zem a aj ich vedúce osobnosti:
Mária, Irmingard a Svanhilda.
Prvé dva ostrovy sa vznášajú v rovnakej výške, kým tretí trochu nižšie, pod nimi, ale v tej istej úrovni.
Na ostrovoch ruží a ľalií žijú medzi kvetmi duchovia - samé ženy a deti rôzneho veku a rôznej veľkosti, ktorá závisí od zrelosti ducha. Stelesňujú vlastnosti ruže, čiže lásku a na ostrove ľalií čistotu. Rovnaké cnosti ich vzájomne priťahujú, sú rovnorodým spojivom obyvateľov ostrovov, preto vládne medzi nimi láska alebo čistota v tej najušľachtilejšej forme. Ich vyžarovanie pôsobí cez praduchovné bytosti do celého stvorenia na rovnaký druh: ženy na ženy a deti na deti podobného veku a duchovnej zrelosti. Na vrchole každého ostrova je prekrásny zámok, ktorý má podobnú funkciu ako hrad grálu.
Ružový zámok navštevuje pravidelne vládnuca Ruža - Mária z Parsifalovej trojice a odovzdáva tam časť svojho vyžarovania - lásku. Ženy a deti z ostrova ruží ju prijímajú a svojím životom spracúvajú a vyžarujú do stvorenia.
V perlovom zámku na ostrove ľalií zas odovzdáva časť svojho vyžarovania vládnuca Ľalia - Irmingard z Parsifalovej trojice, ktorá vyžaruje čistotu a spravodlivosť. Žijú tu podobne ako na ostrove ruží len ženy a deti rozličného veku.
Na labuťom ostrove nežijú duchovia, ale, krásne a anjelské bytosti - labutie panny. Ich štíhle postavy zakrýva šat pripomínajúci labutie perie. Na temene hlavy ich zdobí ako drahokam modrá hviezda.
Ich úlohou je spájať pre nich viditeľné vyžarovania z oboch ostrovov nad nimi do jedného kompletného vo forme spravodlivosti, lásky, čistoty. Pod vplyvom ich čistej lásky a nezištnej služby vychádza spracované vyžarovanie nepozmenené do ďalších úrovní stvorenia.
Životným elixírom labutej panny je spev, ktorý jej dáva duchovnú silu a nežný pôvab. Prejavuje ním zároveň lásku k Stvoriteľovi. Niektorí bájni grécki hrdinovia ich začuli nehmotným sluchom a nazvali ich sirénami. Maliari ich kreslia ako labute so ženskými hlavami, avšak skutočnosť je úplne iná: sú to bytosti s ľudskými formami, krajšie a dokonalejšie než najkrajšie ženy na Zemi, i keď majú krídla, lebo sa vznášajú v Božej vôli. Líšia sa od seba len veľkosťou. Vládnuca Labutia panna - Svanhilda je prastvorená bytosť z božskej ríše a vyžaruje nezvyčajnú duchovnú silu.
Keď už poznáme všetkých sedem svetov celého stvorenia, zopakujme si aspoň zjednodušene, akí obyvatelia v nich žijú.
1. V bezbytostnej ríši žije len bezbytostná Božia Trojica Stvoriteľ - Otec a dvaja synovia.
2. V božskej ríši žijú bytosti sformované z celistvého božského vyžarovania okrem Prakráľovnej, ktorá pochádza iba zo ženského bezbytostného vyžarovania.
3. V praduchovnej ríši žijú praduchovné bytosti a praduchovia, a to prastvorení a vyvinutí.
4. V duchovnej ríši žijú duchovia - stvorení a vyvinutí.
5. V bytostnej ríši žijú bytosti zvané bytostní, veľkí - prastvorení a malí - vyvinutí.
6. V jemnohmotnom vesmíre žijú duše ľudí, ale aj malí bytostní.
7. V hrubohmotnom vesmíre žijú ľudia v hmotnom tele, ale aj malí bytostní.
Aký je rozdiel medzi bytosťou a duchom? Bytosti sú sformované z väčšej časti božského vyžarovania, kým duchovia majú väčšiu časť Parsifala. Za božskou ríšou sa delia bytosti na mužské a ženské, lebo sa k priamemu božskému vyžarovaniu pridáva aj časť Parsifalovho vyžarovania - Božej vôle.
Ďalší rozdiel medzi duchmi a bytosťami je ten, že bytosti nemajú vlastnú vôľu, keďže podliehajú priamemu vplyvu Stvoriteľa alebo Prakráľovnej. Na základe tejto schopnosti sú vykonávateľmi večných zákonov. Nevnášajú do svojej činnosti nič iné iba to, čo je v súlade s Božou vôľou. Preto neznášajú nijaké karmické následky svojich činov, hoci sú niekedy negatívne, napr. zabitie človeka prírodnou pohromou, bleskom a pod. Bytosti sú anjeli, kým bytostní sú len ich nižšou formou, podobne ako človek je nižšou formou dokonalého ducha.
Rozdiel v použití vôle medzi bytosťou a duchom je asi taký, ako je medzi architektom a maliarom. Architekt musí nakresliť dom s určitými pevne stanovenými požiadavkami majiteľa aj prírodných zákonov. V rámci nich sa môže tvorivo a individuálne prejavovať. Maliar dostane len tému a ďalej postupuje podľa vlastnej inšpirácie. Architekt je teda viazaný určitými pravidlami ako bytosť zákonmi, čo však neznamená, že v nich nemá možnosť uplatniť tvorivosť. Umelec má väčšiu tvorivú slobodu podobne ako duch, ale zároveň riskuje, že majiteľ jeho výtvor neprijme, ak nebude vyhovovať jeho vkusu a predstavám. Architekt sa naproti tomu od začiatku snaží prispôsobiť majiteľovi, preto nie je príliš vystavený riziku zlyhania.
Duchovia a ľudia majú slobodnú vôľu jednak preto, že sú najďalej od Stvoriteľa, jednak preto, že sú stvorení najmä z jeho vôle. Praduchovia a duchovia sa poznaním večných zákonov slobodne a dobrovoľne podriaďujú Božej vôli, kým bytosti to robia z pripútanosti k Stvoriteľovi a v dôsledku zákona rovnorodosti. V podstate sa všetko v stvorení dobrovoľne zachvieva v Božej vôli, jedine v hmotnosti sa človek od nej odklonil. Tým sa vymanil z priameho vplyvu základnej sily, a preto speje k duchovnému úpadku a zániku.

*
 
V nižšej úrovni praduchovnej ríše zvanej Patmos pôsobí vládnuca osobnosť, vyvinutý praduch Izmael. Riadi všetky duchovné pomoci od Syna človeka, smerujúce z praduchovna do duchovnej ríše a do hmotnosti. V každej úrovni pod ním má svojho zástupcu, ktorý sa nazýva tiež Izmael a ktorý prenáša zverené úlohy v svojej úrovni. Praduch Izmael napriek obrovskej vzdialenosti a nižšiemu pôvodu, lebo je len vyvinutý duch, a nie prastvorený, je svojou vysokou duchovnou čistotou priamo spojený s Parsifalom. Vtelil sa na Zemi viackrát pri významných duchovných udalostiach. Bol napr. starovekým prorokom Eliášom, ale aj Jánom Krstiteľom.
Bol duchovným prostredníkom pri diktovaní Zjavení Jána - Apokalypsy medzi Stvoriteľom a apoštolom Jánom.22
Pod touto najnižšou úrovňou praduchovna je izolačná sféra, ktorá tvorí hranicu s duchovnom. Je tu takisto ako všade v celom stvorení bohatý a pestrý život.






13. KAPITOLA

 
Človek nikdy nedokáže pochopiť Boha ani život v božskej a praduchovnej ríši, i keď si myslí, že to chápe. Predstavuje si to však iba v ľudských pojmoch, lebo iné nepozná. Prečo vlastne nemôže pochopiť dokonalosť a podstatu Boha? Z jednoduchého dôvodu - bráni mu v tom zákon rovnorodosti. Môže spracovať a pochopiť iba to, čo je schopný v rámci tejto rovnorodosti absorbovať. Spomeňme si len, ako ťažko chápeme iného človeka v určitej situácii, a pritom je nám rovnorodý - je človek ako my. Žijeme v rovnakom svete a dokonca aj v rovnakej úrovni. A Boh nás predchádza o niekoľko svetov vyššie.
Možno v niekom vyvstane oprávnená otázka, či táto hranica chápania nebrzdí človeka vo vývoji. Vôbec nie. V hraniciach rovnorodosti je veľké rozpätie, mnoho stupňov, ktoré umožňujú porozumenie aj postupný vývoj. Veď zákon túžby po duchovnom poznaní, obsiahnutý v duchu každého človeka, ho núti stále hľadať a objavovať nové poznatky, a tým môže človek prevýšiť seba samého. Kto túto možnosť využíva, vyvíja sa do netušených rozmerov, lebo jeho duch sa napojí cez bytostných na vyššie svety.
Práve týmto spôsobom niektorí hĺbaví ľudia dospeli k poznaniu, že ak existuje Boh, ktorý všetko tvorí a riadi, musí zároveň existovať aj Boh, ktorý všetko kazí a ničí. Správne postrehli, že je tu niečo alebo niekto, kto človeka obmedzuje a prekážu mu v jeho zámeroch. Avšak nedostatok informácií o Stvoriteľovi a stavbe stvorenia dal podnet na vytvorenie skreslenej predstavy, že existujú dvaja bohovia - dobrý a zlý. Z tejto ilúzie sa utvoril potom názor, a niektorí ho povýšili na zákon, že Boh prideľuje každému človeku jedného dobrého ducha (strážneho anjela) a jedného zlého, aby ho pokúšal.
Na Zemi a v celej hmotnosti sa naozaj prejavuje silný negatívny vplyv kohosi, kto je mocnejší ako človek. Pociťujú to všetci citliví a vnímaví jedinci. Keďže pôvodcu tejto negatívnej sily nevideli, správne odhadli, že je to duch, ktorého sme nazvali rôznymi menami - diabol, satan, zloduch, čert, had, pokušiteľ, Lucifer, knieža sveta, vládca temna, Antikrist a pod. Nikto z ľudí ho naozaj nemôže vidieť, lebo mu v tom bráni zákon rovnorodosti. Táto bytosť je totiž úplne iného druhu ako ľudský duch, prevyšuje ho viac ako o jeden svet.
Prastvorených bytostných, ktorí sú vládcami živlov, mohli kedysi ľudia vidieť, lebo z hľadiska rovnorodosti majú podobnú podstatu ako ľudská duša - sú jemnohmotní, preto aj jemnohmotným zrakom viditeľní. Ale pôvod tejto tajuplnej bytosti je omnoho vyšší. Hoci takmer denne prichádzame všetci s jej negatívnym pôsobením do styku, nie sme schopní ju odhaliť ani pochopiť. Práve z tohto dôvodu sa mnohí prestali ňou zaoberať a skúmať ju. Prestali jej existenciu brať vážne, nanajvýš sa stala pre nich iba obrazným, fiktívnym pojmom zla.

*
 
Nasledovný výklad bude prijateľný asi len pre toho, kto dokázal, aspoň zo svojho ľudského hľadiska, pochopiť existenciu Stvoriteľa. Len ten, kto je vnútorne presvedčený, že vesmír a celé stvorenie nevznikli samočinne, ani náhodou, ale pod inteligentne riadenými zákonmi, ktoré majú svojho Tvorcu, iba ten dokáže prijať poznanie o existencii temna a jeho predstaviteľa. Je podobne ako Boh rozumom nepochopiteľný, preto iba duchovne rozvinutý človek dokáže zhodnotiť reálnosť ďalšieho obsahu.
Celé stvorenie a jeho jednotlivé svety vznikali postupne, zhora nadol pôsobením času a priestoru, ktoré sú z nášho hľadiska nevnímateľné. Najprv existoval Tvorca sám. Postupne sa z jeho priameho vyžarovania vytvorila božská ríša. Neskôr vznikla cez Imanuela - Parsifala praduchovná ríša a ešte neskôr duchovná ríša. Až po nich sa sformovala bytostná ríša a vesmír.
Biblia opisuje stvorenie Zeme za niekoľko dní. Narážame tu zas iba na obrazné líčenie, ktoré nemôžeme brať doslovne. Podľa večných zákonov Zem nemohla vzniknúť zvlášť, samostatne, ale iba ako súčasť celého hmotného vesmíru, ktorý sa sformoval až posledný. Preto Biblia podáva vznik celého stvorenia, nielen Zeme a pod dňami si musíme predstaviť celé veky.
Ľudia v nižšej hmotnosti sa, v dôsledku najväčšej vzdialenosti od Svoriteľa, nevyvíjali tak harmonicky ako v iných svetoch nad ňou. Stvoriteľ im preto vyslal jedného z archanjelov na pomoc. Lucifer, to je jeho skutočné meno, mal na nich pôsobiť podobne ako strážny duch, čiže mal vnukovať svoje rady a pomoci, aby si ľudia mysleli, že je to ich vlastné svedomie. Na plnenie tejto úlohy bol vyzbrojený pomocníkmi z radov anjelov - bytostí. Aby však mohli zostúpiť do nižšieho sveta, museli sa, podľa večných zákonov, obaliť hmotnejšími vrstvami, ktoré im umožnili zotrvať v nižšej úrovni, nad hmotnosťou. Tieto obaly zahalili zároveň mnohé ich božské schopnosti a vlastnosti. Obaľovaním a klesaním sa stávali z pôvodných božských bytostí duchovia s vlastnou slobodnou vôľou, ktorú predtým nepoznali. Tá sa im stala osudnou, ale až neskôr, pod vplyvom ich vodcu archanjela. I napriek zastretiu mnohých božských kvalít sa stal Lucifer v hmotnosti najmocnejším duchom s neporovnateľne vyššími schopnosťami, ako má človek.
Jeho úlohou bolo pomáhať ľuďom pôsobením na ich psychiku. Neznamená to, že vplýval na každého človeka zvlášť. Využíval pritom večné zákony, podľa ktorých vysielal do hmotnosti určité myšlienky a tie si, podľa zákona rovnorodosti, ľudia priťahovali. Jednou z jeho najdôležitejších úloh bolo zdokonaliť používanie rozumu, aby si človek uľahčil pozemský život. Keďže rozum existuje iba v hmotnosti, nemohli ľuďom pomáhať pri jeho zdokonaľovaní duchovní pomocníci z nehmotných svetov. Preto mal Lucifer zostúpiť z božskej ríše nad hmotnosť, aby lepšie spoznal ľudí, ich hmotný spôsob života, a vďaka svojej vyššej podstate im mal svoje skúsenosti a nápady odovzdávať pôsobením na rozum - cez myšlienky. Vyslal napr. myšlienku, že zo železa možno zhotoviť pracovné nástroje. Všetci, čo sa na Zemi zaoberali problémom, ako zlepšiť kamenné nástroje, prijali túto novú ideu a zároveň i spôsob, ako si vyrobiť železo. Samozrejme, trvalo to stáročia, kým ich premenili v čin.
Spočiatku si Lucifer plnil úlohu dobre. Keď však po určitom čase zistil, ako ľudia ľahko podliehajú jeho vôli, a že aj anjeli ho rešpektujú ako zástupcu Boha na Zemi, začali sa v ňom prebúdzať negatívne vlastnosti rozumu - pýcha a márnomyseľnosť. V božskej ríši tieto negatíva nepoznal. Tam rozum neexistuje, lebo súvisí iba s hmotným telom. Hrubšie obaly, veľká vzdialenosť od Stvoriteľa, množstvo oddaných anjelov a slobodná vôľa skalili Luciferovu čistotu. Chcel sa stať neobmedzeným vládcom hmotnosti, bez vplyvu Stvoriteľa.
Pod tiažou tohto záporného chcenia a neskôr aj skutkov sa stával čoraz ťažším a začal klesať do nižších sfér. Keď si uvedomil svoju bezmocnosť voči večným zákonom, ktoré ho samočinne stiahli dolu, vzplanul v ňom hnev na ich Tvorcu a stal sa jeho otvoreným nepriateľom. Začal svoje schopnosti zneužívať a miesto pomáhania pokúšal a zvádzal ľudí na nepravé cesty, len aby ničil dielo Stvoriteľa. Keďže jeho pomocníci, ako bývalé božské bytosti bez vlastnej vôle, mali v sebe veľmi rozvinutú schopnosť - byť oddaní vodcovi, dali sa ním zviesť na nepravú cestu, a tak sa z nich stali „padlí anjeli“. Hlavnú vinu na tomto páde však nesie najmä Lucifer ako ich vodca. Keď ho trestali večné zákony klesaním a uvedomil si svoju postupnú záhubu, chcel, aby všetci a všetko aj s ním podľahlo skaze.
Zdá sa nepochopiteľné, ako anjeli, také dokonalé bytosti, mohli zabudnúť na svojho Stvoriteľa a na krásny život v božskej ríši. Lenže oni sa na neho už nepamätajú, pretože obaľovaním a padaním do hmotnosti sa z nich stali duchovia, i keď s vyspelejšími schopnosťami. Ich božské jadro je prebudené len čiastočne v dôsledku toho, že svoje duchovné schopnosti zneužívajú. Žijú prevažne ako duchovia na nízkych planétach.
Ľudia spočiatku o Luciferovej existencii nevedeli, preto podliehali jeho silnému vplyvu ako bábky. Odvádzal ich od pôvodného životného cieľa, čiže od duchovného vývoja tým, že im neustále vsugerúval napr. takéto nesprávne myšlienky:
 
„Rozum je dôležitejší, než duch.“
„Rozum má vládnuť v celom živote.“
„Rozum je jediným rozlišovateľom všetkých vecí.“

Citliví jedinci to prijímali ako vlastné názory a postupne ich vkladali do života. Tým Lucifer pripútal ľudí k hmote a odpojil ich zároveň od duchovných pomocí. Sústredením sa hlavne na pozemské záležitosti začali ľudia duchovne i morálne klesať a s nimi aj ich planéty.
Zneužitím božských schopností zahaľoval sa pokušiteľ viac a viac hmotou a negatívnou karmou, a tým strácal aj možnosť návratu do božskej ríše. Planéty, ktoré poklesli pod jeho vplyvom, sa dostali predčasne do dráhy rozkladu, lebo sa vymanili z prúdenia základnej sily plynúcej od Stvoriteľa. Ich vládcom sa stal Lucifer, kráľ temnôt. Podarilo sa mu získať vplyv aj nad najdôležitejšou planétou vo vesmíre - nad Zemou, ktorá sa dostala do dráhy rozkladu tiež predčasne. Jeho moc na nej nadobúda čoraz väčšiu prevahu, lebo ľudia svojimi negatívnymi sklonmi a neochotou duchovne sa vzdelávať a rásť pritiahli na Zem jeho služobníkov, padlých anjelov a temných duchov z nižších planét. Nedostatkom svetla čiže základnej sily a prevahou tmy a hmoty sa spomalili účinky večných zákonov na Zemi, najmä zákona spätného pôsobenia.
Naša planéta, ale aj ľudia začali podliehať rozkladu tela i osobnosti, čo sa začalo prejavovať zvýšeným výskytom duševných aj telesných chorôb a pokrivením hodnôt a názorov. Zem sa poklesom z oblasti živých planét, oživovaných pravidelne základnou silou, vylúčila z priameho pôsobenia Stvoriteľa, preto sa mohol stať jej vládcom, „knieža temna“, Lucifer. Keďže svojou aktivitou privádza ľudí do skazy, nazýva sa diabol, satan, ničiteľ. Jeho meno „kráľ temnôt“ vystihuje, že si založil kráľovstvo na temných planétach.

*
 
Aký je vlastne Lucifer? Na rozdiel od mnohých náboženských predstáv, ktoré ho vykresľujú ako netvora alebo čerta, je to krásna bytosť, ktorá sa stala duchom, v podobe a schopnostiach s človekom neporovnateľným. No jeho pôvodná krása uvädla. Jeho oči prezrádzajú chlad a bezcitnosť, s akou ničí ľudských duchov. Chmúrny výraz dotvára zjav osobnosti, ktorá si uvedomuje svoju podlosť, a zároveň vlastnú nemohúcnosť a úpadok. Správa sa ako niektorí ľudia na Zemi: ak sa im niečo nedarí, želajú nešťastie aj iným, a preto im škodia.
Lucifer a jeho pomocníci však neubližujú obyčajným ľuďom tak, aby to zbadali. Robia to nenápadne a ľstivo. Vedia, že každý človek, podľa večného zákona, disponuje slobodnou vôľou, ktorú musia rešpektovať. Preto temné pôsobenie nikdy nenúti, iba nahovára, našepkáva. Ľudia sami tieto vnuknutia triedia so svojimi názormi a chcením a podľa toho sa rozhodujú. Preto aj následky negatívnych vnuknutí znášajú oni sami, a nie ich pôvodcovia.
Lucifer má v hrubohmotnom vesmíre a v astráli celé rady oddaných služobníkov z radov nielen padlých bytostí - anjelov, ale aj duchov a ľudí. Nepoznajú, a ani nechcú poznať večné zákony, lebo veria výhradne jemu. Až príliš neskoro temní duchovia spo-znajú, že sa dostali do pasce, z ktorej už niet návratu, lebo večné zákony fungujú neúprosne aj na nízkych planétach. Po smrti za svoje poklesky oťažejú omnoho viac a spadnú tak hlboko, že si celkom zahatajú cestu hore k návratu na Zem a do raja.
Lucifer cez týchto nevedomých služobníkov a cez padlých anjelov, ktorí sa vteľujú aj ako ľudia s „poslaním“, rozširuje na Zemi nesprávne idey, pokrivené názory a keď je to potrebné, tak aj zlo. On sám teda neubližuje, zlé činy robia na jeho popud iní, a preto aj znášajú za ne dôsledky. Nik ich predsa nenútil, iba zavádzal. Avšak aj pokušiteľ trpí následkami za negatívne ovplyvňovanie tak, že stále klesá a upadá jeho bývalá dokonalosť.
Dnes je na Zemi a v astráli omnoho viac temných duchov, než svetlých. Preto došlo k neprirodzenému javu, že každý má okrem dobrého strážneho ducha aj temného, dokonca tých ešte viac. Tento úpadok mohol nastať len vinou ľudí, ktorí nebrali vážne napomínania a varovania prorokov a Božích vyslancov, aby sa zmenili.
Aký je vlastne rozdiel medzi temnými a svetlými duchmi alebo ľuďmi? Vyjadrujú to už samotné slová. Temný duch alebo človek má svoje svetlé jadro - ducha príliš zatemnené ťažkými obalmi duše a tela, lebo sa stále sústreďuje len na pozemské, hmotné záležitosti. Jeho duch nemôže prežiariť tieto schránky, pretože sa nevyvíja, je ako zadebnený, zamurovaný v hmote. Podľa zákona tiaže teda žije na hutnejších planétach, pod úrovňou Zeme.
Svetlý duch alebo človek je ten, ktorý v živote vyvíja svojimi pohnútkami a činmi najmä svojho ducha. Preto je zahalený len jemnými obalmi duše a tela, a tak ich prežiaruje. Pre ľudí nie sú tieto rozdiely viditeľné, registrujú ich, aj cez hmotné telo, iba duchovné bytosti.
Ako pôsobia temní duchovia na Zemi? V blízkosti človeka, ktorý má vykonať dôležité rozhodnutie, sa ich nahromadí väčšie množstvo. Tým zabránia pôsobeniu jeho svetlého pomocníka, ktorý sa v dôsledku nerovnorodosti, väčšej hutnosti a tiaže temných, ktoré neznesie, musí vzdialiť. Jeho chránenec je v tom okamihu akoby obnažený, slabý a prijíma iba vnuknutia nízkych duchov. Ak sa rozhoduje príliš rýchlo a nevyčká aj na spojenie so svojím svetlým pomocníkom, väčšinou až neskoro zistí, že konal nesprávne.
Nevedomosť o týchto javoch je pre dnešného človeka skrytou jamou, do ktorej denne padá. Lucifer sa stal pánom Zeme, preto na nej prevláda skazenosť a pokrivenosť hodnôt, ktoré bránia uskutočneniu čistých ideálov a spravodlivosti. Miesto radosti a pokoja je dnes na Zemi iba zlo, utrpenie, nespravodlivosť a málo lásky, čo pociťujú najmä tí, ktorí sa nevedia zmieriť s touto prevrátenosťou.
Temní duchovia, ktorí sa vtelili z nižších planét, nevidia na Zemi zvláštne nedostatky. Naopak, sú tu veľmi šťastní, lebo je tu viac svetla, ako aj lásky z pôsobenia svetlých ľudí. Na niektorých temných planétach je vyšší technický rozvoj ako na Zemi. Svedčia o tom prílety hmotných lietajúcich telies. Avšak výzor ich posádok jasne hovorí, že duchovne sú omnoho nižšie ako my. Treba sa teda vyhýbať ich stretnutiam a nepovažovať ich za každú cenu za lepších a dokonalejších len preto, že majú vyspelejšiu techniku. Vyššie duchovné bytosti ľuďom pomáhajú a nepotrebujú ich skúmať a pitvať, lebo svojím duchovným zrakom vidia ľuďom až „na dno duše“.

*

 
Aké ďalšie nástroje, okrem našepkávania, používa ešte temný princíp? Najúčinnejším a najľahším prostriedkom Lucifera, ako vládnuť nad ľuďmi, je duchovná nevedomosť. Preto sa ju ustavične usiluje udržiavať. Najviac napáda šíriteľov Pravdy a duchovných pomocníkov ľudstva. Znevažovaním a likvidovaním Božích vyslancov unikalo ľuďom poznanie, ktoré im malo pomôcť nájsť stratený kľúč od raja. Ľudia nevedia, že temno na nich pôsobí ako rakovina - najprv bezbolestne, nenápadne, „zabolí“ len občas, ak náhodou urobia dačo, čo sa mu nepáči. Keď sa niekomu predsa len podarí ho odhaliť, býva už väčšinou neskoro. Objasnime si to na príklade zo života.


Istý muž sa na lekárskej prehliadke dozvedel, že má rakovinu žalúdka. Keď ho predtým občas pobolieval, pripisoval to náhode a nehľadal príčiny v nesprávnej životospráve, hoci ho lekár na to upozornil. I teraz to nechal tak, lebo si myslel, že keď nebude na chorobu myslieť, bude mať pokoj. A tak pokračoval vo svojich chybách a nádor nerušene rástol. V takomto predstieranom pokoji sa mu podarilo pár rokov ako-tak prežiť. Až keď sa ťažkosti začali prejavovať zreteľnejšie a častejšie, začal ich brať vážne a navštívil znova lekára. Lenže nádor zatiaľ nadobudol vládu nad celým telom. Hoci sa pacient rozhodol vyhlásiť chorobe boj a začal každým možným spôsobom na sebe pracovať, nedalo sa už nič robiť, bolo neskoro. Choré bunky premohli zdravé, nenápadne a potichu zlikvidovali telo nič netušiaceho človeka.

Podobne funguje aj temný princíp. Choroba je v mnohých prípadoch tiež len dôsledkom nesprávnej cesty, buď na úrovni tela pre neznalosť správnej životosprávy, alebo duše, pretože sme pokrivili hodnoty, prípadne nepochopili seba a svoje problémy. Tak ako raz prepukne každá choroba, tak raz vyjde najavo i každé zlo. Aj ten, kto vplyv temna neberie vážne a považuje ho iba za výtvor fantázie, ho spozná raz, keď už nebude môcť proti nemu nič podniknúť.
Len preto, že je tu najvyšší čas, dostáva človek cenné informácie, ktoré doteraz temno blokovalo a ešte aj bude zadržiavať. Keď vyjdú na svetlo, temní pomocníci ich budú prekrúcať a znevažovať, len aby im ľudia neuverili. Budú bojovať o udržanie duchovnej nevedomosti na Zemi do posledných chvíľ, aj keď vedia, že oni ich už majú spočítané.
Charakteristickou črtou temného princípu je, že pôsobí nepriamo, zavádzajúco, nenápadne a skryto. Práve preto ho nikto nemôže odhaliť a spoznať. Dnešný psychicky preťažený človek nemá na dôslednosť čas. Ak niekto predsa len objaví stopu temna, ihneď sa jeho pozornosť odvedie iným smerom, aby na svoj objav zabudol, alebo ho považoval len za náhodu.
Prečo sa vlastne temno ukrýva? Odpoveď je jednoduchá: keď nepoznáme nepriateľa, nemôžeme s ním zápasiť a poraziť ho. Nad chorobou môžeme zvíťaziť jedine tak, že spoznáme jej príčiny a dôsledky. V ďalšej fáze už bude zápas ľahší, lebo človek si osvojí určité zásady životosprávy a choroba sa tak postupne stratí. Aj temno treba najprv spoznať, až potom s ním bojovať.
Iným nástrojom temna, popri udržiavaní nevedomosti, šírení stresu a vyvolávaní strachu, je princíp vyžívania sa. Psychológovia a psychiatri tvrdia, že keď človek do sýtosti užíva nejakú neresť, nasýti sa jej a už po nej netúži. Je to však len krátkodobý prejav. Opak je pravdou - zvyká si na ňu a potrebuje ju ešte viac a častejšie. Príkladom sú sexuálne praktiky. Iba mizivé percento ľudí dokáže uniknúť týmto lákadlám dobrovoľne, väčšina sa stáva ich otrokom, a tým aj otrokom temných duchov.

*
 
Aký má pokušiteľ cieľ? Iba jediný: odvrátiť človeka od jeho duchovného vývoja, od jeho pravého zmyslu života na Zemi. Veď človek je vlastne len duch, ktorý sa prišiel vyvíjať do hmotnosti na to, aby žil večne. Rozhodol sa tak sám, keď sa v ňom prebudila túžba po uvedomení. Na zdokonalenie svojho ducha musel prijať hmotnú schránku - telo. Životy na Zemi sú nevyhnutné iba pre vývoj ducha, pre nič iné. Ak ich človek správne využije, vracia sa bez duše a tela do svojho domova ako zrelá duchovná osobnosť a žije večne. Avšak pokušiteľ a jeho temní pomocníci mu to nedoprajú, lebo sami sa už o túto blaženosť, návrat do božskej ríše, pripravili. Zavádzajú tisícerými okľukami, aby ľudský duch nenašiel cestu späť do raja.
Človek mal na vývoj svojho ducha už stovky životov v hmotnosti. No pretože nepoznal večné zákony a zmysel svojich životov, nechal sa temnom odvrátiť od pravej cesty, a tak si mnoho šancí doslova premárnil. Dnes stojíme na prahu súdu a väčšina ľudí ani nevie, čo to znamená, čo ich čaká a čo majú robiť. Pritom Stvoriteľ ľudí nikdy neopustil, stále im ponúkal pomoc cez svojich vyslancov. Ale ľudia v pýche a v obmedzenosti nechceli prijať svetlo, lebo v tme sa cítili pohodlnejšie a príjemnejšie. Vychutnávať pozemský život so všetkými pôžitkami sa im zdá lákavejšie, ako sa duchovne vzdelávať s cieľom žiť večne. Nechápu, že môžu robiť aj oboje naraz.
Kto by hľadal v Luciferovi hlavného vinníka nesprávne pochopenej emancipácie? Nik ani len netuší, že je omnoho inteligentnejšou bytosťou než človek, ktorá myslí a cíti v širších dimenziách a súvislostiach. Pokušiteľ vedel domyslieť dôsledky, keď pokriví ideu emancipácie. Jeho zámer sa podaril. V životoch ľudí sa vinou jej nesprávneho pochopenia znásobil stres, zhon a strach. Pod ich tlakom sú ľudia v permanentnom napätí, ktoré bráni vnímaniu jemných vnuknutí a pomocí od svetlých duchov. V stave psychickej záťaže človek ľahšie prijíma hmotné myšlienky z rozumu, od temných duchov, ako jemné citové vnuknutia od strážnych duchov.
Pri neustálom napätí má človek stiahnutú bránicu, čo prekáža správnemu dýchaniu, a tým aj duchu spájať sa s telom, lebo práve v tomto mieste dochádza k spojeniu ducha s dušou a telom. Preto je v súčasnosti mimoriadne dôležitá relaxácia a pokoj, aby sa mohol prejavovať viac duch než rozum.
No nielen pokrivená emancipácia, aj nesprávne nastavenie ostatných hodnôt privádza človeka do neprestajného zhonu a strachu. Ustresovaný a bojazlivý človek je oslabený, stráca vlastné ja a ľahšie a bez rozmýšľania podlieha cudziemu vplyvu, ktorý sa maskuje ako jeho vlastné svedomie.

*

 
Akí sú vlastne temní duchovia, ktorí sa dostali na Zem z nízkych planét? Bude sa to zdať neuveriteľné, ale tvoria vyše polovice obyvateľov Zeme. Nepodľahnime však klamlivej predstave, že by to mali byť samí primitívi, zločinci a podvodníci. Samozrejme, aj títo spadajú medzi nich, ale do najnižšej triedy. Zvyšná časť sa prejavuje kvalitatívne rôzne.
Niektorí z nich nechcú pracovať, ale pritom sa chcú mať čo najlepšie, aj na úkor iných. Vykorisťovanie a blahobyt je ich životným cieľom.
Ďalší z nich sú o niečo lepší, ale iba navonok. Im sa tiež nechce robiť, lebo za malý plat sa im to neoplatí. Nechcú byť svojou prácou užitoční, a netúžia ani po sebarealizácii. Radšej budú robiť zo seba chudákov a hľadať donekonečna dobre platenú prácu za málo námahy a zodpovednosti. Temný duch nepozná zákon rovnováhy, podľa ktorého človek, ktorý pracuje z lásky k ľu-ďom, lebo chce byť užitočný, je spokojný a šťastný aj s malým príjmom. Koľkí bohatí, čo zarábajú nečestne, sú nespokojní a nemajú nikdy dosť, i keď majú viac, než iní. V prítomnosti vyšších duchov by mohli títo lenivci dozrieť rýchlejšie, ale oni to nechápu a napokon ani nechcú.
Charakteristickou črtou temných „z vyšších kruhov“ je, že si vážia rozum a nenávidia dobro a spravodlivosť. Navonok to však neprejavujú. Nájdeme ich najviac medzi tzv. „múdrymi" ľuďmi, ktorí sa za takých považujú, lebo všetko hodnotia len rozumom ako jedinou hodnotou múdrosti a poznania. Prečo sú nebezpeční? Mnohí z nich sa vďaka vzdelaniu, vplyvným známostiam, ctižiadosti alebo bohatstvu vyšvihli aj na vysoké posty, odkiaľ ženú ľudí do katastrofy. Svoj vplyv niekedy aj vedome zneužívajú, lebo prekrúcajú pravdy a spôsobujú zmätky, zlo a úpadok. Je ich tak veľa, že okrem najvyšších funkcií ich nájdeme aj na menších vedúcich miestach. Používajú temný princíp, čiže nepriamo napádajú všetko spravodlivé, užitočné a dobré alebo týmto prejavom aspoň bránia.
Nie všetci temní sú zlí a ani nemusia aktívne ubližovať. Sú však nehodní žiť na Zemi, lebo nevedia na nej žiť správne, i keď navonok sa to nezdá. Správajú sa ako zamestnanci firmy, čo berú len plat, ale nedávajú zaň protihodnotu. Nevedia pracovať tak, ako to od nich žiada majiteľ. Títo temní neuznávajú žiadny duchovný vývoj, iba duševný - rozumový a telesný, teda len hmotný. Je to dôsledok ich pravej podstaty. Veď boli na Zem „pritiahnutí“ z najnižších planét hmotnosti, Kde je len zdanlivo rušný život, veď sú to vlastne mŕtve planéty.
Ak pôsobia títo ľudia na vplyvných miestach, brzdia vo vývoji takých, ktorí chcú žiť prirodzene, teda komplexne duchovno-duševno-telesne. Bránia im v tom už od mala - nesprávnymi školskými osnovami, pokrivenými spoločenskými pravidlami a zákonmi. Takýmto konaním sa zaťažujú novými karmickými vinami.
Niekedy aj svetlí ľudia, pod vplyvom temných duchov, pôsobia nechtiac škodlivo, ak nesprávne chápu svoje postavenie. Napr., ak pracujú na vysokých úradoch, myslia si, že im občania majú slúžiť. Nechápu, že za svoj plat majú oni slúžiť ľuďom, oboznamovať ich s ich právami a možnosťami. Spomínaní úradníci však chcú od občanov, aby poznali všetky zákony, dokonca aj tie, ktoré majú vzhľadom na svoju funkciu poznať len oni. Týmto pomýleným postojom spôsobujú v ľudských vzťahoch nerovnováhu - utrpenie, zmätok a úpadok. Nevedia, že zákon spätného pôsobenia potrestá aj ich, avšak iným spôsobom a inde. Kto rozdáva utrpenie namiesto pomoci, nemôže predsa očakávať lásku a úctu. Tú by dostával, len keby bol ozajstným pomocníkom a radcom.
Žiaľ, väčšina ľudí sa niekedy správa ako nevedomé stádo. Dá sa ovplyvniť jedným odvážnym krikľúňom, ktorý býva často hlúpejší ako ostatní. Silu na odpor dáva iba poznanie a skúmanie, ktoré vyústi v presvedčenie. Len odvaha môže odolávať strachu a múdrosť nevedomosti.

*
 
Dnes, v čase prevládajúceho materializmu - vlády rozumu, sa kladie dôraz na všetko pozemské, hmotné, teda na vonkajšiu formu. Hoci sme neraz doplatili na to, keď sme sa dali zlákať pekným obalom bez toho, aby sme sa zaujímali o vnútro, napriek tomu stále viac veríme ľuďom, ktorí sa snažia pôsobiť milo, priateľsky a neprejavia žiadny negatívny postoj, i keď majú úplne odlišný názor. Takto navonok vyzerá všetko harmonicky, avšak pod povrchom zvádzajú ľudia vnútorný boj, ktorý býva často príčinou chôrob a potláčania emócií. Úprimnosť sa stala prekážkou, kým diplomacia vyhľadávaným prostriedkom na získanie prevahy.
Veď úprimný človek, ktorý prejaví otvorene svoju oprávnenú nevôľu alebo aj hnev, chce dať najavo, že s niečím nesúhlasí a že treba hľadať spoločne iné riešenie. No „diplomat" neukáže, čo si myslí, a až neskoro zbadáte, že ste sa stali obeťou nedorozumenia alebo aj podvodu. Nie všetci „diplomati" sú predstaviteľmi temných, ale ak to robia vedome, sú pod ich vplyvom. Temní zdeformovali pojem úprimnosti, takej potrebnej pre psychické zdravie ľudí. Spoločenská morálka a predsudky narobili mnoho škody v medziľudských vzťahoch a vo vývoji ducha, lebo potlačili úprimné a prirodzené prejavy.
Koľkí navonok nepríjemní ľudia sú vo svojom vnútri čistí a dobrí. Na druhej strane veľa ľudí navonok milých a spoločensky na úrovni má vnútro skazené a hnilé. Je to vec skúsenosti naučiť sa skúmať podstatu človeka a nepodliehať často klamlivému vonkajšiemu prejavu. Keď niekomu prekáža nejaká vlastnosť u iného, mal by si uvedomiť, že to nie je dôvod na to, aby ho, i keď len vnútorne, odsúdil a odmietol. Naopak, je to podnet, aby si uvedomil, že on má túto vlastnosť v omnoho väčšej miere, inak by mu totiž u druhého neprekážala.
Aktívni rušitelia pokoja a pravdy sa delia na nevedomých a vedomých. Tí prví bývajú väčšinou len kanálom temna, či už pod vplyvom psychickej rovnorodosti, alebo len zo slabosti ducha. Druhí slúžia zlu vedome, lebo jednak z neho ťažia a jednak sa obávajú, aby o svoju moc neprišli. Najnebezpečnejší sú tí, ktorí majú „poslanie“ brániť skutočným vyslancom v odovzdaní Pravdy. Sú to väčšinou padlí anjeli, ktorí svoje vyššie schopnosti zakrývajú alebo ich prejavujú len pred svojimi blízkymi, aby získali ich obdiv. Vedome, avšak skryto sa usilujú šíriteľov Pravdy akýmkoľvek spôsobom, psychicky aj fyzicky ničiť. Pričom plne využívajú aj svoje nadprirodzené duševné schopnosti. Ubližujú zákerne, nikdy nie otvorene, a aj keď ich dotyčný odhalí, dokážu sa všemožne maskovať a zapierať. Nikdy sa nevzdávajú a pokračujú ďalej iným spôsobom. Tieto svoje nepriateľské a ničiteľské prejavy však dávajú pocítiť iba „obetiam" . Ostatní ľudia, ba aj rodina v nich vidia tie najroztomilejšie a najlepšie bytosti.
Ďalší temní služobníci nevystupujú navonok aktívne, iba nenápadne vytvárajú pochybnosti. Nenúteným spochybňovaním berú ľuďom ťažko nadobudnutú dôveru v nejakú pravdu, len aby zakolísali a zostali znova slabí a neistí. Netreba si ich však zamieňať s tými, ktorí naozaj skúmajú a hľadajú Pravdu cez pochybnosti. Temní sa nesnažia nič pochopiť, im ide len o podkopanie všetkého.
Iným prejavom temného princípu je vyvolávať neistotu vo vlastnom vnútri. Keď človek prijme nové poznanie a začne ho dvíhať hore, odrazu ho napadnú „vlastné“ pochybnosti o tomto poznaní. V jeho mysli vyvstanú tie najfantastickejšie protiargumenty, až sa bude sám diviť, odkiaľ vzal tie inteligentné otázky. Nevie, že práve bojuje s temnými duchmi, ktorí praktizujú ďalšie spôsoby svojej moci nad ním. Keď sa po vyčerpávajúcom zápase obeť nedá rozkolísať pochybnosťami, zlo bude pokúšať novým spôsobom. Spochybní osobu, ktorá vyšla s novou pravdou.
Povahové vlastnosti sú najlepšou zámienkou na zlikvidovanie autority. Stačí stále, aj v duchu, opakovať jej nedostatky, ktoré zďaleka nemusia byť také veľké, ako sa prejavili po ich vyprovokovaní, až sa nakoniec na napadnutú osobu „prilepia" a začnú naozaj pôsobiť. Tieto postupy sú iste dobre známe. Používame ich všetci a takmer všade, najviac však pri svojich nadriadených a verejných činiteľoch. Ešte ani nezačne novozvolený, či menovaný pôsobiť so svojej funkcii, ešte ani nemá možnosť dokázať svoje schopnosti, a už sa mu začnú vytýkať jeho povahové vlastnosti. Vytýkajúci majú väčšinou tie isté chyby, ba často ešte výraznejšie. Keďže si ich sami nechcú priznať a uvedomiť, neznesú ich u dru-hých. Premietať svoje potláčané nedostatky do iných je prirodzený jav. Týmto spôsobom sa dosiahne, že stále opakovaná lož sa stáva pravdou. Obeť sa naozaj stane nepriateľom, teda takou, za akú ju považujú. Zákon rovnorodosti pritiahne k nej viac temných duchov, a tak sa aj nechtiac zmení.
Pokušiteľ vie, že čistá láska a úprimné priateľstvo vytvára medzi partnermi pozitívne a silné vibrácie, ktoré ich chránia pred zlými vplyvmi a zároveň povznášajú ich okolie. Preto aj v tejto oblasti nenápadne, ale neustále zasahuje najmä pochybnosťami, pokušením a rozumovými kalkuláciami medzi partnermi. Vnáša do vzťahov nestálosť a neveru, čo ospravedlňuje slobodou ducha a všeláskou k celému svetu. V skutočnosti podporuje tým povrchnosť a slabosť ducha, ktorý je potom prístupnejší temným vplyvom. Jeden milujúci a stály partner dá svojmu protipólu viac ako mnoho nápadníkov dokopy. Aj keď to znie neuveriteľne, väčšina bola odvedená od pravých partnerov, s ktorými by vytvorili lepší a súzvučnejší vzťah než s tými, pre ktorých sa rozhodli.
Neharmonické vzťahy totiž vytvárajú vhodnú pôdu na problémy, stresy a hádky, ktoré zaťažujú človeka novou negatívnou karmou a oberajú ho o sily stúpať hore a duchovne sa vyvíjať. Mnoho dobrých a duchovne rozvinutých žien a mužov muselo ostať osamelých, lebo tí vhodní, rovnorodí partneri sa dali zviesť temnými, ktorí z nich profitujú. Podľa zákona rovnováhy si najväčšie zlo, ktoré sa navonok vôbec nemusí prejavovať negatívne, pritiahne najväčšie dobro.

*
 
Medzi ľuďmi sa rozšíril pokrivený názor, že zlo napáda len toho, kto je sám zlý, alebo má zlú karmu. Toto by platilo vtedy, keby bola na Zemi rovnováha, vláda Svetla. Avšak poklesom Zeme do oblasti temna sa stal opak pravdou. Najviac temno útočí na toho, kto ho či už vedome alebo podvedome neprijíma a bráni sa mu. Zlo predsa nebojuje s rovnorodosťou, bojuje iba s nerovnorodým - s dobrom. Práve preto tí, čo ešte temno na sebe ne-spoznali, sú ním najviac opantaní. Kým sa mu nebránia, temno na seba neupozorňuje. Stačí mu, že ich odviedlo od duchovného poznania a vývoja, inak už nemusí dotyčným škodiť ani sa inak negatívne prejavovať. Aj prílišná pracovná zaneprázdnenosť je prejavom pôsobenia temna.
Ak niekto vytrvalo a úprimne hľadá Pravdu a snaží sa ju preniesť aj do denného života, do toho sa temno zahryzne ostrými zubami ako nebezpečný krokodíl. Preto najviac trápenia, krívd a zla zažívajú tí najlepší. Pri nich sa zdržuje najviac temných. Prečo práve tí, ktorí boli uznaní za duchovne čistých a „svätých“, tvrdili, že ich napáda zlo a satan? Prečo práve ich, keď boli takí dobrí? Podľa zákona rovnorodosti platí: čím silnejšie je dobro, tým silnejšie zlo naň pôsobí. V blízkosti každého sa môže zdržiavať iba taký temný duch, ktorý je jeho sile alebo inteligencii rovnorodý, rovnako silný. Teda rovnorodosť nespočíva v kvalite, ale v sile. Podľa zákona o doplnení celku sa pritiahli protiklady dobro a zlo tak, ako sa spájajú protikladné vlastnosti. Temný duch na duchovne vyspelého človeka nepôsobí nabádaním na zlo, lebo svetlý by to hneď odmietol, ale odvádzaním od cieľa rôznym trápením a lákadlami.
Iste mnohých napadne, prečo Boh dopúšťa takú nespravodlivosť. Prečo nezasiahne a nezničí temných duchov? Prv ako si na ňu odpovieme, musíme si najskôr úprimne priznať, že zlo sme si spôsobili na Zemi sami. Zem bola planétou pomerne čistých ľudí, preto sa pohybovala vo vyššej úrovni vesmíru. Až pádom niekoľkých a ich postupným napodobňovaním sa začala zamorovať temnými duchmi. To trvalo tisícročia. Stvoriteľ sa usiloval stále pomáhať vysielaním duchovných pomocí, ale ľudia ich neprijímali, lebo im neverili.


*


Možno to bude znieť čudne, ale zlo má aj svoje pozitíva. Niekedy totiž, aj keď nechtiac, pomáha vývoju. Utrpením a bojom sa duch človeka rýchlejšie prebúdza a silnie. Bolestivé údery temna teda nepriamo slúžia dobru, preto ich Stvoriteľ do určitej miery dopúšťa.

Prečo však nezničí Lucifera, hlavného pôvodcu temna? Odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá. Ale pokúsme sa ju rozobrať aspoň stručne, z ľudského hľadiska. Lucifer, keďže bol archanjelom, mal najbližší kontakt so Stvoriteľom. Tento úzky vzťah sa nedá len tak zavrhnúť. Preto Stvoriteľ čakal a dával mu možnosti zmeniť svoj postoj. Keď zvážime, že tisícročia na Zemi sú v božskej ríši dňami, nebudeme sa tak čudovať jeho vyčkávaniu.
Až keď po dlhšom čase dokázal Lucifer svoju nenapraviteľnosť, rozhodol sa Stvoriteľ zničiť jeho moc. Ale nemôže to urobiť náhle. Bráni mu v tom jeho vlastný zákon - archanjeli sú totiž veční, nezničiteľní. Luciferova pôvodná podstata sa však jeho pádom tak oslabila, že už nie je schopný návratu do božskej ríše. Jeho „zničenie“ alebo napravenie sa plánuje podľa večných zákonov a nastane v pravý čas. Veď Stvoriteľ neničí ani ľudí napriek tomu, že zlyhali a odmietli každú jeho pomoc. Ak však budú neustále prekračovať večné zákony, vyhladia sa v ich dôsledku sami.

*
 
Nikto z nás nepochybuje, že rozprávky a povesti, hoci sú vyjadrené obrazne a prikrášlené ľudskou fantáziou, majú pravdivé jadro. Prečo v rozprávkach napádal drak ako stelesnené zlo len pekné a dobré princezné a prečo nechal na pokoji škaredé a zlé? Alebo, prečo neunášal pekné a dobré dievčiny z ľudu?
Načo by drak unášal pekné dievča, ktoré nemá nijaký vplyv a moc? Jej dobrota a krása sa vzhľadom na jej sociálne zatriedenie nemohli šíriť ďaleko, iba v jej úzkom okruhu. Z akého dôvodu drak nenapádal a nepokúšal zlú princeznú? Prečo by aj napádal rovnorodé! Veď aj bez jeho aktívneho vplyvu šírila okolo seba odpor a strach, ktorý ľudí oslaboval, a tak ľahšie prijímali temné vnuknutia.
Avšak dobrá princezná, keby ju neovládal a neobmedzoval drak, by svojím vplyvom šírila iba lásku, dobro a spravodlivosť. Ako by mohlo temno pôsobiť cez jej pokojných a silných pod-daných, veriacich v jej spravodlivosť a dobro? Ako by sa, z hľadiska rovnorodosti, mohli medzi čistých duchov v takejto krajine narodiť temní duchovia a získať tam vládu? Preto musela byť dobrá princezná už od mladi skutočne vyňatá zo svojho prostredia alebo aspoň psychicky sužovaná, aby nemala dosť síl prejavovať sa vo svojej prirodzenosti. Vlastná čistota ju robila citlivejšou na vnímanie negatívneho pôsobenia. Jej nevedomosť o zle ju oslabovala, preto ho nechápala a nevedela sa mu brániť. Chýbala jej pozitívna sila, ktorou mal byť partner. Veď na dobré kráľovné, čo mali muža - pozitívnu ochranu, drak už nemal vplyv, preto ich neunášal, ani nepokúšal.
Zakliatu princeznú mohol oslobodiť od draka len najčistejší mladík, ktorý z lásky k nej alebo k ľudu sa rozhodol obetovať aj vlastný život. Touto čistou obetou sa napojil na bytostné a praduchovné vzory cností, ktoré mu darovali niekoľkonásobnú fyzickú alebo psychickú silu potrebnú na víťazstvo. Obyčajný človek naozaj nemal nad drakom moc, lebo to bol väčšinou padlý anjel pôsobiaci ako duch alebo černokňažník. Drak vyjadroval jeho duchovnú podobu. Pri psychickom napadnutí princeznej zlom, z ktorého často aj ochorela, išlo o ovládnutie jej mozgu. Nad týmto temným pôsobením mohol zvíťaziť človek iba prostredníctvom vyšších duchovných pomocí. Až partner oslobodil princeznú od draka. Sama to nemohla dokázať.
Muži by mali preto pestovať aj hmotnú silu, lebo hutnosť tela je naozaj ochranou proti negatívnym jemnohmotným vplyvom temna. Aktívnou činnosťou muž silnie aj psychicky. Predovšetkým žena, ktorá má spoločenský vplyv, by mala mať muža, lebo sa môže ľahko stať korisťou „draka“ aj v dnešnej dobe.
Niekoho možno napadne, prečo by mal bojovať s temnotami sám, keď miluje Boha. Bude od neho požadovať, aby mu pomáhal. To sa aj stáva vo vážnych, kritických situáciách, keď dostane človek silnejšiu pomoc. Ale v bežnom živote sa musí brániť sám, aby spevnel. Stvoriteľ chce v raji silných duchov, nie slabých. On len pomáha ako učiteľ v škole, ktorý vysvetľuje žiakom novú látku, aby ju pochopili. Doma sa musia učiť sami, aby v námahe vyvíjali svoje schopnosti. Ak má žiak napredovať, všetko nemôže zaňho robiť učiteľ.
Stvoriteľ môže na Zemi pomáhať ľuďom buď šírením pravdy cez svojich vyslancov, alebo poskytovaním pomoci cez iných ľudí. Priamo zhora, podľa zákona rovnorodosti, nemôže ľuďom pomáhať, lebo Zem je od neho najvzdialenejšou planétou a ešte k tomu je teraz už v nepriateľskom revíre - úrovni temna. Keďže väčšina ľudí viac poslúcha temných ako svetlých duchov, zlyhávajú v Božej pomoci aj dobrí ľudia. Keď ich strážny duch upozorní, aby komusi pomohli, jeho hlas často prehlušia temní. Vsugerujú im, aby si dali na dotyčného pozor, lebo jeho vonkajšie prejavy sú negatívne, a Božia pomoc je zmarená.
Mnohí ľudia zo zúfalstva prestávajú veriť v dobro, spravodlivosť a lásku práve preto, že nerozumejú súčasnému stavu, ktorý spôsobili temní. Dobrovoľne sa stanú ich korisťou, keď začnú vyčítať Bohu, že je nespravodlivý, pretože im nepomáha. To je práve cieľ, ku ktorému chce temný duch doviesť svetlého - k zakolísaniu, k pádu, k nedôvere, aby sa prispôsobil väčšine a aby nakoniec zo zúfalstva podliehal temnému vplyvu.

*

Ako sa má človek postaviť proti temnu? Čo má robiť, aby na neho neúčinkovalo? Netreba s ním bojovať konkrétnymi prostriedkami. Pre obyčajného človeka nie je temno až také nebezpečné. Neohrozuje ho vážnym zlom, iba ho nenápadne odpútava od jeho duchovného rastu. Stačí, aby človek o existencii temna vedel, a už tým nad ním stráca moc. Podobne stratili moc pre určitých ľudí cigarety. Poznaním nepriaznivých účinkov fajčenia pre-stávajú byť lákadlom a pokušením.

Cieľom predchádzajúcich riadkov bolo najmä ukázať, že temno nie je obrazným pojmom, ale realitou, i keď sa prejavuje viac na úrovni neviditeľnej, pocitovej. Iste každý človek pozná boj so sebou samým, keď robí niečo, s čím vnútorne nesúhlasí. Myslí si, že bojuje so svojím ja, no v skutočnosti bojuje s druhým ja - s temným duchom alebo s celým ich húfom. Nevie však o tom, a tak sa zo zúfalstva zmieri s vlastnou slabosťou a viac sa neprotiví. Keď však spozná túto prekážku, môže nad ňou zvíťaziť.
Preto sa človek nemusí, a ani nemá báť temna, ale má ho odvážne odmietať ako niečo, čo je mimo neho. Ak sa s ním predsa len dostane do boja, musí vedieť, že najväčšími pomocníkmi sú pevná vôľa a vytrvalosť alebo úprimná a z hĺbky duše prenesená prosba k Najvyššiemu o pomoc.




14. kapitola

 
Ako pôsobí temný princíp v duchovných náukách? Už sme sa dozvedeli, že pôsobí predovšetkým zavádzajúco a skryto, preto sa dá len veľmi ťažko objaviť. Napokon, netreba hľadať konkrétnu osobu, stačí objaviť pokrivenosť, ktorá odvádza ľudí od Pravdy. V súčasnosti si získali veľkú popularitu východné náboženstvá, filozofie a duchovné smery, lebo kresťanstvo mnohých idealistov sklamalo. Videli v ňom mnoho nejasností a nelogickostí, a preto si zvolili výchy.odnú náuku v klamlivej predstave, že tam nájdu ešte čisté a neskalené pravdy. Tie sa dajú nájsť všade, ale žiaľ iba ako odrobinky.
 
 
Pozrime sa bližšie, ako sa skrýva temno napríklad v joge. Táto disciplína už má dosť pevné postavenie medzi duchovnými a telesnými aktivitami, lebo pomáha ustresovanému človeku získať rovnováhu a duchovne sa prebudiť. Ale aj tu treba byť ostražitý, lebo pokrivenia ju neobišli. Kto prenikol hlbšie do podstaty jogy, objavil zásadu bezžiadostivosti. Má za cieľ nájsť správnu mieru pozemských žiadostí, aby si človek našiel čas aj na duchovné vzdelávanie. Napriek jednoznačnosti jej cieľa, predsa len došlo k prekrúteniu takej jasnej a užitočnej zásady. Ako? Celkom ľahko - začala sa vysvetľovať ako úplná bezžiadostivosť, čo malo znamenať zbaviť sa akejkoľvek túžby a cieľa, nič v živote nechcieť, o nič sa neusilovať. Dokonca sa totálnosť tejto zásady vyzdvihuje ako najvyššia cnosť. Život v rovnej priamke, nezvlnenej hladine, kde už neprichádzajú žiadne emócie, sa stal vytúženým ideálom.
Postihnutý si vôbec neuvedomil, že stratou citov, túžob a chcenia sa zbavil sily, potrebnej na duchovný rast. Slabá výživa s nedostatkom bielkovín ešte túto slabosť podporuje. Chcenie je jednou zo základných schopností človeka, ktoré treba neustále pestovať, a nie potláčať. Bez vôle, bez pohybu ducha je človek ako mŕtvy, duchovne vädne a upadá. Každý vie, že telesný pohyb je základom života, no už menej si uvedomujeme, že rovnako nutný je aj pohyb mysle, citu, resp. ducha, teda chcenie.
Pomoci z vyšších svetov dostávame iba pod vplyvom chcenia vo forme vyžarovaní. Preto dostal každý schopnosť vlastného rozhodovania, slobodnú vôľu, aby si mohol pritiahnuť všetko, po čom túži, čo potrebuje pre život na Zemi. Má to hore k dispozícii, no nepadá mu to do lona samo od seba. Kto nechce a nesnaží sa - nemá. Musí vyvinúť pohyb ducha čiže chcenie, aby získal, čo mu treba na svoj rast. Aj karmické odmeny sú vlastne ovocím chcenia a úsilia v minulých životoch. Nič nemáme zadarmo.
Silná vôľa - chcenie je potrebná hlavne v hmotnosti, lebo v nej je život tvrdý a nepoddajný. Ľudský duch, ktorý musel vstúpiť do nedokonalej hmoty, aby sa v nej vyvinul, nedostal okrem prírody nič darom. Skrýva ešte v sebe schopnosti, ktoré má aktivitou prebudiť a využívať. Túžbami, chcením a činmi jeho duch rastie a stáva sa vedomým seba samého, osobnosťou, ktorá po dosiahnutí duchovnej zrelosti už nezaniká - je večná.
Nesprávne chcenie, čo je prílišný materializmus, ho ťahá dolu - k hmote. Pozitívne chcenie napomáha vývoj ducha, lebo ho dvíha k bytostiam, hore - do svojho domova, do duchovnej ríše. Duchovný človek sa nemusí zriekať pozemských žiadostí, má iba poznať ich mieru a nenechať sa nimi ovládať.
„Jogín" pestujúci absolútnu bezžiadostivosť, ktorý nič nechce a po ničom netúži, sa dá prirovnať k lenivému plavcovi. Ten, hoci pozná techniku plávania, radšej nepláva, lebo nemá túžbu sa prekonávať a namáhať. Keď mu však v kritickej situácii pôjde o život, príde oň, lebo nebude mať dostatok síl priplávať k brehu. Plávať vedel, ale bez chcenia - vôle nevydržal cestu do cieľa.

*

Pozrime sa teraz na veľmi rozšírený budhizmus. Jeho adept svoj život trávi väčšinou v meditácii, aby pochopil, že všetky zložky jeho osobnosti - telo, duša, vedomie, podvedomie a ešte všeličo iné sú pominuteľné, neuspokojivé, spôsobujú utrpenie, a preto sú nepotrebné. Chce sa rozplynúť v nirváne - v prázdnote, ktorá ho má urobiť nesmrteľným tým, že sa zbaví všetkých pominuteľných zložiek svojej osobnosti.
Prečo však od čias Budhu a jeho najbližších nasledovníkov už nepovstal žiadny ďalší? Bolo jeho učenie nesprávne? V nijakom prípade, bolo iba pokrivené. On a jeho nasledovníci ešte chápali zmysel a pominuteľnosť všetkých častí osobnosti. No dnešný vyznavač ich nechce poznať, dokonca ani to, dokedy a načo sú potrebné. On totiž nepotrebuje poznatky, tie ho rušia, jemu stačí iba meditácia. V nej sa vraj dozvie všetko. Stále, aj po desiatkach rokov dúfa, že sa stane ďalším Budhom.
Áno, obaly ducha - duša, astrálne telo a hmotné telo, to všetko sú naozaj pominuteľné zložky človeka, lenže nie zbytočné. Majú svoj účel do určitej doby - do zrelosti ducha. Podobne aj orech potrebuje svoje obaly - šupy dovtedy, kým mu dozreje jadro. Až po jeho sformovaní a stvrdnutí sa stávajú zbytočnosťou a odpadnú samy. Dovtedy sú však užitočné.
Lenže náš európsky budhista sa chce svojich obalov zbaviť skôr, ako jeho duch dozreje, lebo vlastne žiadneho ducha neuznáva. On nechce byť nijakou duchovnou osobnosťou, túži sa iba rozplynúť v nirváne, v ničote, hoci tvrdí, že chce žiť večne. Ale čo má uňho žiť večne, keď v nijakého ducha neverí a jeho osobnosť sa má rozplynúť v nič?!
Neuvedomuje si, že sa správa ako otužilec, ktorý priletí na Severný pól lietadlom a hneď pri vstupe na zem sa vyzlečie do naha, lebo on vôbec šaty nepotrebuje, pretože sa chce otužovať. Pretože telo neuznáva, nemá ani čo mrznúť. Nechce sa otužovať postupne, zvliekať najprv kožuch a potom až ostatné šatstvo, aby telo zosilnelo a zvyklo si. Veď otužovanie - zrelosť prichádza postupne, poznávaním a skúsenosťami. Až potom sa môže duch zbavovať obalov, ktoré mu slúžili počas vývoja.
Zrelé jablko spadne zo stromu samo, jeho obal sa rozloží a ostanú iba semená, ktoré žijú večne, lebo z nich vzklíči nový život. Ak však odtrhneme ešte nezrelé jablko a zničíme jeho telo - dužinu v domnení, že je zbytočná, nájdeme len nezrelé semená, ktoré nebudú schopné vyklíčiť, pretože sme ich predčasne obnažili. Podobne aj človek, ktorý sa zrieka príliš skoro svojich obalov - duše a tela, a tým aj reálneho života na Zemi na úkor meditácie, môže skončiť ako nezrelé jablko alebo bláznivý otužilec.

W

Hľadajme teraz temno v pozemskejších sférach života. Zločinnosť, podvádzanie, okrádanie a nespravodlivosť, ktoré sa dnes vyskytujú vo zvýšenej miere, netreba zvlášť rozoberať, nakoľko sú nám dobre známe. Veď každého už okradli alebo podviedli, lebo tieto nízke prejavy sa pod rúškom nových slobodnejších zákonov rozrástli ako huby po daždi.
Prečo sa vlastne pozemské zákony dajú obchádzať, prekračovať a dokonca beztrestne? Je to predsa nad slnko jasnejšie - sú urobené tak, aby im nikto nerozumel, nikto sa v nich poriadne nevyznal a aby nebolo možné hľadať vinníkov. Dajú sa vysvetliť aj tak, aj úplne naopak. Komplikovanosť a prešpekulovanosť ich robí nejasnými. Keby sa zákony tvorili v súlade s večnými, bolo by ich treba omnoho menej a boli by aj jednoduchšie a jasnejšie. Veď celý vesmír je riadený len zopár zákonmi, kým každý štát ich má toľko, že keby ich človek študoval aj celý život, nestihol by ich ani len prečítať. Ako má potom žiť v súlade s nimi, keď má aj iné povinnosti, než študovať zákony? Ich mnohorakosť a mnohoznačnosť vytvára zmätok, neprehľadnosť a nejasnosť, ktorá sa dá zneužívať.
Kto vlastne tvorí takéto komplikované a zamotané zákony? Buď sám služobník temna, alebo aj normálny človek, ktorý svoj výtvor pre nedostatok času poriadne nezváži. I tu zohrávajú vnuknutia temných duchov svoju dôležitosť. Človek nechtiac prijme „dobrú radu" a bez rozmýšľania ju vloží do zákona. Stačí jedna veta, slovo a nespravodlivosť, zákernosť a úplatkárstvo majú voľnú cestu.
Vari najväčším prehreškom, ktorý sa plne využíva v oblasti práva, je neprimeraná tolerantnosť voči zodpovednosti právnika. Ak sa mu niečo nepodarí alebo odsúdi nevinného, následky nenesie osoba, ale zákon. Pravdu vedú peniaze a moc, ktoré dovoľujú páchať neprávosti a zločiny.
Ak človek nevidí človeka, ale len zákony, a nerobí svoju prácu s úctou k spravodlivosti, nedokáže byť objektívny a dostatočne citlivý, aby vnímal pravdu. Aj nechtiac spôsobuje omyly a zlo, ktoré bude musieť po smrti znásobené znášať sám. Žiaľ, často nimi musí trpieť aj nevinná obeť. V stredoveku, v období temna, sa páchali zločiny v mene Boha, teraz v období „pokroku" sa páchajú v mene zákonov. Nikto nechce prijať osobnú zodpovednosť. Lenže ona existuje, či to ľudia uznávajú, alebo nie!
Nové pokolenie, ktoré prežije túto dobu, bude s hrôzou spomínať na súčasné zákonodarstvo. Falošná povoľnosť k zločincom je neopodstatnená a nemiestna, je hriechom na ostatných občanoch. Prísne a jasné zákony by chránili väčšinu, nezrozumiteľné a povoľné zákony zvýhodňujú iba ich zneužívateľov. Každý, kto pozná večné zákony, vie, že aj to najskrytejšie zlo v jeho mysli je skutočné, a preto aj podlieha jeho následkom.

*

Ako sa prejavuje temno v zdravotníctve? Tak, že všetci obyvatelia sú chorí. Nielen starí, ako to bývalo kedysi, ale už aj deti, ba skoro všetky. Je na vine znečistené prostredie? Z veľkej časti áno, ale nie je jedinou príčinou. Sústredili sme sa totiž na nepravú hodnotu. Namiesto prevencie uprednostňujeme liečenie. Prevencia by nestála takmer nič. Bolo by treba zaplatiť len osvetu, ktorá by naučila ľudí, čo im škodí a čo prospieva. Veď choroby si často spôsobuje človek sám. Z nevedomosti ničí svoje telo a dušu nezdravým spôsobom života a negatívnymi sklonmi, lebo verí, že sa liekmi z prípadnej choroby vylieči. Je pohodlný na to, aby si upravil život do harmónie, ktorá by ho chránila.
So svojím telom zachádza človek ako nedbanlivý užívateľ auta. Nerobí na ňom pravidelné údržby, lebo nemá na to čas ani peniaze. Jazdí ním dotiaľ, dokiaľ ho nezničí. Prečo by mal zaobchádzať so svojím telom inak? Veď auto aj telo sú podľa neho len hmotné schránky. Iba keď ich stratí, zistí, že už nemá na ďalšie a musí sa so stratou alebo smrťou zmieriť. Každý vodič auta vie, že keď nedodá autu palivo, nebude jazdiť. Takisto keď mu dá nekvalitné palivo, iný druh benzínu, ako potrebuje, zničí ho. Prečo človek neuvažuje v podobných súvislostiach aj o svojom tele? Prečo ho „kŕmi" nekvalitným „palivom" , ktoré ho predčasne opotrebúva a ničí?!
Zdravie je prejavom zákona rovnováhy. Kto on nedbá, stratí ho. Kto pozná večné zákony a dodržiava ich v každej oblasti, ten je a bude stále zdravý. Ochorieť môže aj dobrý človek, ktorý sa zničí, keď sa dáva denne zneužívať inými a nemyslí na seba. Choroba nie je nič prirodzené. Obrovská chorobnosť je prejavom všeobecného vybočenia národa, ľudstva, ich hodnôt. Niekedy je dôsledkom nielen súčasných, ale aj minulých karmických vín alebo chýb. Novým poznaním a premenou osobnosti sa dajú vyliečiť aj karmické choroby, lebo sa stanú zbytočnými. Chorobu treba považovať za výzvu zmeniť svoj doterajší život - vzťah, prácu alebo čokoľvek iné. Každý musí pochopiť sám, čo a kde ho najviac „bolí" , a tam urobiť zmenu. S uzdravením duše príde aj uzdravenie tela.
Lekár podobne ako právnik nechce a žiaľ ani nemusí preberať zodpovednosť za svoju prácu. Keď otrávi pacienta, alebo zničí jeho život, povie sa, že to bol jeho osud. Následky za lekárovu neschopnosť znáša len chorý. Súčasný lekár operuje a lieči iba orgán, chorobu, a nie človeka. To by stálo veľa námahy a času.
Koľkí z lekárov si vybrali toto povolanie iba preto, že chceli pomáhať ľuďom? Veď pacient má u nás často pocit, že je zdravotnému personálu len na obtiaž. Lekári i sestry sa neraz tvária, akoby neboli za svoju prácu platení. Vedeli predsa, že budú mať nízky plat, tak prečo si vybrali toto povolanie?
Našťastie existujú aj takí, ktorí robia túto činnosť ako poslanie. Pochopili, že pocit dobre a nezištne vykonanej práce z lásky k ľuďom im je najlepšou odmenou, ktorá sa prejavuje vo vnútornej harmónii a spokojnosti aj s málom. Títo výnimoční jedinci sú predstaviteľmi a vzorom nového pokolenia.

*

Aj postoj k majetku je pokrivený. Vlastníctvo odsudzujeme bez rozdielu. Avšak peniaze a majetok sú zlom iba vtedy, keď sa získavajú podvodom a vykorisťovaním a keď sú jediným zmyslom života. Akýkoľvek čestný a spravodlivý podnikateľ alebo majetný človek môže byť viac duchovne vyvinutý než skromný askét, ktorý stále hľadá svoje ja v meditáciách, lebo v praktickom živote ho nevie nájsť.
W

Temno v kultúre nastalo postupným uberaním na kráse. Škaredosť, ktorú sme nazvali realizmom alebo surrealizmom, sa stala symbolom umenia. Krásu sme odhodili ako gýč. Zdeformované postavy a veci sme korunovali najvyšším ocenením. Nik si neuvedomil, že sú iba výtvorom pokrivenosti samotného tvorcu a jeho obdivovateľov. Všetko prirodzené a dobré je predsa krásne. Abstraktné diela hranatých a pretechnizovaných foriem nútia človeka používať na ich pochopenie rozum, a tak prenikol aj do oblasti, kde má vládnuť iba duch - cit. Diela tvorené rozumom stačia ledva prežiť svojho tvorcu, aj keď sa ich snažíme nasilu udržať pri živote. Je to zákon: čo vzniklo z hmoty, nemá dlhú trvácnosť. Iba diela z ducha prežívajú veky.
Koľko drahocenného času stratí človek pri hre, filme alebo knihe, ktoré sú len chvíľkovou zábavou. Skončí sa a nezanechá nič na zamyslenie, poučenie, rozplynie sa ako bublina. Napriek tomu, že ľudia túžia po krásnych filmoch, plných citu a ideálov, tvorcovia programov ponúkajú samé horory, trillery, erotické filmy a kriminálky. No človek je pohodlný - prijíma, čo dávajú. Znudene sedí pred obrazovkou a tvrdí, že nemá čas na duchovnejší cieľ, napríklad na hodnotnú knihu. Už aj tá človeka namáha, pretože si zvykol vidieť iba v obrazoch. Pri jej čítaní si už ťažko dokáže tvoriť predstavy, lebo nato potrebuje dobre vyvinutý zadný mozog, a ten mu už od nečinnosti zakrnel.

*

Ako sa pre ženy stala krása pascou, keď na ňu stavili celý svoj život, tak sa pre mužov stala sila zradnou, keď si ju vybrali za životný cieľ. Známe sarkastické heslo: „Profesionálnym športom k trvalej invalidite!" správne vystihuje, kam vedie jednostrannosť a prehnaná ctižiadosť. Je priam tragikomické, na aké miesto sme postavili najsurovších chlapov sveta, boxerov a zápasníkov - na najvyššie. Stali sa idolmi a boháčmi. O vedcovi, ktorý trávi dni a noci v laboratóriu pri hľadaní účinného lieku proti novej chorobe, nevie takmer nikto, ani ten, čo užíva jeho liek. Avšak na podujatie, kde dochádza k brutálnym úderom a k boju o život, sa dostavia aj za cenu drahého vstupného stovky fanúšikov, ktorí sa vyžívajú vo svojich sadistických a masochistických chúťkach. Stále rastúci počet prívržencov týchto športov len dokazuje, že vyžívaním sa človek nezbavuje nerestí, ale naopak, podlieha im stále viac.
Šport je len vtedy užitočný, ak povznáša ducha športovca aj diváka. Takýto efekt môže mať iba harmonický šport, bez násilia na vlastnom tele, ako aj na inom.

*

Čo spôsobilo temno v školstve? Už na základnej škole si deti nadmerne zaťažujú predný mozog. Učitelia a osnovy od nich požadujú neprimerane veľa znalostí, ktoré im spôsobujú zmätok v hlave a ktoré práve preto čoskoro zabudnú. Menej poznatkov by si dieťa pamätalo celý život. Často ani rodičia nevedia pochopiť obťažnú a nezrozumiteľnú látku v učebniciach svojich detí. Tak sa stáva, že mnoho budúcich géniov opustí školu čo najskôr, lebo neprirodzené bifľovanie je im cudzie. O to však temnu ide. Tí najkvalitnejší nech odídu tam, kde nebudú mať možnosť svoje nadpriemerné schopnosti využiť. Preto medzi nevzdelanými ľuďmi nájdeme mnoho inteligentných a vysoko morálnych ľudí. Tu je ich viac ako u vzdelaných, ktorých nadvláda rozumu pokrivila a pokazila.
O zanedbávaní umeleckej a citovej zložky žiaka, na úkor rozumových schopností, škoda hovoriť. Táto nerovnováha sa na-priek silnej kritike už roky nielenže udržiava, ale ešte aj posilňuje.

*

Temno pôsobí aj pri výchove detí. Prevláda názor, že deti treba vychovávať len s láskou, presviedčaním a povoľnosťou. Keby bolo dieťa v sterilnom prostredí, teda v rodine, kam neprenikne žiadny temný duch, bola by to tá najsprávnejšia cesta. Lenže dnes takú rodinu sotva nájdeme. Ak dobré slovo už nepomáha, musí sa ujať vlády dôslednosť. Dobrotivé odpúšťanie a tolerovanie nedostatkov a nevychovanosti je slabosťou, ktorá sa vymstí. Iba ľahostajný a nemilujúci rodič nechá dieťa rásť bez výchovy, bez vedenia a bez dôslednosti, ktorej súčasťou by mala byť láska a spravodlivosť. Len použitím týchto prostriedkov v správnej miere môžeme ochrániť svoje dieťa od temných duchov, ktorí ich už od detstva začínajú obklopovať.
Ak výchovu prevzali starí rodičia alebo platení opatrovatelia, sú rovnako zodpovední za výchovu zverených detí ako ich rodičia.
Povrchnosť a pokrivenosť vo výchove sa prejavuje aj tým, že rodičia hodnotia svoje deti zväčša len podľa známok a úspechov. Nevedia svoje dieťa inšpirovať a povzbudzovať pri rozhodovaniach, kde sa má prejaviť jeho morálna výška, charakter a odvaha. Duchovné cnosti mu v živote prinesú viac, než vzdelanie, na ktoré si každý rodič tak potrpí.
Vzdelaný rozum je najkratšou cestou k temnu, ak sa súčasne nevyvíja duch. Vzdelaný človek stále rozmýšľa, lebo štúdiom si príliš zaktivoval mozog. Vtedy sa duch nemôže prejavovať, pretože myšlienky, ako hmotné vlny, mu v tom bránia. Nevzdelaný človek viac preciťuje ako rozmýšľa, a tak je voči temnu odolnejší. Vzdelaný by mal teda poznať tieto vplyvy a vyrovnávať poznatky rozumu aj množstvom duchovných poznatkov a citových prežívaní.





15. KAPITOLA


Z prvých ľudských rás sa oproti ostatným priam míľovými krokmi zdokonaľovali Atlantíďania. Od iných národov sa líšili vyššou postavou, čo vtedy súviselo s vyspelosťou ich ducha. Práve do Atlantídy sa vteľovali vyšší duchovia, aby pomáhali ľuďom všestranne napredovať. Neustála pomoc zhora sa stala nutnosťou, keď Lucifer vo svojej úlohe zlyhal. Krídla svojej ničiteľskej moci roztiahol práve nad touto najvyspelejšou krajinou. Tam bolo totiž najľahšie získať vplyv, lebo jej obyvatelia mali najvyspelejší rozum. Cez tento most už nebolo ťažké pokrivením hodnôt spôsobiť ich postupný pád. Pod intenzívnym pôsobením temna sa začal narúšať zákon rovnováhy - rozum postupne nadobúdal prevahu nad duchom, ktorého začal nielen zanedbávať, ale aj podceňovať. Vyvolený národ i napriek pomoci zhora začal upadať, lebo čisto rozumom nedokázal chápať zmysel tejto vyššej pomoci.
Atlantíďania si vo svojom pozemskom prepychu, ktorý dosiahli hlavne cez stvorených duchov, pripadali maximálne sebestační. Zachovali sa ako nevďačné deti, ktorým rodičia postavili dom a ešte ho aj pekne zariadili. Keď sa však deti doň nasťahovali, nechceli už svojich rodičov poznať. Obyvatelia najvyspelejšej krajiny odmietli ďalšie duchovné pomoci, a tak sa nedozvedeli o nebezpečnom vplyve temna. Mysleli si, že pozemskými zbraňami prekonajú každého nepriateľa. Neviditeľného protivníka, na ktorého boli napriek odmietavému postoju stále upozorňovaní, nebrali vôbec vážne. Burina temna, ktorá obrástla atlantický národ, zapúšťala postupne také silné korene, že sa už nedala vytrhnúť.
Najhoršie na tom bolo, že Atlantíďania si to vôbec neuvedomovali, keď po duševnej aj telesnej stránke mali všetkého dostatok. Ich duch bol v tele taký potláčaný, že negatívne vplyvy temných síl necítil, a preto ich ani nemohol chápať. Keďže ich „loď" - pevnina bola obrovská a rútila sa do skazy pomaly, brali to ako niečo prirodzené. Nevideli dôvod ju zachraňovať. Keď Stvoriteľ videl, že posádka „lode" netúži po záchrane a dokonca odmieta pomoc, ponechal ju jej osudu.

Obrovská Atlantída , ktorá sa považovala za nezničiteľný svetadiel, sa potopila za jediný deň a jedinú noc. Štyridsaťdeväť rokov pred záplavou upozornil jej kráľa vo sne anjel, že ak sa jeho ľud nezmení a duchovne neprebudí, Stvoriteľ ho zničí. Aj varovania prorokov boli zbytočné. Nikto neveril v zánik všemocnej Atlantídy a vyvoleného národa.

Zasvätenci a najvyspelejší jedinci, ktorí uverili proroctvám, sa vopred vysťahovali do iných končín sveta, najmä do Egypta, ktorý sa stal nástupcom Atlantídy. Klenoty vyššieho poznania postupne prechádzali z Egypta ako štafeta aj na iné národy. Tie po ich prijatí na určitý čas pozemsky aj duchovne vykvitli. No na vrchole rozkvetu dopadli tak, ako kedysi Atlantíďania - zvrhli sa a podľahli temným silám. Ako vidieť, hmotný blahobyt sa s duchovnou vyspelosťou nevedeli udržať v rovnováhe.
Avšak zánik niektorých kultúr, napr. indickej a indiánskej, spôsobil opačný faktor. U nich sa misky váh prevážili naopak, nie na stranu hmoty, ale ducha. Ich pokrivenosť sa prejavila v tom, že všetko pozemské, hmotné považovali za rušivé, zbytočné a nehodné vývoja. Táto nerovnováha sa im vymstila, lebo sa stali ľahkou korisťou dobyvačných národov.
Keď takto celá Zem pod neviditeľným vplyvom temna „ochorela na rakovinu" a nenašiel sa na nej kúsok zdravého miesta, stal sa človek na nej zbytočným a dokonca škodlivým tvorom. Znehodnotil dar od Stvoriteľa, čiže svojho večného ducha, ktorého mal v hmote zdokonaliť.
Všetko choré, čo sa stalo neupotrebiteľné, zbytočné, bolo treba odstrániť. Stvoriteľ vydal príkaz vládcom živlov, aby podobne ako predtým Atlantídu, dali zaplaviť celú Zem. Iba jedna jediná rodina, ktorá sa odlišovala od všetkých ostatných, bola podľa zákona rovnorodosti vylúčená zo skazy. Na rozdiel od všemožne pokrivených obyvateľov žil Noe so svojou rodinou pod vládou ducha, a tak sa stali nositeľmi nového pokolenia. Na základe upozornenia zhora sa Noe vopred pripravoval na potopu. Keď so svojimi synmi staval koráb, všetci sa mu smiali, pretože chudákovi a bláznovi neverili. Uverili až neskoro, keď už nebolo úniku ani záchrany. Všetko na pevnej Zemi prepadlo záplave, okrem plávajúceho korábu s vyvolenou rodinou a s vyvolenými zvieratami.
Pokušiteľovi sa jeho úmysel podaril - táto generácia ľudstva bola zničená. Počas hrôz a utrpení si mnohí uvedomili svoju pokrivenosť a skazenosť. Prebudila sa v nich ľútosť nad doterajším nezmyselným životom a prosili Stvoriteľa o odpustenie. Prežité utrpenie vrylo do ich ducha túžbu po lepšom a prirodzenejšom bytí, preto v novom pokolení dostali možnosť vteliť sa znova na Zemi. Noeho potomkovia postupne osídlili celú Zem.

*

Lucifer pokračoval v kladení osídiel aj u nového pokolenia. Ľudia pomaly zabúdali na potopu a jej príčiny a opäť sa začali „kriviť" - uprednostňovať hmotný život. Keď sa prestali napájať na bytostných pomocníkov, Stvoriteľ im posielal svojich vyslancov, aby ich duchovne vzdelávali a varovali pred úpadkom. No ľudia ich nepočúvali. Ani nemohli, keď ich prekričali falošní proroci temna. Tí ľudí učili, že majú len jeden život, tu na Zemi, a ten sa má stať jediným ich cieľom a zmyslom. Od tejto prekrútenej pravdy nebolo ďaleko k odmietaniu ducha ako niečoho nepotrebného. „Načo je nám duch, keď máme len jeden život?" mysleli si zvedení. A tak ho užívali a nemysleli na večnosť, lebo si ju ich nevyvinutý duch nedokázal predstaviť, ani ju pochopiť. Pokrivenie hodnôt malo znova tie isté následky - úpadok a pritiahnutie temných duchov na Zem.

*

Iba v jednom národe sa účinok silného temného pôsobenia vo forme útlaku, zla a nespravodlivosti pretváral v opak - v dobro. Čím viac krivdy tento ľud zažíval, tým sa stával lepším a pokornejším v očakávaní pomoci od Najvyššieho. Vedel, že sám si už nemôže pomôcť, preto veril v pomoc zhora. V područí nespravodlivých a duchovne obmedzených Egypťanov Židia veľmi trpeli, no zároveň tým duchovne dozrievali. Konečne jeden národ dokázal odolať temnu, lebo i keď bol chudobný, bol silný a neskazený. Bohaté, psychicky slabé národy ľahko podľahli morálnemu úpadku.
Stvoriteľ do istého času útlak Židov dopúšťal. Až keď sa stal neúnosným a národ duchovne vrcholil, zasiahol. Vyslal na Zem vyššieho ducha Mojžiša s poslaním - vyviesť vyvolený národ do novej zeme, kde by sa mohol slobodne vyvíjať.
Cesta do novej vlasti, Kanaánu, nebola ďaleká. Napriek tomu ich tam Mojžiš pod usmerňovaním stále prítomného anjela viedol okľukou, ktorá trvala štyridsať rokov. Utečenci v ťažkých podmienkach duchovne zlyhávali, prestávali veriť svojmu Bohu, ktorý si ich vybral za nové pokolenie. Preto ešte počas cesty bolo potrebné, aby ďalej dozrievali a triedili sa. Súčasne sa duchovne vzdelávali, poznávali večné zákony vo forme Prikázaní. Iba tí najčistejší mali vstúpiť na pôdu zasľúbenej zeme, v ktorej ich čakal život v najpriaznivejších klimatických podmienkach. Dostali ten najlepší kus planéty, kde bolo najsilnejšie duchovné vyžarovanie zhora aj zo zeme, ktoré im malo pomáhať v obrane proti temnu.
Osídlením novej krajiny sa mal začať na Zemi vytúžený „raj" . Avšak dejiny vyvolených národov sa opakovali - ľudská vôľa v blahobyte slabla a podliehala vplyvu temných, ktorí zvádzali ľudí na mnohobožstvo a modlárstvo, len aby ich odviedli od svojho Boha a od jeho pomoci. Stvoriteľ vedel, že jeho „deti" konajú pod vplyvom zavádzania, preto im posielal prorokov, ktorí ich mali vrátiť na správnu cestu. Nik ich však nepočúval, lebo žiadali od ľudí, aby sa zmenili.
Keď Stvoriteľ videl, že jeho vyslancov neberú vážne, sľúbil ľuďom Mesiáša, svojho syna. Dúfal, že jeho budú počúvať. Proroci teda oznamovali, že Boh im pošle Spasiteľa, ktorý ich poučí, ako majú žiť, aby sa stali nesmrteľnými, večnými. Ľudia vo svojej nevedomosti netušili, že sú už ako topiaci sa, ktorí sa môžu zachrániť len tak, že sa naučia plávať, teda správne žiť. Falošní proroci prehlušovali varovné hlasy a tvrdili, že nikomu nič nehrozí, preto netreba meniť životné názory a zvyky. Toto sa lepšie počúvalo ako napomínanie a varovanie.
Aby Stvoriteľ presvedčil ľudí, ktorí z prorokov sú praví, dával im schopnosti ohlasovať blízke udalosti. Ale temno malo väčší vplyv. Pôsobilo tak, aby ľudia sami znevažovali, prenasledovali a zabíjali prorokov.

*

Keď už hrozilo, že temno zadusí Zem, vyslal konečne Stvoriteľ svojho Syna Ježiša, sľúbeného Spasiteľa. On jediný svojou najvyššou duchovnou silou mohol ešte premôcť silný vplyv pokušiteľa a ozdraviť Zem. Z bezbytostnej lásky Ježiša bola vyslaná malá časť do hmoty, ktorá sa, podľa zákona rovnorodosti, obalila príslušnými vrstvami, inak by nemohla na Zemi existovať ako človek. Aby Židia spoznali svojho stáročia očakávaného Spasiteľa, mal jeho príchod zvestovať prorok Ján Krstiteľ tesne pred jeho verejným pôsobením. Boží syn sa teda vtelil na Zem s poslaním - zachrániť pred temnom tých, ktorí mu nechceli podľahnúť a slúžiť. Stal sa človekom, aby jeho poslanie bolo ľuďom čo najzrozumiteľnejšie.
Skôr, než dospel na svoju úlohu, musel byť starostlivo ochraňovaný pred pokušiteľom, ktorý sa ho snažil zlikvidovať už od narodenia. Preto jeho rodičia mali vedieť, že sa im narodí očakávaný Mesiáš, a ako ho majú chrániť pred temnom. Márii sa zjavil anjel, ktorý jej pripomenul to, čo vedela už ako duch pred svojím vtelením na Zem - že bude matkou Božieho Syna. Touto úlohou bola poctená najduchovnejšia ľudská žena na Zemi. Mária mala svoje poslanie realizovať vedome, podobne ako aj matka Jána Krstiteľa. Preto bola obom ich úloha viditeľným spôsobom pripomenutá.
Stvoriteľ vedel, že jeho Syn bude mať na Zemi nielen ťažkú úlohu „vyplieť záhradu obrastenú temnom" , ale že ho bude ohrozovať priamo Lucifer. Aby nezmaril Ježišov život, vyslal mu Boh mnoho pomocníkov, ktorí sa v tom čase vtelili s ním a mali ho chrániť pred nástrahami temna. Mnohí duchovia v astráli mali karmické viny voči prorokom za ich prenasledovanie a zabíjanie, preto prosili, aby sa mohli znova vteliť, a tak svojou pomocou odčiniť predchádzajúce viny. Ich prosby boli vyslyšané a narodili sa do rodín v Ježišovej blízkosti.
Traja najvýznamnejší pomocníci sa vtelili do vplyvných kráľovských rodín, aby neskôr svojím bohatstvom a postavením uchránili Ježiša pred úkladmi temna. Keď títo traja králi zbadali hviezdu pri Ježišovom narodení, spomenuli si na svoju úlohu a prišli navštíviť novorodenca. Priniesli dary, no tým považovali svoju úlohu za splnenú. Ich duchovný vývoj v bohatstve a hojnosti tak zaostal, že si neuvedomovali vážnosť celej udalosti a svojej úlohy v nej. Zanechali Ježiša bez ochrany, ktorá v budúcnosti mala zabrániť tomu, čo sa nakoniec s ním stalo. Pokušiteľ to predvídal, a preto na nich pôsobil tak, aby ich od tejto pomoci odvrátil. Zámer sa mu podaril, traja králi na svoje úlohy zabudli. Podobne ako ich odviedol aj ostatných, menších pomocníkov. Ježiš ostal so svojím poslaním úplne sám, bez opory a pomoci v cudzom svete, ktorý nepoznal, keďže v ňom žil svoj prvý život.

*

Ježiš mal celkom obyčajné detstvo. Jeho matka aj otec boli zavalení starosťami o početnú rodinu, lebo okrem neho mali aj ďalšie deti. Pod vplyvom temna začali pochybovať o pravdivosti svojich zjavení. Veď Ježiš sa ničím nelíšil od ostatných detí, až na niekoľko výnimočných okamihov, keď prejavil svoje nadpriemerné znalosti Písma. Jeho otec Jozef až na smrteľnej posteli spoznal jeho pôvod. Keď už bol v agónii a jemnohmotným zrakom uvidel za ním zlatý kríž - znak univerzálnej Pravdy, vykríkol: „Tak predsa si to ty!" Ježiš nechápal jeho zvolanie, lebo vtedy ešte sám nevedel, kým je. Ani jeho matka a súrodenci v ňom nedokázali spoznať vyššieho ducha. Dokonca pochybovali o jeho poslaní, aj keď už bol uznávaným Mesiášom.
Keď sa objavil Ján Krstiteľ ako prorok v ich kraji, ťahalo to Ježiša k nemu. Podvedome cítil, že je to preňho dôležité. Pretože mu matka pre svoje pochybnosti o jeho pôvode nič neprezradila, chýbala mu sebadôvera vo vlastné schopnosti a na uskutočnenie svojej úlohy. Pri krstení Ježiša vodou zbadal nad ním Ján dávno prorokované znamenie - bielu holubicu a začul hlas z nebies, že pred ním stojí Boží syn. Týmto aktom sa Ježiš prebudil z nevedomosti o svojom pôvode a začal plniť svoje poslanie - učiť ľudí a uzdravovať ich.
Cítil, že poslanie nemôže uskutočniť sám. Otvoril sa mu totiž vnútorný zrak a zbadal okolo seba množstvo temných ľudí a duchov, ktorí ho chceli zničiť, nielen morálne, ale aj fyzicky. Potreboval pomoc. Keď v rodine, ani v najbližšom okolí, nenašiel nikoho, kto by mu veril a pomáhal, lebo praví pomocníci boli odlákaní, našiel si náhradných medzi chudobnými rybármi. Táto voľba mala za následok mylnú predstavu, že Ježiš pochádzal z chudobnej rodiny. Naopak, jeho otec Jozef bol bohatým tesárom, ktorý zamestnával aj tovarišov. Dnes by sme o ňom hovorili, že žil ako prosperujúci podnikateľ.
Keď teda Ježišovi zlyhali rovnocenní pomocníci, hľadal si pomoc u jednoduchých ľudí. Tí vďaka duchovnej čistote uverili v jeho poslanie a bez váhania šli s ním. Živá hradba dvanástich apoštolov ho chránila všade vo dne v noci. Boli jeho oddanými žiakmi, pomocníkmi aj ochrancami.
Skôr, než Ježiš začal verejne účinkovať, hneď po Jánovom krste zašiel do samoty na púšť, aby si uzrejmil svoju úlohu, svoj pôvod a prebudil skryté schopnosti, ktoré potreboval pri uzdravovaní. Štyridsať dní sa postil a modlil k Bohu, svojmu Otcovi, aby s ním nadviazal lepšie a trvalé spojenie.
Vtedy ho pokúšal sám Lucifer. Záludnosti opísané v Biblii sa nedajú porovnávať s jeho skutočným pokúšaním, o ktorom Ježiš ani nehovoril, pretože vedel, že ho v tom nikto nepochopí. Jeho protivník sa ho usiloval zneškodniť duševne aj telesne. Ježiš mal však veľkú ochranu zhora aj vlastnú čistotu, a tak sa ubránil pred útokmi Lucifera, aj pred divými zvermi, ktoré na neho štval.
Podľa Lukášovho evanjelia ho Lucifer po štyridsiatich dňoch „načas“ opustil. To jasne naznačuje, že ho vlastne neopustil nikdy a stále sa snažil mariť jeho poslanie. Vysielal negatívne sugescie priamo na neho, aby ho psychicky oslaboval, na apoštolov i na ľud a vplyvné osobnosti. Ježiš Lucifera pravdepodobne videl alebo cítil, lebo v Jánovom evanjeliu v 14. kapitole, 30. verši prerušil svoju reč k apoštolom so slovami: " ...už s vami nebudem veľa hovoriť, lebo prichádza knieža sveta" , to jest Lucifer.

*

Ježiš mal najviac prívržencov v radoch jednoduchého ľudu a dokonca aj medzi „hriešnikmi" . V dnešnej dobe by sme týchto ľudí už tak nenazývali, lebo ich slabosti sa stali všeobecne rozšírené. Dnes už mnohých nenapadne odsudzovať podvádzanie, nečestnosť, neúprimnosť, mamonárstvo a morálny pokles. Hriechy týchto jednoduchých ľudí však nepochádzali z rozumu a vypočítavosti, ako to často bývalo u vzdelaných ľudí, ale z nevedomosti. Zákonníci - čiže vzdelaní Židia, ktorí dobre poznali Starý zákon a starali sa až prehnane o jeho dodržiavanie, nemali v sebe toľko duchovnej čistoty, aby spoznali syna toho, koho zákon uznávali.
Ježišovo prílišné vyžarovanie ducha, ktoré obyčajní ľudia cítili ako niečo pozitívne, vysvetľovali si úplne opačne. Bezbytostné božské jadro prežiarovalo Ježišovo hmotné telo tak silno, že im spôsobovalo nepríjemný pocit napätia. Zniesť ho mohol iba rovnorodejší duch, jemnejší, čistejší, menej hmotný. Keďže oni študovali Písmo najmä rozumom, ich duch bol príliš zahalený hmotou a tá nevydržala silné svetlo.
Aj v jednotlivých duchovných svetoch vládne v izolačných pásmach táto prirodzená závora - napätie, ktoré oddeľuje jednotlivé svety. Zamedzuje duchom z nižšej úrovne preniknúť do vyššej. Netreba tam nijakých strážcov, pretože prirodzené napätie mocnejšieho svetla nepustí nerovnorodého ducha bližšie.
Keďže zákonníci a farizeji toto napätie nechápali, vysvetľovali si ho po svojom, ako negatívne pôsobenie. O opaku ich nepresvedčila ani Ježišova múdrosť, ani jeho nadprirodzené uzdravenia. Namiesto obdivu mu prejavovali stále väčšiu nenávisť, lebo mu závideli jeho dominantnosť a vplyv na masy. Nemohli uveriť, že on je ten, koho zvestovali dávni proroci. Ježiš totiž vysvetľoval Starý zákon po novom, a oni chceli, aby ho vysvetľoval presne tak ako Mojžiš, po starom. Nechápali, že on nič staré neruší, len o tom rozpráva inými, v tej dobe používanými výrazmi, a že zároveň dopĺňa medzery.

*

Ako vlastne Ježiš liečil a uzdravoval? Odkiaľ bral svoje „zázračné" schopnosti? Keď už poznáme zákon rovnorodosti, nebudeme sa čudovať, že po spoznaní svojho pôvodu sa napojil priamo na Božiu silu a ňou uzdravoval. Jeho bezbytostné duchovné jadro vytvorilo rovnorodý most s najvyššou silou Stvoriteľa. Nepotreboval sa cvičiť ani školiť v nijakých duchovných praktikách, ako sa to niektorí životopisci snažia zdôvodniť. Schopnosť uzdravovať aj neliečiteľné prípady bola súčasťou jeho poslania, ňou mal zdôrazniť svoj pôvod. Vtedajší ľudia to takpovediac potrebovali. Veď mnohých duchovne prebúdzalo práve uzdravenie.
Keďže Ježiš dobre poznal zákony svojho Otca, vedel ich správne využiť a svojou vnútornou silou ovládnuť. On iba urýchľoval prirodzené procesy samoliečenia, ktoré prebiehali v rámci večných zákonov. Liečil dotykom alebo len slovom, ktoré malo väčší účinok, ak chorý veril v jeho všemohúcnosť. Tak chorý napojením sa na základnú silu podporil vlastné uzdravovacie procesy.
Oživovanie mŕtvych sa odohrávalo taktiež v súlade so zákonmi. Ježiš videl svojím duchovným zrakom, či je už astrálna šnúra mŕtveho odpojená, alebo nie. Lazara preto dokázal vzkriesiť aj štyri dni po smrti, lebo jeho slabo vyvinutý duch ostal ešte v tele. Zvolaním „Lazar, poď von!“ prebudil jeho lenivého ducha, ktorý znova získal vládu nad telom, a tak vstalo. Keby bol býval Lazar duchovne vyvinutejší, nemohol by ho Ježiš po takom dlhom čase vzkriesiť. Jeho duch by totiž neostal v tele tak dlho a odpútal by sa od neho skôr. V tomto prípade však bol ťažký a nevyvinutý duch pre Lazara šťastím.

*

V období Ježišovho pôsobenia bola Zem, podobne ako aj dnes, zamorená temnými duchmi, ktorí škodili nevinným a duchovne čistým ľuďom, ako len mohli. Ich cieľom bolo, aby aj tá hŕstka oddaných prestala veriť v spravodlivosť a podľahla vplyvu temna. Temní duchovia sa ukrývali aj v telách duchovne slabých ľudí a spôsobovali im rôzne ťažkosti, zlé pocity a prejavy, ako aj duševné choroby. Preto Ježiš okrem uzdravovania telesných chorôb vyháňal i temných duchov. Tým ľudí oslobodzoval od telesných a duševných útrap, ako aj od pokušení, ktoré im zlí duchovia vnukovali. Z vďaky sa títo ľudia obracali k Bohu a stávali sa lepšími a prístupnejšími duchovnému poznaniu.
Aj Lucifer vyslal falošných prorokov a učiteľov, ktorí tiež liečili, len aby odviedli čo najviac ľudí od pravého učiteľa. Lenže žiaden z jeho prorokov nemal tú silu, čo Ježiš. Ich uzdravenia boli väčšinou len dočasné, pretože neliečili z lásky k ľuďom, ale len so zámerom získať vplyv a moc. Choroby nezbavovali hocikedy a hocikoho. Ich výroky boli len útržkovitými pravdami, ukradnutými a obalenými neužitočným balastom a klamstvom. Žiaden z nich predsa nemohol čerpať z čistého prameňa, priamo od Stvoriteľa.

Ježišove kázania boli v tej dobe také nové a mimoriadne, že ľudí zasahovali priamo do srdca. Jeho reč prebúdzala a rozvíjala ich ducha, preto ho zbožňovali a verili, že je Boží syn. Za svojho krátkeho verejného pôsobenia „zobudil" a zdokonalil duchovne tisíce ľudí. Veď to bolo zmyslom jeho príchodu na Zem. Spoznaním svojho nesmrteľného ducha sa stávali ľudia odolnejšími proti vplyvu temných a víťazili nad nimi, i keď často aj za cenu straty svojho hmotného tela. Vedeli, že svoju osobnosť, svojho ducha nemôžu stratiť, a že vernosťou Bohu získajú večný život v duchovnej ríši - raji. Toto poznanie bolo treba ľuďom priniesť. Temno v tom období už dosiahlo takú vládu, že keby nebol prišiel Ježiš, títo čistí ľudia by umierali násilným spôsobom s ešte nedokonalým duchom, čím by stratili možnosť večného života.

Ďalším zákerným ťahom temna po Ježišovej smrti bolo prenasledovanie kresťanov. Ježiš sa mal stať príčinou ich nešťastia, a tým chcelo temno odradiť ďalších jeho prívržencov. Mnohí ľudia za prenasledovania trpeli iba zdanlivo nespravodlivo. Ich utrpenie a mučenícka smrť spôsobili zrýchlené očistenie od vín. Ušetrili si tak niekoľko ďalších životov a mnohí z nich boli odmenení rýchlejšou cestou do duchovnej ríše, do raja.
Triumfom temna ostáva nezmazateľný fakt, že vyvolený národ, jeho najvzdelanejší ľudia - znalci Písma pod vplyvom temnôt nielenže nespoznali očakávaného Spasiteľa, ale ešte ho aj sami dali zavraždiť.
Zdá sa nepochopiteľné, že mohli tak hlboko klesnúť a zlyhať. Už sme spomínali, že pri najväčšom dobre pôsobí, podľa zákona rovnováhy, najväčšie zlo. Keďže Lucifer nemohol zlikvidovať Ježiša osobne, snažil sa o to cez iných ľudí. On a ostatní padlí anjeli s väčším úsilím pôsobili v tom čase na židovský národ. Všetkých a bez prestania psychicky ovplyvňovali, aby pochybovali o Ježišovom poslaní. Vsugerúvali im, aby si jeho veľkosť vysvetľovali ako vyvyšovanie sa a rúhanie. Zákonníci ho dokonca nazvali služobníkom temna. Netušili, že v dôsledku svojich pochybností, sa nimi stali práve oni. Satan bol pre nich iba biblickou, alegorickou postavou, preto jeho vplyv nebrali dosť vážne a stali sa ľahko jeho korisťou.
I keď Lucifer zvíťazil nad Ježišom tým, že ho dostal na kríž a zničil jeho hmotné telo, nepodarilo sa mu celkom prekaziť jeho pôsobenie. Zažalo sa ako oheň v srdciach čistých ľudí a šírilo sa do celého sveta napriek temným vplyvom a prekážkam ako plameň novej nádeje.
Ježiš sa pred smrťou lúčil so svojimi učeníkmi symbolickým spôsobom - umýval im nohy. Keď sa apoštoli tomu bránili, vysvetlil im, že týmto aktom chce iba ukázať, že najvyšší medzi ľuďmi majú slúžiť ostatným rozdávaním svojho poznania. Žiadal od nich, aby po jeho smrti aj oni slúžili ľuďom tak, že budú uzdravovať a šíriť jeho učenie.
Apoštolovia po Ježišovej smrti pod vedením Petra a neskôr aj ich ďalší nasledovníci hlásali jeho náuku po celej Zemi. Každý duchovne otvorený človek sa mohol z ich poznania ďalej zdokonaľovať a rásť. Tak sa Kristovo učenie, pôvodne určené len vyvolenému národu, dostalo aj medzi ostatné národy - pohanov, ktorí dovtedy uznávali iba modly a mnohobožstvo.

Viera v jediného Boha si prerazila cestu do celého sveta.

*

Podľa čoho môže súčasný človek - materialista spoznať, že Ježiš bol naozaj Božím synom? O jeho živote sa popísalo veľa kníh, ktoré o ňom, podobne ako o Bohu, vytvárajú protichodné predstavy. Buď ho predstavujú ako nadprirodzenú osobnosť, alebo naopak, urobili z neho obyčajného človeka, ktorý si vypestoval jogou a tajnými náukami nadľudské schopnosti. Účelom bolo samozrejme poprieť, že by mohol mať tieto schopnosti priamo sám zo seba, zo svojej božskej podstaty. Takto mohli o ňom písať iba tí, ktorí nepoznali náboženskú históriu a starovekých prorokov, ktorí zvestovali príchod Božieho syna stáročia vopred. Jeho pôsobenie na Zemi nebolo teda náhodné, ale bol to dlhodobo plánovaný čin Stvoriteľa.
Úprimne hľadajúci človek, ktorý chce naozaj poznať pravdu, ju nájde v Starom aj Novom zákone. Pri dôkladnom štúdiu evanjelií, čiže záznamov o Ježišovom živote a učení pochopí, že i keď všetky evanjeliá hovoria o rovnakých príbehoch, každý autor ich opisuje z vlastného uhla videnia. A práve pod týmto rôznorodým pohľadom sa napokon zjaví čitateľovi čoraz jasnejší obraz Ježiša ako skutočnej postavy, plnej pravdivosti a presvedčivosti.
Celá Biblia - Starý aj Nový zákon je zbierkou „Božieho slova" , ktoré prináša duchovné poznanie tomu, kto sa mu odovzdá a kto sa dá pri čítaní viesť duchom, nielen rozumom, ktorý o všetkom pochybuje. To však neznamená, že treba nasilu prijímať, čo zatiaľ duch nie je schopný prijať. Človek si má osvojiť iba to, čo ho presvedčí, ostatné pochybnosti treba prenechať času. Vo vhodnej chvíli sa dozvie pravdu, o ktorej pochyboval, možno aj z iného prameňa. Má to však jednu podmienku - človek to musí chcieť. Tak ostane v jeho podvedomí klíčok pravdy, ktorý sa za určitých podmienok otvorí novému poznaniu.

Ježišovým poslaním sa temno na Zemi zmiernilo, ale nezlikvidovalo, lebo Ježišovo učenie prijala len hŕstka. Za ďalších dvetisíc rokov temno oslabovalo jeho poslanie. Krivilo výklady Ježišových výrokov a činov, aby sa stal pre ďalšie generácie nepochopiteľný a neprijateľný.

Aby temno odradilo ešte aj tých, čo predsa len verili, „urobilo" z predstaviteľov cirkvi prenasledovateľov a vrahov veriacich. Zlo a nenávisť, s akou sa vraždilo a mučilo v období križiackych výprav a inkvizície, sú jasným dôkazom, že sa do cirkvi vtelili temní duchovia. Veď bežný človek, a ešte k tomu zástupca cirkvi, by nebol schopný takej ukrutnosti, akej sa dopúšťali zvrhlí duchovia v mene Boha. Nik ani len netušil, že to boli vtelení temní duchovia a padlí anjeli, čo tak konali so zámerom odradiť ľudí do Boha. Temnu sa naozaj podarilo dosiahnuť svoj cieľ. Obete týchto zločinov majú dodnes v podvedomí „zapísané" utrpenie a mnohí z nich sa práve preto stali v ďalších životoch radšej ateistami.

*

Zo súčasného pohľadu sa nám môžu zdať Ježišove výroky a vôbec jeho učenie veľmi jednoduché, až naivné. Na nás nemôže pôsobiť tak ohromujúco, ako zapôsobilo na ľudí jeho doby, pretože sme iná generácia. Okrem toho my už jeho pravdy poznáme dvetisíc rokov v rozličných podobách, vsadené do mnohých druhov umenia či filozofických smerov. Avšak v období jeho pôsobenia to boli nové pravdy, ktoré nikto pred ním tak komplexne nepoznal a tak prosto a jasne nepodával. V skutočnosti Ježiš toho povedal omnoho viac, ako sa zapísalo. Tvrdia to aj sami apoštolovia. Je to tiež vplyv temna, že sa uchovalo a spísalo len minimum. No aj to málo prinieslo neskôr svoje ovocie.
Prečo hovoril Ježiš v podobenstvách? Mnohí si to vysvetľujú tak, že vtedajší ľudia ich v tejto forme lepšie chápali. Avšak ich pravý účel bol úplne iný. Sám Ježiš povedal svojim apoštolom, že musí hovoriť v podobenstvách, aby nerozumeli tí, čo nemajú rozumieť. Učeníkom a niekedy aj väčším skupinám potom vysvetľoval ich význam. Z toho vyplýva, že podobenstvá mali za úlohu niečo zakryť, a nie zrozumiteľniť. Kto vlastne nemal pochopiť?
Ježiš vždy vycítil, kto ho obklopuje a čo kedy môže dávať. Keď ho neobťažoval sám Lucifer, tak ho neustále obklopovali jeho služobníci - temní duchovia, ale aj temní ľudia, ktorí sa usilovali Ježiša napodobňovať, alebo naopak znevažovať. V Lukášovom evanjeliu, v 8. kapitole, 10. verši sám vraví: „...ostatným hovorím len v podobenstvách, aby hľadeli, ale nevideli, aby počúvali, ale nechápali.“

Pred temnými ľuďmi varoval takto:

„Chráňte sa falošných prorokov, lebo prichádzajú k vám ako ovečky, no vo vnútri sú to draví vlci. Poznáte ich po ovocí.“
Pripomínal poslucháčom, aby sa nedali oklamať milým správaním tých, ktorí opakovali jeho výroky a pridali k nim vlastné pravdy. Ovocie, čiže ich skutky, sa neskôr ukázali ako zištné, nepravé, lebo ich cieľom bolo zviesť ľudí, zbohatnúť na nich a získať moc. Počas pôsobenia Ježiša vystupovalo niekoľko nepravých Mesiášov na viacerých miestach a robili aj zázraky. Zmyslom ich poslania bolo, aby sa ľud upäl na nich a keď príde ten pravý, aby ho považoval za nepravého. Preto ho falošní proroci - padlí anjeli predchádzali na mnohých miestach a šírili jeho budúce výroky, aby už v čase, keď príde on, neboli pre ľud nové. Keď to Ježiš odhalil, stal sa opatrným a začal v prítomnosti temných ľudí používať podobenstvá.

*

Duchovne vzdelaní Židia, teda farizeji, zákonníci a saduceji, vyčítali Ježišovi, že sa stýka s colníkmi, daňovníkmi, ktorí podvádzali ľudí, a s cudzoložnicami, nemorálnymi ženami. Odvetil im:

" Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí."

Ježiš sa denne presviedčal o tom, že títo jednoduchí hriešnici sa po prijatí jeho slov snažili zmeniť, „vyliečiť" , a že zlo, ktoré predtým z nevedomosti konali, úprimne oľutovali.

*

Mesiášove pravdy boli mnohým ľuďom nepríjemné, zle sa počúvali, vyvolávali dokonca rozbroje a nedorozumenia. Ježiš teda svojím učením nešíril pokoj a lásku, ale naopak - nepokoj a problémy, lebo vyšlo na svetlo to, čo sa dovtedy dobre ukrývalo a nechcelo byť poznané. Temno sa zrazu objavilo aj v radoch náboženských predstaviteľov, ale tiež takmer vo všetkých rodinách. Ježiš vedel, čo spôsobí jeho pravda, preto hovoril:
„Nemyslite si, že som priniesol pokoj na Zem.“

*

Svoje poslanie a seba prirovnal k rozsievačovi, lebo prišiel rozsievať pravdu.

1. „Rozsievač vyšiel rozsievať. Ako sial, niektoré zrná padli na kraj cesty, prileteli vtáky a pozobali ich. 2. Iné padli na skalnatú pôdu a hneď vzišli, lebo neboli hlboko v zemi, 3. ale keď vyšlo slnko, spálilo ich, lebo nemali hlboký koreň. 4. Iné zas padli do tŕnia a udu-sili sa. 5. Ďalšie zrná padli do dobrej zeme a priniesli niekoľkonásobnú úrodu.“
1. Tým, ktorí prijali aspoň trošku pravdy do svojho srdca, tým ju temno vzalo následkom pochybností. 2. Iní jeho slová prijali rýchlo, bez rozmýšľania, 3. ale keď prišli pre ne ťažkosti a prenasledovanie, hneď sa aj od nich odvrátili. 4. U tých, ktorí mali veľa pozemských starostí, sa učenie „udusilo" , a tak ostalo bez úžitku. 5. Kto učenie správne pochopil a uskutočnil v bežnom živote, tomu prinieslo mnohonásobnú úrodu - večný život.

*

V ďalšom podobenstve sa vyjadroval Ježiš o tom, prečo Stvoriteľ neodstraňuje zlo ihneď.

1. Dobrý človek zasial na svojej roli pšenicu. 2. Kým ľudia spali, prišiel jeho nepriateľ a zasial medzi pšenicu kúkoľ. 3. Sluhovia sa pýtali Pána, či majú kúkoľ vytrhať. Ale on im odvetil: „Nie, mohli by ste pritom vytrhať aj pšenicu. Nechajte oboje rásť až do žatvy.“ 4. V čase žatvy povedal Pán svojim sluhom: „Pozbierajte najprv kúkoľ a spáľte ho, ale pšenicu zhromaždite do mojej stodoly.“
1. Mesiáš priniesol na Zem Pravdu. 2. Lucifer vyslal medzi jeho prívržencov temných, aby prekážali šíreniu jeho učenia. 3. Mesiáš upozorňoval svojich prívržencov, aby neodstraňovali zo svojho okolia temných, kým svetlí nedozrejú a nespevnejú vo svojom presvedčení natoľko, aby sa nimi nedali zviesť. Preto mali ešte dozrievať pri sebe mnohými životmi aj svetlí, aj temní do termínu žatvy - súdu. 4. V čase súdu budú zničení tí, ktorí škodili šíreniu Pravdy. Ostatní budú žiť buď v novej ríši na Zemi, alebo už v raji - v duchovnej ríši.

V čase súdu bude už každý taký vyhranený vo svojich názoroch, že mu už nepadne zaťažko oddeliť sa od svojich príbuzných a blízkych, ak si nebudú duchovne rovnorodí.

*

„Proroka si všade uctia len nie v jeho vlasti a v jeho dome.“
Ježišova vlastná rodina nespoznala jeho pravú podstatu, lebo videla na ňom len to ľudské. Nemala schopnosť zbadať to božské, čo videli a cítili jeho prívrženci. Týmto výrokom chcel dať Ježiš ľuďom nádej, aby neochabovali vo svojej viere, keď ich budú v rodine a okolí za to podceňovať, alebo urážať.

*

„Proste a dostanete!“
Ježiš ľuďom radil, aby v nešťastí a starostiach, ktoré nevedia sami riešiť, hľadali pomoc u Najvyššieho - Stvoriteľa. V úprimnej prosbe o pomoc sa napoja na jeho pomocníkov a problémy sa potom riešia akoby samy. Človek dostane vnuknutia, podľa ktorých bude vedieť, čo má robiť.

*

„Hľadajte a nájdete!“
Ľudia majú stále hľadať Pravdu. Ak nehľadajú, nenájdu ju a stanú sa ľahko korisťou tých, čo zvádzajú na nepravé cesty. Hľadať znamená byť aktívnym pri prijímaní nového a nepodliehať slepej viere a povrchnosti.

*

„Klopte a otvoria vám!“
Človek sa má dožadovať svojich práv rozličným spôsobom. Nemá sa vzdávať toho, čo mu patrí. Ak to nepôjde pozemským spôsobom, má požiadať o pomoc Stvoriteľa, ktorý často pomôže, no niekedy v úplne inej forme, ako človek očakával. Zmysel tejto pomoci pochopí zväčša neskôr.

*

Keď sa farizeji pýtali Ježiša, ktoré pravidlo v živote je najdôležitejšie, odvetil im, že zlaté pravidlo je toto:

„Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte vy im.“
Hĺbku a veľkosť tohto výroku dokážu oceniť a pochopiť iba tí, čo prijali zákon spätného pôsobenia. Inak by sa im mohlo zdať nezmyselné. Veď väčšinou na Zemi funguje opak - dobro sa odmeňuje zlom. Kto rozdáva dobro, toho považujú za hlupáka alebo slabocha.
Temní ľudskí duchovia nepoznajú zákon spätného pôsobenia, a tak nechápu, prečo by mali ľuďom robiť dobro, keď sa im dobre vodí, hoci robia zlo. I keď považujú Lucifera za svojho „Boha" , lebo na planéte, odkiaľ prišli, naozaj vládne, v súde aj po smrti podľahnú zákonom Stvoriteľa. Všetko, čo robili ostatným, bytostní tkali ako nitky, ktoré ich po smrti dovedú do sfér utrpenia a rozkladu. Čo napáchali, budú sami znášať v znásobenej miere. V tom spočíva spravodlivosť, ktorú nevidno hneď.
Kto z čistoty srdca pochopí a prijme zlaté pravidlo, pochopil zmysel večného života. Veď, kto by robil sám sebe zlo?

*

V ďalšom podobenstve Ježiš vysvetľuje dôležitosť vzájomného odpúšťania:

„Jeden pán mal sluhu, ktorému požičal väčšiu sumu peňazí. Sluha mu ich nemal z čoho vrátiť, preto sa pán rozhodol, že ho predá aj s celou rodinou. Sluha však veľmi prosil, aby ešte počkal, že sa vynasnaží dlžobu čo najskôr vrátiť. Pán sa nad ním zľutoval a dlžobu mu odpustil.
Hneď na to sa sluha vybral za svojím priateľom, tiež sluhom, a vymáhal od neho peniaze, ktoré mu dávnejšie požičal. Priateľ ho prosil, aby ešte vyčkal, lebo nemá. Sluha sa nedal obmäkčiť a udal ho. Keď sa to jeho pán dozvedel, oboril sa na neho - Prečo si mu aj ty neodpustil, keď som ti ja odpustil? Teraz ostávaš aj ty mojím dlžníkom.“
Podobne i Stvoriteľ odpúšťa ľuďom hriechy aj viny pri úprimnej ľútosti, ktorá vyviera z ozajstnej túžby po zmene. Aj my máme odpúšťať tým, ktorí oľutovali svoju vinu voči nám a snažia sa ju napraviť. Tým sa zbavujeme karmických vlákien, ktoré nás s nimi viažu a vracajú nás späť na Zem.

*

„Kto je medzi vami najväčší, bude vaším služobníkom.“

Tí najšikovnejší a najmúdrejší si nemajú svoju múdrosť nechávať pre seba alebo z nej iba sami profitovať, ale majú ju rozdávať aj ostatným, aby aj oni rástli a zdokonaľovali sa. Za túto obetu majú dostať primeranú, úprimnú úctu, inak by zo seba spravili iba hlupákov, ktorých každý využíva. Preto dobro nemá byť slabé a vnucujúce sa.

*

Ľudia na Zemi si pod vplyvom temna väčšinou nevážia tých, ktorí sú duchovne vyspelejší. Často s nimi zaobchádzajú ako s neschopnými, ba dokonca ako s najhoršími. O tom hovorí Ježiš v podobenstve o vinohradníkoch:

1. „Pán si vysadil vinicu, potom ju prenajal vinohradníkom a odcestoval. 2. V stanovenom čase poslal k nim sluhu, aby od nich prevzal dohodnutý podiel z úrody. 3. Ale oni mu nič nedali a ešte ho aj zbili. Znovu k nim poslal majiteľ iného sluhu. Aj toho potupili a nič mu nedali. Ďalších sluhov už zabíjali. 4. Pán sa rozhodol vyslať svojho milovaného syna. „K môjmu synovi azda budú mať úctu“, povedal si. Ale vinohradníci aj jeho zabili. 5. Čo urobil nakoniec majiteľ vinice? Zahubil vinohradníkov a vinicu dal iným.“
1. Stvoriteľ dal ľuďom Zem, aby na nej pracovali. 2. Keď ľudia dozrievali, posielal im svojich prorokov, ktorí ich mali duchovne vzdelávať, aby sa mohli ako veční duchovia vrátiť do raja. 3. Ľudia ich však nepočúvali, tupili ich a zabíjali. 4. So Stvoriteľovým synom - Ježišom urobili to isté, zabili ho. 5. Stvoriteľ preto v čase súdu zahubí temných a Zem dá tým, ktorí budú hodní na nej žiť.

*

„Každému kto ťa prosí, požičaj alebo daj podľa tvojich možností.“
Ak pomáhate iba tým, od ktorých očakávate, že vám to vrátia, nemáte žiadnu zásluhu. To nie je čin z lásky, ale z vypočítavosti.
Avšak treba rozlišovať a nepožičiavať takému, ktorý to len zneužíva.

*

„Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom. Kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom.“
Týmto výrokom Ježiš nabáda, aby sa každý usiloval byť dobrý a čestný aj v malých záležitostiach, lebo inak nedokáže byť taký ani pri veľkých. Treba začať hneď a nečakať na veľké príležitosti.

*

„Neprišiel som sám od seba, ale Otec ma poslal.“
Ježiš vysvetľuje, že svoje poslanie, ani svoj život na Zemi si neurčil sám, ale poslúcha vôľu svojho Otca - Najvyššieho.

*

Kto zachová moje slovo, neuvidí smrť naveky.“
Ježiš mal na mysli, že kto žije v súlade s Božou Pravdou, toho duch nikdy nezanikne a po smrti bude žiť večne vedomým životom ako osobnosť v duchovnej ríši - v raji.

*

„Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nemiluje, zachráni si ho.“
Ježiš myslel na tých, ktorí prílišným lipnutím na pozemských hodnotách sa pripravia o večný život. Tí, čo sa neboja obetovať život - hmotné telo za svoju vieru, získajú večný život.
Nie každý však musí svoju vieru dokazovať predčasnou a násilnou stratou pozemského tela. Je to nevyhnutné iba v určitých krízových situáciách, počas prenasledovania a vojen, či pohrôm.

*

„Kto verí vo mňa, nie vo mňa verí, ale v Toho, ktorý ma poslal - v Najvyššieho.“
Týmto výrokom Ježiš dokazoval, že aj keď je Božím synom, je len prostredníkom Otca, ktorý je nad ním.

*

„Preto som prišiel na Zem, aby som vydal svedectvo o Pravde, Každý, kto je z Pravdy, počúva môj hlas.“
Zmyslom Ježišovho života bolo priniesť ľuďom Pravdu, poznanie večných zákonov. Podľa zákona rovnorodosti každý, kto kráča v živote správnym smerom, alebo sa o to aspoň snaží, ju ľahko chápe a prijíma.

*

Potvrdením toho, že Stvoriteľ neuznáva modlitby ani duchovné vzdelávanie, ak ich nepotvrdzujú rovnaké činy, je výrok:
„Nie každý, kto mi hovorí Pane, Pane, vojde do " Božieho kráľovstva" , ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca.“
Ďalší výrok tiež potvrdzuje túto požiadavku:
„Každý, kto moje slová počúva, ale ich neuskutočňuje, podobá sa hlúpemu mužovi, ktorý si postavil dom na piesku. Dážď a vietor mu ho čoskoro zboria.“

*

O oddanosti, s akou Ježiša nasledovali jednoduchí ľudia, materialisti, ale aj hriešnici, svedčí nasledovný príbeh o Zachejovi v Lukášovom evanjeliu, 19. kapitole:

„Ježiš raz prechádzal cez mesto Jericho. A tu muž menom Zachej, ktorý bol hlavným daňovníkom a bol bohatý, zatúžil ho vidieť, ale nemohol, lebo bol malej postavy. Bežal teda napred a vyliezol na suchý figovník, takmer riskujúc svoj život. Keď Ježiš prišiel na to miesto, pozrel sa hore a povedal: „Zachej, zlez dolu, lebo dnes budem jesť v tvojom dome!“ On chytro zišiel a prijal ho s veľkou radosťou. Ľudu sa to nepáčilo a šomrali: Vošiel k hriešnemu človekovi. Ale Zachej vstal a povedal: „Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným, a ak som niekoho oklamal, vrátim mu to štvornásobne.“
Ježiš vedel, že čo Zachej povedal, to aj urobí, a preto vyhlásil: „Dnes prišla spása do tohto domu, lebo Spasiteľ prišiel zachrániť, čo sa stratilo.“

*

Ako pôsobilo temno na Kristovo poslanie? Lucifer ho neustále sledoval už od detstva, a keďže mu nemohol osobne ublížiť, robil to cez iných. On a jeho služobníci neustále našepkávali jeho najbližším a priateľom, že je len obyčajným človekom, ktorý nepotrebuje nijakú pomoc ani úctu. Výsledkom ich vplyvu bolo, že Ježiša každý opustil a cítil sa osamelý. Skutočných, úprimných priateľov, ktorí by ho mali radi ako človeka a cítili s ním, takmer nemal. Mal len obdivovateľov a nepriateľov. Na prstoch ruky sa dali spočítať tí, čo dokázali premôcť temný vplyv a boli mu skutočne úprimnými a oddanými priateľmi.
Keď si našiel apoštolov, neznamenalo to, že sa pokušiteľ svojho úmyslu škodiť vzdal. Stále vyvolával medzi nimi nepochopenie, rozbroje a hádky. Preto aj jeho najbližší ho občas sklamali, ale nevedeli prečo. Ježiš však vedel, preto im to odpúšťal.
Judáš bol jediný z apoštolov trochu vzdelaný, rozumovo najvyspelejší, preto mal aj na starosti ich pokladňu. Práve jeho dobre vyvinutý rozum spôsobil, že jedine on sa cítil oslovený Luciferovou myšlienkou, ktorá sa už dlho vznášala nad hlavami všetkých apoštolov, aby zradil Ježiša. Najmúdrejší sa tak stal najhorším - predal svojho Pána, a zničil tým jeho poslanie.

Škoda, že si ľudia bližšie neuvedomujú škodlivosť prílišného pestovania rozumu na úkor ducha, a že neveria, že Lucifer a jeho temní práve touto cestou získavajú vplyv na ľudí aj dnes. Nie všetky myšlienky pochádzajú z nášho rozumu.

Pod vplyvom temna, v poslednej chvíli, zlyhali tiež apoštolovia, keď sa rozpŕchli na všetky strany pri Ježišovom zajatí a aj po jeho uväznení, keď ho zapierali zo strachu o svoje životy. Ježiš vedel, odkiaľ pochádza tento strach a obavy, ale aj tak ho to bolelo, že ho zradili. V Lukášovom evanjeliu, 22. kapitole, 31. verši si vzdychol: „Satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu.“

*

Lucifer ešte aj v poslednej chvíli pred Ježišovou smrťou dokázal svoj vplyv nad väčšinou ľudí. Ukázal, že naozaj viac počúvajú temné vnuknutia ako svetlé. Keď sa Ježiš modlil k Otcovi, aby ho ušetril smrti na kríži, Boh použil svoju moc, aby tomu zabránil. Pilátovi, ktorý ho väznil, našepkával cez jeho strážneho ducha, že Ježiš je nevinný a že ho má prepustiť. Pilát začul toto vnuknutie a chcel ho naozaj oslobodiť. Aj jeho žena mu to radila, lebo vraj mala zlé sny. Pilát cítil, že Židia nenávidia Ježiša pre jeho veľkosť, preto chcel zabrániť nevinnej smrti. Hoci bolo v jeho moci uvoľniť Ježiša, ako mu to bolo našepkávané, predsa to neurobil.
Vplyv temna ukázal svoju silu a vnukol mu radu, aby si tento prípad nebral na vlastnú zodpovednosť. Pilátova slobodná vôľa, ktorú nemohol nikto obmedzovať, napokon prijala temný návrh, aby toto rozhodnutie prenechal davu, židovskému ľudu. On ako rímsky občan sa nechcel angažovať v záležitostiach židovskej viery. Sám Ježišovo učenie nepoznal, preto nebol jeho úprimným a oddaným zástancom ani jeho protivníkom. Pod vplyvom temna sa rozhodol vyzvať ľud, aby si sám zvolil, koho má prepustiť na slobodu, či zločinca Barabáša, alebo Ježiša. Temní duchovia a ľudia, prítomní v dave aj medzi zákonníkmi, si vybrali Barabáša. Keď chcel Pilát vedieť, čo má teda robiť s Ježišom, rozvášnený zástup opakoval, čo mu bolo vnuknuté: „Ukrižovať!" Pritom mnohí Ježiša ani nepoznali, no bez rozmýšľania, v davovej psychóze vykrikovali, čo ostatní, a tým dovŕšili Luciferovo dielo. Žiaľ, aj svoje. Nemali ani tušenia, ako veľmi si týmto rozhodnutím zmenili svoje ďalšie životy. Posledná šanca od Boha vyšla nazmar - temno zvíťazilo nad Ježišovým telom.
Svoju všemohúcnosť však Najvyšší nepoužil úplne. Tak, ako vedel liečiť zastarané a nevyliečiteľné choroby cez svojho Syna, tak by vedel vyliečiť aj jeho rany. Ale, na čo by to bolo, keď farizeji neuznávali Ježiša ako Božieho syna a očakávaného Mesiáša? Žiadny zázrak by im nebránil v tom, aby ho znova, trebárs stokrát, pripravili o život. Ježiš totiž svojím vplyvom ohrozoval ich postavenie, celú ich existenciu. Každý Boží zásah na záchranu Ježiša by bol ako hra na schovávačku. Po uzdravení by ho znova napádali a pokúšali sa ho zničiť.
Udržiavať Ježiša pri živote nemalo zmysel - už splnil svoje poslanie, ako len mohol. Keďže jeho vplyvní pomocníci - traja králi zlyhali, sám ani za podpory apoštolov by sa už neubránil. Preto ho Boh - Otec nechal umrieť a dokonca v bolestiach, aby si ľudia po stáročia pripomínali tento zločin, a nie Ježišovu obeť, ako to mnohí veriaci zdôrazňujú.

Tým, že Ježiš bol a je vždy spojený s Otcom, aj on cítil utrpenie pri Ježišovom umieraní. Veď Syn je zároveň aj Otec, teda Boh. Stvoriteľ vo svojom synovi poslal vlastne časť seba. Ľudia teda zavraždili Boha, ktorému vďačia za svoju existenciu.

Keby bol Ježiš zomrel prirodzenou smrťou, nezanechalo by jeho poslanie v ľudskom povedomí taký ohlas ako nevinné ukrižovanie. Ľudia potrebovali viac jeho smrť ako učenie, lebo práve na jeho nevinnom ukrižovaní stavajú jeho veľkosť. Stvoriteľ poznal ich nízkosť a záľubu v tragických udalostiach, preto obetoval utrpenie svojho Syna na to, aby jeho poslanie naozaj pomohlo hľadajúcim a prebudilo ich zo slabosti a nevedomosti ducha.

*

Vplyvu temna neunikol nikto v Ježišovej blízkosti, ani najčistejší z ľudských duchov - Ján Krstiteľ. Že temno pracuje inteligentne a trpezlivo, vidieť aj na jeho živote. Hoci Ján videl pri krste Ježiša bielu holubicu aj počul Boží hlas, po čase začal aj on pochybovať o pravosti svojho videnia. Svedčí o tom text zapísaný v Lukášovom evanjeliu, 7. kapitole, 19. verši: „Keď bol Ján pred smrťou uväznený, poslal svojich sluhov, aby sa spýtali Ježiša, či je on ten, ktorý má prísť, alebo či majú čakať iného.“ Tieto pochybnosti oslabovali nielen Jánovo poslanie, ale aj Ježišovo. Ako mohol pochybovať ten, ktorý jediný videl znamenie? Stalo sa tak len pod vplyvom temných vnuknutí, ktoré ho stále presviedčali, že sa mu to iba zdalo, a že ten pravý ešte len príde. Ani on dobre nepoznal, ako zákerne pracuje temno.
Naplánovalo aj jeho smrť. Ján Krstiteľ verejne pranieroval kráľov morálny poklesok, že „ukradol" ženu svojho brata. Tým vyvolal nenávisť kráľovej manželky, ktorá ňou vytvorila rovnorodú negatívnu cestu na prijatie vnuknutia o vykonaní zločinu.
Kráľovná si prostredníctvom svojej dcéry, ktorá mohla pred kráľom vysloviť akékoľvek prianie, žiadala hlavu Jána Krstiteľa. Herodesovi sa zdalo toto želanie zločinom, lebo si Jána vážil, avšak aj na neho v čase zaváhania zapôsobilo temno. Vnuklo mu, že nemôže odmietnuť to, čo sľúbil, lebo by sa znevážil pred ostatnými. Len z tohto márnivého a sebeckého dôvodu, i keď s pocitom viny, dal Jánovi Krstiteľovi odťať hlavu. Tento čin oslabil Ježišovu moc a sebadôveru, lebo bol so svojím pomocníkom úzko spätý, a tak vytušil aj svoj blízky koniec. Pevná niť ich vzájomnej podpory sa prestrihla.
Prečo sa vlastne Lucifer nazýva aj Antikrist? Ježiš dostal prímenie Kristus, čo znamená Mesiáš alebo Pomazaný. On bol tým Spasiteľom, na ktorého čakal vyvolený národ. Keďže Lucifer zničil Krista a stále sa snaží ničiť aj jeho dielo a ďalších nasledovníkov, nazýva sa Antikrist, čiže ten, ktorý je proti Kristovi.





16. KAPITOLA


Spomenuli sme, že Ježišovi apoštolovia boli jednoduchí a nevzdelaní ľudia. Bez rozumového chápania, intuitívne spoznali, že Ježiš je očakávaným Mesiášom, a preto sa bez váhania stali jeho náhradnými pomocníkmi. Duchovná čistota a dobrota tvorili jediné rovnorodé spojivo, ktoré ich viazalo s ich učiteľom. Nedostatočná rozumová vyspelosť bola však niekedy predsa len prekážkou, ktorá hatila pochopenie niektorých súvislostí. Ježiš si neraz medzi nimi vzdychol: „Toľko by som vám mal ešte povedať, ale nepochopili by ste." Neblahým dôsledkom tejto medzery bolo, že po jeho smrti šírili apoštolovia nechtiac protirečivé a nejasné fakty a pojmy. Dali sa vykladať podobne ako súčasné zákony - aj tak, aj naopak. Našťastie sa do Biblie dostalo len pár omylov, preto sa dajú tieto rozpory vyjasniť.
Kto čítal Nový zákon, stretol sa v ňom s postavou Syna človeka, ktorej nie celkom jednoznačná totožnosť musela pozornému čitateľovi biť do očú. Raz sa Ježiš vyjadruje o ňom v 1. osobe, akoby ním bol on sám, a inokedy - zvláštne, že aj v tej istej vete, hovorí o ňom v 3. osobe ako o niekom inom. Ak uznávame Ježišovu múdrosť a jeho božský pôvod, dá sa zlúčiť tento rozpor s jeho vlastnou nevedomosťou, a tým aj protichodným vyjadrením sa o tejto osobe? On, ktorý poznal večné zákony a podával ich v jasnej a ľahko zrozumiteľnej forme, by nevedome alebo dokonca vedome šíril omyly?
Podľa evanjelií to vyzerá tak, že Ježiš nemá v tejto veci jasno - nevie, či príde znova on alebo niekto iný v postave Syna človeka. Je smutné, že najväčšieho učiteľa Pravdy sme znížili do pozície, akoby niekedy nevedel, čo hovorí. Druhá možnosť, že by apoštolovia nechápali, čo im Ježiš hovoril, neprichádza do úvahy, napriek jeho výroku o ich nechápavosti zapísanému v Biblii.
Nový zákon totiž nenapísal sám Ježiš, ale jeho nasledovníci, ktorí čerpali iba z ústnych podaní pôvodných apoštolov. Len si spomeňme, aké skreslené informácie dostaneme o nejakej nehode, ktorá sa stala iba pred týždňom. Je sa čo diviť, keď sa po mnohých rokoch ústneho podania skreslia pravdy, ktoré neboli ani počas Ježišovho života celkom jasné? A tak sa temnu podarilo, že táto nejasnosť spôsobila nový výklad, považovaný za pravdepodobnejší: že Ježiš je Syn človeka, a že príde znova na Zem. Tento názor šírili aj iní apoštolovia po Ježišovej smrti.
Temnu zámer vyšiel. Keď prišiel pravý Syn človeka, nikto ho nepoznal, lebo každý čakal na opätovný návrat Ježiša.
V Biblii je zaznamenané v Jánovom evanjeliu, v 14. kapitole, 28. verši, ako Ježiš povedal svojim učeníkom pred smrťou, nech za ním neplačú, lebo sa vracia k Otcovi: „Keby ste ma milovali, radovali by ste sa, že idem k Otcovi, lebo Otec je väčší ako ja.“ V 16. kapitole, 10. verši hovorí: „Idem k Otcovi a už ma neuvidíte.“ Je teda jasné, že odchádza navždy.
Avšak jeho opätovný návrat sa dá tiež vysvetliť, ale v inej súvislosti. Ježiš apoštolom spomínal, že sa im po smrti zjaví. Preto hovoril pred smrťou, že keď odíde, znova príde. V 14. kapitole, 28. verši čítame: „Povedal som vám, že odchádzam - a prídem k vám. Povedal som vám to skôr, aby ste uverili, keď sa to stane.“ Keby jeho príchod mali apoštoli vidieť až v čase súdu, ako je predpovedaný príchod Syna človeka, nepripomínal by im to už za svojho života, veď počas súdu by predsa už dávno nežili.
Tesne pred smrťou hovorí v evanjeliu Jána, v 16. kapitole, 16. verši: „Ešte chvíľku a už ma neuvidíte a zase chvíľku a uvidíte ma.“ Tým jasne naznačuje, že jeho druhý príchod nebude v čase súdu o dvetisíc rokov, ale bude o chvíľku - krátko po smrti, čo sa aj skutočne stalo. Po troch dňoch sa naozaj zjavil ako duch - teda prišiel, ako sľúbil.
Jediný apoštol Matúš správne pochopil, že Syn človeka nie je Ježiš, lebo ho najviac spomína iba v 3. osobe. Vždy o ňom hovorí ako o niekom inom. Ježiš predsa tvrdil, že je Božím Synom, to je zapísané vo všetkých evanjeliách. Prečo by sa teda nazýval ešte aj Synom človeka, keď jediný z nich vedel, že Syn človeka je Svätý duch - Imanuel?

*

Pozrime sa bližšie na postavu Syna človeka, akú úlohu jej pripisoval Ježiš a čo o tom píšu evanjeliá. Predovšetkým vravel, že Syn človeka príde v čase súdu, lebo jeho prvou úlohou bude súdiť svet. Bude to robiť prostredníctvom slova, ktorým pripraví ľudí na súd.
Je to jeho prvá úloha. V Jánovom evanjeliu, v 12. kapitole, 47. verši Ježiš tvrdí, že on prišiel iba spasiť svet, nie súdiť, čím sa vylučuje z úlohy Syna človeka: „Ak niekto počúva moje slová a nezachováva ich, ja ho nesúdim, lebo som neprišiel svet súdiť, ale svet spasiť.“ Žiaľ, táto veta sa na mnohých miestach v evanjeliách vyvracia, keď apoštolovia zamieňajú Syna človeka s Ježišom. Preto každý musí vlastným skúmaním pochopiť, kedy sa hovorí o Ježišovi a kedy o Synovi človeka, ktorá z verzií je správna. A to sa dá zistiť len podľa súvislostí a celkového významu, a nielen podľa slov. Jediná chyba je tu v zámene osôb a v dôsledku toho sa potom zamieňajú aj ich úlohy.
Podľa prorokov aj podľa všetkých evanjelií druhou úlohou Syna človeka je ďalší príchod v čase súdu „v oblakoch“. Toto znamenie bude pripomínať začiatok súdneho dňa, celosvetovej prírodnej pohromy.
Tretia úloha Syna človeka, zaznamenaná takisto u prorokov, ako aj v evanjeliách, spočíva v tom, že bude vládnuť na Zemi večne ako jediný vládca a Boh nad všetkými národmi.
Keďže doteraz vládne v našom svete iba nespravodlivosť a zlo, je jasné, že vláda Boha Ježišovou smrťou ešte nenastala. Preto sa Ježiš nemôže stotožňovať so Synom človeka, ktorý ešte len má prísť ako kráľ na Zem. Ani znamenia na nebi, vďaka ktorým uveria ľudia v najvyššiu moc, sa ešte neukázali. Niekoľko pohrôm sme už síce zažili, ale nie v spojení so znamením na oblohe. Teda ani druhá úloha Syna človeka nie je ešte splnená.
Zo spomínaných troch úloh sa už splnila jediná, a to, že Syn človeka prišiel na Zem tesne pred súdom.

*

Ježiš pred smrťou oznamoval svojim apoštolom zvesť, ktorú zaznamenal jedine Ján vo svojom evanjeliu, 14. až 16. kapitole (text od 16. verša, 14. kapitoly skrátený):
„Ja poprosím Otca a On vám dá iného Tešiteľa - Radcu, aby zostal s vami naveky - Ducha Pravdy, ktorého svet nemôže prijať, lebo ho nevidí ani nepozná.“

Štrnásta kapitola, 26. verš:
„Tešiteľ, Svätý duch, ktorého Otec pošle v mojom mene, vás všetko naučí a aj vám pripomenie všetko, čo som ja povedal...“
 
Šestnásta kapitola, 7. verš:
„...ak neodídem, Radca k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám. On ukáže svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd. Uvedie vás do plnej pravdy a zvestuje vám, čo má prísť...“
Kto pozorne čítal tieto slová, musí mu byť jasné, že nie Ježiš znova príde, ale iná osoba, ktorú vtedy pred dvetisíc rokmi ešte nik na Zemi nepoznal. Mal to byť podľa Biblie Svätý duch, ktorého pošle sám Stvoriteľ a Ježiš po svojom návrate k Otcovi. My už z našich poznatkov o stvorení vieme, že Svätý duch je Imanuel - Syn človeka, ktorého Ježiš často spomínal apoštolom. Vtedy ešte kresťania nevedeli, že Svätý duch je tiež Božia osoba, i keď uznávali jeho existenciu. Ako osobu ho mali spoznať až v úlohe Syna človeka - Ducha Pravdy, keď príde najprv ako sudca ľudstva tesne pred súdom.
Necelých dvetisíc rokov po Kristovej smrti naozaj prišiel na Zem nenápadne, ako sa v Biblii spomína na viacerých miestach. Jeho príchod mali zbadať iba tí, čo bdeli - duchovne prebudení. Žiaľ, medzi veriacimi ich veľa nebolo, lebo tí si ho nevšimli. Ešte stále čakajú na príchod Ježiša v domnení, že Svätý duch nie je osoba, ale len obrazný pojem.

i

Syn človeka prišiel na Zem podobne ako kedysi Ježiš - v ľudskom tele, teda ako človek, a nie ako neviditeľný duch alebo zjavenie. Svoju pravdu na rozdiel od Ježiša nielen hovoril, ale aj spísal. Malo sa tým zabrániť, aby temno prekrútilo jeho slová. Písal o hriechu, o spravodlivosti a o súde, teda to, čo mal priniesť Syn človeka. Jeho dielo však, žiaľ, ocenili len máloktorí a ešte menej je tých, čo ho aj pochopili. Preto je autor pre väčšinu čitateľov záhadou, i keď v knihe jasne vysvetľuje svoj pôvod, že je Synom človeka, Svätým duchom, vyslaným priamo od svojho Otca - Stvoriteľa. Keď už niekto neveril v jeho pôvod, mohol sa v ňom utvrdiť jeho dielom. Veď píše presne o tom, čo zvestoval Ježiš o úlohe Syna človeka:
- vysvetľuje, čo je to súd,
- objasňuje, čo sú hriechy a čo spravodlivosť,
- nadväzuje na Ježišovo poslanie, lebo ho dopĺňa, avšak novou formou, upozorňuje na pokrivenia, ktoré spôsobilo temno na Ježišových výrokoch a skutkoch.

Okrem iného Syn človeka ako Duch Pravdy vysvetlil ľuďom, aká je pravá podstata a úloha grálu, o ňom sme už hovorili. Tým vyšli na svetlo nepravé názory, ktoré o tomto pojme dovtedy vládli. Jeho dielo sa nazýva „Posolstvo grálu" , pretože nádoba grál uchováva základnú silu - zdroj života v celom stvorení. Bez poznania jej podstaty a úlohy nemôže človek pochopiť vznik sveta, večné zákony, a ani svoj život.
Oddaní a verní služobníci Boha a Ježiša, ako sa mnohí hlboko veriaci radi nazývajú, mali možnosť spoznať pravého Syna človeka buď podľa toho, o čom píše, alebo podľa toho, čo tvrdí o svojej totožnosti. Jeho dielo stále dostať v bežných kníhkupectvách, nie je teda neprístupné, ani sa neukrýva. Žiaľ, nespoznali ho, i keď tvrdia, že Bibliu poznajú a riadia sa ňou.

*

Pozrime sa bližšie na Syna človeka, ktorý podľa Biblie prišiel na Zem ako Duch Pravdy. Narodil sa v roku 1875 v Nemecku, v Saskom meste Bischofswerda pod občianskym menom Oskar Ernst Bernhardt. Podľa zákona rovnorodosti sa vtelil do najduchovnejšieho národa, ktorým bol v tom čase nie židovský, ale nemecký národ. Kým ešte nepoznal svoj duchovný pôvod a úlohu, spoznával svet ako spisovateľ, písal cestopisy a poviedky a navštívil mnoho krajín a svetadielov.
Ako 46-ročnému mu bola cez médium pripomenutá jeho úloha, pre ktorú sa vtelil na Zem. Podľa Biblie média, veštenie a špiritizmus, ako aj všetky spôsoby spájania sa s oným svetom sú nedovolené. Má to jediný dôvod - ľudia sa tak ľahšie napájajú na temných duchov, ktorých je na Zemi a v astráli viac než svetlých. Avšak v tomto prípade bolo médium pod vplyvom „vyššieho posla" , ktorý mal upozorniť, že dôjde k priamemu odovzdaniu poslania - k spojeniu so Stvoriteľom.
Toto pripomenutie z iného sveta bolo potrebné, pretože jeho pôvodne určeného zvestovateľa odviedlo temno, „zabudol“ na svoju úlohu. Hoci Boží vyslanec - Duch Pravdy vnútorne cítil svoju úlohu, neveril si, lebo nepoznal svoj pôvod. Preto prvý podnet na prebudenie musel vyjsť nečakane, z iného sveta, aby ho nezmaril temný vplyv. Neskôr sám vo svojom diele varoval pred týmito praktikami z podobného dôvodu ako Biblia. Po tomto pripomenutí médiom prišlo k priamemu kontaktu s Otcom - Stvoriteľom. Bol mu oznámený jeho božský pôvod a objasnená jeho úloha na Zemi - poslanie.
Podobne ako Ježišovi a prorokom sa mu „otvorilo duchovné ucho“, ktorým prijímal od Stvoriteľa myšlienky a témy, o ktorých mal hovoriť a písať. Potom ich triedil a dával im súčasnú formu. O tom, že to skutočne takto fungovalo, píše Izaiáš o Ježišovi v 50. kapitole, 4. a 5. verši (skrátené): „Pán mi každé ráno prebúdza ucho, aby som počúval ako učeník. Pán mi otvoril ucho a ja som neodporoval.“ Ježiš to potvrdzuje v Jánovom evanjeliu, 14. kapitole, 10. verši: „Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám zo seba, ale Otec, ktorý ostáva vo mne...“
O tom, že rovnako bude napojený na otca aj Duch pravdy, hovorí Ježiš v Jánovom evanjeliu, 16. kapitole, 13. verši: „Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť...“
Po prijatí poslania začal Syn človeka - Duch Pravdy prednášať a písať o hriechoch ľudstva, o spravodlivosti, pravde a o súde. Predtým zámerne uzavretý duchovný kanál sa otvoril, aby mohol čerpať priamo z Otcovho prameňa. Kým nedozrel na svoju úlohu, nespoznal ľudí a temno na sebe, musel byť odpojený. Mnohým poslucháčom prednášok sa jeho slová nepáčili. Príliš otvorene a rázne, niekedy až pobúrene odsudzoval duchovnú lenivosť a povrchnosť ľudí, lebo sa nechceli zriecť svojich pokrivenín a omylov a neusilovali sa pochopiť nové a jasnejšie vysvetlenia.
Priniesol aj nové poznanie, z ktorého dovtedy existovali na Zemi len kvapky v niektorých náboženstvách a náukách. Iba ten, ktorý prišiel priamo od Stvoriteľa, mohol popísať božskú ríšu aj ostatné duchovné svety a ich vznik. Jediný, ktorý otváral brány do týchto výšok, ale nestihol ich viac pootvoriť, bol jeho predchodca - Ježiš. Po ňom len Syn človeka mohol podať taký ucelený a jasný názor na zmysel ľudského života a na pôvod človeka. Dal ľuďom zatiaľ toľko, koľko mali pochopiť a prijať do doby triedenia pred súdom. Viac informácií by ich iba zmiatlo a pravá podstata by im unikla.
Zvestovateľ, ktorý mal ľudstvo pripraviť na príchod Syna človeka už o 14 rokov skôr, bol podobne ako jeho pomocníci odlákaný od svojej úlohy. I keď bol duchovne činný a písal, nenapísal to, čo bolo najdôležitejšie: kto je Syn človeka, kedy a prečo príde.. Dokonca, na základe jeho učenia, založili jeho nasledovníci nový duchovný smer - antropozofiu. Ako v rozprávke - sluha si obliekol šaty svojho pána, aby ho predišiel, a aby potom pána už nik nespoznal. Nerobil tak z vlastného popudu, lebo takej nehoráznosti vyšší duch nie je schopný. Netušil, že sa stal bábkou temna. Priamo Lucifer sa miešal do kanálu, cez ktorý podával hlboké vhľady o stvorení. Dával ľuďom viac, ako stihli spracovať a prijať. Zmyslom tohto nadmerného dávkovania bolo, aby povedal viac, než jeho „pán“, a aby on bol prvý v odhaľovaní nových poznatkov. Napokon samotné temno blokovalo vydanie mnohých jeho kníh. Veď temnu nešlo o skutočné duchovné vzdelávanie ľudí, ale iba o vyvýšenie sluhu nad pána s úmyslom, aby nespoznali pravého Syna človeka. Takmer sa mu to podarilo.
I keď duch Pravdy napísal menej strán ako jeho zvestovateľ, podal omnoho ucelenejší obraz o stvorení, lebo dal len to, čo človek do doby súdu potrebuje vedieť. Jeho „sluha" nedokázal podať svoje vhľady v takej jasnej, jednoduchej a zmysluplnej stavbe ako jeho pán, pretože nepochádzali z jeho vlastnej skúsenosti, získal ich iba sprostredkovane. Duch Pravdy však poznal svoje svety aj Otcovu ríšu osobne. Mal schopnosť rozpomenúť sa na ktorúkoľvek úroveň sveta v stvorení, ako aj na minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Dokázal vybrať z množstva dejov a vízií to podstatné.
Príchod Syna človeka sa v dôsledku zlyhania jeho zvestovateľa stal naozaj nenápadným, ako sa to v Bilii predpokladalo. Ani jedna kresťanská cirkev ho nerozpoznala, i keď ho má zvestovaného priamo v Biblii ako Ducha Pravdy. Je smutné, že sa cirkev nepoučila z chýb židovského národa, ktorý túžobne očakával svojho Mesiáša - Ježiša, ale keď prišiel a predstavil sa, nespoznal ho. To isté sa zopakovalo aj pri Synovi človeka. Keďže bol iný a hovoril inak ako Ježiš, neuznali ho, lebo si ho predstavovali inak.
Ktorý majiteľ by si dnes držal takých pracovníkov vo firme, ktorí by neprijali jeho syna, aj keď jeho návštevu vopred ohlásil? A cirkev chce naďalej tvrdiť, že slúži Bohu, keď nespoznala a neprijala Syna človeka, na ktorého už podľa Biblie čaká dvetisíc rokov?

*

Syn človeka sa po prvý raz vtelil na Zemi asi pred tritisíc rokmi ako knieža Abd-ru-shin (čítaj Abdrušin) v oblasti dnešného Blízkeho východu. Už v tom období, tisíc rokov pred narodením Krista, malo temno takú moc, že zmarilo pôvodné Božie zámery. Lucifer vďaka vyšším schopnostiam rozpozná každého Božieho vyslanca aj jeho úlohu skôr, než sa on sám prebudí do svojho poslania, a zámerne ho od toho odrádza. Ako bývalý archanjel ostal jasnovidný, a to v omnoho väčšej miere než jasnovidný človek. Túto schopnosť využíva na to, aby ešte nevedomého vyslanca odvádzal od pomocníkov, a tým od cieľa svojho života - poslania. Najprv to robí nenápadne, ale keď sa vyslanec bráni nastúpiť pokrivenú cestu alebo odhalí pasce, ktoré mu nastavil, dáva mu pocítiť svoje nadprirodzené schopnosti, moc aj nenávisť a zlo.
Lucifer vedel, že Stvoriteľ sa prišiel na Zem učiť spoznávať ľudí a založiť si vzorovú tisícročnú ríšu, aby nadobudol skúsenosti, keď príde na Zem ako Mesiáš tisícročnej ríše. Vládca temna chcel zmariť jeho učňovské roky, preto ho napádal už od detstva, takže nebola iná možnosť, ako zachrániť dieťa únosom z rodičovského domu a vychovávať ho v ústraní. Túto úlohu dobre vykonal vtedy na Zemi vtelený praduch Izmael (Eliáš, Ján Krstiteľ).
Až v dospelom veku odišiel Abd-ru-shin do neznámej krajiny v povodí Nílu a tam si založil ríšu, ktorú riadil podľa večných zákonov. Dosiahol povesť mocného, bohatého a spravodlivého vládcu, ktorá sa šírila ďaleko, až za hranice jeho ríše. Nechtiac tým vyvolával, podľa zákona rovnorodosti, buď závisť a nenávisť, alebo úctu a náklonnosť susedných panovníkov.
Meno Abd-ru-shin označovalo jeho pôvod. Značí Syn Svetla, teda syn Boha. Nevedomosť o zmysle tohto mena odvádza v súčasnosti od jeho diela niektorých záujemcov, lebo si myslia, že je šíriteľom nejakého arabského duchovného smeru. Skôr, ako knieža Abd-ru-shin predčasne zahynul zradnou rukou temna, stihol aspoň to najpodstatnejšie: duchovne pripraviť Mojžiša na jeho vodcovskú úlohu - vyviesť vyvolený národ z područia Egypťanov. Na jeho podnet opustil Mojžiš faraónov dvor a odišiel do púšte, aby našiel sám seba a spojenie s Bohom.
Pri tomto prvom vtelení na Zemi sa mal Syn človeka oboznámiť s ľuďmi aj temnom. Okrem iných úloh má totiž dokonale poznať všetky úrovne a svety, ktorých je kráľom. Preto jedna jeho časť putovala stvorením a väčšia časť jeho bytosti ostala v hrade grálu v úlohe kráľa stvorenia.
Všetky božské a prastvorené bytosti, ktoré sa vteľujú do hmotnosti s poslaním, sa inkarnujú tým istým spôsobom. Oddelí sa iba menšia časť ich duchovného jadra a obalí sa príslušnými duševnými plášťami, aby mohla pôsobiť ako bežný človek v hmotnosti.
Pri svojom druhom vtelení na Zemi v tomto storočí prijal Syn človeka v osobe Ducha Pravdy prvé pozemské meno Abd-ru-shin a pod ním zverejnil aj svoje dielo Posolstvo grálu.
Ježiš spomínal, že Duch Pravdy ho „oslávi, lebo z jeho (učenia) vezme“. Tým Ježiš naznačoval, že jeho nástupca opraví nesprávne výklady jeho výrokov a skutkov, ktoré za dvetisíc rokov zapríčinilo temno.
Abd-ru-shin naozaj, pomocou večných zákonov, objasnil omyly, na ktorých cirkev a rozličné duchovné smery dodnes zotrvávajú. Tým sa stal „nepriateľom“ kresťanskej cirkvi podobne ako predtým Ježiš, ktorého vtedajší učení Židia takisto neprijali. Mali na to skoro dvetisíc rokov času, aby v ďalších životoch svoje chyby napravili, a aby sa im mohli odpustiť.
Avšak popieranie a hanenie Syna človeka - Abd-ru-shina nemôže byť odpustené, lebo už na to nebude čas. Do súdu nebudú mať vinníci ďalšie životy na nápravu svojich chýb. Preto Ježiš hovoril, že hriechy spáchané na jeho osobe môžu byť odpustené, ale na Svätom duchu nie. Píše sa o tom v Matúšovom evanjeliu, 12. kapitole, 31. verši: „Ľuďom sa odpustí každý hriech, ale rúhanie proti Duchu sa neodpustí. Kto by povedal niečo proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí ani v tomto veku, ani v budúcom.“

*

Prečo vlastne Abd-ru-shinovo dielo „Posolstvo grálu“ nepreniklo do sŕdc väčšiny ľudí? Zabránila tomu jedna a tá istá opakujúca sa príčina - zásah a vplyv temných síl, ktoré sa v dobe súdu ešte znásobili. Stvoriteľ, poučený silou a zákernosťou temna na prorokoch a svojich synoch, vyslal na Zem obrovské množstvo pomocníkov, ktorí mali Abd-ru-shinovi v jeho poslaní pomáhať, aby sa úspešne zavŕšilo.
Nesmieme zabúdať, že poklesom Zeme z oblasti planét, riadených Stvoriteľom, sa dostala Zem do pásma nepriateľa Boha - temných planét. Preto teraz na nej nemožno zhora pomáhať inak ako cez pozemských ľudí. Tí môžu bojovať proti temnu len rovnorodým spôsobom - hmotným. Avšak zákerné temno od-straňovalo Abd-ru-shinovi jedného pomocníka za druhým, lebo pridobre poznalo ľudské slabosti a chyby. Luciferovi sa podaril úžasný kúsok. Nielenže odradil skoro všetkých Abd-ru-shinových pomocníkov od ich úlohy negatívnymi sugesciami, ale mnohých z nich „urobil" dokonca jeho nepriateľmi, ktorí mu aktívne škodili a bránili v poslaní.
V čom mala vlastne spočívať ich pomoc? Nebola to ťažká úloha. Mali sa sústrediť okolo neho, a tak tvoriť spoločne, aby boli silnejší, vzájomnú duševnú a telesnú hradbu - ochranu proti útokom temna. Tak by sa ich vodca mohol spájať s Bohom bez rušenia tohto spojenia temnom. Keďže sila padlých anjelov bola súdržnejšia, premohla roztrieštenosť Abd-ru-shinových pomocníkov, ktorí pod ich úkladmi padali jeden za druhým ako kolky pri plnom zásahu. Svoju slabosť voči temnu ospravedlňovali tým, že ich predsa mal chrániť Boh, ak si ich na tú úlohu zvolil. Nevedeli pochopiť, že iba spojeným úsilím mohli vytvoriť mocný a nedobytný múr, ktorý mal odraziť zákerné Luciferove útoky. Na Zemi potreboval vyslanec rovnorodú, čiže hmotnú pomoc. Duchovné pomoci zhora sa, podľa zákona rovnorodosti, nemôžu postaviť proti hmotným, pozemským nástrojom temna.
Abd-ru-shin teda ostal vo svojom poslaní takmer sám ako strom, ktorému poodtínali všetky konáre, aby sa nemohol rozviť. Temno ho obralo o všetko - o ľudí, priateľov, prácu, peniaze, len aby nemohol splniť svoju úlohu. Abd-ru-shin chcel pracovať, aby mohol živiť rodinu, a popri práci sa venovať svojmu poslaniu. I keď to znie neuveriteľne, aj túto možnosť mu temno „ukradlo“.
Mnohí praví pomocníci boli práve preto dobre situovaní, aby mu v núdzi pomohli, tak ako sa mali kedysi traja králi postarať o Ježiša. Jasnovidný Abd-ru-shin poznal ich minulé životy, ich viny a poznal aj ich úlohy a príčiny, pre ktoré získali v tomto živote bohatstvo. Oni ho však užívali len pre seba, nepodali mu pomocnú ruku, keď bola potrebná. Jedinou oporou v beznádejnej situácii mu boli súčasti jeho trojice - družka Mária - Ruža z Ostrova ruží a dcéra Irmingard, čiže Ľalia z Ostrova ľalií, ktoré sa vtelili na Zem s ním.
V rokoch 1923 - 1937 pracoval Abd-ru-shin na svojom diele, aby splnil, čo sľúbil svojmu Otcovi. Vedel, že v dôsledku straty pomocníkov jeho dielo neprenikne medzi masy, ale zostane skryté len pre hŕstku vyvolených, ktorí podľa zákona rovnorodosti aj bez reklamy nájdu k nemu cestu vlastným hľadaním.
Pri písaní Posolstva sa Abd-ru-shinovi začali otvárať brány do sveta, odkiaľ prišiel. V roku 1929 zverejnil svoj pôvod. Vyhlásil, že je Božím Synom - Svätým Duchom - Synom človeka. Toto verejné priznanie malo slúžiť tomu, aby cirkev spoznala očakávaného Syna človeka a zároveň, aby mala možnosť overiť si jeho totožnosť dielom, ktoré už vo forme prednášok bolo známe. Dôsledkom tohto priznania bola nenávisť cirkvi a ďalší úbytok pomocníkov i z malej hŕstky tých, ktorí sa nazývali priateľmi a prívržencami.

*

Lucifer správne predpokladal, že obraním Božieho vyslanca o všetko vyvolá u pomocníkov oprávnené pochybnosti o jeho úlohe a pôvode. Napokon im aj sám vnukol neistotu, či vôbec môže byť Božím Synom, keď Boh dopustil takú neprávosť. „Iste je to obyčajný smrteľník, ktorého trestá karma,“ vyjadrovali sa o ňom vyslaní pomocníci a postupne odpadávali aj tí najvytrvalejší. Keď im vysvetľoval, že nie karma, ale temno, ho o všetko obralo, aby mu prekážalo v poslaní, boli ešte viac sklamaní jeho „naivitou“.

Abd-ru-shinovi pomocníci očakávali, že Boží Syn bude na Zemi pôsobiť úplne ináč ako normálny človek. Mysleli si, že už na diaľku sa bude šíriť jeho zvláštne čaro, že by mal byť ožiarený zlatými lúčmi alebo chodiť s aureolou nad hlavou. Cítili sa sklamaní, keď prechladol alebo sa rozčúlil. To im nesedelo s predstavou dokonalého Boha. Práve preto, že Ježišovo žiarivé bezbytostné jadro „oslepovalo" hmotne založených ľudí a vyvolávalo u nich napätie a nenávisť, vtelil sa Abd-ru-shin, nie z bezbytostného Imanuela, ale z časti hmotnejšej bytosti, Parsifala. Tak sa jeho bezbytostné božské jadro viac obalilo a stalo sa nenápadným, aby bol čo najbližší a najpodobnejší ľuďom. No ľudia 20. storočia chceli nadpozemskú bytosť, ktorá ich mala presvedčiť o svojom pôvode zázrakmi a nadprirodzeným správaním.

Syn človeka - Imanuel sa mohol v plnej nádhere prejavovať iba vo svojej rovnorodej božskej alebo praduchovnej ríši, kde mali všetci jemnejšie obaly a kde jeho božské jadro žiarilo výraznejšie. Jeho božskosť a dokonalosť sa však napriek tomu prejavuje najmä v jeho schopnostiach vidieť naraz, cez všetky svety minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Svoj zrak vie zaostriť aj na jeden detail alebo človeka a spoznať jeho podstatu. Podľa potreby vidí v nadhľade, v globále buď celok, alebo len časť stvorenia.
Duchovná veľkosť Boha sa dá pochopiť len čiastočne, a aj to iba rovnorodosťou ducha. Teda iba tí, čo žijú v jeho úrovni, ho dokážu oceniť a pochopiť. Ostatné nižšie svety a úrovne ho uznávajú len preto, že vedia, kto je. Kdekoľvek sa objaví, musí prijímať príslušné obaly, aby ho videli a mohol tam byť činný, čiže musí sa stať navonok takým istým ako tamojší obyvatelia.
Abd-ru-shinovi pozemskí pomocníci hľadali u neho iba vonkajšiu odlišnosť, ktorá práve nebola možná. Keby sa zahĺbili do jeho diela, pochopili by jeho duchovnú veľkosť, no ich povrchnosť tomu bránila. Oni ho chceli uznávať po svojom. Žiadali od neho, aby liečil a dokazoval nadprirodzené schopnosti. Keďže to nebolo súčasťou jeho vtedajšieho poslania, mal tieto schopnosti zablokované, obalené.
Abd-ru-shin sa napriek tomu, že išlo už o jeho druhé vtelenie, cítil na Zemi ako cudzinec. Nepoznal mnohé ľudské vlastnosti, ich slabosti mu boli cudzie. Jeho odlišnosť, duchovná čistota, ktorá sa prejavovala často ako naivita, inokedy zas ako oprávnená prísnosť, ho znižovala v očiach priateľov a známych. Nevedeli, že ľudský duch svojím pôvodom nemôže pochopiť vyššieho ducha, lebo zákon rovnorodosti tomu bráni. Preto svojou odlišnosťou vzbudzoval u ľudí buď obdiv a prirodzenú úctu, alebo opak - nepochopenie, podceňovanie a nenávisť.
Abd-ru-shin úspešne dokončil svoje dielo a kniha sa už mala iba dostať medzi ľudí. No pomocníci sa ani teraz nespamätali. Dlhoročná obetavá práca vykonaná za veľkých osobných bojov a utrpení, ktoré si bežný človek ani nevie predstaviť, nepriniesla toľko ovocia, koľko by bol strom schopný vydať. Pre stratu jeho pomocníkov sa nemecká verejnosť nedozvedela, akého človeka pred ňou ukrýva temno. To bola však ich najdôležitejšia úloha - vydať na svetlo duchovného vodcu národa. Nebola to vôbec nadľudská námaha. Mali v tlači a v prednáškach oboznamovať ľudí s významom jeho diela, upozorňovať na jeho hodnotu. Mnohí z nich boli vzdelaní a mali vplyvné postavenie. Pretože však nik o ňom nevedel, nemohla verejnosť brať jeho varovný hlas vážne, keď upozorňoval na Hitlerove nečisté úmysly. On jediný spoznal tohto temného vyslanca.
Ľud z nevedomosti podľahol sugestívnym heslám a falošným sľubom Hitlera, a tak temný vodca získal na svoju stranu masy, kým svetlý vodca sedel nevypočutý v tieni. Hitler prekrútil v Nemcoch ich pôvodnú duchovnú hĺbku spätú s pokorou v pravý opak - vyprovokoval v nich márnivý pocit nadradenosti nad inými. Pod jeho vplyvom vykonali to, čo by za iných okolností neboli urobili. Avšak za ich chyby a za množstvo nevinných obetí vojny niesli zodpovednosť najmä tí, ktorí svojmu ľudu neukázali pravého vodcu!
Vyvolený národ, ktorý mal vďaka svojej duchovnej vyspelosti ako prvý pochopiť dielo Božieho vyslanca a šíriť ho do sveta, sa o ňom vôbec nedopočul. Zlyhaním pomocníkov sklamal vlastne celý národ, lebo pravý vodca, ktorý ho mal duchovne viesť, zostal neznámym a nepravý vodca si prevzal moc. Nemecký národ namiesto toho, aby prerazil cestu k novému duchovnému poznaniu a k premene osobnosti, sa stal postrachom celého sveta, lebo vyvolal hroznú vojnu.
Prvým činom Hitlera vo vedúcej štátnej funkcii bolo zabrániť Abd-ru-shinovi v publikovaní a prednášaní. Držal ho pod stálym dozorom nacistov. Keď ho chcel napokon poslať do koncentračného tábora, iba s veľkým úsilím premohol Stvoriteľ negatívny vplyv u osobností, ktoré potom rozhodli, aby k tomu nedošlo.
Čo iné mohol na Zemi, kde vládnu temné sily, zažiť Boží vyslanec? Iba to, čo ostatní - neustále zápasenie s temnom a nedôverou ľudí. Napriek mnohým sklamaniam si Abd-ru-shin predsa len získal dosť poslucháčov, ktorých zaujali jeho prednášky aj kniha. Na nespočetné množstvo otázok vo forme listov z celého sveta nestíhal osobne odpovedať, preto napísal ďalšiu knižku „Odpovede na otázky“. Vo veku 66 rokov Abd-ru-shin predčasne ukončil svoju pozemskú púť.
Syn človeka, spolutvorca a udržovateľ života v celom stvorení, ktorý každoročne vysiela ľuďom základnú energiu potreb-nú na ich existenciu, zostal odmietnutý a nepochopený ako kedysi jeho brat Ježiš. Napriek tomu budú ľudia neustále nariekať, že za všetko zlo, čo ich stíha, je zodpovedný Boh, hoci sami odmietajú jeho pomoci. Pritom Stvoriteľ vyslaním svojich synov poslal sám seba, aby vyslobodil ľudí z moci temna, do ktorej sa sami dostali.
Abd-ru-shin, podobne ako Ježiš, v tušení blízkej smrti, odovzdal vo svojom diele „Posolstvo grálu“ štafetu poslednej pomoci pred súdom prastvorenej Svanhilde - Labutej panne, ktorá sa za týmto účelom vtelila na zem deväť rokov po jeho odchode. V závere prednášky „Praduchovné úrovne VI“ Abd-ru-shin píše:

„Teraz bude mnohým z vás iste jasné, prečo v čase najväčších zasľúbení na Zemi, kde práve pôsobia Ruža i Ľalia je potrebná ešte aj Labutia panna z Labutieho ostrova, aby v nich neostala medzera. Taká je láska Stvoriteľa, že dáva vznikať zázraku za zázrakom, aby ľudstvo v tisícročnej ríši dostalo dokonalú pomoc.“




17. KAPITOLA


Posolstvo grálu  vyšlo už na celom svete pod názvom „Vo svetle Pravdy“. Oba názvy zreteľne hovoria, čo obsahuje. Kniha vydáva na svetlo všetky omyly, ktoré ľudí zavádzajú z ich cesty k Pravde a spôsobujú im utrpenie a úpadok. Osvetlenie, odhalenie temna je pre mnohých ľudí ťažko prijateľné, pretože si už príliš zvykli na svoje pokrivenia.
Tak, ako sa dá mierne ohnutý klinec určitou silou narovnať, tak sa narovnajú aj tí, čo budú schopní po spoznaní Pravdy si uvedomiť vlastnú pokrivenosť, aj keď ich to bude stáť isté úsilie a možno aj určitú obeť. Avšak príliš skrútený a ohnutý klinec sa už nedá narovnať tak, aby slúžil svojmu účelu, a preto je už nepotrebný. Tak isto tí, čo nebudú schopní sa narovnať, stanú sa pre nové pokolenie zbytoční - budú vylúčení.

Posolstvo grálu oznamuje blížiaci sa súd, v ktorom prežije len to, čo bude nové, čiže pravé a užitočné.

V Biblii Ježiš zvestoval, že duch Pravdy uvedie ľudí do plnej pravdy, do poznania hriechu a spravodlivosti. Plnú pravdu predstavuje poznanie skladby celého stvorenia podľa večných zákonov. Poznať hriech môže človek iba vtedy, keď objaví vlastné chyby a nedostatky. Ak nevie, že robí chyby, nemôže sa predsa napraviť. Spravodlivosť podľa Ducha Pravdy znamená, že tí ktorí budú žiť v súlade s večnými zákonmi, zostanú žiť aj po súde. Súd je „trestom" iba pre temných, pre ostatných je vyslobodením z nespravodlivosti a útlaku.

Pochopiť veľkosť Abd-ru-shinovho ducha dokáže iba ten, kto pochopí jeho dielo. Len ono je vizitkou jeho veľkosti. Avšak je obrovský rozdiel medzi prečítaním diela a jeho porozumením. Mnohí ho čítali, ale len veľmi málo z nich mu porozumelo, i keď si myslia, že im je všetko jasné. Spoľahlivým kľúčom na rozpoznanie tohto rozdielu je, že ten, kto plne chápe dielo, automaticky prijíma autorov božský pôvod . No ten, kto dielu nerozumie, pochybuje o pôvode jeho autora. Dielo je zámerne písané tak, aby ten, čo nechápe, ani neveril. Lebo Abd-ru-shin neuznáva slepú vieru, iba vlastné presvedčenie, ktoré musí vychádzať z pochopenia jeho diela.

Keby bolo Posolstvo napísané príliš jasnou a jednoduchou rečou, temní ľudia by ho hneď pochopili a snažili by sa ho pokriviť, ako to urobili s Kristovými výrokmi a skutkami. Veď účinkom temna vznikli omyly v náboženstvách, ktoré sa stali neprijateľné pre väčšinu ľudstva. Aby sa zabránilo zneužitiu Posolstva, je zostavené tak, že ho dokážu čítať a vniknúť doň iba tí, ktorí majú čisté srdce a len mierne pokrivené názory, takže sa ešte dajú narovnať. Možno povedať, že svojím jazykovým štýlom je kniha zapečatená pred temnom. Kto ju číta iba rozumom, bez účasti ducha, nedostane sa ďalej ako na pár strán, nanajvýš ju ešte prelistuje a odloží. Väčšinou sa títo ľudia o autorovi vyjadria, že nepriniesol nič nové, že je to náboženský fanatik a dogmatik, ktorý všetko, čo sa dá, len kritizuje a ešte aj ľuďom „nadáva" .
Ďalšia časť ľudí by bola schopná prijať poznatky z Posolstva, avšak temní duchovia ich od toho odrádzajú a vsugerúvajú im pochybnosti o jeho Pravde a autorovi, ktoré oni prijímajú ako vlastné.
Iba tí, ktorí si ešte zachovali v živote zmysel pre Pravdu, objavia v Posolstve stránku za stránkou duchovné bohatstvo, ktoré prebudí a posilní ich ducha a prispeje k ich narovnaniu.
Ako je možné, že tá istá kniha pôsobí tak rozlične? Na to je iba jediné vysvetlenie - je živým slovom. Ono sa mení, odhaľuje, prípadne skrýva podľa toho, kto po ňom siahne. Kto nemá pochopiť, nikdy nepochopí, aj keby ho prečítal trikrát. Zákon rovnorodosti otvára knihu iba tomu, kto je rovnorodý vstúpiť s jej slovom do kontaktu, a zatvára ju pred nerovnorodým. Len vyslanec priamo od Stvoriteľa - Boží syn dokáže napísať živé slovo. Podobne aj Kristove výroky sú dodnes živé a jasné pre tých, ktorí sú schopní vnímať duchom. Ostatným sa zdajú nezrozumiteľné alebo bezobsažné, dokonca prázdne.
Znamená to, že Posolstvo grálu môže čítať len duchovne zrelý človek? Nie je to tak. Abd-ru-shin priniesol poznanie aj málo vyvinutým duchom. Musia však mať na to rovnorodé predpoklady - čisté a otvorené srdce, teda ducha schopného čerpať z jasného prameňa Pravdy. Aj materialista otvorený duchovnému poznaniu môže rozvíjať svojho ducha postupným vzdelávaním.
I keď majú v Posolstve jednotlivé kapitoly názvy, nie sú obsahovo ucelené. Jednotlivosti, ktoré ich dopĺňajú, sú „rozhádzané" v celej knihe, aby si čitateľ sám dopĺňal a skladal mozaiku nového poznania. Tak je nútený duchovne sa namáhať, čím sa jeho duch vyvíja a silnie. Preto je prirodzené, že na prvé čítanie nie je človek schopný prijať všetky poznatky a niektoré informácie sprvu odmieta. Pri ďalšom čítaní prijme už viac, aj tie, čo predtým nechcel, lebo sa mu postupne doplní ich zmysel. Zároveň objaví úplne nové detaily, ktoré si predtým vôbec nevšimol.
Kto si prečíta iba niektoré kapitoly, tomu kniha nič nedá, lebo mu budú chýbať súvislosti. Kniha je zostavená tak, aby čitateľ rástol postupne od najjednoduchšieho poznania až k nadľudskému. Iba ten, kto ju prečítal aspoň tri razy, vie, že sa nedá pochopiť úplne. Každým novým čítaním vyvstanú pred jeho duchovným zrakom nové obrazy ako otvorené okná do tajov stvorenia. Postupným napredovaním ducha sa pečate otvárajú jedna za druhou.
Tým, ktorých Posolstvo zraňuje a uráža, vysvetľuje sám autor: „Prísnosť je súčasťou čistoty, lásky a spravodlivosti. Kde chýba jedna z týchto vlastností, tam prísnosť zraňuje, lebo tam nie je niečo v poriadku.“
Napokon Syn človeka prišiel na Zem v úlohe sudcu, radcu, ale aj tešiteľa. Ako Sudca upozorňuje na chyby, ktorých sa človek v nevedomosti dopúšťa. Ako Radca radí, ako sa ich zbavovať. Ako Tešiteľ dáva nádej na zničenie, odstránenie temna a nastolenie novej ríše. A keďže je Duchom Pravdy, osvetľuje a napáda všetko nepravdivé.

Imanuel a jeho pôsobenie v stvorení:
Imanuel v bezbytostnej ríši je bezbytostný Boží syn, Duch svätý, tvorivá vôľa, súčasť trojice bezbytostného Boha.
Imanuel v božskej ríši je kráľ božského hradu grálu.
Imanuel v praduchovnej ríši je Syn človeka - Parsifal, kráľ praduchovného hradu grálu.
Imanuel v hmotnosti je Abd-ru-shin - Duch Pravdy, autor Posolstva grálu.

*

V Posolstve grálu je takmer každá veta výrokom, ktorý prebúdza, povzbudzuje a povznáša poznaniachtivého ducha. Uvediem aspoň niektoré:
1. Slúžim Bohu, a nie ľuďom. Preto dávam, čo ľuďom prospieva, a nie iba to, čo sa im páči.
2. Človek nemá veriť tomu, čo nemôže pochopiť. Inak otvára bránu omylom.
3. Väčšina ľudí sa domnieva, že ich život na Zemi nemá iný zmysel, než získavanie majetku a založenie rodiny.
4. Prianím sa nič nevykoná, až ozajstné chcenie je začiatkom činu.
5. Najväčší nepriatelia človeka sú: vypočítavý rozum a duchovná lenivosť.
6. Ľudia môžu slúžiť Bohu práve tým, čo pôsobením cirkvi neprišlo k životu - vlastným premýšľaním a skúmaním.
7. Jediná cesta k záchrane je cesta pravého poznania, ktorá vedie k presvedčeniu.
8. Národ, ktorý nechá svoje ženy pomužšťovať, je odsúdený na postupný zánik.
9. Ozajstná láska nedbá o to, čo sa druhému páči a čo je mu príjemné, ale bude sa riadiť tým, čo mu prospieva.
10. Kto chce len dobro a má čisté myšlienky, už našiel cestu k Najvyššiemu.
11. Pretože zákony v stvorení pôsobia samočinne, silou, proti ktorej sú ľudia úplne bezmocní, je len samozrejmé, že by ich človek mal poznať.
12. Nemiestnou povoľnosťou pestujete chyby blízkych aj nepriateľov a umožňujete ich ďalšie klesanie.
13. Z každého Božieho posolstva ste urobili náboženstvo. A to bola chyba. Náboženstvo ste postavili na vyšší stupeň ako každo-denný život. Tým ste oddelili Božiu vôľou od života, miesto toho, aby ste ich zjednotili.
14. Nestačí len poznať pravdu a veriť v ňu. Treba ju žiť a konať podľa nej, inak budeš na tom horšie ako ten, ktorý o nej nevie.
15. Človek nemá mlčky znášať a trpieť krivdu, lebo by tým podporoval a posilňoval zlo.
16. Náboženské smery sú putá zväzujúce slobodného človeka, lebo sa usilujú vtlačiť Stvoriteľovo dielo do foriem vytvorených ľudským myslením.
17. Viera musí byť viac ako len presvedčením. Musí sa stať skut-kom, čo znamená, že prenikne celým myslením, cítením aj konaním.
18. Božie posolstvo nemáte uctievať, ale používať!
19. Ľudia, ktorí už dospeli k určitému duchovnému poznaniu, nech si nemyslia, že konajú Bohu milý skutok, ak ho ponúkajú všetkým naokolo, aby tak rozšírili rad Božích stúpencov. Pomáhať sa má iba hľadajúcim!
20. Poslúchať Božiu vôľu neznamená nič iné, iba rozumieť večným zákonom a žiť podľa nich.
21. Učenie neprospieva duši, lebo naučené zanechá človek po smrti na Zemi spolu s telom, keďže mozog a myšlienky sú hmotné. Na druhý svet si berie duša iba to, čo prežila a precítila.
22. Iba nemožnosti vyžadujú slepú, ničím nepodopretú vieru. Lebo, ak je niečo možné, povzbudzuje to hneď k vlastnému rozmýšľa-niu.
23. Kde je Pravda, tam prichádza k slovu myslenie aj cítenie súčasne.
24. Každý duchovne slobodný človek hodnotí nové poznatky podľa toho, čo prinášajú, a nie podľa toho, kto ich prináša. Zlato je vždy zlatom, či ho má v rukách knieža alebo žobrák.
25. Spravodlivosť je láska a láska spočíva len v spravodlivosti.
26. Len otázkami sa nájde pravá cesta. Ľahostajnosť alebo násilné potláčanie pripomína otroctvo. Avšak Boh nechce mať otrokov.
27. Náuky a náboženstvá, ktoré si vyžadujú slepú vieru, sú mŕtve, a preto aj škodlivé.
28. Myslenie a cítenie zaniká iba tam, kde už nie je nič prirodzené, kde teda nie je ani pravda.
29. Zmysel pre krásu je prejavom doposiaľ skrytého poznania o dokonalosti.
30. Iba povznesenie vlastnej kultúry je ozajstným pokrokom pre každý národ. Vzostup sa musí budovať na vlastnom základe, a nie prijímaním cudzieho.
31. Pravá harmónia vo svete vzniká rozličnosťou národov, a nie úsilím, aby sa všetky stali rovnakými.
32. Duch má byť spojený s rozumom v správnom pomere, teda tak, aby vládol duch. Rozum má vytvárať možnosti, ktoré chce duch v hmote uskutočniť.
B
*

Ježiš pred smrťou tušil, že jeho protivník - Antikrist bude pokračovať v ničiteľskom diele, v prekrúcaní jeho výrokov a skutkov. Preto prosil svojho Otca o ďalšiu pomoc, o vyslanie Ducha Pravdy, aby do doby súdu neostalo ľudstvo bez duchovnej opory. Okrem Božieho syna by už žiaden vyšší duch nemal dosť síl na prerazenie odporu temna na Zemi. Preto mohol byť Duchom Pravdy jedine ďalší Stvoriteľov syn - Imanuel.
Okrem úlohy Sudcu bolo jeho ďalšou povinnosťou očistiť Ježišovo učenie od nesprávnych výkladov, ktoré cirkev pod vplyvom temna prijala a šírila. Duch Pravdy - Abd-ru-shin ako syn Stvoriteľa mal právo kritizovať nedostatky cirkví a zbaviť Božie pravdy pokrivenín. Preto súčasťou Posolstva grálu je vysvetlenie nejasností, nadprirodzeností a medzier, ktoré cirkev považuje za tabu - Božie tajomstvá. Rozoberme si aspoň niektoré z nich, o ďalších sa čitateľ dozvie priamo v Posolstve grálu.

1. Ježišovým príchodom na Zem sa „napasovalo" Izaiášovo proroctvo na Ježišovo telo. Izaiáš, ako jediný zo všetkých prorokov, spomína Mesiáša a jeho večné kráľovstvo na Zemi pod menom Imanuel, a to v 7. kapitole, 14. verši: „Panna počne a porodí syna a dá mu meno Imanuel.“ Toto meno zdôrazňuje aj v ďalšom texte, 8. kapitole, 8. verši: „...ó, Imanuel!“ Napriek úplne inému menu cirkev vykladá toto proroctvo ako udalosť, ktorá sa splnila Ježišovým narodením.
Imanuel však nemôže byť totožný s Ježišom, lebo Izaiáš v 7. kapitole, 16. verši píše: „Skôr, ako by chlapec vedel opovrhnúť zlým a voliť si dobré, teda ešte v jeho detstve, bude spustošená jeho krajina - Izrael. Pán privedie na teba a na tvoj ľud ...dní, akých nebolo...“ Táto predpoveď katastrofy sa za Ježišovho detstva nevyplnila, lebo tieto strašné dni majú nastať až v detstve Imanuela, ktorý príde znova na Zem ako budúci vládca novej ríše. Napriek tomu, že Izaiáš vo svojej knihe jasne rozlišuje Imanuela ako vládcu na Zemi od Ježiša ako služobníka Pána, vykladači Biblie spojili obe postavy do jednej. Je jasné, že k tomuto mylnému spojeniu došlo len preto, že sa úlohy Syna človeka pripisujú aj Ježišovi. Tak sa stal Ježiš nielen Synom človeka, ale ešte aj Imanuelom.
Keďže Imanuelovou vládou sa má na Zemi nastoliť spravodlivosť, teda „Božie kráľovstvo“, tvrdia vykladači Biblie, že od smrti Ježiša, ktorého stotožňujú s Imanuelom, už vlastne Božie kráľovstvo na Zemi existuje. Zlúčením oboch postáv musela cirkevná verejnosť prijať sebaklam, že už žijeme na Zemi ako v raji.
Izaiáš spomína Ježiša pod menom Pánov služobník. Jeho úlohou bolo priniesť ľuďom Svetlo - poznanie, a nie kraľovať na Zemi, ako kráľ. Izaiáš píše v 42. kapitole, 6. verši o jeho poslaní: „Ja, Boh som ťa povolal v spravodlivosť, urobil som ťa zmluvou s ľudom, svetlom pohanov, aby si slepým otvoril oči...“

Ježiš, podobne ako aj Duch Pravdy, Abd-ru-shin priniesli doteraz iba duchovné poznanie, ktorého sa majú pridržiavať tí, čo sa chcú dožiť Imanuelovej vlády. A tá ešte len bude v nastávajúcej tisícročnej ríši.

2. Nepoškvrnené počatie Božieho syna - Ježiša je jed-ným z tabu, ktoré sa obchádza s posvätnou úctou ako znak všemohúcnosti Boha. Podľa cirkevného výkladu Mária počala bez muža, teda bez pozemského oplodnenia. My sme si už podľa večných zákonov vysvetlili, ktoré fázy predchádzajú narodeniu človeka, ako aj to, že Stvoriteľ podobne ako autor počítačového programu nemôže obchádzať určité zákonitosti, ani večné zákony, i keď je ich Tvorcom. Keď prišiel Boží syn - Ježiš na Zem, musel sa im podrobiť, inak by tu nemohol žiť ako každý iný človek. Preto Máriu musel oplodniť pozemský muž. A tak sa aj stalo.
Jej život bol naplánovaný úplne inak, no temno ho zmenilo. Počatie sa podarilo podľa Božieho zámeru, ale na ostatné udalosti už mal väčší vplyv vládca temnôt. Mária sa zamilovala do mladého rímskeho vojvodcu, ktorý „náhodou" prechádzal cez jej rodisko. Napriek otvorenému nepriateľstvu medzi Židmi a Rimanmi obaja k sebe pocítili čistú a úprimnú lásku, ktorá sa usilovala o naplnenie. Stretli sa tajne, prírodou chránení pred zrakmi ľudí, a v najčistejšom citovom vzplanutí si prejavili vzájomnú lásku, ktorej plodom sa neskôr stal Ježiš. Riman sľúbil Márii, že po splnení svojej vojenskej povinnosti príde za ňou a vezme ju k sebe do Ríma. Mária súhlasila s tým, že bude naňho čakať.
Avšak temné vplyvy boli silnejšie ako pôsobenie svetlých duchov, lebo napriek vzájomnej túžbe sa už nikdy nestretli. Vždy, keď Riman prišiel do jej bydliska, Mária akoby „náhodou" bola práve inde. Obaja boli z toho sklamaní a nešťastní. Nevedeli, že sú obeťou nízkych síl, ktoré sa usilovali zničiť ich lásku, ako aj ich plod - Ježiša. Keď matka zbadala dcérino tehotenstvo, Mária sa jej priznala, že miluje istého Rimana, a že chce ostať slobodnou matkou dovtedy, kým sa jej milý neukáže. Matka sa obávala sklamania, a tak ju presviedčala, aby nečakala a čo najskôr sa vydala. V tom období bola slobodná matka hanbou a potupou, mohli ju dokonca ukameňovať. To vlastne chcel Lucifer dosiahnuť - zmariť tehotenstvo.
Napokon sa Mária zo zúfalstva podrobila matkinej voľbe a vydala sa za Jozefa. Keď sa nešťastný Riman pri pátraní po nej dozvedel o jej vydaji, viac sa neukázal. Obaja žili po celý život s otvorenou ranou v srdci, lebo na svoju čistú lásku nemohli napriek sklamaniu zabudnúť. Ježiš mal teda rímsku krv po otcovi a židovskú po matke. Preto sa svojím zjavom podstatne líšil od svojich rodákov, Židov. Pokušiteľ dobre vedel, že Ježišovo poslanie by malo úplne iný priebeh a účinok, keby sa prebudil do svojej úlohy ako slobodný rímsky občan s dobrou povesťou otca.
Ježišova matka mala podľa Božieho zámeru otehotnieť naozaj ako slobodná, bez manžela, aby jej tehotenstvo bolo čo najčistejšie, teda, aby sa v tom čase nestýkala s mužom. K jej potupe by nebolo došlo, keby sa stretávala so svojím vyvoleným, ktorého postavenie vzbudzovalo úctu. Keby pokušiteľ nemaril ich stretnutia, ktoré mali vyvrcholiť odchodom a svadbou v Ríme, splnili by sa aj tak predpovede prorokov, že Spasiteľ sa narodí v Betleheme. Tak ako boli spojení pod Božím vplyvom, tak by sa vďaka nemu našiel dôvod, pre ktorý by mali manželia ísť do Betlehema, aby sa tam Ježiš narodil.
Nijaké proroctvo nespomína, že Ježiš bude mať nevlastného otca. Jozef bol iba záchranným pásom pre Máriinu povesť, keď pokušiteľ prekazil stretnutia zamilovanej dvojice. Ak nemohla premôcť temno čistá láska, zvíťazila aspoň Božia pomoc - našiel sa náhradný otec, ktorý uveril anjelovi a svojmu poslaniu voči Ježišovi. Narodenie Ježiša z pozemských rodičov nijako nevylučuje jeho božský pôvod. Veď rodičia dávajú iba telo. Svätý duch, ktorý podľa Biblie vraj oplodnil Máriu, naozaj vstúpil do jej telesného zárodku v polovici tehotenstva. Miesto ľudského ducha sa do nej vtelil Boží duch, lebo Svätý značí Boží.

3. Ježišov a Máriin kult. V kresťanstve sa často kladie väčší dôraz na osobu Ježiša než na jeho dielo. Mnoho kresťanov lepšie pozná legendy, zázraky a úryvky z Ježišovho života ako jeho výroky, o ich uplatňovaní v bežnom živote už ani nehovoriac.
Ježiš napriek úcte k svojej matke nikdy nespomínal, aby sa ľudia modlili k Bohu cez ňu. Máriin kult je dielom pokrivenia, odvedenia pozornosti od Stvoriteľa, ignorovaním jeho prvého prikázania. Jej uctievanie je modlárstvom, ktoré je v ľuďoch všeobecne zakorenené oddávna. Jeho príčinou je vlastne neschopnosť ľudí spojiť sa s Najvyšším bez jasnej predstavy. Ježiš vedel o tejto ich slabosti, preto ľuďom ponúkal možnosť modliť sa k Bohu aj cez neho, lebo je jeho synom, teda Ním. Na viacerých miestach v Biblii je zapísané, že kto verí v neho, verí v jeho Otca. V tejto súvislosti však Máriu nikdy nespomenul. Preto Mária má mať úctu, ktorá jej prináleží len ako matke Božieho Syna na Zemi.
Mnohí budú možno namietať, že Mária im v ťažkostiach pomohla. Je to možné. Mária ako večný a dokonalý ľudský duch cíti a vníma všetky prosby a prednáša ich Stvoriteľovi a jeho pomocníkom na splnenie. Ale to nie je jej funkcia. Dochádza tu k podobnej situácii, ako keď zamestnanec prosí svojho kolegu, aby šiel zaňho požiadať riaditeľa o zvýšenie platu. Dokázal by to predsa aj sám alebo cez svojho nadriadeného, ktorý sa stýka s riaditeľom z titulu svojej funkcie. A túto úlohu má len Ježiš alebo Imanuel, lebo sú neoddeliteľnou súčasťou Boha. Bezbytostná časť ich božského jadra, ako sme už spomínali, sa nikdy neoddeľuje od Otca, je s ním vždy spojená, a to aj v čase, keď pôsobia ako samostatné bytosti alebo ľudia.
V čom sa odlišuje Boží syn od ľudského? Ľudský syn nie je duchovne spojený s otcom, má od neho len telo, inak je úplne iný, a preto nemusí v dospelosti podliehať otcovej vôli. Boží Syn nemá iné spojivo s Otcom, iba bezbytostnú časť, ktorá sa nedá oddeliť, preto je stále podriadený Otcovej vôli. Boží syn je teda naozaj Bohom. Napriek tomu, že je aj ním, svojho Otca si veľmi váži a uznáva ho ako Najvyššieho.

4. S Ježišovou osobou sú späté okrem zázračného uzdravovania aj zázraky založené na premene hmoty ako napríklad rozmnoženie chleba, rýb, premena vody na víno. V Biblii zaznačená udalosť, keď Ježiš dokázal nasýtiť tisíce poslucháčov siedmimi chlebmi a pár rybami, vysvetľuje Abd-ru-shin tak, že ich svojím slovom zaujal natoľko, že necítili hlad ani smäd. Je to iba obrazné podanie nasýtenia hladného davu. Veď takmer každý pozná pocit plnej sústredenosti, keď nepocíti hlad ani smäd.
Tieto zázraky spomínané v biblickom texte sú výplodom temného princípu, ktorého cieľom bolo odviesť rozumných ľudí od pravého Ježišovho poslania, lebo „zdravý" rozum ich nedokázal prijať. Preto sú len legendami, ktorými chceli ľudia zdôrazniť Ježi-šovu božskosť. Veď keby Ježiš naozaj dokázal premieňať hmotu, mohol by aj zostúpiť z kríža, alebo premeniť tvrdé klince na jemné, aby necítil bolesť.

5. Zmŕtvychvstanie Ježiša po troch dňoch bolo predpove-dané už dávno. Aj sám Ježiš to sľúbil apoštolom pred smrťou slovami, že odíde, ale o chvíľu príde zas. Po troch dňoch sa naozaj zjavil. No nezjavil sa v svojom hmotnom tele, ako by si to niektorí veriaci radi vysvetľovali, lebo to podľa večných zákonov nie je možné. V tom čase by musel žiť na Zemi druhý Ježiš, aby dokázal s jeho telom to, čo on dokázal predtým s Lazarom - donútiť jeho mŕtve telo, aby vstalo z hrobu. Keďže taký na Zemi nežil, musel sa Ježiš zjaviť len ako duša. Za túto alternatívu svedčia viaceré dôkazy priamo z Biblie:

- Ježiš vošiel po smrti cez zatvorené dvere k svojim apoštolom. Keby prišiel v hmotnom tele, nemohol by predsa prekonať hmotnú prekážku - dvere. Zákon rovnorodosti to nepripustí a napokon to Ježiš nerobil ani za života.
- Tí, ktorí ho po smrti videli, ho hneď nespoznali. Videli totiž len ducha, preto sprvu pochybovali, či je to on, alebo nejaký iný duch či anjel. Až keď sa im „prihovoril" , uverili, že je to Ježiš.
Z uvedených faktov jasne vyplýva, že Ježiš sa ukázal ako duša - v astrálnom tele, ktoré niektorí videli jasnejšie, iní menej, podľa otvorenosti ich jemnohmotného zraku. Astrálne telo, keďže je jemnejšie a priepustnejšie ako hmotné telo, nemá také pevné a jasné formy, preto Ježišove črty nemohli hneď spoznať.
Tak, ako apoštoli Ježiša videli astrálnym zrakom, tak sa s ním aj rozprávali pomocou astrálneho hlasu a sluchu. K prebudeniu astrálnych zmyslov väčšinou dochádza za veľkých citových pohnutí, napríklad po smrti milovaných osôb.
Tomáš nahmatal v Ježišovom astrálnom tele ranu v boku nie hmotnou rukou, ale astrálnou. Podľa zákona rovnorodosti by predsa telesne nemohol zacítiť astrálnu ranu. Podobne pozostalí necítia, keď sa ich po smrti dotýkajú duše milovaných, aby ich utešili, lebo dotyky duší nie sú rovnorodé s hmotou - ich telom.
- Podľa Lukášovho evanjelia, 24. kapitoly, 44. verša po svojom zjavení Ježiš hovoril apoštolom: „Toto je to, čo som vám hovoril, kým som bol ešte s vami, že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané... že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych...“ a ďalej: „Po požehnaní apoštolov ich Ježiš vyviedol von, vzdialil sa a vzniesol sa do neba k svojmu Otcovi...“
Vďaka svojej ľahkosti sa astrálne telo mohlo vzniesť a zmiznúť vo vyšších sférach Zeme, ale nie až k Stvoriteľovi. Tam sa vzniesol iba Ježišov duch, ktorého apoštoli nemohli vidieť, lebo človek nemôže vidieť ducha, iba dušu.

6. Ukrižovanie Ježiša. V II. časti Izaiášovho proroctva sa v štyroch piesňach spomína Ježiš ako Pánov služobník. Prorok uvádza, že ho ľudia odmietnu, potupia, zbijú a prebodnú, a že sa tak stane pre hriechy ľudí. Táto posledná časť vety sa pod vplyvom temna vykladala takým spôsobom, aby odlákala ľudí od pravdy. Príčina sa tu zamenila s následkom. Prijali taký výklad, že Ježiš prišiel na Zem na to, aby sa dal ukrižovať, lebo len svojou smrťou mohol zmyť hriechy ľudí.
Avšak podľa Abd-ru-shina Izaiáš mal varovať, že Ježiš zomrie pre hriechy ľudí, a nie, že ich svojou smrťou hriechov zbaví, alebo, že ich dokonca z nich vykúpi. Ježiš mohol ľudí oslobodiť od hriechov jedine poznaním, ktoré priniesol, a to tak, že vďaka nemu pochopia príčiny a dôsledky svojich vín. Pripomeňme si, že, podľa zákona o slobodnej vôli, každý znáša dôsledky za svoje činy sám, nikto iný ich nemôže niesť. Ani Boží Syn ich nemohol za nich zmyť ináč, jedine tak, že im ponúkal ich pochopenie.
Ježiš prišiel na Zem naozaj pre hriechy ľudstva čiže následkom ľudských hriechov. Keby si totiž ľudia neboli privolali temných duchov, nemusel by prísť. Preto aj zomrel v dôsledku hriechov ľudstva, a nie so zámerom, aby ich svojou smrťou vymazal. Keby to bola pravda, že svojou smrťou vymazal tieto hriechy, už by dvetisíc rokov vládol na Zemi pokoj, láska a spravodlivosť. Keďže však ľudia trpia rovnako ako predtým, znamená to, že ľudské hriechy nezmyl.
Boh vyslal súčasne s Ježišom mnohých pomocníkov, aby sa predišlo jeho predpovedanej krutej smrti. Ježiš prijal od Otca svoju úlohu aj s tým, že ak zlyhajú jeho pomocníci, bude musieť podstúpiť strašnú smrť. Tesne pred ňou však dúfal, že sa tak nestane, preto prosil svojho Otca, aby ho minul kalich tohto utrpenia, ako hovorí Matúšovo evanjelium, 26. kapitola, 39. verš. Keby Ježiš veril, že svojou smrťou vykúpi hriechy ľudstva, prijal by smrť odo-vzdane a nemodlil by sa na kríži k Otcovi, aby ľuďom odpustil ich zločin: „Otče, odpusť im, veď nevedia, čo robia.“ (Lukášovo evanjelium, 23. kapitola, 34. verš) alebo by Otcovi „nevyčítal“ „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil.“ Markovo evanjelium 15. kapitola 34. verš. Keby teda jeho smrť naozaj mala pomôcť ľuďom, neprosil by za odpustenie ich nesprávneho konania, ani by necítil sklamanie z toho, že ho Otec „opustil" .
Izaiášovo proroctvo o odmietnutí a prebodnutí Pánovho služobníka, ktoré zákonníci poznali, malo byť varovaním, aby to nedopustili, a nie ospravedlnením ich zločinu. Veď aj o Duchu Pravdy - Imanuelovi povedal Ježiš, že bude odmietnutý, a predsa ho ľudia prijali na celom svete, i keď nie masovo. Odmietnutie znamená vlastne to, že ho neprijme väčšina. Ježišova smrť sa teda dala predpokladať, lebo Luciferova moc bola silná, ale proroctvo malo pred ňou Židov varovať a zabrániť jej mali pomocníci, vtelení za tým účelom.

7. Očakávanie opätovného príchodu Krista. Zámenou, resp. zlúčením Ježišovej osoby so Synom človeka sa temnu podarilo v celej Biblii, nielen v evanjeliách, udržať tento omyl, ktorý mal a ešte len bude mať pre ľudstvo neblahé dôsledky. Tým, že sa pre cirkev stal Ježiš aj Synom človeka, stratila sa totožnosť pravého Syna človeka a cirkev bude donekonečna čakať na Ježiša ako na očakávaného hosťa, ktorý však nikdy nepríde.
V jeho mene sa dostavia tí, ktorí sa o tento omyl zaslúžili, a budú zvádzať ľudí Ježišovými výrokmi, zázrakmi a sľubmi, len aby si získali ich dôveru a moc.
Podľa Lukášovho evanjelia, 21. kapitoly, 8. verša Ježiš v súvislosti so súdom varuje: „Dajte si pozor, aby vás nezviedli, lebo mnohí prídu v mojom mene...“
Zvedení si neuvedomujú, že popieraním pravého Syna človeka sa sami vylučujú z existencie v jeho budúcom kráľovstve. Podpisujú si tým vazalský list pod vládu vyslanca temna, ktorý sa predstaví v mene Krista alebo ako jeho ctiteľ či vyslanec.
Napriek tomu, že o pravom Synovi človeka je v Biblii dlhý text, v Jánovom evanjeliu, 14. kapitole, 17. - 26. verši, kde sa spomína ako Duch Pravdy, existujú mnohé duchovné smery, ktoré neuznávajú Božiu Trojicu. Popierajú, že aj Svätý duch je osobou, ktorá prišla na Zem v osobe Ducha Pravdy, Sudcu, Radcu, Tešiteľa. Tým len dokazujú svoju obmedzenosť a zároveň sku-točnosť, že sa skrýva v ich radoch temno. Popieraním Svätého ducha ako osoby a vykladaním uvedeného textu v Biblii, že je to iba obrazný pojem, sa má zaprieť skutočný predstaviteľ Syna človeka - Abd-ru-shin. Temno na tomto omyle naďalej zotrváva, aby aj pri ďalších, ešte len očakávaných udalostiach ľudia nespoznali a neprijali pravého Syna človeka.
Prečo vlastne temnu na tom tak záleží? Veď je to nad slnko jasné:
Vládca novej ríše - Syn človeka - Imanuel zničí všetko temné, aby mohol konečne na Zemi zavládnuť mier a spravodlivosť.
Prečo by sa malo temno vopred vzdávať? Do poslednej chvíle bude skrývať pravého Syna človeka, ktorý sa má stať jeho premožiteľom. Keďže Ježiš už nepríde, nemôže byť ani bezprostredným nepriateľom temna, preto práve jeho osobu tak vyzdvihuje a zdôrazňuje.
Ak väčšina veriacich napokon prijme, že Ježiš nie je Synom človeka, temno sa okamžite dokáže preorientovať a bude svojich služobníkov vyhlasovať za Imanuelových vyslancov. Niektorí temní vodcovia už začali používať určité výrazy a pojmy z Posolstva, miešajú ich s Kristovými výrokmi a robia aj „zázraky" a liečia.
Podobne ako znalci Starého zákona nespoznali očakávaného Mesiáša - Ježiša, hoci sa s ním aj s jeho učením osobne stretli, tak aj teraz znalci Biblie nespoznali Syna človeka - Ducha Pravdy, hoci sa prejavoval podobne ako predtým Ježiš. Kritizoval nedostatky cirkvi, ale nie preto, aby cirkev znevážil, ale aby jej predstaviteľov prebudil z duchovnej povrchnosti.
Keby si cirkev priznala svoje chyby a omyly, na ktoré ich sprvu opatrne Abd-ru-shin upozornil, dokázala by tým, že jej ide o skutočné poznanie Boha a jeho Pravdy, a nielen o pozemský vplyv. Mlčaním a odmietaním Syna človeka jej predstavitelia dokázali, že im je postavenie medzi ľuďmi dôležitejšie, než Božia Pravda, teda že sú iba služobníkmi ľudí, a nie Najvyššieho.



18. kapitola.


Už od mlada vedie každého človeka jeho okolie k tomu, aby sa vo všetkom zdokonaľoval. Aj sa o to každý viac či menej snaží. Skrášľuje svoje telo hygienou, cvičením, stravou, ale aj oblečením. Zariaďuje si útulný domov a zaobstaráva si pekné a kvalitné veci. Dokonalosť a krásu prenáša aj do sfér duše. Usiluje sa zlepšiť svoje vlastnosti a schopnosti, bojuje s negatívnymi sklonmi, prispôsobuje sa etickým pravidlám a vzdeláva sa. Keď popri úsilí o dokonalosť dosiahne aj svoje túžby - postavenie, majetok, rodinu, stáva sa vo svojom prostredí obľúbeným a úspešným človekom.
Tesne pred smrťou, no zväčša aj skôr, už počas života, zistí tento spokojný človek, že jeho spokojnosť a vyrovnanosť sa prejavujú len na povrchu, že sú zdanlivé. Vo vnútri ho tlačí nevedomý strach, úzkosť, niekedy aj ľútosť nad tým, že raz toto všetko, o čo sa celý život usiloval, stratí. Jeho obavy sú oprávnené. Veď zdokonalením tela a duše vyvinul iba obaly ducha, ktoré naozaj podliehajú zániku. Tento úspešný človek väčšinou nemal čas sa dozvedieť, že obávaný zánik môže sám ovplyvniť, preto sa domnieva, že mu neostáva nič iné, iba sa s koncom - zánikom zmieriť a nemyslieť naň. Tak sa po celý život vyhýba samote a tichu, lebo vtedy tieto potlačené pocity vychádzajú na povrch a dožadujú sa odpovede na otázku: „Aký zmysel má zdokonaľovanie, keď všetko raz pominie?" Keďže uspokojivú odpoveď nenachádza, nepríjemné pocity potlačí ako niečo zbytočné, rušivé. Aby sa nedrali von, prehlušuje ich prácou, zábavou, televíziou, športom a všeličím iným, len aby neostal s nimi sám, len aby na ne zabudol.
V pokojných chvíľach sa mu z podvedomia vynára túžba - žiť čo najdlhšie, ba aj večne, no hneď ju zaháňa rozumovými argumentami, že také dačo predsa nie je možné. Tento rozpor ho dusí a sužuje. Jeho vnútro baží po večnosti, ale jeho „vzdelaný" rozum mu tvrdí opak: " Večnosť neexistuje, iba zánik. Preto užívaj, pokiaľ sa dá." A tak márni svoj voľný čas užívaním namiesto toho, aby hľadal odpoveď na otázku, kde sa vzala túžba po večnosti. Nevie, že vyviera z jeho ducha, ktorého nechce priviesť k životu, lebo neverí, že existuje.
Keď sa takéhoto človeka spýtate, prečo sa narodil, povie vám, že preto, aby bol spokojný alebo, že to chceli jeho rodičia. Vôbec netuší, že to chcel sám, a že oni mu len pomohli k tomu, aby svoje želanie na Zemi uskutočnil.
Takmer každý z nás je ovplyvnený nejakým názorom o živote po smrti, i keď si to často ani neuvedomuje. Buď si myslí, že po smrti už nič neexistuje, alebo že sa dostane ako duša do neba, či do pekla. Niekto zas verí, že žije viackrát, avšak nevie, kedy sa jeho opakované životy dovŕšia.


*


Čo je to vlastne večnosť, večný život? Dnešný človek by chcel poznať všetky príčiny a súvislosti, aby mohol uveriť či presvedčiť sa. Nebo, peklo a očistec sú pojmy, ktoré mu nič konkrétne nehovoria, hoci obrazne večnosť vyjadrujú. No nedávajú o tom jasné vysvetlenia, a tak sa vynárajú oprávnené pochybnosti a nedôvera. Ako sa dá teda vysvetliť večnosť? Rovnako, ako si vysvetľujeme všetky duchovné procesy a pojmy - pomocou večných zákonov. Najväčšou prekážkou pre pochopenie večnosti je ignorovanie opakovaných životov na Zemi.
Viera v jediný život je predsa jasným dôkazom nespravodlivosti, ktorá sa nedá zlúčiť s Božou dokonalosťou.
Zoberme si len jeden extrémny prípad: Ako môže psychicky retardovaný človek dospieť k dokonalosti, keď má len jeden život, v ktorom nie je schopný nič chápať ani urobiť? Načo sa potom narodil? Keby si mal každý sám vybrať na zdokonalenie len jeden život, iste by si nevybral takýto. Ak to však určuje Boh, určite by sa cítil sklamaný a ukrivdený, že práve on dostal takýto život. Trápil by sa mučivou otázkou: Prečo práve ja mám byť taký? Každý jav má však svoju príčinu a tá je koreňom poznania. I keď tú príčinu človek nepozná, cíti, že existuje. Preto sa na ňu pýta. V tomto prípade ju predstavuje nejaký život predtým, ktorý dotyčný „zbabral" . Veď už vieme, že každý dostal na začiatku rovnako.
Vráťme sa k obdobiu, keď človek začal žiť svoj prvý život. Vieme už, že ducha nezdedil od rodičov, ale že pochádza zo Stvoriteľovho vyžarovania. Vo forme zrazeniny sa toto žiarenie valilo zhora nadol a formovali sa z neho rôzne svety a zárodky.
Duchovný zárodok človeka potrebuje v záujme svojho vývoja odísť čo najďalej od Svetla, do najchladnejšej a najnižšej časti stvorenia - do hmotného vesmíru, ktorý bol na ten účel preňho stvorený.

*


Duchovný zárodok, sa z božskej ríše dokotúla ako nevedomý do duchovnej ríše. Odtiaľ, podľa zákona pohybu, klesá, neuvedomujúc si seba samého, cez bytostnú ríšu. Tu dostáva dva obaly, pomocou ktorých sa prebúdza k vedomému životu. Z jedného sa vyvinie kvet, ktorý ho chráni pred vonkajšími vplyvmi, a z druhého obalu sa sformuje dieťa - duša. Detská duša dospieva vo vyšších jemnohmotných svetoch za láskavej opatery ženských bytostí. V nižších úrovniach jemnohmotnosti príde do styku aj s mužskými opatrovateľmi a učiteľmi. V každej úrovni sa obaľuje duchovný zárodok rovnorodým plášťom, preto v skutočnosti má ľudská duša omnoho viac obalov, než sme na začiatku spomínali. Všetky musí vyvinúť do ľudskej podoby, aby do seba zapadli. V prvej fáze vývoja duchovného zárodku sa teda tvorí duša v ľudskej podobe.
Do dospelosti dozrieva prechodom cez hrubohmotné svety, kde dostáva hrubšie a ťažšie obaly. Keď doputuje na najspodnejšiu planétu v hmotnosti - na Zem, ktorá je najhnutnejšia a najťažšia, nastane vo vývoji ducha dôležitý a rozhodujúci obrat. Prijíma najhrubší obal - hmotné telo a stane sa človekom. Ako dar dostane mnoho životov, aby mal dosť času a možností zdokonaliť svojho ducha.
Dovtedy ešte len málo vyvinutý duchovný zárodok sa začne v hmotnom tele pod tvrdými nárazmi prebúdzať a rásť. Človek musí bojovať o prežitie s poveternostnými vplyvmi, s prírodou a jej tvormi, s chorobami a inými nebezpečenstvami. Na vývoj jeho ducha pôsobia aj psychické podnety - vývoj reči, avšak aj nedorozumenia s ľuďmi, osudové rany, boj s temnom a pod.
Viacerými životmi sprvu maličký duchovný zárodok rastie do ľudskej podoby a zapĺňa postupne celú dušu a telo.
Po každej pozemskej smrti vyčkáva duch v podobe duše na ďalšie vtelenie v astráli, kde, podľa zákona pohybu, pokračuje vo svojom vývoji.
Duša sa vracia na Zem, do hmotného tela dotiaľ, kým nevyvinie svoj duchovný zárodok do samostatnej duchovnej osobnosti, ktorá ovláda dušu aj telo. To môže dosiahnuť iba vtedy, keď si človek uvedomí, že má aj ducha. Pokiaľ to nevie a žije len telesným a duševným životom, teda najmä pre pozemské potreby a starosti, nemôže, prípadne nestihne dostatočne vyvinúť svojho ducha. Čas na jeho vývoj je totiž ohraničený, nie je nekonečný. Zem je najdôležitejšie miesto vo vesmíre, lebo tu sa rozhoduje o ďalšom bytí alebo o zániku ducha. Má tu iba dve možnosti:
Buď sa vracia do duchovnej ríše po ukončení duchovného vývoja ako večná duchovná osobnosť,
buď na Zemi, počas súdu, zaniká ako neschopný ďalšieho duchovného vývoja.
Hmotné telo je teda najťažšou skúškou pre ducha. Alebo sa duch vyvinie natoľko, že ovládne dušu, alebo sa nechá ovládnuť telom a dušou, keď zanedbá ducha. Dnes stojíme na hrane tohto obdobia.
Takisto ako človek aj Zem má ducha, ktorý musí do určitej doby dozrieť. Počas svojho vývoja sa Zem postupne zbavuje svojich hmotných obalov v dráhe rozkladu. Človek, ktorý nestihne dovtedy vyvinúť svojho ducha na Zemi, už nemá kde dokončiť vývoj. S rozpadom hrubej hmoty zaniká totiž aj jemnohmotnosť.

*

Vráťme sa teraz späť k človeku, ktorý stihol do rozkladu planéty vyvinúť vlastného ducha z maličkého zárodku do vedomej duchovnej osobnosti, ktorá vyplnila celú jeho dušu a telo. Podarilo sa mu zavŕšiť cieľ a zmysel svojich životov - jeho duchovný zárodok sa stal večnou osobnosťou, schopnou života aj bez tela a duše.
Odchádza do rovnorodého prostredia - do duchovnej ríše. Prechodom cez vyššie svety hmotnosti sa postupne zbavuje duševných obalov, ktoré vyvinul pri zostupe dolu. Pri tomto procese ešte zdokonaľuje ďalšie svoje schopnosti, lebo na Zemi nemal možnosť prejaviť a zaktivovať všetky. Zdokonaľovaním sa stáva duch stále žiarivejším, jasnejším, a tým sa samočinne spaľujú jeho jemnejšie a jemnejšie obaly duše. Keď prejde všetky hrubohmotné svety, prechádza podobným spôsobom cez všetky jemnohmotné svety ako vedomá osobnosť, ktorá sa vracia z dlhej cesty po svete domov, obohatená mnohými poznatkami a skúsenosťami. Tie ju poznačili a vtisli jej pečať jedinečnosti.
V súde, v ktorom sa práve nachádzame, jemnohmotnosť zaniká a preto musí byť duchovný zárodok natoľko vyvinutý, aby sa po smrti dokázal vzniesť, „vzlietnuť" až do duchovnej ríše.
Pri vstupe za prah duchovnej ríše postupuje takisto viacerými úrovňami, až sa, podľa zákona rovnorodosti, zastaví na určitom mieste, kde sa „usadí" ako vo svojom domove. Stane sa vítaným členom nového sveta, kde vládne už iba dokonalosť. Tu duch takisto miluje, ale omnoho hlbšie a precítenejšie ako na Zemi a bez potreby telesného zblíženia, lebo jeho láska vyviera priamo z dokonale vyvinutého ducha. Blaženosť duchovnej lásky si nemôže pozemský človek vôbec predstaviť, lebo ho v tom obmedzuje telo a duša a ešte nedostatočne vyvinutý duch. Aj v duchovnej ríši existujú užšie a širšie vzťahy. Smiech a radosť sú prirodzeným prostriedkom komunikácie. Práca tu nie je povinnosťou, ani sa nedostáva za ňu plat. Každý robí len to, na čo sa najlepšie hodí a čo mu robí radosť. Preto to robí dobre a rád.
Keby všetky procesy pri vývoji ducha neprebiehali samočinne, podľa večných zákonov, kde neexistuje žiadna možnosť obchádzania ani uprednostňovania, mohol by do duchovných svetov prekĺznuť nie celkom čistý duch a spôsobil by tam chaos a nedokonalosť, ako je to v hmotných svetoch. Preto fungujú večné zákony presne a neľútostne spravodlivo. Je to záruka bezpečnosti v duchovných svetoch.

*

Duch človeka prežíva po ukončení každého pozemského života akoby súd. V prítomnosti svojho strážneho ducha, ktorého vidí po smrti buď ako svetlo, alebo ako žiarivú bytosť, sa mu premietne v obrazoch „film" jeho života. Znova prežíva všetky deje a udalosti, dôležité z hľadiska jeho duchovného vývoja. Popri tom zároveň vidí aj dôsledky, ktoré nimi spôsobil iným ľuďom - radosť, pomoc, ale aj utrpenie, chorobu či smrť a pod. Je konfrontovaný najmä s tým, čo si počas života na Zemi nedokázal alebo nechcel uvedomiť, prípadne objektívne prijať. Súdom získa duch človeka komplexné poučenie z predchádzajúceho života, lebo vidí zmysel a následky svojich pohnútok a činov. U každého prebudí toto videnie ľútosť nad svojimi chybami a s pocitom zaslúženej „odmeny" alebo „trestu" odchádza buď do astrálu, alebo vyššie do jemnohmotnosti, kam ho vedú nitky bytostných. Tam pokračuje vo vývoji podľa spätných účinkov - buď odpykávaním, alebo ďalším zdokonaľovaním a vzdelávaním.
K rozhodnutiu o novom vtelení (inkarnácii) dospeje vyspelejší duch sám, avšak za pomoci vyšších duchov, ktorí ho zladia s osudmi jeho budúcich rodičov. Menej vyspelý duch podlieha iba rozhodnutiu vyšších duchov. Pri každej inkarnácii sa duša znova obaľuje hmotným telom, čo spôsobuje zabúdanie na svoje úlohy, chyby a previnenia. Keď sa človek na Zemi zdokonaľuje iba na povrchu, iba na úrovni tela a duše pod jediným vládcom - rozumom, zabudne na všetky zámery a úlohy, ktoré si na onom svete predsavzal. Zanedbávaný duch si podľa zákona rovnorodosti nemôže na ne spomenúť.
Napriek tomu mnohé z nich človek predsa uskutoční, ale len vďaka tomu, že mu ich vyšší duchovia pripomínajú - vnuknutiami, snami, náhodami, či nečakanými situáciami. Ak na ne nereaguje, pripomenú sa mu silnejšími podnetmi vo forme osudových rán a udalostí. I keď to býva často ťažké a stresujúce, v konečnom dôsledku mu to prinesie úžitok, lebo sa duchovne prebudí a aspoň čiastočne pokročí. Niekto ich prínos pochopí ešte za života, iný až po smrti.

*

Veľkú pomoc pri vývoji ducha by mohli poskytnúť rodičia, keby od detstva venovali dieťaťu dostatok pozornosti, lásky a dôslednosti. Jeho duch by sa ľahšie rozpomínal v pravom čase na svoje úlohy a nerobil by v živote zbytočné chyby. Avšak, keď väčšina rodičov vyvíja iba svoje pominuteľné obaly, čiže telo a dušu, ako môže vyvíjať ducha svojich detí? Iba rovnorodosť sa môže spájať a pomáhať si. No my už vieme, že zlo slúži zároveň aj dobru, ak ho človek správne využije. Preto, kto v sebe nosí silnú túžbu po duchovnom zdokonalení, ten sa neminie cieľa, i keď mu zlyhajú pomoci, ktoré na ten účel dostal. Nezáujem a povrchnosť rodičov vyvolá u neho síce psychické traumy a šoky, ale práve tie ho môžu duchovne prebudiť a podporiť v raste.
Negatívne pocity ako krivda, nenávisť alebo pomsta ho psychicky zaťažujú a brzdia vo vývoji, kým odpustenie a pozitívne naladenie ho duchovne dvíha v ústrety pomoci zhora. Takýto osamelý, nikdy sa nevzdávajúci bojovník napokon prekoná vlastnú slabosť. Keďže musel vyvinúť viac úsilia ako mal, ušetrí si odpykávanie iných vín. Vyšší duchovia vedia o všetkom a nik neostane pri zúčtovaní ukrátený. Keď človek splní svoje životné ciele aj bez pomocníkov - rodičov, neznamená to, že oni sú tým zbavení následkov svojho zlyhania. Veď večné zákony fungujú spravodlivo a dôsledne.
Dlhý život je darom, lebo človek má viac možností a času na odpykanie vín a uskutočnenie svojich úloh. To však neznamená, že skorá smrť je trestom. Pre niekoho môže byť ukončením utrpenia a prechodom do lepšieho sveta, pre iného zas karmickou odplatou. Pre ďalšieho môže byť predčasná smrť milosťou, ak nejde v živote správnym smerom a namiesto napredovania klesá. Aby sa opätovne karmicky nezaťažil, berie sa mu smrťou možnosť ďalších chýb, ak si úpadok nespôsobil vlastnou vinou.
Iba ten človek dokáže byť v živote vyrovnaný, ktorý si plní svoje životné úlohy. To mu dáva pocit zmysluplnosti, i keď je niekedy osudom stíhaný viac než ostatní. Tí, ktorí na Zemi venujú všetok čas iba práci a zábave, prípadne zdokonaľovaniu tela a duše, teda pominuteľných obalov, si nespomenú na svoje duchovné úlohy a stávajú sa ľahkou korisťou temných, ktorí ich odvedú od možností večného života. Preto nie každý duch sa stane večným. Najdôležitejšiu úlohu pritom zohráva slobodná vôľa človeka, ktorá rozhoduje, či chce stúpať hore, byť svetlým a žiť večne, alebo klesať dolu, byť temným duchom a žiť len niekoľko životov na Zemi.

*

Keď sa dostane planéta do dráhy rozkladu, prejavuje sa to na mnohých miestach ako rozpad hmoty vo forme zemetrasení, výbuchov sopiek, záplav a pod. Človek by mal vtedy venovať viac úsilia duchovnému rastu, lebo veľa času mu už neostáva. Kto ho zanedbá, jeho slabý, málo vyvinutý duch nebude schopný po smrti, v čase súdu, uniknúť do vyšších sfér. Dostane sa do rozkladu hmoty, lebo astrál a celá jemnohmotnosť, nielen zemská, zaniknú. Bude musieť bolestivo prežívať stratu hmotných aj duševných obalov, pretože jeho duch ostane pripútaný k telu - nemá kam odísť. Rozpad tela a duše je spätý s premietaním vlastných „filmov" zo všetkých existencií a trvá približne tisíc pozemských rokov. Čiastočne vyvinutý duch od strašných bolestí a múk stráca vedomie, postupne umiera, až prestane existovať ako živá duchovná bytosť. Napokon sa scvrkne do pôvodného tvaru nevedomého zárodku, ktorý sa podľa zákonov tiaže a rovnorodosti vznesie do miesta svojho pôvodu - do duchovnej ríše, kde sa spojí s nevedomou duchovnou zrazeninou. Riadiaci duchovia ho vymažú z Knihy života, lebo jeho osobnosť nedokončila sľubne začatý vývoj na Zemi a prestala existovať.
Skutočný zánik však nejestvuje, dochádza iba k triedeniu. Podľa zákona rovnorodosti sa oddeľuje živý duch od neživej hmoty. Ak duch nedokončil vývoj, rozkladá sa s hmotou na pôvodné základné prvky. Avšak živý, dobre vyvinutý duch, sa ako celistvá osobnosť rýchlo zbaví hmotných obalov a vznesie sa do vyšších úrovní, do duchovnej ríše.
Na Zemi sa teda odohráva posledný súd pre ducha, lebo Zem je najspodnejšou a najhrubšou planétou zo živých planét. Pod ňou sú už iba planéty, ktoré sú v rozklade, ťažšie a takmer mŕtve. Tí duchovia, ktorí sa nedokážu vzniesť do duchovnej ríše v čase súdu, keď zanikne jemnohmotnosť, môžu dokončiť svoj vývoj na týchto nižších planétach, ale budú to tam mať omnoho ťažšie. Ľudia a duchovia, ktorí majú ťažké karmické viny voči spolublížnym, ako aj padlí anjeli budú mať zamedzený vstup na nízke planéty. Keďže astrál a jemnohmotnosť zanikli, ostanú v oblasti Zeme a dostanú sa do tisícročného rozkladu. To je vlastne cieľ súdu, aby nenapraviteľní temní zanikli a nemohli už ľudstvu škodiť, lebo mali dosť životov na to, aby sa zmenili.
Kto prejde touto najťažšou skúškou v hmotnosti, už mu nehrozí pád, pretože cesta späť do duchovnej ríše je už ľahšia, prekážky jemnejšie, ako boli na Zemi. Je to radostný návrat do svojho domova.

*

Pri prirodzenom rozklade planéty, ktorý nastáva postupne, dlhým vývojom, odchádzajú z planéty po zavŕšení vývinu najprv duchovia, potom odumiera príroda a napokon sa rozpadáva hmota. Avšak neprirodzeným poklesnutím sa naša planéta dostala do rozkladu predčasne. Ostalo na nej ešte mnoho živého, čo nestačilo ukončiť vlastný vývoj, a tak dochádza pri rozklade k stratám a utrpeniu mnohých nevinných tvorov - ľudí, zvierat a rastlín. Zem sa ocitla v podobnej situácii ako človek, ktorého v zrelom veku, plného tvorivých síl napadli nebezpečné mikroorganizmy, a preto mu hrozí smrteľná choroba. Temní duchovia ako paraziti napadli Zem a snažia sa ju zničiť aj so všetkým živým.
Rozklad planéty sa prejavuje aj na ľuďoch, na ich tele zníženou odolnosťou, na duši pokrivením hodnôt, ako aj v ich činnostiach.
V hospodárstve sú jeho prejavom rôzne krízy: v jednej časti sveta nadbytok tovaru a peňazí, v inej ich nedostatok. Napriek úsiliu o vytvorenie rovnováhy k vyrovnaniu nedochádza, lebo temní tomu zamedzujú. Tí, čo podvádzajú, bohatnú, a tí, čo poctivo pracujú, na nich doplácajú. Najviac sa darí odvetviam, ktoré vôbec nie sú užitočné pre duchovný vývoj ľudstva a iba viažu veľké finančné hodnoty. Podporujú tento rozpad, hoci sa všeobecne tvrdí opak, že bez nich by už normálny život ani nemohol existovať.
Zamyslime sa napríklad nad tým, aký ďalší vývoj môže stihnúť človeka, ktorý už prestal v duchu alebo ručne počítať a robiť aj tie najjednoduchšie úkony a všetko prenecháva len kalkulačke a počítaču. Ako sa môžu vyvíjať jeho pamäťové a kombinačné schopnosti, keď ich vôbec nepoužíva? Bez týchto umelých pomôcok už nedokáže ani pracovať, ani plánovať, ani rozmýšľať. A o to práve ide. Načo majú ľudia sami uvažovať? Aby prišli na to, že sa rútia do rozkladu, a že sa stali obeťou čiernej mágie v modernejšom rúchu?
Média diktujú, čo má človek robiť, čo je preňho správne, čo zdravé a čo užitočné. Keďže médiá sú závislé od množstva finančných prostriedkov, riadia ich nie tí tvoriví, ale tí, čo ich platia. A oni majú iba pozemské ciele - návrat a znásobenie ich investícií. Určujú, čo sa má ľuďom v médiách ponúkať, ako sa majú vzdelávať a zabávať. Médiá sa stávajú čoraz viac reklamnými agentúrami než inštitúciami sprostredkujúcimi objektívne poznanie. Ak sa niekomu podarí do programu „prepašovať" niečo duchovné a cenné, okrešú to tak, že zvyšok prinesie viac nepochopenia a škody ako úžitku.
Kto si ešte zachoval určitú duchovnú nezávislosť, prišiel na to, že celá elektronika v našom živote vyvolala okrem stresu ešte viac zmätkov a problémov, než bolo predtým. Pritom jej priekopníci sľubovali zjednodušenie a sprehľadnenie všetkej práce a celého života. Jej zavedením sa jednoduché veci síce zjednodušili, no dôležité a zložité sa ešte viac skomplikovali a zastreli. Preto nedostatok času, chaos a byrokracia sa stali symbolom počítačovej éry. Celé hodiny strávené denne pri televízii alebo počítači ochudobňujú človeka o čas na iný vývoj - duchovný.
Moderný človek si stále sťažuje na nedostatok času, ale ani ho nenapadne, že ho má viac ako kedysi, len si ho nevie rozumne rozdeliť a zužitkovať.

*

Pozrime sa bližšie, ako pôsobí rozklad v spoločenských vzťahoch. Každý z nás už prešiel toľkými sklamaniami, nepochopením a podrazmi, že už neverí nikomu. Dokonca ani tomu, kto by mu mohol naozaj pomôcť. Nedôvera a z nej vyplývajúce nedorozumenia a nevraživosť sa stali našimi spoločníkmi v každej oblasti medziľudských vzťahov. Stratili sme schopnosť prirodzeného vyciťovania, lebo ak sme naň aj stavili, neskôr sme zistili, že to nebol cit, čo nás zviedol, ale rozum. Raz nás vedie svetlý duch, inokedy zas temný, ale obaja sa prejavujú takmer rovnako. Ako má teda človek rozoznať, kedy mu ktorý radí? Nevieme už spo-znať, čo je pravda a čo lož. Žiaľ, väčšina žije v blaženom domnení, že to vie rozpoznať.
V politike sa postupujúci úpadok prejavuje tým, že ľudia sú s každým vedúcim činiteľom nespokojní. Tento jav sa rozšíril už v celom svete. Temní vyvolávajú v politických stranách rozbroje, zmätky a chyby, ktoré sa potom všetky zvaľujú na nevinného. Ich cieľom je zvrhnúť tých schopných a dosadiť temných, čo privedú ľudí falošnými sľubmi do kríz, vojen a smrti.
Ľudia sa v čase súdu správajú ako pokazené hodiny, ktoré síce idú, ale čas ukazujú nesprávne. Človek si myslí, že keď stále niečo robí, je užitočný a cenný. Nemá čas na zvažovanie a rozlišovanie. Svoju pokrivenosť si mnohí ľudia vôbec neuvedomujú. Žijú len preto, aby prežili. Meradlom normálnosti je väčšina, lebo žije podobne - len pre dnešok.
Zákon rovnorodosti len potvrdzuje, že keď sa rozpadáva Zem, tak aj to, čo je na nej, musí prechádzať premenou, rozpadom. Iba to, čo je s hmotou nerovnorodé, sa môže vyhnúť tomuto procesu - a to je duch. Ducha sa nemôže dotknúť rozklad hmoty, pokiaľ je dostatočne vyvinutý a živý. Len, keď spí si neuvedomuje seba samého, stáva sa obeťou hmoty, lebo vtedy nad ním prevládne.
Kto teda ešte vníma chaos a príčiny rozkladu okolo seba, ten nie je jeho súčasťou, ten je nad ním. Má ešte šancu uniknúť, vzdialiť sa od rozkladajúcej sa masy väčšiny, ktorá tento proces nevníma, lebo sa už sama stala jeho súčasťou. Duch, ktorý svojou veľkosťou zaplnil celú dušu aj telo, preduchovnil ľudí natoľko, že sa stali odolní voči počiatočným rozkladným procesom. Preto sú títo jedinci ešte relatívne duševne aj telesne zdraví a duchovne vnímaví. Vidia a cítia to, čo druhí ani len netušia.
Zostrenie protikladov dobra a zla je v čase rozkladu prirodzeným prejavom triedenia duchov na ľudí duchovných a hmotných. Buď ich nespravodlivosť, nedostatok, utrpenie a zlo postaví na stranu svetla, teda večného života, alebo ich stiahne do tmy, do zániku.
Pre tých, čo sa snažia o vývoj ducha a nepodľahli Luciferovým lákadlám, má pokušiteľ prichystané ďalšie pasce - duchovných učiteľov, jasnovidcov, liečiteľov a vzdelaných mágov. Ich zázračné schopnosti majú byť najpresvedčivejším dôkazom toho, ako ľudstvo duchovne „pokročilo" . Nik necíti, že ich verejné predvádzanie sa a povrchné zliepanie jednotlivých útržkov právd je len maskou, ktorá má zmiasť tých, čo sa ešte nedali zviesť. Svetlé výnimky majú však tie isté znaky, preto iba vnútorná čistota človeka je kľúčom k ich rozlíšeniu.

*

Ako sa mohlo dostať temno aj do náboženstiev a duchovných smerov, keď ich vyznávači chcú len dobro a poznať iba čistú pravdu? Jedine rovnorodým spôsobom - povrchnosťou a klamstvom. Pretože mnohí z tých, ktorí sa nazývajú hlboko veriaci alebo vysoko duchovní a len pravdu hľadajúci, sú nimi iba v kostole alebo pri čítaní duchovnej literatúry. Svoje ideály si ponechali naozaj len ako ideály, nepreniesli ich do bežného života. Cenia si ich iba u druhých, pretože v sebe ich nedokážu naplniť. Sú vlastne schizofrenikmi, ktorí knihu považujú za jedno a život za niečo druhé. Táto ich povrchnosť, lož a pretvárka sa im zákonom spätného pôsobenia vrátia v tom, že aj oni budú oklamaní. Buď sa dajú zviesť na nesprávnu cestu, alebo sú neustále pod vplyvom temných, ktorí nimi manipulujú a podvádzajú ich podobne, ako oni zavádzajú iných.
Ktoré náboženstvo alebo duchovný smer je ten pravý? Ako človek vôbec spozná, čo je pravda a čo lož, keď sa prelínajú všade, len v inom pomere? Žiaľ, v dobe rozkladu sa pokazil aj meter čiže človek, ktorým sa pravda vždy merala. Už takmer nikto nevie správne vyciťovať a hodnotiť. Aj keď ukážete ľuďom tú najčistejšiu pravdu priamo od Boha, aj ju jasne a dôsledne vysvetlíte, aj tak ju väčšina nepochopí a bude o nej pochybovať. Zákon rovnorodosti zabráni jej všeobecnému prijatiu, lebo na to, aby človek čistú pravdu spoznal, pochopil a aj uskutočňoval, by musel byť sám dostatočne čistý a pravdivý. Avšak dnešný človek je pokrivený všelijakými dogmami a rozumovými špekuláciami. Ťažko prijme niečo, čo sa vymyká jeho doterajším názorom, lebo všetko porovnáva len s nimi.
Nečestný a neúprimný človek sa nikdy nestane priateľom úprimného a pravdivého človeka, aj keby to obaja chceli. Zákon rovnorodosti to vylúči. Iba keby sa jeden z nich stal taký ako ten druhý, iba vtedy môžu byť rovnocenní priatelia. A to isté platí pri rozlišovaní pravdy. Pokrútený a neúprimný človek nikdy nespozná a nepochopí to, čo je rovné, priame a pravdivé, lebo mu je to cudzie, nerovnorodé.
Každý prijme len takú pravdu a znesie jej len toľko, do akej miery je sám rovný a pravdivý.
No vždy sa nájdu výnimky. Preto ani tento kľúč nie je univerzálny. Aj bezcharakterný človek, ktorého skutky sú všetkým iným, len nie dobrom a pravdou, dokáže pochopiť pravú a čistú pravdu. Avšak jeho „trestom" je, že ju nedokáže realizovať ani pri najlepšej vôli, lebo temno má nad ním väčšiu moc, než má sám nad sebou. Pripútal sa k nemu svojimi nečistými skutkami a pohnútkami, prípadne sklonmi. Preto mu je pochopenie pravdy nanič, nezachráni ho.
Aby teda človek rozpoznal pravdivé náuky od nepravdivých, musí najprv zhodnotiť sám seba. Mal by si priznať, že aj on klame a podvádza, a nielen iní jeho. Ak si uvedomí, ale nie iba raz, ale stokrát, že aj on luhá, až potom sa zbaví svojej pokrivenosti, nečistoty a stane sa pravdivým. Podľa zákona rovnorodosti bude už schopný prijať čírejšiu pravdu aj ju uplatniť, lebo sám bude čistejší.

Pravda je len jedna, preto sa prelína všade, všetkými náboženstvami a smermi, až na určité odchýlky, ktoré tam pridali vychýlení alebo temní ľudia.
Keby sa ľudia neboli odklonili od správneho smeru, nepotrebovali by toľko náboženstiev. Množstvo duchovných smerov je prejavom duchovnej degenerácie. Každý sa, podľa zákona rovnorodosti, pripojí k takému náboženstvu, ktoré mu je najbližšie - najrovnorodejšie.
Čistá pravda je pre pohodlných, deformovaných a nepravdivých ľudí neuveriteľná, neprijateľná, až neznesiteľná. Spoznali sme to na príklade ľudí, ktorí prišli osobne do styku s Božími synmi. Ich čistotu a pravdivosť nedokázali stráviť. Iba tí najčistejší, ktorí sa neriadili rozumom, ale citom, teda duchom, dokázali prijímať ich osobu aj ich pravdu. Príliš hmotne a rozumovo založení a pokryteckí ľudia pociťovali ich prítomnosť za priam neznesiteľnú.
Každý môže prijať len toľko, koľko si zaslúži a koľko znesie. A tak je to správne a spravodlivé. Zákon spätného pôsobenia ho odmení za to, aký je. Dobrý a čestný človek ním ostáva, i keď ho iní podvedú. Preto je schopný spoznať, prijať aj uskutočňovať pravdu, lebo je sám pravdou. Taký človek sa už veľa neučí, iba si utvrdzuje to, čo vnútorne cítil. Nové poznatky prijíma bez ťažkostí, lebo jeho mierna pokrivenosť je schopná narovnania.
Kto prechádza cez nejasnosti a medzery so zapchatými ušami, len aby si nespôsobil nepokoj, je povrchný hľadateľ pravdy. Odmenou mu preto bude len čiastočná pravda. Univerzálnu pravdu nedokážu prijať všetci, to by museli byť všetci pravdiví a čistí. Keďže takí nie sú, potrebujú také pravdy, ktoré znesú, ktoré sú im rovnorodé, čiže menej alebo viac pokrivené. Preto násilné presviedčanie iného je zbytočné, každý musí chcieť hľadať pravdu sám. Kto ju nehľadá, ten ju neprijme, ani keď mu ju ponúknete nezištne a v záujme jeho záchrany.
Pravdivosť si netreba zamieňať s tým, že človek má každému vyklopiť celé svoje vnútro. Naopak, to si má chrániť pocitom studu ako niečo posvätné, čo patrí len jemu.

 


19. kapitola.



 
Zo Slnka a z prvkov Zeme rastú plody, ktoré slúžia ako potrava. Po jej požití získa človek energiu na svoju činnosť a látky na výstavbu tela. Zvyšky nestrávenej potravy sa vracajú vo forme výlučkov späť do pôdy Zeme, aby sa stali znova stavebnými prvkami nových rastlín a plodov.
Podobný kolobeh má aj duchovná „potrava“ vo forme základnej sily. Cez hrady grálu preniká do každého sveta, aby živila ich obyvateľov. Tí spotrebujú časť tejto energie na vlastné aktivity a ďalšiu časť na vyživovanie duchovných tiel. „Nestrávené“ zvyšky energie sa vracajú vo forme jemnejšie spracovaného vyžarovania nie dolu, ale späť hore, lebo sú ľahšie.
Základnú silu rozdeľuje Syn človeka v praduchovnom hrade cez strážcov grálu do celého stvorenia, do všetkých svetov.
Keďže je táto energia časťou Stvoriteľa aj Imanuela, ich vlastným vyžarovaním, je nutné, aby sa v kolobehu vracala späť, lebo jej množstvo nie je neobmedzené ani nekonečné.
Ako spracúvajú základnú silu ľudia? Tak ako na trávenie potravy potrebuje človek dostatok kyslíka, tak aj na „trávenie" základnej sily je potrebný istý prvok - „kyslík" . Bytostní ho ponúkajú ľuďom vo forme vyžarovania, čiže neviditeľných vlákien, ktoré visia ako rôznofarebná „pavučina" nad ich hlavami. Bytostní prenášajú z duchovnej ríše toto spracované žiarenie nižšie do astrálu, lebo z pôvodnej výšky by si ho ľudia nedokázali vziať. Aby však ľudia boli schopní ho prijať, musia vykonať duchovný pohyb - prejaviť chcenie. S ním je spätá schopnosť priťahovania. Preto, kto niečo chce, zároveň si to priťahuje. Chcenie môže pochádzať z tela, z duše aj z ducha a podľa toho sa napojí na rovnorodé vlákna.
Spracované vyžarovanie - „pavučina" obsahuje všetky cnosti, schopnosti a predobrazy duchov z duchovnej ríše. Človek ho prijíma od bytostných cez svoje astrálne telo, lebo tieto predobrazy sa nachádzajú v astráli. Pri prijímaní týchto darov dochádza k zlúčeniu vyžarovania ľudí a bytostných, čím vzniká nové vyžarovanie. Jeho ťažšiu časť znesie človek dolu; je to práve to, čo potrebuje alebo chce.
Ľahšia časť vyžarovania sa vznesie vyššie nad bytostnú ríšu. Je to pre človeka „nestráviteľná" a nepotrebná časť, lebo je príliš jemná a ľahká. Neostáva však v duchovnej ríši, pretože podľa zákona pohybu sa musí vrátiť k Stvoriteľovi. Túto činnosť vykonávajú prastvorení duchovia, ktorí majú najsilnejšie vyvinutú schopnosť priťahovať nielen zhora, ale aj zdola. Ich telá automaticky odsávajú spracované vyžarovanie zo všetkých úrovní pod nimi a odovzdávajú ho späť do božskej ríše.
Podobným spôsobom ako na Zemi sa spracúva základná sila aj v duchovnej ríši. Vyvinutí (patrí k nim človek) aj stvorení duchovia dostávajú „kyslík" z praduchovna ako dary cez nádherné mužské aj ženské bytosti (labutie panny už poznáme). Duchovia si tieto dary priťahujú, pričom sa zlučujú ich vzájomné vyžarovania. Týmto dochádza k spracovaniu a k zmene pôvodného žiarenia. Ťažšiu časť si duchovia nechávajú pre seba a jemnejšia časť sa vznesie hore.
Ľudia i duchovia si teda berú a priťahujú to, čo potrebujú a chcú. Je to pre ich vývoj nevyhnutnosťou, pomocou a inšpiráciou. Bytosti si pre seba nenechávajú nič, ony len dávajú. Avšak ich dávanie je pasívne, preto duchovia alebo ľudia musia vyvinúť aktivitu, aby si ich dary mohli vziať. Vidíme, ako tu funguje zákon doplnenia celku. Duchovia musia byť aktívni, aby si mohli pritiahnuť, čo chcú. Bytosti, zas naopak, dávajú len vtedy, keď si duchovia berú. Spájaním oboch vyžarovaní vzniká nové už spomínané spracované vyžarovanie.
V pozemskej sfére by sme si túto činnosť mohli predstaviť asi tak, že bytosti prirovnáme k pracovníkom obchodu s potravinami. V ňom dostaneme všetko, čo potrebujeme a chceme, a nemusíme po to chodiť po výrobných podnikoch. Tak teda bytosti a bytostní sú sprostredkujúcim článkom darov zhora. Tým, že bytostní a bytosti žijú vo vyššom svete než ľudia alebo duchovia, sú duchovne bohatší a jemnejší, dodávajú pri zlučovaní vzájomných vyžarovaní novému výslednému žiareniu vyššiu duchovnú kvalitu vo forme tepla, ktoré ho prežiari, spracuje a vyzdvihne vyššie. Ľudia a duchovia obohacujú nové vyžarovanie o hmotnejšie, mužskejšie prvky - aktivitu, vôľu, tvorivosť...
Podľa uvedeného dostáva človek duchovnú potravu vo forme základnej sily cez Slnko a trávi ju so spracovaným vy-žarovaním duchov, ktorí žijú v duchovnej ríši. Bytostní ho znášajú do astrálu, odkiaľ si ho ľudia chcením, akoby „odkupujú" . Jeho prijatím sa zlúči chcenie duchov s dávaním bytostných a nespotrebovaná časť nového žiarenia sa vznesie späť do duchovnej ríše. Tým sa základná sila vracia hore, ale spracovaná.

Na jednom mieste v stvorení sa obyvatelia prestali spájať s bytostnými, lebo nemajú duchovné ciele, požiadavky, a tým ani duchovné chcenie. Nie je ťažké uhádnuť, že týmto miestom je Zem. Preorientovaním sa ľudí výlučne na telesno-duševný život, čiže čisto hmotný sa základná sila spracúva iba na hrubohmotnej a jemnohmotnej úrovni. Vylúčením spolupráce s bytostnými zostáva ťažká a nevracia sa späť hore, a tak tento kolobeh stagnuje. Keďže hmotný vesmír je neoddeliteľnou súčasťou celého stvorenia, teda aj kolobehu základnej sily, ohrozuje táto porucha tiež iné svety.
Zem, ako najspodnejšia a zároveň najťažšia planéta svojou najnižšou polohou a najväčšou hutnosťou priťahuje vyžarovania z celého stvorenia, zo všetkých svetov, okrem božského. Túto schopnosť nemá žiadna iná planéta, preto je Zem taká dôležitá.
Keby sme stvorenie prirovnali k ľudskému telu, Zem má v ňom podobnú úlohu ako pečeň, ktorá spracúva a premieňa všetky živiny v tele. Keď však neplní kvalitne svoju funkciu, spôsobuje ochorenie celého organizmu, teda stvorenia. Tým, že Zem vykonáva túto prácu iba na dvoch úrovniach, telesnej a duševnej, je jej činnosť na duchovnej úrovni blokovaná, neúplná. Túto poruchu spôsobili ľudia najmä pokrivením emancipácie. Ženy sa preorientovali aj na mužské činnosti, a tak, podľa zákona rovnorodosti, túžia najmä po hmotných veciach. Tým stratili, resp. si obmedzili schopnosť spájať sa s výšinami, s bytostnými. Ani pokrivení muži nie sú dostatočne schopní napájať sa na rovnorodé mužské bytostné pomoci.
Ľudia na Zemi nepotrebujú a už ani nechcú duchovné inšpirácie zhora, lebo nechápu ich zmysel. Stačia im podnety z iných zdrojov, zdola. Tie ich zdokonaľujú iba v rozumových a telesných schopnostiach a možnostiach, teda len na úrovni hmoty.

*

Lucifer ako archanjel - správca rozumu začal nesprávne zaobchádzať so zvereným majetkom. Miesto paralelného vývoja rozumu s duchom ho pomocou prekrútených názorov povýšil, nadradil nad ducha, a tým spôsobil katastrofu vo vývoji ľudstva, aj celého stvorenia. Usiluje sa poskytovať ľuďom čo najviac rozumových inšpirácií, aby boli nimi plne zaujatí a už nemali potrebu ani čas pestovať svojho ducha.
Keď duchovne vyspelí jedinci v modernej dobe ešte len podvedome vytušili v sebe schopnosť lietania, vznášania sa, prekonávania zemskej tiaže, temní hneď ponúkli ľuďom hmotnú náhradu - autá, lietadlá, rakety. Podobne, keď sa v ľuďoch začala prebúdzať schopnosť telepatie, temno ponúklo ďalšiu náhradu - telefón, rádio, televíziu.
Ľudia si nechcú uvedomiť, ako sa používaním týchto hmotných náhrad obmedzili. Musia stále viac pracovať a zarábať, aby uživili rapídne rastúce náklady na ich údržbu a výkon. Stali sa otrokmi svojich vymožeností. Cieľom tejto štedrej pomoci temných však nebola skutočná láska k ľuďom, ale naopak, ich záhuba. Veď, keď človek vymýšľaním nových náhradných prostriedkov zdokonaľuje len rozum, ostáva stále pripútaný k hmote. Duch, ktorý už začal nadobúdať vyššie schopnosti, sa musel stiahnuť do ulity ako nepotrebný a neužitočný, lebo hmotné prostriedky zavádzajúcim spôsobom nahrádzajú jeho schopnosti.
Človek si myslí, že napreduje, keď stále vymýšľa nové technické pomôcky. Nevie, že duchom by dokázal omnoho viac a dokonca ľahšie, aj bez strát na životoch pri nehodách. Ľudstvo už vie, že technika mu síce šetrí čas, ale zároveň aj ničí zdravie nedostatkom prirodzeného pohybu, ako aj znečisťovaním prostredia. Lenže rozum uvažuje iba krátkodobo. Kto si myslí, že žije len raz, tomu je jedno, čo bude potom. Nevie, že podľa zákona spätného pôsobenia sa narodí znova na Zemi a bude napríklad ako dieťa s rakovinou znášať dôsledky znečistenia ovzdušia, ktoré sám spôsobil v predchádzajúcej existencii. Temný vplyv sa, ako vidieť, navonok prejavuje dobrým spôsobom, iba jeho následky sú zlé. Materialista ich vôbec nevie dať do súvislostí, keďže jeho rozum sa pohybuje iba v dimenziách jedného života.
Kto základnú energiu spracúva len duševnými a telesnými túžbami a potrebami, stáva sa iba duševno-telesným človekom, teda hmotným, pominuteľným. Vylúčením ducha zo svojho života sa sám pripravil o večný život. Jeho duch sa v dôsledku toho prestal spájať s bytostnými, teda s duchovnými pomocami.
Základná sila spracovávaná iba v hmote začala, podľa zákona tiaže, klesať dolu, pod Zem, do priestoru planét, ktoré sa následkom nedostatku základnej sily rozpadávajú. Avšak ľudia, i keď nevedome, sa stali ich „záchrancami" , vyživovateľmi. Tým, že sa sústredili len na hmotný život, živia svojich nepriateľov a za „odmenu" stratia svoj večný život. Ako vidíme, temno pôsobí naozaj inteligentne a predvídavo: za to, že človeka duchovne zahubí, dostane od neho ešte energiu, ktorá mu predĺži život.
Elektronika je ďalší pohlcovač - upír spracovanej základnej sily, ktorá vyživuje temné planéty. „Zízaním" na televíziu a počítač odovzdáva človek všetku svoju energiu temným a zároveň sa stáva ich nástrojom, vodičom ich vnuknutí. Preto po súde bude elektronika zlikvidovaná, nefunkčná, lebo Zem sa zdvihne z vplyvu temna, pôvodcu a udržovateľa tejto techniky.
Iný spôsob, ktorým človek dodáva „potravu" mŕtvym planétam, tiež pochádza od temna - nenápadne a skryto vyvoláva rozbroje, krivdy, sklamania a zlo. V ľuďoch tým vznikajú negatívne pocity a prejavy. V stave hnevu, depresie, žiaľu a v iných záporných emóciách sa základná energia namiesto povznášania zhmotňuje, zaťažuje a klesá dolu.
Temno bráni pravému duchovnému poznaniu jedine preto, aby sa človek nikdy nedozvedel o týchto procesoch, príčinách a ich pôvodcoch. Podporuje šírenie nepravej duchovnej literatúry a duchovných smerov, kde z pravého poznania dáva len kvapku, ale ostatným obsahom človeka zavádza a deformuje jeho názory. Takýto duchovne „vzdelaný" veriaci alebo prívrženec istého duchovného smeru už nedokáže prijať niečo pravdivé a čisté, lebo si nesprávnym používaním pokazil svoj nástroj - ducha.


*

Keď sme už pochopili, že človek nesprávnym výberom životných hodnôt zapríčiňuje stagnáciu a únik základnej sily, nemôžeme sa čudovať, že Stvoriteľ musí zasiahnuť, aby prišlo k náprave. Spočiatku použil mierne prostriedky vo forme duchovných pomocí, aby ľudí poučil, v čom robia chyby. Proroci, vyslanci a Boží synovia sa snažili za tisícročia všemožnými spôsobmi primäť ľudí žiť tak, aby to prinášalo úžitok im, aj celému stvoreniu. Dnes je výsledok duchovnej pomoci minimálny, pretože na celej Zemi je ledva štvrtina ľudí, ktorí sa vyvíjajú správnym spôsobom. Stvoriteľ teda nemá inú možnosť, iba „poučiť" zvyšujúcu väčšinu násilne.
Očista Zeme bude súdom, v ktorom navždy zahynú v duchovnom rozklade tí nenapraviteľní a najhorší. Ostatní, ktorí sú ešte v budúcnosti schopní zmeny, sa budú po smrti vyvíjať v omnoho ťažších podmienkach na nižších planétach, lebo v príliš dobrých len upadali. Očista prinesie ozdravenie a oslobodenie od temna všetkým tým, čo sa vyvíjajú správne, a zároveň odstráni stagnáciu a únik základnej sily na Zemi.
Mali by sme si bližšie ujasniť rozdiely medzi očistou a rozkladom. Spomenuli sme príznaky rozkladu, ktoré sa prejavujú už stáročia. Sú dôsledkami pokrivenia hodnôt, poklesu Zeme, ale aj straty jej hmotných obalov. Keďže úplný rozklad zemskej hmoty sa zavŕši až po dlhej dobe, jeho účinky sú zatiaľ pomalé. To, čo sa už začalo výrazne prejavovať, teda znásobené prírodné katastrofy, sú prvé príznaky očisty. Ľudia jej už nemôžu zabrániť, lebo sa už začala, no môžu sa na ňu aspoň pripraviť. Očista bude mať znaky súdu, pretože vytriedi všetko nepravé, čo bránilo duchovnému vývoju a oslobodí od toho Zem.
V očiste sa rozuzlí karma každého jednotlivca, ale aj jednotlivých národov i celého sveta. To spôsobí u mnohých duchovnú premenu. Očista bude prebiehať ešte niekoľko rokov v rôznych fázach. Jej prejavy budú mierne, ale aj drastické. Doteraz sa globálne, celosvetové účinky negatívnej karmy zhora zdržiavajú, aby malo ľudstvo do poslednej chvíle, t. j. do vrcholu očisty dosť času na pochopenie pravého zmyslu svojho života, na duchovné dozrievanie. Kto ten čas premárni, toho prejavenie spätných účinkov zaskočí nepripraveného. Nebude chápať zmysel celého diania, a preto sa nebude môcť z neho poučiť.
Zlá karma z minulých chýb a vín visí nad ľudstvom ako tmavá záclona. V búrke vojen a pohrôm sa vybije a rozloží. Pred vrcholom očisty sa zrútia všetky nesprávne názory, aby ľudia mali možnosť sa zaradiť buď na stranu ďalšieho duchovného vývoja, alebo na stranu úpadku a zničenia.

Ako sa prejavuje zvrátenosť a skazenosť ľudských hodnôt pred súdom - očistou?
Všetko je prevrátené. Zlo víťazí nad dobrom, nespravodlivosť nad spravodlivosťou, lož nad pravdou, lenivosť nad usilovnosťou, hlúpi riadia múdrych.
Nedá sa rozoznať pravda od klamstva. Každý je obklopený temnom, ktoré ho odvádza od pravdy a spochybňuje ju. Vláda zvrátených hodnôt a prekrútených názorov kriví aj samotného človeka.
Politická nestabilita. Takmer každý sa zaoberá politikou, ale najmä v negatívnom zmysle, namiesto toho, aby konštruktívne zasiahol, alebo podporil zmenu. Nechápe, že svojimi negatívnymi postojmi a názormi prispieva k ďalšiemu a väčšiemu chaosu.
Stupňujúca sa drahota. Prevrátením hodnôt a nadbytkom tovaru sa míňajú peniaze na neužitočné veci, a potom neostáva na základné potreby - nájomné, stravu a duchovné hodnoty.
Nedostatok lásky a pochopenia. Duchovne vyzretejší jedinci prichádajú častejšie do konfliktov s väčšinou ľudí, lebo podľa zákona rovnorodosti sa pre rozdielne uznávanie životných hodnôt nemôžu navzájom pochopiť.
Hranie, zábava a žartovanie. Nikdy sa ľudia toľko nezabávali a nehrali ako v dnešnej dobe, keď už majú najmenej času. Nevedia, že to ich navádza temno, aby zabili svoj voľný čas inak ako duchovným vzdelávaním. Ľudia sa správajú ako hlúpi vysokoškoláci, ktorí premárnia týždeň pred skúškou flákaním namiesto toho, aby dobehli, čo v učení zmeškali.
Potlačená viera. Vládnuci materializmus potláča všetko duchovné a pravdivé a naopak, podporuje šírenie nepravého poznania, mágie a únikových duchovných smerov.
Hospodárske krízy a zrútenie. Podvádzanie štátu daňovými únikmi a na druhej strane sprísnené nároky na dane so stupňujúcou sa všeobecnou drahotou spôsobia neúnosnosť situácie, a teda všeobecný krach, zrútenie všetkého nesprávneho, čo bránilo pozitívnemu vývoju.
Nedodržiavanie dohôd a sľubov. Každého vo všetkom čosi zdržiava, nič sa nedá urobiť bez ťažkostí a problémov. Temná ovládli všetky sféry, preto nedôslednosť a chaos sa stali samozrejmé, ako keby to ináč ani nemohlo byť.

*

Po objavení sa novej hviezdy - kométy na oblohe, už neostáva veľa času do vyvrcholenia očisty, lebo je jej zvestovateľkou!
Tí, ktorí sa budú usilovať o duchovný rast, pod jej vplyvom pochopia omyly a nejasnosti vo všetkých oblastiach života. I keď kométa už nebude viditeľná, jej účinky sa budú prejavovať ešte niekoľko rokov. Jadro kométy je totiž nabité obrovským množstvom praduchovnej energie, ktorá pomáha všetkým, ktorí chcú napredovať, aby lepšie chápali duchovné poznatky a deje. Všetko skryté ukáže pravú tvár, vyjde na svetlo. Jej účinkom sa rozuzlia nesprávne názory a hodnoty, čím sa uvoľní cesta k Pravde. Všetky doterajšie falošné idey a duchovné smery padnú.
Jej navonok neviditeľné ohnivé lúče spôsobia zostrenie, zosilnenie dobra aj zla. Oba extrémy sa pod jej vplyvom vystupňujú až do maxima. Zlo sa samo odhalí a zlikviduje, kým dobro sa posilní. Kométa svojím duchovným vplyvom urýchli karmické očisťovanie a premôže účinky temných síl u tých, ktorí sa budú vážne usilovať o duchovný rast.
Pôsobením kométy sa bude oddeľovať pravé od nepravého, rovné od krivého. Buď sa krivé narovná, alebo sa zlomí a zničí. Pravda začne víťaziť. Avšak predtým vzrastie utrpenie všetkého druhu, do beznádeje. Podľa vyžarovaní jednotlivých ľudí bude hviezda svojimi ohnivými lúčmi spôsobovať rozklad, alebo naopak, zamedzovať mu. Keďže ju riadia inteligentné praduchovné bytosti, jej lúče majú nerovnakú intenzitu - od miernych, liečivých a duchovne povzbudivých účinkov až po neznesiteľne spaľujúce a ničiace.
Popri duchovnej pomoci plní kométa aj očistnú funkciu. Urýchli už začatý rozkladný proces planéty formou prírodných katastrof: spôsobí dvíhanie vodných hladín, ale aj opačné úkazy, horúčavy, spaľujúce suchá a vysávanie vody, tiež vetry, búrky, víchrice a zemestrasenia. Ich cieľom je, aby ľudia pochopili márnosť svojho života zameraného len na hmotu a obrátili sa k duchovným hodnotám. Po svojej duchovnej premene dostanú za straty znásobené odmeny. Zmätok je začiatkom očisty. Tí, čo sa nebudú obracať k Svetlu - k duchovnému poznaniu, neznesú jej neviditeľné silné duchovné vyžarovanie.

Okrem zvestovania očisty, hviezda zároveň oznamuje splnenie Božieho prísľubu - blízky príchod Syna človeka na Zem - jeho narodenie.

Vedci potvrdili, že táto kométa sa zjavila v našej slnečnej sústave aj pred tritisíc rokmi, teda v období, keď sa na Zemi po prvý raz narodil Syn človeka ako knieža Abd-ru-shin. Jej terajším vynorením sa na oblohe sa začína na Zemi jeho vláda, lebo on je vykonávateľom očisty. Syn človeka vyslal kométu z praduchovna do hmotnosti po svojom návrate zo Zeme, keď na nej žil ako Duch Pravdy.
Ešte skôr, než nastane celková premena zemského povrchu, spojená s menšími aj väčšími katastrofami, uskutoční sa triedenie ľudí. Doteraz mal každý človek za pôsobenia dvoch protikladných vplyvov možnosť zatriediť sa tam, kam podľa zákona rovnorodosti patrí - buď na stranu dobra, alebo zla, prípadne na stranu ducha, alebo hmoty, čiže rozumu. Každý sa pred očistou prejaví v pravom svetle, kométa ho svojím silným duchovným žiarením k tomu „prinúti" . Toto zatriedenie sa nemusí prejaviť voči ostatným navonok, rozhodujúce je, aby sa každý sám rozhodol a zaradil vo svojom vnútri.
Bytostiam v kométe prezradí pravú podstatu každého človeka jeho vyžarovanie, ktoré ľudia nevidia. Bude jeho vstupenkou
- buď do brán „pekla“, kde má dve možnosti - totálny rozklad, či odchod na nižšie planéty,
- alebo bude vstupenkou do brán „raja“, čo bude znamenať odchod do duchovnej ríše prirodzenou smrťou, prípadne prežitie vo vyvolenom národe.
Kto sa bude vyhýbať zadeleniu, či už z pohodlnosti, zo strachu, z nedostatku času alebo z iného dôvodu, bude zaradený medzi vylúčených, pretože nevyužil zákon o slobodnej vôli a nerozhodol sa sám.
Keďže v období očisty sa vtelilo na Zem viac temných ako svetlých duchov, niet sa čo čudovať, ak sa väčšina nebude chcieť ani „narovnať“. Ba bude ešte odrádzať tých, čo tak budú robiť, a vysmievať sa im. Treba to prijať ako niečo prirodzené; väčšina temných sa nezmení a ani nie sú toho schopní, pretože nemajú vyvinutého ducha. Veď iba tretina ľudí sú praví obyvatelia Zeme, a aj z nich už veľká časť je v područí temných. Uvedomením si tohto faktu majú ešte nádej na duchovné prebudenie a návrat k Svetlu, avšak budú musieť vyvinúť silné chcenie a odpor proti temnu, ktoré ich bude všemožnými spôsobmi od toho odrádzať.
Nie každý temný je však zlý. Na nízke planéty sa mnohí dostali len pod vplyvom zákona tiaže, lebo mali ťažkú dušu následkom toho, že väčšinu životov prežili iba na hmotnej úrovni, bez účasti ducha, ktorého neuznávali. Obaly ich ducha zostali tým ťažké a hrubé, preto je duch pod nimi zakrytý. I keď je sám osebe žiarivý, svetlý, hrubé obaly duše nemôže prežiariť a pôsobí ako tmavý.
Človek, ktorý počas svojich životov nelipol iba na duši a vyvíjal sa aj duchovne, je svetlý, lebo má iba jemné duševné obaly. Duch ich prežiaruje, a tak tento človek má svetlé vyžarovanie.
Znakom neškodných, teda nie príliš karmicky zaťažených temných je, že nechcú pripustiť existenciu ducha. Keďže ho nemajú vyvinutého, nepociťujú ho, a teda nemôžu v neho ani veriť. Na Zemi sa cítia veľmi dobre a spokojne, lebo tu je oproti temným planétam raj. Preto nebudú vidieť dôvod meniť sa, narovnávať sa alebo obávať sa zmeny. Strnulý postoj k Pravde ich dostane po smrti späť na ich temné planéty, ak sa medzitým nezaťažili vinami na Zemi alebo duchovne neprebudili. Budú mať teda ešte možnosť pestovať svojho ducha na horších planétach, aby sa prebudil a vyvinul pod tvrdšími nárazmi. Po určitej dobe, pred posledným súdom planéty, sa vtelia znova na Zemi, ak dovtedy zdokonalia svojho ducha, aby tu preukázali svoje už vyvinuté duchovné schopnosti.
Ako prijme človek v čase očisty utrpenie, nešťastie alebo aj smrť, tak sa po smrti zaradí na príslušné miesto. Hnev, krivda, zloba ho zaťažia a stiahnu na nízke úrovne, kým pochopenie, zmierenie a dôvera v spravodlivosť ho vyvýšia.
O tom, že súd a osobnosti, ktoré ho oznamujú a pomáhajú zmierňovať, nie sú náhodné, ale tisícročia vopred oznamované, sa môžeme dozvedieť z proroctiev Biblie. Väčšina z nich sa už splnila - príchod Mojžiša, Ježiša, Ducha Pravdy, ako aj mnohé malé proroctvá, najmä tie nepríjemné - vojny a ničenie. Stvoriteľ vysielal prorokov, aby ľuďom dali vedieť, čo majú robiť, ak nechcú znášať spätné účinky svojich minulých vín, ktoré sa sformovali do podôb nešťastí, vojen a katastrof. Keď podľa vyžarovaní ľudí bolo vidieť, že sa pod vplyvom proroctiev zmenili, Stvoriteľ ich dokázal odvrátiť.
Proroctvá teda slúžili ako varovania pred udalosťami, ktoré sa dali odvrátiť alebo zmierniť, ak sa ľudia zmenili.
Žiaľ, väčšina ľudí im neverila, preto sa museli presvedčiť o ich pravdivosti na vlastnej koži. Nepripúšťali si upozornenia, že temno nie je len obrazný pojem, ale skutočné inteligentne riadené zlo, ktoré im skryto vnukuje nedôveru k varovaniam. Tým, že tomu ľudia neveria, stále mu podliehajú. Hoci mikróby človek nevidí, predsa verí, že mu môžu spôsobiť chorobu a smrť. Prečo sa teda dnešný človek nepoučí históriou a bráni sa uznaniu existencie temna ako niečoho nereálneho?

*

Pozrime sa do Biblie, ako Ježiš opisuje priebeh súdu, ktorý má nastať po odchode Ducha pravdy zo Zeme. Keďže Duch pravdy - Abd-ru-shin už zo Zeme odišiel, vyplýva z toho, že sme už v súde. Nasledujúce úryvky sú vybrané a skrátené podľa Matúšovho evanjelia, 24. kapitoly.
Keď Ježiš vyšiel v Jeruzaleme z chrámu, povedal: „Nezostane tu kameň na kameni, všetko bude zborené.“ Učeníci sa ho pýtali: „Povedz nám, kedy to bude a aké bude znamenie konca sveta?“ Ježiš odpovedal: „Dajte pozor, aby vás niekto nezviedol. Lebo v tom čase prídu mnohí v mojom mene a mnohých zvedú.“
Ježiš svojím jasnovidným zrakom videl, že apoštolovia sa v súde znova vtelia na Zem, preto ich na to upozorňoval.
„Budete počuť o vojnách a bojoch, ale neplašte sa. To musí prísť, ale to ešte nebude koniec. Povstane národ proti národu, miestami bude hlad a zemestrasenie. Ale to všetko bude len začiatok útrap. Potom vás kresťanov vydajú na mučenie, budú vás zabíjať a všetky národy vás budú nenávidieť pre moje meno. Vtedy mnohí odpadnú a budú sa navzájom udávať a nenávidieť. Vystúpi mnoho falošných prorokov a zvedú mnohých. A pretože sa rozmnoží neprávosť, v mnohých vychladne láska.
Ale kto vytrvá do konca, bude vyvolený! Toto evanjelium kresťanská náuka v modernej forme sa bude hlásať po celom svete, aby to vedeli všetky národy. A potom príde koniec.“

„Keď uvidíte pustošenie vojnou svätého miesta Jeruzalema, nastane veľké súženie, aké nebolo od počiatku sveta a už ani nebude. Keby sa tie dni neskrátili „súdnym dňom“ - zásahom Stvoriteľa, nezachránil by sa nik, ale kvôli vyvoleným sa tie dni skrátia. Vystúpia falošní mesiáši a proroci a budú robiť veľké znamenia a zázraky, aby zviedli aj vyvolených. Hovorím vám to vopred.“

„Tak ako je vidieť blesk od východu až po západ, tak bude každý vidieť aj príchod Syna človeka.“ Hoci temní budú robiť rôzne znamenia na nebi, ako zlaté kríže a iné nadprirodzené úkazy, znamenie Syna človeka v takom globálnom rozsahu sa im nepodarí napodobniť.

„Hneď po súžení vojne tých dní slnko sa zatmie, mesiac nevydá svoje svetlo, hviezdy budú padať z neba a nebeské mocnosti sa zachvejú. Vtedy sa na nebi zjaví znamenie Syna človeka. Všetky národy Zeme budú nariekať a uvidia Syna človeka prichádzať na nebeských oblakoch s mocou a veľkou slávou. Pošle svojich anjelov za mohutného zvuku poľnice, aby zhromaždili jeho vyvolených zo všetkých kútov sveta. Na oblohe sa objavia lietajúce telesá, ktoré budú zachraňovať, unášať vyvolených mimo Zeme, inak by katastrofu neprežili. Ale o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani anjeli, ani Syn, iba sám Otec. Vtedy budú na poli dvaja, jeden bude vzatý a druhý sa ponechá. Vyvolení budú vopred označení, aby boli rýchlo rozlíšení a včas unesení duchovnými bytosťami. Dve budú v mlyne, jedna bude vzatá, druhá sa ponechá. Preto buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej neviete. Do poslednej chvíle sa budú ľudia radovať, predávať, pracovať a nebudú veriť, že príde „súdny deň“, ako neverili potope za čias Noema.“

Niektoré sekty vykladajú celý text tak, že jeho obsah sa už stal skutočnosťou. Jeruzalem už vraj bol spustošený a uskutočnilo sa aj prenasledovanie kresťanov. Lenže oba deje sa zopakujú znova pred zjavením sa Syna človeka v oblakoch.

*


Zo slov proroka Joela sa dá dedukovať, že „súdny deň" či „Pánov deň“ a objavenie sa Syna človeka v oblakoch nastane vtedy, keď Jeruzalem bude napadnutý vojskom z Východu. Joel o tom hovorí (skrátené):
1. kapitola, 16. verš:
„Do mojej krajiny vstúpi mocný a nespočetný národ, moju vinicu obráti na púšť, spustoší polia.“
2. kapitola:
„Na vrchoch beží národ početný a mocný a niet pred ním nijakej záchrany, i cez strechy sa neprestajne rúti, vpadnú do mesta, vylezú na domy, vojdú ako zlodej cez okná.“
„Slnko a mesiac sa zatemnia a hviezdy stiahnu svoj jas. Veľký je Pánov deň a veľmi hrozný, ktože ho vydrží? Hovorí Pán: Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom a môžem odvrátiť nešťastie. Pán sa zľutoval nad svojou krajinou a ušetril svoj ľud. Neboj sa Zem, plesaj a raduj sa, lebo Pán konal veľkoryso. Slnko sa zmení na tmu a mesiac na krv, skôr než príde veľký a hrozný Pánov deň. Každý, kto bude vzývať jeho meno, bude zachránený.“

Vyzerá to tak, že po napadnutí Jeruzalema vojskom, keď sa ľud úprimne obráti k Bohu a bude prosiť o odpustenie a pomoc, „objaví sa Syn človeka v oblakoch" . Ukončí vojnu, avšak za strašného zemetrasenia a pohrôm, aby zničil nepriateľov.


*


Prorok Izaiáš, ktorý žil približne 800 rokov pred Kristom, opísal budúce duchovné dejiny zo starovekých prorokov najkomplexnejšie. Pripomeňme si, kto sú vlastne proroci. Sú to vyššie bytosti, anjeli vtelení na Zem s poslaním v pravý čas oznamovať ľuďom Božiu vôľu. Podľa toho majú ich proroctvá formu oznámenia, varovania, prísľubov, ale aj výstrah. Prorok hovorí, čo „počuje" duchovným sluchom alebo „vidí" duchovným zrakom. Nie je to jeho intuícia, proroctvá pochádzajú priamo od Stvoriteľa alebo Syna človeka.
V dobe súdu sa do celého sveta znova vtelili bývalí starovekí proroci, aby oznamovali ľuďom Božiu vôľu, najmä v čase objavenia sa kométy a v súde. Temno ich však mnohých umlčalo aj tým, že vplyvní ľudia im nedali možnosť verejne oznamovať, čo vedia. Jeden z nich, Jonáš, má aj teraz rovnaké meno ako v staroveku žije na Slovensku.
V úvode Izaiášovej knihy vyčíta Stvoriteľ Izraelitom, že si ich vychoval ako vyvolený národ, ale na neho zabudli. Nechce prijímať od nich obete a modlitby, lebo sa mu nepáčia ich skutky. Sľubuje im, že ak budú žiť správne, uchráni ich od všetkého zla a budú mať hojnosť všetkého. Keď sa však nezmenia, dopustí, aby ich ničil nepriateľ a pohromy (spätné účinky ich karmy). Skrátené:

1. kapitola:
„Pán hovorí: Synov som vychoval a vyvýšil, ale oni sa mi spreneverili, opustili Pána. Načo mi je množstvo vašich modlitieb a obetí, keď vaše ruky sú plné krvi? Očistite sa, prestaňte robiť zlo, pomôžte utláčaným. Ak budete poslúchať, dobro Zeme budete požívať. Ak sa však sprotivíte, meč vás pohltí.“

2. kapitola:
„Na konci dní po súde bude upevnený Sion - vrch Pánovho domu a budú sa naň hrnúť všetky národy, lebo zo Sionu vyjde náuka. Pokorená bude pýcha človeka v Pánov deň, až povstane podesiť Zem.“
 Napriek tomu, že vrch Sion už v Jeruzaleme neexistuje, v „Pánov deň“ ho bytostní postavia, aby sa splnilo proroctvo a stal sa sídlom novej svetovej vlády a kresťanskej náuky.

4. kapitola:
„V ten deň, kto zostane na Sione a kto zvýši v Jeruzaleme, svätým sa bude nazývať. Pán stvorí na vrchu Sion vo dne oblak a dym a žiaru v noci.“
Bude to Božia ochrana vyvoleného ľudu, žijúceho v Jeruzaleme, pred negatívnymi vplyvmi, ktoré budú ešte nivočiť ostatnú časť ľudstva na Zemi. Podobným úkazom (anjelom) boli chránení Židia na púšti po odchode z Egypta.
Náznak pohrôm a atómovej vojny v oblasti rieky Tigris:
8. kapitola:
„Pán privedie na nich hojné vody Rieky, i vystúpi nad všetky riečištia a prerazí všetky brehy, zaplní šírku celej krajiny. Privedie aj vojsko asýrskeho kráľa“ susedné štáty.
Pán hovorí: „Len zúrte národy a skazíte sa, len zbrojte a zničíte sa!“ Atómovou vojnou.

9. kapitola:
„Každý šat zmáčaný v krvi vo vojne bude spálený, bude ohňu pokrmom lúčom kométy, lebo chlapček Syn človeka - Imanuel sa nám narodil. Na jeho pleci bude kniežatstvo a bude nazvaný zázračný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja. Jeho vláda bude veľká a pokoj bude bez konca.“

11. kapitola:
Nie podľa zdania očí bude súdiť, ani podľa počutia karhať, ale v Pravde bude súdiť, Pravda bude pásom jeho bedier.“
Nebude vládnuť ako pozemskí vládcovia, ale podľa večných zákonov.

Znova opis „Pánovho dňa" - súdu:
13. kapitola:
Blízko je deň Pána, príde ako pohroma a podesia sa ľudia, kŕče a bôle dostanú a s hrôzou budú hľadieť jeden na druhého. Ide deň Pána ukrutný, aby urobil zo Zeme púšť a jej hriešnikov z nej vyhubil. Slnko sa zatmie, len čo vyjde, a mesiac sa nerozžiari svetlom.“
„Strescem zločin na svete a ukončím nadutosť pyšných. Otrasiem nebesiami a Zem sa vyšinie zo svojho miesta v ten deň, keď vzplanie Pánov hnev.“

24. kapitola:
„Trúchli, uvädá Zem, je sprznená od obyvateľov, veď prekročili zákony, zmenili právo. Preto kliatba zožiera Zem a pykajú tí, čo na nej bývajú, preto horia obyvatelia Zeme a ľudí ostalo len málo.“

Koniec útrap a spása:
25. kapitola:
„Pán pripravil na vrchu Sion všetkým národom hostinu a zničil smrť navždy, zotrie slzu z každej tváre a hanbu svojho ľudu odstráni z celej Zeme. Vtedy ľudia zvolajú: Toto je náš Boh, v neho sme dúfali.“

27. kapitola:
„V ten deň Pán potresce všetkých nepriateľov aj zlého hada Lucifera. Potom prídu ostatní, rozptýlení po Zemi klaňať sa Pánovi Imanuelovi na svätom vrchu v Jeruzaleme.“

Izaiáš opisuje, že po pohrome, v dobe nedostatku potravy a vody, Stvoriteľ vyslyší modlitby verných a urobí „zázraky“: urýchli proces zavlažovania a zúrodňovania Zeme za pomoci bytostných.

41. kapitola:
„Chudáci hľadajú vodu a niet jej, jazyk im zosychá od smädu. Ja, Pán ich vyslyším, otvorím v pustinách rieky a obrátim suchú zem na žriedla vôd, zasadím stromy do púšte a ľudia pochopia, že to spravila Pánova ruka.“
 
Pozrime sa, ako prorok Izaiáš stovky rokov pred narodením Ježiša predpovedal jeho ťažký osud na Zemi. Nazýva ho Pánovým služobníkom:
42. kapitola (skrátené):
Hovorí Pán Stvoriteľ: „Môj služobník, vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie. Svojho ducha som vložil na neho, prinesie právo národom. Nebude kričať ani hlučne volať. Nepodlomí sa, kým nezaloží na Zemi právo. Ja som ťa povolal v spravodlivosť, aby si slepým otvoril oči.“

Prorok ďalej v Ježišovom mene hovorí, ako sám považuje svoje poslanie za premárnené. Stvoriteľ už vtedy vedel, že židovský národ asi zlyhá, preto Ježiša utešoval, že jeho poslanie sa po jeho smrti rozšíri medzi pohanov.
49. kapitola:
„Počúvajte ma, národy ďaleké“ hovorí Ježiš: „Pán ma povolal od lona, ústa mi urobil ako ostrý meč a riekol mi: Služobníkom si mi, tebou sa chcem osláviť. Ja však som povedal: Nadarmo som pracoval, zbytočne trávil svoju silu. Pán odvetil: Primálo je, že si mi služobníkom a priviedol späť zachránených? Ustanovím ťa za svetlo pohanom, aby si bol spásou vo všetkých končinách Zeme.“

Podľa tohto proroctva Ježiš vedel ešte pred narodením, že ho na Zemi čaká nepochopenie a možno aj smrť. Prijal to, lebo vedel, že Otec to od neho požaduje, a že strašnou smrťou sa neskôr preslávi. Hovorí Ježiš:
„Svoj chrbát som nastavil tým, čo ma bili, tvár som si neskryl pred potupou a slinou. Pán mi pomáha, preto nebudem zahanbený.“

Prorok Izaiáš predpovedá Ježišovi slávnu budúcnosť, i keď bude ponížený a zmučený smrťou, lebo práve preto si ho budú ľudia neskôr ctiť. Aby sa však strašnej smrti mohol vyhnúť, vyslal Stvoriteľ s Ježišom množstvo pomocníkov, ktorí jej mali zabrániť. Veď Boh poslal svojho syna nie na smrť, ale ako posla nového poznania, ktoré malo ľuďom pomôcť, aby poznali svoje chyby, a tým sa zbavili vín. Žiaľ, ako sa neskôr ukázalo, pomocníci svoje úlohy a sľuby nesplnili, boli príliš slabí v boji s temnom.

52. kapitola:
Hovorí Pán: „Úspech bude mať môj služobník, vyvýši sa veľmi. Ako sa nad ním zhrozili mnohí, veď neľudsky je znetvorený, jeho výzor a jeho obraz je nepodobný človeku - takto ho budú obdivovať mnohé národy, králi si pred ním zatvoria ústa. Veď spoznajú, o čom sa im nevravelo, čo predtým neslýchali.
Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolesti, ktorý poznal utrpenie, a preto sme si ho nevážili. My ľuda sme ho pokladali za strestaného a pokoreného Bohom. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti. Obetoval sa, pretože chcel. Ako baránka viedli ho na zabitie.“

Stvoriteľ týmto proroctvom oznamoval ľuďom, že pozná ich zlobu, a aj to, že budú chcieť jeho syna zabiť. Napriek tomu im ho posiela, aby ich duchovným poznaním zachránil pred temnom. Proroctvo im malo byť výstrahou a upozornením, že pre ich skazenosť, povrchnosť a nespravodlivosť nebude Ježiš správne pochopený, a že bude musieť podstúpiť aj potupu a možno aj smrť. Proroctvo malo ľudí varovať, aby neurobili s Bohom to, čo s ostatnými prorokmi a vyslancami. Avšak práve tí, čo toto proroctvo poznali - znalci Starého zákona, učení Židia, ho nevzali ako poučenie, preto zlyhali.


*


Proroctvá neslúžia na to, aby ľudí strašili predpoveďami, ktoré sa nedajú zmeniť. Majú iba oznámiť, čo ich čaká, ak sa nezmenia. Keď matka upozorní dieťa, aby sa nehralo so zápalkami, lebo môže zapáliť dom, nehovorí to nato, aby dieťa dom zapálilo. Má to byť iba výstraha, aby bolo opatrné a so zápalkami sa nehralo. Keby ho nevarovala, nevedelo by predsa, čo nimi môže spôsobiť.
Preto Stvoriteľ neprestajne vysielal prorokov, aby ľuďom oznamovali, čo ich čaká, keď sa nepolepšia a nezbavia svojich chýb a omylov.

Proroctvá mali byť nádejou, posilnením a inšpiráciou pre zmenu postojov a života. Nemali sa prijímať pasívne, ani so strachom, ako si to vysvetľujú povrchní a pohodlní ľudia.

Keď lekár nariadi chorému diétu, chce, aby sa uzdravil a vyhol operácii. Preto ho upozorní, keď diétu nedodrží, operácia ho neminie. Nechce ho strašiť, ale musí mu povedať pravdu, aby mal motív zmeniť doterajší nesprávny spôsob života a uzdraviť sa. Kto ho poslúchne, nemusí podstúpiť nebezpečný zásah do tela. Kto nie, musí sa dať operovať a vystaviť sa aj riziku smrti.

Keby nebolo zmyslom proroctiev dosiahnuť zmenu, boli by zbytočné. Človek má na to slobodnú vôľu, aby menil svoj osud, svoje nesprávne zvyky a názory, a tým sa očistil od vín aj bez ich spätných účinkov. Podobne aj varovné sny majú za úlohu iba upozorniť na nebezpečie, a nie vyvolať strach a bezmocnosť.





20. KAPITOLA


Obdobie súdu nie je obmedzené na jediný deň. I keď sa v Biblii nazýva súdny deň, ten je iba jeho vrcholom. Súd bude prebiehať na Zemi omnoho dlhšie - približne 1500 rokov a bude mať niekoľko vrcholných štádií. Začal sa už odchodom Syna človeka zo Zeme, keď na nej žil v našom storočí ako Duch pravdy - Abd-ru-shin.
Očista, ako prvá fáza súdu prebieha na viacerých miestach: jednak v celom hmotnom vesmíre, potom na jednotlivých planétach a zároveň aj u ľudí. Poklesom sa Zem obaľovala stále hutnejšími hmotnými obalmi, ktorých sa bude počas súdu postupne zbavovať. Po ich strate a premene sa bude dvíhať vyššie. Premena hmoty na jemnejšiu súvisí aj s duchovnou premenou človeka. Nezabúdajme, že človek je so svojou planétou spätý asi tak ako kvet alebo plod so svojím stromom. Podobne ako dokonalý duch človeka sa po smrti stane večným, keď odchádza do duchovnej ríše, tak aj Zem sa po súde stane večnou duchovnou planétou, keď sa zbaví hmotných obalov. Po očiste sa vyzdvihne o niečo vyššie, avšak ešte nie do duchovna, iba sa vymaní z vplyvu temných planét. Prírodné katastrofy budú Zem obnovovať, prekyprovať a zbavovať ju „škodcov" čiže nepravých obyvateľov. V súde má ľudstvo len dve možnosti:
- buď nastúpiť novú cestu vývoja,
- alebo žiť po starom a podstúpiť „operáciu" , ktorá ho môže pripraviť o život.
Na iných planétach, ktoré sa nachádzajú nad Zemou, nedozrievajú duchovia za takých drastických okolností a pomerov ako na Zemi. Vývoj ducha nebol pre človeka plánovaný tak, ako ho poznáme za tisícročné dejiny ľudstva. Jeho krutý priebeh je len dôsledkom ľudských chýb a slabostí.
U ľudí, ktorí sa nevyvíjajú komplexne - duchovne, duševne a telesne, má duch podobu hada. Je bez rúk a nôh, chýba mu ľudská podoba. Aj v Biblii sa spomínajú temní ako „hadie plemeno" . Ich duchovné telá majú podobu šedého alebo hnedého hada. Duch padlých anjelov má tiež podobu hada, je však väčší než človek. Keďže tieto hady sa pohybujú vo zvislej polohe s hlavou hore, pripomínajú draka. Sedemhlavý drak opisovaný v Biblii je vlastne Lucifer videný duchovným zrakom. Má sedemnásobne väčšiu moc než padlý anjel a ten je zas mocnejší než človek. Zásahom Stvoriteľa má duch padlých anjelov useknutý chvost, aby sa oslabila ich sila a nemohli sa vzniesť nad hmotnosť a škodiť duchovným svetom.
Očista sa stala nevyhnutnou „operáciou" Zeme, i keď jednoduchý človek príliš nepociťuje negatívny vplyv temna. Stvoriteľ ho vidí asi tak, ako lekár vidí telo napadnuté chorobou na röntgenovej snímke. Kto bude vedieť, prečo musí dôjsť k operácii a ako sa má pred ňou varovať, môže ju prežiť bez ujmy.
Nikto zo „svetlých" ľudí, ktorí v súde zahynú, sa nemusí báť rozkladu ducha po smrti. Niektorí svetlí zahynú preto, lebo si to karmicky zaslúžili, iní preto, lebo utrpením sa ich duch rýchlejšie vyvinie. Ďalší zas zomrú preto, že nemali ešte dostatočnú vieru a presvedčenie vo svoje duchovné poznanie, a až osobné prežitie katastrof ich v tom utvrdí.
Je však otázne, kto je svetlý a kto temný. O tom totiž nerozhoduje človek sám, často to o sebe ani netuší, lebo si nepozná minulé životy. Svetlý sa väčšinou podceňuje, kým temný sa preceňuje, myslí si, že je svetlý. Preto o tom nerozhodujú ľudia, ale vyšší duchovia.
Predstaviteľ temna sa pred súdom stal naozaj „vládcom" Zeme, a to pomocou veľkého množstva temných ľudí a temných duchov. Dôkazom ich prevahy a moci je aj to, že odviedli od duchovného vývoja mnoho vyvolených ľudí, už očistených od karmy. Často to bolo zúfalstvo z nespravodlivého utrpenia a zla, ktoré ich zaviedlo k nesprávnemu náboženstvu, kde duchovne stagnujú alebo sa deformujú. Iní sa zas stali pod zvodmi temných duchovne ľahostajnými alebo ateistami.
Temnu sa podarilo odviesť dokonca aj vyšších duchov a bytosti, ktoré sa vtelili na Zem s poslaním. V každom národe je ich v súčasnosti niekoľko a mali ľuďom priniesť „nové evanjelium“, teda duchovné posolstvo od Syna človeka v modernom podaní. Mnohí z nich mali prorokovať a ohlasovať jeho opätovný príchod. Temno ich podľa silnejšieho vyžarovania ducha hneď po narodení spoznalo a už od mala ich odvádzalo od toho, aby si uvedomili svoj pôvod a svoju úlohu. Pôsobením na rodičov a okolie boli oberaní o prirodzenú sebadôveru a namiesto nej sa im ušlo skôr podceňovania, čo bránilo ich správnemu duchovnému rastu. Oslabením sebadôvery a odvedením pomocníkov sa im zviazali ruky a znemožnilo uskutočnenie pravej úlohy.
Možno vyvstane oprávnený údiv nad tým, ako môžu takí vysokí duchovia a bytosti podľahnúť temnu. Vysvetlenie je jed-noduché. Keď sú na Zemi iba prvý alebo aj desiaty raz, oproti ľudským duchom, ktorí sú tu priemerne 200 - 500 krát, majú oveľa väčšie ťažkosti prispôsobiť sa neznámemu prostrediu. Okrem toho človek sa vteľuje na Zem iba z astrálu alebo z jemno-hmotnosti, no vyšší duch musí prekonať rozdiel niekoľkých svetov, ktoré sa od jeho vlastného sveta neporovnateľne líšia. Ich hmotné a duševné obaly, na ktoré nie sú zvyknutí, im doslova zastrú zrak a pamäť. Tým, že im temní podkopávajú prirodzený priebeh detstva a sťažujú podmienky života, dostávajú sa do situácie ako pri hre na slepú babu - zaviažu im oči šatkou a ešte ich poriadne zatočia, aby sa im zakrútila hlava a nenašli svoj cieľ.
Padlí anjeli sa na rozdiel od vyšších duchov, veľmi rýchlo prebudia na Zemi do svojho poslania. Zem je pre nich rovnorodým miestom na vtelenie, lebo žijú iba v jemnohmotnosti alebo v hmotnosti. Im sa nehádžu polená pod nohy už od detstva, takže do-zrievajú do svojej úlohy bez prekážok a rýchlo.
Niekoho možno napadne, prečo Stvoriteľ alebo vyšší duchovia pripustia vtelenie padlých anjelov a temných duchov na Zemi. Odpoveď je krátka: duchovia sa vteľujú a priťahujú aj samočinne, podľa zákona rovnorodosti. Pri každej budúcej matke uprostred tehotenstva sa zdržiava niekoľko duchov, najmä temných, ktorí sa snažia „predbehnúť" toho pravého svetlého ducha. Stačí, že sa tehotná žena dostane do spoločnosti „nižších" ľudí a tí vytvoria rovnorodý most - vyžarovanie, ktoré svetlý duch nevydrží. Unikne, čím uvoľní miesto temnému duchu. Samozrejme, vtelenie padlého anjela nie je náhodné, ale presne zorganizované, pretože má poslanie. Riadi sa tak, aby vybratá budúca matka išla medzi temných, a tak vytvorila most na jeho pritiahnutie.
Vráťme sa k vyšším duchom, ktorí sa narodili na Zem s poslaním. Pretože v duchovných svetoch neexistuje zlo a jeho prejavy, musia ho tu najprv spoznať, odhaliť a pochopiť. Potom musia s ním bojovať, lebo zlo sa po odhalení nevzdáva. Tento proces si vyžaduje množstvo energie i času. Temní im stále rozvirujú duševnú a telesnú rovnováhu, aby sa topili v problémoch a starostiach a nemali čas zaoberať sa sebou a zápasom s temnom. Keď ich ešte oberú o pomocníkov, splnenie ich úlohy je takmer nemožné.
Ešte pred narodením boli vyšší duchovia s pomocníkmi na seba energeticky naviazaní, aby sa vzájomne posilňovali a podporovali. Cez nich mala prúdiť pomoc zhora na obranu proti temným. Stvoriteľ môže na Zemi pomáhať totiž len prostredníctom ľudí, ale nie hocijakých, ktorí o poslaní vyslanca nič nevedia. Preto obyčajný človek nemôže dobre chápať vnuknutia od svetlých duchov, aby pomáhal vyslancovi, keď ho nepozná.
Poslanie božského vyslanca je v podstate len duchovné. Pomocníci mu majú vytvoriť hmotné podmienky, aby ho mohol zrealizovať, a zároveň ho majú svojimi hmotnejšími vibráciami chrániť pred temnými vplyvmi. Tým, že vyslanec príde o svojich pomocníkov, stratí celkovú oporu. Nie je hmotne taký pevný ako ľudskí duchovia, preto musí venovať veľa úsilia boju o prežitie. A tak namiesto spájania sa so Stvoriteľom pripútava sa iba k hmote, aby prežil. Neprestajné pozemské starosti narúšajú jeho vysoké spojenia. Preto Ježiš pred smrťou radil svojim apoštolom, aby sa pri misionárskej činnosti nestarali o jedlo ani o šatstvo. Inak by nemohli zhora čerpať duchovné poznanie.
K podobnému javu dochádza u žien, keď mužskou činnosťou strácajú schopnosť spájať sa s výšinami.

*


V jednom malom slovanskom národe sa v súčasnosti vtelilo najviac duchovne vyspelých ľudí, lebo sa má stať vyvoleným národom. Jeho členovia prešli už počas mnohých existencií na Zemi takmer všetkými národnosťami a náboženstvami, aby svojho ducha všestranne zdokonalili. Tak ako každý človek prejde počas svojich životov niekoľkokrát všetkými znameniami zverokruhu, aby si osvojil ich kvalitatívne vlastnosti, tak isto si má osvojiť pozitívne črty každého národa. Neexistujú dobré ani zlé znamenia, rovnako ani dobré ani zlé národy. Iba ľudia podľa svojej duševnej a duchovnej vyspelosti prejavujú rôzne ich vlastnosti buď kladne, alebo záporne. Preto národy nemajú napodobňovať cudzie vzory, ale majú si ponechať vlastnú kultúru a zvyky, aby sa zachovala čistota ich typických čŕt.
Svanhilda z Labutej planéty sa vtelila do tohto malého národa, aby mu priniesla „evanjelium" od Syna človeka. Ako duchovne najzrelší národ mal dostať najväčšiu duchovnú pomoc v súde. Napriek tomu, že i jej odviedlo temno pravých pomocníkov, dostávala neustále náhradné pomoci, aby mohla dokončiť svoju úlohu. Jej kniha nie je jej vlastným výtvorom, ale dielom prevzatým zhora, od Imanuela.
Do doby novej ríše bude temno pokúšať tento ľud viac než ostatné národy. Temní sa budú snažiť, aby zlyhal politicky, morálne aj duchovne. Tak to napokon robili u vyvolených národov vždy. Preto sa v ňom prejavujú väčšie rozbroje, nespokojnosť, zločinnosť a chaos než inde. V týchto sťažených podmienkach budú musieť vyvolení preukázať svoju čistotu a duchovnú vyvinutosť.
Vyvolený národ dostal silnú politickú osobnosť - prastvoreného ducha, ktorý ho má viesť v tejto ťažkej dobe. V plnení pravého poslania mu však prekáža vlastný ľud, lebo pod vplyvom temných verí, že zosobňuje opačný princíp. Nevie, že temní šíria jeho rozhodnutia v pokrivenej forme a tým mu kazia povesť. Ak národ nezvládne túto skúšku, stiahne do pasce aj svojho vodcu. Ak sa však duchovne prebudí a vydá správnou cestou, bude chránený zhora.
Hviezda Syna človeka bude sledovať duchovné vyžarovanie ľudí a chrániť ich pred katastrofickými udalosťami rôzneho druhu. Ak však odmietnu ponúkané pomoci zhora a nechajú sa od nich odviesť temným pôsobením, stratia svoju vyvolenosť a budú si ju musieť znova vyslúžiť ťažkým utrpením v súde, ktorého mohli byť ušetrení.
Keby sa zmenila a duchovne prebudila aspoň malá časť národa, očista by v ňom prebiehala v miernejšej forme. Mnoho temných by sa prispôsobilo novým pomerom a národ by sa očistil ich prirodzenou smrťou. Pohromy ani vojny by nemuseli prepuknúť v takej sile, aká sa nahromadila pod vplyvom negatívnej karmy. Škoda, že mnoho svetlých ľudí nenašlo a neprijalo pomocnú ruku, ktorá sa im núkala Posolstvom grálu. Teraz, keď o päť minút odbije dvanásta, majú ešte poslednú šancu prebudiť sa a pochopiť udalosti okolo seba - pomocou skráteného Posolstva od Syna človeka. Tento vzor nového evanjelia sa rozletí kozmickou rýchlosťou do celého sveta, aby bol záchrannou vestou všetkým tým, čo túžia po Pravde a večnosti.
Ak sa svet čo najskôr nespamätá, začne sa na Zemi odvíjať katastrofický scenár, ktorý je prichystaný pre celé ľudstvo ako odplata za jeho duchovnú lenivosť a nevedomosť. Iba silné rany ho dokážu prebudiť a presvedčiť, že má aj ducha.
Tento scenár nájdeme v poslednom biblickom proroctve, v Zjavení apoštola Jána. V gréčtine sa nazýva Apokalypsa čiže zjavenie, lebo zjavuje deje, ktoré majú nastať v období súdu. Zjavenie bolo spísané približne sto rokov po Ježišovej smrti na Zemi. Obsahuje, z hľadiska času a v porovnaní so starovekými prorokmi, najskoršie aj najpresnejšie oznámenia o budúcich udalostiach v čase súdu. Podáva sa zväčša v obrazoch a symboloch, aby sa ich zmysel vyjasnil až tesne pred ich uskutočnením. Ľudstvo dostalo Jánovo zjavenie ako dar, aby vedelo, čoho sa má vystríhať a na čo má s dôverou čakať. Keďže sa týka našej témy - súdu a Syna človeka, rozoberme si ho aspoň čiastočne.

*

Podobne ako vo všetkých častiach Biblie aj tu sú roztrú-sené drobné omyly a vsuvky, ktoré mali urobiť text nejasným a vykladateľným v rozličnom zmysle. Ich cieľom bolo dokázať to, o čo sa temno usiluje v celej Biblii: že Syn človeka je totožný s Ježišom, aby sa niektoré udalosti pochopili úplne inak a v iných časových vzťahoch, ako sú v skutočnosti určené. Napriek tomu, že hneď v prvej vete Zjavenia je zreteľne zapísané, že jeho cieľom je ukázať, čo sa má onedlho stať, mnohí jeho lúštitelia vykladajú určité pasáže ako minulosť, ktorá sa už udiala, a to práve pre zámenu Syna človeka s Ježišom. Tým temnom dosiahlo svoj zámer, že ľudstvo tu spomínané budúce deje už neočakáva. Oberá sa tak o ďalšie duchovné pomoci, ktoré mu núka Syn človeka v mene svojho Otca - Stvoriteľa.
Pozrime sa s Bibliou v ruke priamo do textu, aby tu podané vysvetlenia bolo možné dokázať čierne na bielom. Apoštol Ján dostal Zjavenie vo forme obrazov spolu s počutým slovom. Po jeho prijatí sa usiloval zapísať, čo videl a počul. Keďže toho bolo veľa, je úplne prirodzené, že si nemohol presne zapamätať všetky detaily, najmä nie texty piesní. Zažil to už každý, keď chcel opísať svoj sen. Nejasnosti si človek dotvára sám, v súvislosti s obsahom sna.
Pri samotnom sprostredkovaní Zjavenia bol vplyv temna vylúčený vďaka silnému vyžarovaniu Syna človeka, ktorý ho diktoval cez „anjela" , ako sa spomína v prvej vete Zjavenia. Ale pri jeho zapísaní a ďalších odpisovaniach a prekladoch už malo temno voľnejšiu cestu, a tak sa do textu pridávali maličké vsuvky, napríklad namiesto „Syn človeka" sa vsunulo „Ježiš Kristus" , čo podstatne zmenilo jeho výklad.
Hneď v prológu v 1. kapitole, v 1. a 2. verši vycíti pozorný čitateľ, že bezdôvodne a priam násilne je tam dvakrát vložené meno Ježiša namiesto pôvodne určeného Syna človeka. Veď Ján v 1. kapitole, v 13. verši píše, že Zjavenie dostal od Syna človeka, a nie od Ježiša. Keby sa teda v prológu ponechalo pôvodné meno Syn človeka, bol by text omnoho jasnejší a vieryhodnejší. Temný vplyv chcel hneď od začiatku čitateľa oklamať, že Ježiš je Synom človeka.
Prv, než si vysvetlíme omyly v Pozdrave, 1. kapitola, 4. verš, pripomeňme si, čo sme si už predtým podrobne vysvetlili: synovia Stvoriteľa sú neoddeliteľnou súčasťou Boha - Otca, preto sa niekedy zjednodušene nazývajú len Bohom. V starovekých proroctvách sa spomína osoba Ježiša aj Imanuela niekedy v tejto skrátenej forme, teda nie vždy sa upresnilo, že sa týmto pojmom označuje Boží syn. Z nijakého proroctva nevyplýva, že by Boh - Otec mal niekedy prísť na Zem alebo, že by na nej žil. To je snáď všetkým znalcom Biblie jasné. A predsa túto jednoznačnosť obchádzajú na niektorých miestach Zjavenia ako so zatvorenými očami.
V 1. kapitole, v 4. verši Zjavenia odovzdáva apoštol Ján pozdrav všetkým cirkvám od toho, ktorý je, ktorý bol a ktorý príde, aj od siedmich duchov, čo sú pred jeho trónom. Väčšina vykladateľov Zjavenia si pod touto charakteristikou predstavuje Boha - Otca. Lenže, prečo by to mal byť on, keď podľa žiadneho proroctva nevieme, že by na Zemi niekedy bol, a ani nečakáme na jeho príchod? Okrem toho my už poznáme božskú ríšu, preto vieme, že pred Božím trónom nie sú siedmi duchovia, ale štyri bytosti v podobe zvierat. Vieme aj to, že v božskej ríši sa vôbec nevyskytujú duchovia, iba božské bytosti. Duchovia začínajú existovať až v praduchovnej ríši, v blízkosti trónu Syna človeka. To teda dokazuje, že ten, ktorý je, bol a príde nemôže byť Boh - Otec.
Iní vykladači Biblie zas vysvetľujú, že pod osobou, ktorá je, bola a príde, treba rozumieť Ježiša. Lenže tento názor hneď vyvracia pokračovanie spomínanej vety v 5. verši, kde sa k pozdravu pripája aj Ježiš. Keby bol Ježiš tým, ktorý je, bol a príde, nepripájal by Ján k nemu ešte aj pozdrav od Ježiša, veď je to nelogické. Vsuvka a v 1. kapitole, v 5. verši teda jasne naznačuje, že Ježiš sa pripája k pozdravu toho, ktorý je, bol a príde, preto ním on nemôže byť. Keďže to nie je Boh - Otec ani Ježiš, ostáva už len Syn človeka - Imanuel. On stále je, lebo je večný, na Zemi už bol v osobe kniežaťa Abd-ru-shina, tisíc rokov pred napísaním Zjavenia a príde ešte dvakrát v osobe Syna človeka: prvý raz tesne pred súdom ako Duch Pravdy a druhý raz po súde ako kráľ tisícročnej ríše. Keďže Zjavenie bolo napísané asi pred dvetisíc rokmi, medzitým už prvý raz prišiel v našom storočí ako Abd-ru-shin - Duch Pravdy.
V 7. verši, kde Ján píše Hľa, prichádza s oblakmi a uvidí ho každé oko, aj tí, čo ho prebodli... znova cítiť zámerne vložené slová „aj tí, čo ho prebodli" . Veď v období, keď má prísť na Zem Syn človeka, ho už predsa nebudú môcť vidieť tí, čo Ježiša prebodli, pretože už nebudú žiť. Biblia predsa reinkarnáciu neuznáva! Z toho vidieť, že táto vsuvka je tam zaradená nedomyslene, len aby sa za každú cenu zvýraznilo, že Synom človeka je Ježiš.
V 8. verši sa ďalej vyjasňuje osoba Syna človeka ako autora Zjavenia. Ján v ňom hovorí, že Pán Boh, ktorý je, bol a príde, Všemohúci, sa zároveň predstavuje aj takto: Ja som Alfa a Omega. Vieme, že zo Syna človeka, ktorý je zároveň Svätým duchom a Božou vôľou, vzniklo celé stvorenie za božskou ríšou. Je teda Alfou - začiatkom, z ktorého všetko pochádza. Zároveň je aj Omegou - koncom, lebo ten závisí tiež od neho. Keby sa nahneval na ľudí alebo sprotivil vôli svojho Otca a prestal by dávať sám seba ako svetlo, z ktorého vznikli ostatné svety, zanikli by. Preto ten, ktorý je Alfou a Omegou, môže byť len Syn človeka, a nie Ježiš ani Boh - Otec, lebo toto pomenovanie je pokračovaním mena toho, ktorý je, bol a príde.
Od 9. verša opisuje Ján, že videl kohosi ako Syna človeka, teda nie pravého Syna človeka. Veď v 1. kapitole, 1. verši píše, že Zjavenie dostal od Boha cez anjela. Keďže podľa zákona rovnorodosti nemôže človek priamo komunikovať s Bohom, ani s Ježišom, ani s Imanuelom, lebo všetci traja sú vlastne Bohom, musel tam byť prostredník. Týmto „anjelom" bol duch Izmaela, ktorý žije večne v praduchovnej úrovni Patmos, odkiaľ sa prenášajú správy od Syna človeka na Zem. Izmael ako večný duch je ich sprostredkovateľom v praduchovne. Totožnosť tejto osoby si ešte potvrdíme v závere Zjavenia.23
Okrem zákona rovnorodosti aj ďalší fakt vylučuje, že by apoštol Ján videl v anjelovi priamo Ježiša alebo Imanuela, lebo anjel mal biele vlasy, čo o oboch Synoch Stvoriteľa nie je známe zo žiadneho zjavenia ani záznamov.
V 1. kapitole, v 17. a 18. verši sa opäť potvrdzuje Syn človeka v osobe Imanuela, keď hovorí: Som prvý a posledný, čo je totožné s už spomínaným pojmom Alfa a Omega, a živý. Bol som mŕtvy a hľa, žijem na veky vekov... Keby to bol Boh - Otec, ten predsa nebol mŕtvy, lebo nežil na Zemi. Ježiš to tiež nemôže byť, ako sa o tom presvedčíme hneď v 2. a 3. kapitole, ktoré obsahujú listy adresované siedmim cirkvám.
Všetky listy píše autor Zjavenia. V závere každého listu sa v poslednom verši lúči pozdravom Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám. Ježiš ani Stvoriteľ sa nikde a nikdy nespomínali pod menom Duch. Ním je predsa Imanuel - Svätý duch ako tretia osoba Trojice. Tento posledný dôkaz o autorovi Zjavenia už hádam presvedčil každého, že Synom človeka nie je Ježiš, ale Imanuel.

*

V 4. kapitole sa dozvedáme, ako bolo apoštolovi Jánovi umožnené cez anjela nahliadnuť až do božskej ríše. Videl totiž Stvoriteľa a jeho strážcov trónu - zvieracie bytosti okolo neho. Boha však nevidel zreteľne, len ako postavu sediacu na tróne, ktorá žiarila ako jaspisový a radionový kameň, nerozoznal ani jeho tvár, ani oblečenie. Okrem toho uvidel ďalších obyvateľov božskej ríše, najprv Starcov, Večných - dvadsaťštyri strážcov božského hradu grálu. Tých, pretože sú najvzdialenejší od Boha, videl najzreteľnejšie. Sedem archanjelov vnímal iba ako svetlá lámp, teda nie ako bytosti. Toto nahliadnutie do božskej ríše a k Stvoriteľovi malo ďalšiemu opisu dodať na vážnosti, ukázať, že do tohto Zjavenia je zainteresovaný aj samotný Boh, avšak nie ako jeho autor.

V nasledujúcej 5. kapitole sa dozvedáme, že Stvoriteľ - Sediaci na tróne držal v ruke knihu popísanú zvnútra aj zvonka a zapečatenú siedmimi pečaťami. V 3. verši sa píše: Nik na nebi ani na Zemi nebol hodný ju otvoriť. Dovtedy teda túto knihu nikto „neotvoril" , ani Ježiš, hoci už bol v tej dobe pred sto rokmi na Zemi. Od 6. verša sa dozvedáme, že napokon ju vzal Baránok, ktorý bol ako zabitý.
Prečo sa vlastne Ježiš spája so symbolom Baránka? Má to dva dôvody. Prvý hovorí o tom, že bol zabitý ako Baránok, lebo prijal svoju smrť ako nevyhnutnosť, teda ako obeť. Z druhého hľadiska symbolizuje Baran podobu človeka, lebo ako jediný zo štyroch bytostí pred Božím trónom má ľudskú hlavu. Spomínali sme, že tieto štyri božské bytosti, postavené do štvorca ako strážcovia Božieho trónu, sú základnými kameňmi celého stvorenia. Z Barana s ľudskou hlavou pochádza ľudský duch.
Keď sa Ježiš inkarnoval na Zemi, musel prijať časť z jeho vyžarovania. Videnie Baránka v Zjavení znázorňuje, že ten, ktorý vzal zapečatenú knihu od Stvoriteľa, sa stane znova človekom, keď príde na Zem.
Že týmto Baránkom nebol Ježiš, podal dôkaz on sám, keď pred smrťou na Zemi zvestoval, že po ňom príde na Zem Syn človeka, Duch Svätý ako Duch Pravdy, ktorý ľuďom povie veľa, aj to, čo on ešte nepovedal. Z toho vyplýva, že spomínanú knihu neprinesie na Zem Ježiš, ale druhý syn Stvoriteľa, ktorý tiež musí prijať podobu od Baránka, aby sa mohol stať človekom. Keď Baránok vyzeral ako zabitý, znamenalo to, že aj jemu, podobne ako Ježišovi, bude hroziť násilná smrť. Keďže vyzeral len ako zabitý, predpoveď znamená, že zabitý nebude. Tak sa aj stalo - Abd-ru-shina nezabili, i keď mu to hrozilo.
Čo je to za kniha, ktorú drží v ruke Stvoriteľ? Asi to nie je obyčajná kniha, keď ju nikto na nebi ani na Zemi nie je hoden otvoriť. Zvonku popísaná a zapečatená kniha predstavuje súhrn poznatkov o stvorení, ktoré pochádzajú priamo od Stvoriteľa, preto on drží knihu v ruke a nedá ju otvoriť hocikomu, iba tomu, kto je toho hodný - svojim Synom. Ježiš ju už načal, ale nestihol, a ani nemohol povedať všetko, lebo ľudia ešte v tom čase na to neboli dostatočne zrelí. Imanuel mal priniesť jej komplexné podanie neskôr, keď ľudia na to dozrejú. To aj urobil, keď prišiel na Zem pred súdom ako Duch Pravdy - Abd-ru-shin. Dovtedy žiadne náboženstvo ani nijaký duchovný smer nepoznal a nevlastnil toto súhrnné poznanie.
Abd-ru-shin vo svojom diele Posolstvo grálu napísal však iba to, čo bolo napísané z vonkajšej strany zapečatenej knihy. Jej vnútro, čiže Zjavenie malo do jeho príchodu na Zem - do doby súdu zostať zapečatené.
Celú knihu, zvonka vo forme Posolstva grálu aj zvnútra vo forme diktovaného Zjavenia, priniesol teda na Zem Syn človeka - Imanuel, o čom sme sa presvedčili v úvode Zjavenia.

V 8. verši sa opisuje, ako všetci v božskej ríši prejavili radosť, že prijal túto úlohu, lebo z jeho strany to bola veľká obeť. Ježiš sa totiž len krátko predtým vrátil z ťažkého poslania na Zemi. V 9. verši spievali novú pieseň: Hoden si vziať knihu a otvoriť jej pečate. Nasledujúci text už pochádza z temného vplyvu. Hĺbavý čitateľ príde na to, že sa tam znova neodôvodnene vkladá osoba Ježiša. Aj ďalší verš piesne je neprirodzene doplnený vsuvkou ktorý bol zabitý. Kto si myslí, že meno Ježiša tam naozaj patrí, a že to iba potvrdzuje jeho opätovný príchod, mal by si uvedomiť, že dodnes, keď už odvtedy uplynulo dvetisíc rokov, sa Ježiš nevrátil a uvedenú knihu na Zem nepriniesol. Túto úlohu splnil však Duch Pravdy, Syn človeka, Abd-ru-shin v tomto storočí.
Dôležitosť a vzácnosť tejto knihy, pochádzajúcej priamo z rúk Stvoriteľa, potvrdzuje aj Abd-ru-shinova poznámka, že Po-solstvo grálu sa stane Bibliou nového pokolenia a návodom, pomocou ktorého sa bude utvárať a „narovnávať" nový typ človeka. Pôvodná Biblia bude jeho historickou súčasťou, lebo sa vzájomne dopĺňajú a v ničom neprotirečia, až na vsuvky temna, ktoré Abd-ru-shin objasnil. Posolstvo grálu je teda ďalším Novým zákonom, pretože pochádza priamo od Stvoriteľa.

*

V 6. kapitole Zjavenia sa opisuje roztvorenie prvých šiestich pečatí. Jazdci na koňoch naznačujú blížiace sa udalosti, časovo na seba naväzujúce.
Prvá pečať sa otvorila príchodom víťaza na bielom koni, ktorý zavítal tesne pred súdom na Zem. Bol to Ježišom ohlasovaný Duch Pravdy - Syn človeka, Abd-ru-shin. Že bude víťazom, to ukážu až budúce udalosti, keď pomocou svojej knihy Posolstvo grálu utvorí nové pokolenie v tisícročnej ríši, ktorej bude kráľom.
Druhý jazdec ktorý príde po víťazovi, oberie ľudí o pokoj na Zemi. Zabíjanie, ktoré sa vzťahuje na 1. a 2. svetovú vojnu, potvrdilo uskutočnenie aj tejto udalosti.
Otvorenie tretej pečate symbolicky znázorňuje jazdec na koni s váhami v ruke. Po 2. svetovej vojne došlo v dôsledku všeobecného morálneho úpadku ľudí k narušeniu rovnováhy v deľbe potravín - v jednej časti Zeme je hlad, inde zas nadbytok. V celom svete pod vplyvom temných začalo prevládať masové podvádzanie v obchodovaní, drahota a krízy, čo najviac postihuje práve potravinovú základňu.
Ôsmy verš opisuje otvorenie štvrtej pečate, ktorou dostalo podsvetie, temní duchovia, moc ubližovať mečom, vojnami, hladom, hospodárskymi krízami, smrťou, zločinmi a vraždami, a divou zemskou zverou. Agresívne správanie zvierat a ich útoky na ľudí sú niekedy spôsobené temnými vplyvmi, lebo na zvieratá môžu temní duchovia pôsobiť omnoho ľahšie ako na ľudí. To aj zneužívajú, lebo ich cieľom je ničiť akýmkoľvek spôsobom. Vplyv temna sa ustavične opakuje rovnakými udalosťami a v čase súdu sa ešte zosilní.
Deviaty verš opisuje duše zabité pre Božie slovo. Je tu naznačené prenasledovanie veriacich alebo vojny, ktorých príčinou bude náboženské presvedčenie. Tento text nehovorí o prvom prenasledovaní kresťanov po Ježišovej smrti, lebo Zjavenie bolo napísané až po ňom. Posledná vojna v Juhoslávii by mohla byť jeho vrcholom, keby sa ľudstvo z nej poučilo, ale vyzerá to, že potvrdzuje len časť tohto proroctva. Počet obetí zabitých pre náboženské dôvody sa teda môže znásobiť ďalšou svetovou alebo len miestnou vojnou.
V 10. verši sa mŕtvi veriaci sťažujú, dokedy Stvoriteľ nepomstí ich nevinne preliatu krv. Odpovedá im, že sa má ešte doplniť počet zabitých pre Božie slovo. Z toho vyplýva, že mnoho veriacich má ešte zomrieť za svojho Boha vo vojnách a v prírodných pohromách.
V 7. kapitole, v 9. verši sa spomína veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov. To sú tí, 14. verš, čo prichádzajú z veľkého súženia, oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi. Opranie rúcha a vybielenie v krvi znamená, že ťažkou smrťou a vierou v Boha sa očistili od svojich karmických vín z minulých životov. Niektorí si mylne vykladajú uvedenú pasáž tak, že tento zástup prežije a stane sa novým pokolením. Títo veriaci budú hromadne umierať a po smrti odpočívať v duchovnom svete, lebo jemnohmotnosť už v tom čase nebude existovať. Teda všetci tí, ktorých viera, i keď v nepravého Boha, bude živá aj v hodine smrti, budú „prenesení" do duchovnej ríše, lebo ich nedostatočne vyvinutý duch by sa dostal do rozkladu. Novým pokolením sa stanú až vtedy, keď sa znova narodia na Zem prvej generácii, čo prežila súd. Veľký zástup naznačuje množstvo obetí atómovej vojny a prírodnej pohromy, ako uvedieme ďalej:

V 6. kapitole sa 12. veršom otvára šiesta pečať - nastalo veľké zemetrasenie, všetky vrchy a ostrovy sa pohli zo svojho miesta. V 17. verši sa uvádza, že prišiel veľký deň hnevu. Je to proroctvami oznamovaný „súdny deň" . Vtedy sa objaví na celom svete, ako sme už spomínali v Ježišovom proroctve o súde, viditeľné znamenie Syna človeka na nebi. Bude oznamovať spásu - vyslobodenie pre obete vojny.

Podľa 7. kapitoly, 1. až 8. verša pred touto pohromou, ktorej rozsah môže byť nepatrný, ale aj kolosálny a katastrofálny pre celý svet, dostanú na čelo znamenie tí, čo majú prežiť všetky ďalšie hrôzy, ktoré ešte ľudstvo čakajú. Toto znamenie, pre ľudí neviditeľné, ich bude chrániť pred smrťou. Ľudia nebudú vedieť, kedy ho dostali, ani kto z nich je vyvolený. Svetelné znamenie uvidia iba duchovné bytosti, aby rozoznali Božích chránencov, keď ich budú unášať nenápadne, pravdepodobne v noci, do bezpečia - mimo Zeme. Tento únos vyvolených v súdnom dni spomína aj Ježiš v Matúšovom evanjeliu, v 24. kapitole, 40. verši.
Kým za čias Noema prvú celosvetovú katastrofu prežila iba jedna rodina z celého ľudstva, v druhej prežije množstvo ľudí - asi tretina. I keď Biblia opisuje, že označení budú príslušníkmi židovského národa, v skutočnosti pôjde o vyvolených ľudí z celého sveta, avšak najmä z vyvoleného národa, ktorý je zoskupený na Slovensku. Po všetky svoje životy až doteraz šli títo vyvolení správnou cestou. Viacerými životmi aj v utrpení dokázali úprimnú snahu o prenesenie duchovných právd do bežného života. Ich duch zatiaľ ešte nie je dostatočne silný, preto potrebujú dokončiť svoj konečný vývoj na Zemi v období súdu alebo tisícročnej ríše.

*

Po vrchole prvej očisty zostane na Zemi ešte mnoho ľudí. Ak poučení predchádzajúcim dianím siahnu po duchovných poznatkoch a budú sa usilovať zmeniť, môžu si zmierniť alebo zrušiť spätné účinky karmy, čiže ďalšie hrôzy. V 8. kapitole sa píše, že po otvorení siedmej pečate nastalo v nebi asi pol hodiny ticho. Znamená to, že bytosti - anjeli, ktorí sú pod vedením Syna človeka vykonávateľmi súdu, budú zdržiavať spätné účinky karmy, dajú ľuďom čas na uskutočnenie duchovnej premeny. Ak sa však ich úsilie o zmenu neprejaví čo najskôr na vyžarovaní ich tiel, uvoľnia ďalšie spätné účinky svetovej karmy.
Ôsma až šestnásta kapitola opisujú hrôzy, ktoré sa môžu stať pred „súdnym dňom" alebo aj po ňom. Pri ich pozornom štúdiu čitateľ pochopí, že ide o dôsledky a prejavy atómových vojen. Môžu vyvolať choroby, utrpenia a smrť rôzneho druhu a následne aj záplavy a zemetrasenia. Pravdivosť výroku, že v období súdu budú živí závidieť mŕtvym, už naznačuje opis týchto strašných pohrôm. Tí, čo to budú musieť prežiť, budú potrebovať poučenie, že telesná smrť nie je definitívny koniec všetkého, ale iba prechod do lepšieho alebo horšieho duchovného sveta, prípadne do rozkladu.

V 9. kapitole piata poľnica oznamuje, že hviezda, ktorá spadla z neba na Zem, Lucifer, dostal zvolenie pomocou svojich temných duchov škodiť ľuďom, ktorí nemajú na čele Božiu pečať. Tieto útrapy, ktoré budú omnoho silnejšie než doterajšie pokúšanie temnými, majú postihnutých prebudiť z duchovnej lenivosti, aby sa spamätali zo svojich chýb a vymanili z vplyvu temna, ktoré dovtedy neuznávali a podceňovali. Kto toto trápenie od zlých duchov, ktoré bude len dočasné, pochopí ako poučenie a zmení sa, dostane sa spod vplyvu temna. Niektorí však z neho môžu aj zošalieť, ba aj zomrieť. Mnohí budú ľutovať, že zanedbali svoj duchovný vývoj, keď uprednostnili chvíľkové šťastie pred večnosťou.
Šiesta poľnica ohlasuje uvoľnenie „anjelov" , ktorí majú vyvolať vojnu na východe pri rieke Eufrat. Táto vojna (atómová) by mala zničiť asi jednu tretinu ľudstva. Je to Joelom a Izaiášom spomínaná vojna pred „súdnym dňom" ale môže to byť aj ďalšia, neskoršia vojna.

*

V 10. kapitole sa dozvedáme, že apoštol Ján zbadal iného „anjela" . Tento mal dúhu na hlave, čo vyjadruje jeho božský pôvod, lebo dúha je znamením zmluvy s Bohom. Tvár mu nevidel, lebo žiarila ako slnko. Mal v ruke Knihu - Zjavenie, ktoré diktoval cez prostredníka Izmaela. Apoštol Ján teraz naozaj zazrel cez svojho prostredníka - „anjela" skutočného Syna človeka. Ten oznamoval Jánovi, že v tomto čase - najťažšom období na Zemi, sa zavŕši Božie tajomstvo, ako ho zvestoval svojím služobníkom prorokom -

narodenie Syna človeka na Zemi.

Hlas oznámil Jánovi, aby si vzal knihu a prehltol ju, teda aby si ju dobre zapamätal a mohol ju oznámiť verejnosti: Vezmi si ju a zjedz ju. V žalúdku ti zhorkne, ale v ústach ti bude sladká ako med. Deviaty verš obrazne hovorí o tom, že kým je Zjavenie zapečatené, ľudia nepoznajú jeho pravú chuť - význam. Až keď ho strávia v žalúdku, čiže keď na vlastnom tele zažijú jeho udalosti, bude z nich mnohým zle.
V 11. kapitole, 15. verši sa opisuje radosť v božskej ríši, lebo časť Imanuela odchádza do hmotnosti, aby sa splnilo Božie zasľúbenie - narodenie Syna človeka na Zemi. Jedenásta kapitola, 19. verš uvádza, že po ňom nastali blesky, zemetrasenie...

*

V nasledujúcej kapitole je alegoricky podaný opis narodenia Stvoriteľovho Syna - Imanuela. Tí, čo sú presvedčení, že Synom človeka je Ježiš, vykladajú túto 12. kapitolu ako udalosť, ktorá sa už stala, teda ako Ježišovo narodenie. O to vlastne temným išlo - aby ľudia nebrali vážne toto proroctvo, ktoré zreteľne nadväzuje na predchádzajúce udalosti. Je to teda opis budúceho narodenia pravého Syna človeka, ktoré sa má uskutočniť už v čase súdu, aby čo najskôr dospel a mohol viesť tisícročnú ríšu. Dôsledný čitateľ, ktorý pozná aspoň čiastočne kresťanské dejiny, zistí, že toto proroctvo sa nemôže porovnávať s narodením Ježiša.
Podľa opisu ženy v 12. kapitole je jasné, že matkou Imanuela bude vládnuca bytosť z vyššieho duchovného sveta, a nie bežný ľudský duch: Žena odetá Slnkom, pod jej nohami Mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd. Jej pôvod sa tu zdôrazňuje preto, lebo obyčajná žena by nedokázala vynosiť Božieho syna. Neuniesla by pokúšanie Lucifera a psychické aj fyzické útrapy, ktoré bude musieť strpieť od temných, lebo budú chcieť zničiť ju aj jej plod ešte v tehotenstve, ako sa popisuje ďalej.
Podľa 2. verša žena bola ťarchavá a kričala v bolestiach... Keby jej utrpenie sa týkalo len pôrodných bolestí, nebolo by treba o tom písať, veď tie bývajú prirodzené. Spomínaný obraz mal poukázať na strašné utrpenie, ktoré bude znášať pri plnení svojho poslania priamo od Lucifera. Podľa zákona rovnorodosti jeho vplyv môže vydržať iba žena rovnakého pôvodu, ktorá si uvedomuje svoju úlohu a dobrovoľne podstúpi túto obeť, ktorá je nevyhnutná pre oslabenie jeho moci ako aj padlých anjelov. Ľudia nemajú poznať vopred cieľ a dôsledky tejto obete - dozvedia sa o nej až neskôr v tisícročnej ríši.
Ďalší opis veľký ohnivý drak mal sedem hláv a desať rohov znázorňuje Luciferovho ducha a jeho obrovskú moc. Obraz jeho chvost zmietol tretinu nebeských hviezd znamená, že zviedol tretinu anjelov na svoju stranu a vrhol ich na Zem.
Drak sa postavil pred ženu, ktorá mala rodiť, aby zhltol jej dieťa, len čo ho porodí. Keď sa Luciferovi nepodarí zničiť matku a dieťa v tehotenstve, bude ho chcieť odstrániť hneď po narodení. Porodila syna, chlapca, ktorý má železným žezlom panovať nad všetkými národmi. Podľa textu sa matke podarí úspešne zavŕšiť svoju úlohu. Jej dieťa bolo uchvátené k Bohu a jeho trónu. Po narodení dieťa tajomným spôsobom zmizne mimo Zeme, aby ho nezlikvidovali Luciferovi ľudia.
Po úniku dieťaťa do vyšších sfér nastanú prírodné pohromy, boj Lucifera a jeho anjelov s Božími anjelmi. Obraz o ňom prináša 7. verš: Na nebi sa strhol boj. Bojoval drak i jeho anjeli, ale neobstáli... a diabol, čo zvádzal celý svet, bol zvrhnutý na Zem a s ním aj jeho anjeli. Katastrofálne dôsledky tohto zápasu o dieťa potvrdzuje aj 15. verš v predchádzajúcej kapitole.
Kým doteraz žila väčšina padlých anjelov aj Lucifer na rôznych jemnohmotných planétach, týmto bojom sa dostanú na Zem a do jej jemnohmotnosti. Hviezda Syna človeka obalí planétu svojimi lúčmi a zamedzí ich úniku. Toto bude hlavným dôvodom dočasného zničenia jemnohmotnosti. Budú sa chcieť zachrániť pobytom na Zemi ako duchovia alebo vtelení duchovia - ľudia. Následkom toho sa ich vplyv na Zemi, po narodení Imanuela, ešte zvýrazní a znásobí.
V 13. verši sa píše: ...keď drak videl, že je zvrhnutý na Zem, prenasledoval ženu, čo porodila chlapca. Ale žena dostala dve krídla veľkého orla, aby mohla odletieť na púšť ďaleko od hada. Na určité obdobie matku unesie, podobne ako kedysi proroka Eliáša, praduchovné lietajúce teleso mimo Zeme. Luciferova nenávisť by ju totiž pripravila o život. Tento únos bude vidieť a netrpezlivo očakávať ako jej spásu aj časť vyvoleného ľudu, ktorý bude v tom čase žiť oddelene, možno aj ako prenasledovaný.
Sedemnásty verš opisuje: Drak sa na ženu nahneval a odišiel bojovať s ostatnými z jej potomstva, ktorí zachovávajú Božie prikázania. Z textu vyplýva, že žena, Imanuelova matka, bude mať vlastné duchovné potomstvo. Stane sa teda nielen telesnou matkou Imanuela, ale v duchovnom zmysle aj matkou jeho pokolenia. „Sformuje" nový svet, ktorého semeno zasial Abd-ru-shin a pred ním Ježiš.
Niekoho môže zmiasť rozporné označenie Imanuelovej matky. V Izaiášovom proroctve sa hovorí, že Imanuela porodí panna, kým tu zase, že žena. Tento iba zdanlivý rozpor sa dá vysvetliť. Izaiáš pri písaní proroctva počul, že Labutia panna porodí Imanuela. Keďže v tom čase ešte ľudstvo nepoznalo stavbu stvorenia, a teda ani Labutiu planétu, meno Labutia panna sa mu zdalo nepochopiteľné, nuž vynechal slovo „labutia" a napísal iba „panna počne a porodí syna a dá mu meno Imanuel“, ako uvádza 7. kapitola, 14. verš. V Zjavení sa už jasnejšie dotvára jej identita, lebo bolo zoslané až neskôr. V čase narodenia Imanuela bude Labutia panna už v zrelom veku, preto sa nazýva ženou.
Totožnosť oboch žien v jednej osobe ako aj jej dvojitú úlohu potvrdzuje spolu s Bibliou i Posolstvo grálu. V ňom Abd-ru-shin oznamuje, že v dobe najposvätnejších splnení na Zemi, ktoré sa začali príchodom jeho trojice v minulom storočí, je potrebná ešte Labutia panna ako pokračovateľka ich poslania a zároveň plniteľka najposvätnejšieho splnenia - narodenia Imanuela.
Po prenasledovaní ženy a jej potomstva v 18. verši čítame, že sa drak zastavil na morskom piesku. Znamená to, že bude zastavený v svojom prenasledovaní, lebo Imanuel bude svoj národ chrániť pred zničením - únosom. Po návrate bude premiestnený do Jeruzalema pod Božiu ochranu. V Izaiášovom proroctve sa píše, že na vrchu Sion vo dne v noci svieti žiara - Božia ochrana.

*

Lucifer si svoj hnev z nevydareného lovu vybúri tým, že obdarí vedúcu osobnosť vo veľkej krajine, obklopenej morom, nadprirodzenými schopnosťami. Ľudia - materialisti budú jej vodcu obdivovať, lebo bude disponovať takou mocou, akú ešte nijaký vládca nemal. „Morská šelma" bude vládnuť len krátko, ale v 13. kapitole sa píše, že bolo jej dovolené viesť vojnu proti svätým (veriacim) a zvíťaziť nad nimi. Bude to ďalšie obdobie prenasledovania kresťanov. V 10. verši sa píše: Kto má prísť do zajatia, pôjde do zajatia. Kto má byť zabitý mečom, musí byť mečom zabitý. V tomto je trpezlivosť a viera svätých.
Toto prenasledovanie Boh dopustí preto, lebo postihnutí ľudia budú musieť znášať spätné účinky svojich minulých karmických vín, keď sami prenasledovali iných alebo im bránili v duchovnom vývoji. Takisto medzi nich budú patriť tí, ktorí sa ešte len prebúdzajú do duchovného života a svoj duchovný vývoj si urýchlia utrpením alebo násilnou smrťou. Preto zlo bude slúžiť zároveň ich dobru. Prijatím tohto osudu v čistej viere v Boha sa očistia a zdokonalia, a tak budú mať možnosť sa znova narodiť do novej ríše; tí, ktorí pôjdu do zajatia, sa jej aj dožijú.
Jedenásty verš oznamuje, že zároveň sa objaví na opačnej strane, to jest v druhej veľmoci, „zemská šelma" . Tento vládca bude mať ešte väčšie nadprirodzené schopnosti ako morská šelma, a to vďaka svojmu prorokovi, ktorý je vysoký padlý anjel. Podporuje ho priamo Lucifer, aby mohol robiť zázraky a zviesť čo najviac ľudí na nesprávnu cestu. Už v tomto čase navštevuje aj vyvolený národ a aktívne lieči, prednáša, používa termíny prevzaté od svetlých vodcov ako aj výrazy z Posolstva. Odvoláva sa na Ježiša, Pannu Máriu a vyhlasuje, že robí „bielu" mágiu. Vyvoláva nadprirodzené úkazy a tiež zmeny počasia. Honosí sa nepravými akademickými titulmi, čím imponuje najmä materialistom, ktorí chcú duchovne rásť a nerozpoznajú, medzery a nezmysly v jeho prednáškach. Pomocou jeho magických cvičení a techník ľudia nechtiac odovzdávajú svoju pozitívnu energiu temnu.
Najvyspelejší z vyvoleného národa budú žiť po očiste na Sione a v Jeruzaleme. Ostatní zachránení budú vrátení na Zem na rôzne miesta. V 14. kapitole, 4. verši sa uvádza, že vyvolení sú to tí, čo sa nepoškvrnili so ženami, lebo sú panici. Nemyslí sa to doslovne. Nepoškvrnenosť a panenstvo sa viaže na duchovnú čistotu, teda panici sú tí, ktorí sa nedali zviesť nijakými vášňami, temnými vodcami a náboženstvami. V ich ústach sa nenašla lož: sú bez škvrny, hovorí 5. verš. Ich výrazným znakom je, že sú pravdiví, najmä v svojich skutkoch, a očistení od negatívnej karmy. Budú žiť na novej pôde, skyprenej zemetrasením v Jeruzaleme, lebo všetko staré bude tam už vtedy zničené. Ich prirodzený, jednoduchý život sa bude postupne zdokonaľovať, avšak úplne iným spôsobom než predtým - duchovným. Bude to obdobie prípravnej fázy na tisícročnú ríšu počas dospievania Imanuela.
Podľa 17. a 18. kapitoly potopením „Babylonu" , morskej veľmoci, sa ukončí posledné ťažké obdobie ľudstva. Pri jej zániku, resp. zmenšení územia, sa zaplaví aj mnoho ostatných pevnín a znova sa vynorí Atlantída, ktorá vydá o sebe svedectvo.

V 19. kapitole je vyjadrené nadšenie v nebi, že na Zemi sa Imanuelovou dospelosťou začína jeho vláda, a to pozvaním na Baránkovu svadbu. V 19. kapitole, 6. verši Začal kraľovať náš Pán, náš všemohúci Boh. Jeho nevesta sa pripravila. Nevestou je mesto Jeruzalem, tak ho nazývajú starí proroci. Smela sa obliecť do čistého, skvúceho kmentu kvalitná ľanová látka, je podobenstvo pre dokonalých obyvateľov Jeruzalema, ten kment sú spravodlivé skutky svätých, hovorí 8. verš. Sú to tí najlepší ľudia na Zemi.
Vrch Sion v Jeruzaleme sa stane miestom vedúcich duchovných osobností, ktoré budú riadiť a viesť vyvolený ľud počas prípravnej fázy tisícročnej ríše. Neskôr pod vedením dospelého Imanuela bude centrom vlády celého sveta. Ostatná časť vyvoleného ľudu bude žiť v Jeruzaleme. Spomenuli sme už, že oblasť Izraela má na Zemi duchovne najpriaznivejšiu polohu, najlepšie spojenie s hradmi grálu, teda s Imanuelom, preto ostáva miestom vyvolených.
V 19. kapitole, v 11. verši preberá vládu na Zemi Imanuel: Biely kôň a ten, čo sedel na ňom spomínaný ako víťaz v 6. kapitole, v 2. verši sa volá Verný a Pravdivý, spravodlivo súdi i bojuje. Ten, kto spravodlivo súdi a prišiel na Zem ako Sudca, nemôže byť nikto iný než Duch Pravdy - Imanuel. Oblečený bol v odeve skropenom krvou a jeho meno je: Božie slovo. K vláde sa dostane až po vykonaní súdu, preto má odev skropený krvou. Nazýva sa Božím slovom, lebo podľa jeho Posolstva boli ľudia súdení a triedení počas súdu. Z jeho úst vychádzal ostrý meč, aby ním bil národy. V Posolstve pôsobí jeho slovo na mnohých ako meč, lebo je ostré, vyžaduje pokoru a narovnanie sa. Bude nad nimi panovať žezlom železným, teda večnými zákonmi a večne.
Otec - Stvoriteľ ho poveril, aby bol vykonávateľom súdu v jeho mene, ako sa v Biblii píše ďalej. Sám bude šliapať lis vína rozhorčeného hnevu všemohúceho Boha. ...má napísané meno - Kráľ kráľov a Pán pánov. Toto meno teda patrí Synovi človeka, lebo ide o skutočného, na Zemi vteleného vládcu v tisícročnej ríši, a nielen o duchovného panovníka, ktorým bol jeho predchodca a pripravovateľ Ježiš.
V 19. kapitole, v 19. verši sa podáva posledný boj temna na Zemi pred novou ríšou. „Zemská šelma" aj s falošným prorokom napadnú dospelého Imanuela a jeho národ spolu s vojskami temných z celého sveta. Vďaka Božiemu zásahu - prostredníctvom Hviezdy Syna človeka, ktorá spáli nepriateľov, Imanuel nad nimi zvíťazí. Tým sa zničia poslední temní na Zemi a nastane vláda Svetla na celom svete.
V 20. verši: Šelmu zajali a s ňou aj falošného proroka ...a hodili za živa do ohnivého jazera, horiaceho sírou. Obrazným opisom sa naznačuje, že obaja vtelení padlí anjeli sa smrťou dostali do duchovného rozkladu, teda do straty osobnosti navždy, lebo majú na svedomí obrovské utrpenie a zvedenie masy ľudí.
Imanuel teda nezíska vládu na Zemi bojom a obsadzovaním iných území. Jeho národ, ako sme už spomenuli, bude žiť dovtedy oddelene a skromne. Svetovú vládu získa nadprirodzeným spôsobom po súde, podľa proroctiev Božím zásahom, zničením posledných zvyškov temna na Zemi.
Len preto, že Zem má v stvorení takú dôležitú úlohu, podstúpili synovia Stvoriteľa obeť narodiť sa na nej. Pre obyvateľov Zeme je to veľký dar. Keby im nepriniesli nutné duchovné poznanie o večnosti ducha, planéta by sa rozložila predčasne a vyvolení - duchovne ešte nie celkom zrelí, by boli strhnutí spolu s temnými do rozkladu počas súdu.

*

V 20. kapitole sa opisuje tisícročné kráľovstvo. Aby mohlo byť spravodlivé, musí byť Lucifer ako duch „sputnaný" nie hmotne, ale duchovne. Musí sa obmedziť jeho moc, aby nemohol pôsobiť na ľudí a brániť im v dokončení duchovného vývoja. Do novej ríše sa budú postupne vteľovať najprv duše tých, čo zomreli počas prenasledovania za svoje náboženské presvedčenie. Tí najčistejší sa vtelia do prvej generácie, aby ešte zažili vládu Boha na Zemi. Po ňom budú vládnuť na Zemi vyšší duchovia a napokon samí ľudia.
Cieľom tisícročnej ríše je naučiť ľudstvo žiť prirodzene podľa večných zákonov. Nik iný okrem Imanuela by už nemohol poskytnúť ľuďom tento vzor spravodlivej vlády, ktorý sa za tisícročia temna úplne pokrivil. Syn človeka má vyviesť ľudstvo z temných omylov a svojou prítomnosťou zaviesť na Zemi pokoj a spravodlivosť. Počas éry novej ríše budú zase fungovať večné zákony ako majú, lebo ich nebude brzdiť a narúšať temno ani pokles Zeme, lebo sa po očiste zdvihne vyššie. Samotná Imanuelova prítomnosť, jeho bezbytostné jadro bude urýchľovať zákon spätného pôsobenia. Na ľudí to bude mať výchovný vplyv, keď ich budú spätné účinky ihneď trestať alebo odmeňovať.
Znova sa zavedú kasty, avšak podľa zákona rovnorodosti, budú teda existovať vedľa seba, a nie nad sebou. Tým sa zaručí ich vzájomná spolupráca, ale aj nutný odstup. Imanuel bude zároveň aj duchovným učiteľom. Podobne, ako kedysi Ježiš prebudil svojím učením mnoho nevyvinutých ľudí Imanuel im pomôže dokončiť vývoj a dovedie ich svojimi poznatkami do večnosti - do raja.
Pod jeho duchovným vedením a osobným vplyvom začnú ľudia nadobúdať telepatické schopnosti, naučia sa ovládať zemskú príťažlivosť, budú schopní lietať a žiť na Zemi podobne ako veční duchovia v raji. Mnohé z toho, čo ich čaká, sa bude zdať teraz neuveriteľné, preto je zbytočné o tom písať. Šťastní budú tí, čo budú žiť v tisícročnej ríši, lebo radostným spôsobom ukončia svoj duchovný vývoj na Zemi. Aj Ježiš, aj Imanuel prišli práve v tom čase, keď veľká časť ľudí duchovne vrcholila a potrebovala obranu proti temnu, ako aj vyššie vedenie pre ukončenie vývoja na Zemi.

Podľa 20. kapitoly, 5. verša Ostatní mŕtvi neožili, kým sa nedovŕšilo tisíc rokov. Až ku koncu novej ríše sa začnú vteľovať menej kvalitní duchovia aj z nižších planét, aby mohli na Zemi, v lepších podmienkach, dokončiť svoj vývoj.
V 20. kapitole, v 7. verši sa načrtáva záver tisícročnej ríše. Satan bude uvoľnený a zase bude na celej Zemi zvádzať národy, aby ich zhromaždil do boja proti Svätému mestu. Ľudia z nižších planét sa budú musieť na Zemi vyvíjať za opätovného pôsobenia temného vplyvu, čo bude dosť náročné, asi tak ako pre plavca, ktorý má doplávať na breh medzi samými žralokmi. Tí, čo tento negatívny vplyv pozitívne prekonajú, ukončia svoj duchovný vývoja a budú žiť večne. Tí, čo na Zemi nepotvrdia svoju duchovnú premenu a podľahnú temnému vplyvu, pridajú sa k boju proti veriacim, ktorí budú žiť vždy oddelene v Izraeli.
Avšak znova, podobne ako to bolo pred tisícročnou ríšou, zásahom zhora cez Hviezdu Syna človeka, zvíťazí Boží ľud nad temnými. V 9. verši sa udalosť popisuje tak, že zostúpil oheň z neba a strávil ich. Lucifer bude zvrhnutý do duchovného rozkla- du, lebo sa počas svojho sputnania, poslednej skúšky, nezmení. V 20. kapitole, 10. verši: a diabol bol zvrhnutý do ohnivého a sírového jazera...
Týmto posledným bojom nastane definitívny posledný súd Zeme, ktorý sa začal pred 1500 rokmi. Podľa 11. verša sa Zem počas duchovného dozretia svetlých ľudí zbavila navždy jemnohmotných aj hrubohmotných obalov: pod Jeho Imanuelovým pohľadom utiekla Zem i nebo. Tí, čo dokončili vývoj, sa stali večnými duchmi, tí čo nestihli, zanikli v duchovnom rozklade. Dopadli tak ako ľudia, ktorí boli na dovolenke v cudzine, kde ich zastihla katastrofa.

Veta Videl som nové nebo a novú zem v 21. kapitole značí, že Zem sa zbavením hmotných obalov, dovŕšením súdu vzniesla do vyššej úrovne, do duchovnej ríše. Tam bude večnou duchovnou planétou, lebo aj ona dovŕšila určitú etapu svojho vývoja. Dostane sa pod priamy vplyv Imanuela, ako sa píše v 5 verši: Ten, čo sedel na tróne povedal... Ja som Alfa a Omega... (teda Imanuel)
V 23. verši sa uvádza, že Zem už nepotrebuje Slnko ani Mesiac, a v 25. verši a noci tam nebude. V 22. kapitole, 5. verši čítame, že ...nebudú potrebovať svetlo lampy, lebo im bude svietiť Pán, Boh... To je samozrejmé. Keď sa Zem dostane pod priamy vplyv základnej sily, teda pod svetelné vyžarovanie Imanuela, už nebude potrebovať jej transformátory Slnko a Mesiac, lebo tie boli potrebné iba v hmotnosti.

V 22. kapitole, 6. verši sa dozvedáme, že Imanuel je Boh prorockých duchov. To znamená, že to on, v mene svojho Otca - Stvoriteľa, vysielal na Zem prorokov a diktoval im proroctvá, preto ich aj on vie najlepšie dešifrovať. V 7. verši hovorí: Prídem čoskoro, keďže v tom čase sa práve chystal na Zem do úlohy Ducha Pravdy. Aj týmto prísľubom sa potvrdzuje, že Imanuel je autorom Zjavenia, ako aj Duchom Pravdy a Synom človeka.

Na záver Zjavenia, v 22. kapitole, 6. verši, sa upresňuje osoba anjela, cez ktorého hovoril počas Zjavenia Syn človeka: Pán Boh prorockých duchov Imanuel poslal svojho anjela, aby ukázal, čo sa má onedlho stať. Ôsmy verš 22. kapitoly: Ja, Ján apoštol chcel som sa mu, anjelovi ako sprostredkovateľovi klaňať, ale on mi povedal (9. verš): Pozor, nerob to! Som služobník tvoj a tvojich bratov prorokov a tých, čo zachovávajú slová tejto knihy. Bohu sa klaňaj! Teda tento „anjel" - s bielymi vlasmi nebol Syn človeka ani Ježiš, veď oni by sa nenazývali služobníkmi apoštola Jána ani bratmi prorokov.

V 12. verši hovorí Syn človeka: Hľa, prídem čoskoro a odmením každého podľa jeho skutkov. Ja som Alfa a Omega... Syn človeka znova zdôrazňuje, že čoskoro príde na Zem ako Duch pravdy, lebo bude Sudcom v čase súdu. Odmena podľa skutkov značí, že bude vykonávateľom súdu - očisty, kde každý dostane, čo si zaslúži. Posledné slová Ja som Alfa a Omega potvrdzujú, že to hovorí Syn človeka - Imanuel.

*

Možno sa u niekoho vynorí otázka, prečo Stvoriteľovi tak záleží na tom, aby sa ľudia duchovne zdokonalili a vrátili sa ako veční duchovia do duchovnej ríše. Snáď niektorí už pochopili, že je to vplyv zákona spätného pôsobenia. Stvoriteľ dal svojím vyžarovaním ľuďom vedomý život a živil ich základnou silou mnoho životov podobne, ako rodičia živia a vychovávajú svoje deti. Predčasná smrť dieťaťa, alebo jeho neschopnosť žiť normálnym životom, je pre nich akoby zmarenou investíciou, stratenou nádejou. Rodičia túžia vidieť úspešný výsledok svojej práce, i keď oni sami už z neho nebudú nič mať.
Rovnako ani Stvoriteľ nepotrebuje ľudských duchov, veď jemu stačí božská ríša, a predsa chce vidieť úspešné zavŕšenie svojej investície. Radosť je však dvojnásobná - aj duch má z toho osoh, lebo môže žiť večne - v spravodlivom a láskyplnom svete - v raji.





21. KAPITOLA


Kto bude patriť k novému pokoleniu a čím sa budú jeho predstavitelia vyznačovať? Treba vedieť, že ho bude tvoriť predovšetkým dnešná generácia, a to zo všetkých vekových kategórií, teda aj z tých najstarších. Možno niektorí očakávajú, že nové pokolenie bude mať nové náboženstvo, úplne odlišné od doterajších. Kto pozorne čítal túto knihu, príde na to, že Imanuel nepriniesol nové náboženstvo. Je synom toho istého Boha ako Ježiš, preto nemôže hovoriť, ani učiť niečo iné. Skutočnosť, že očistil Kristovo poslanie od chýb a omylov, vôbec neznamená, že ho popiera, ale naopak, že ho utvrdzuje. Tak, ako kedysi prišiel Ježiš doplniť Mojžišovo poslanie, tak aj Duch Pravdy - Abd-ru-shin prišiel doplniť Ježišovo a Imanuel ho dovŕši.
Zopakujme si, prečo sa Ježiš nazýva Boží Syn a Imanuel Syn človeka, keď majú obaja spoločný pôvod.
Ježiš pôsobí a žije iba v bezbytostnej a božskej ríši. Podobne ako Boh - Otec nikdy neprekračuje božskú ríšu, v ktorej je v mene svojho Otca kráľom. V dôsledku neustáleho pobytu iba v blízkosti Boha a jeho najbližšieho vyžarovania sa nazýva Božím Synom.
Syn človeka - Imanuel pochádza rovnako ako Ježiš z bez-bytostnej Božej Trojice, lebo je Božou vôľou a Svätým duchom Boha - Otca. Časť z neho je stále vonku, za božskou ríšou v praduchovnom hrade. Aby sa tak ďaleko udržal, musí byť jeho bezbytostná časť dostatočne obalená, zhmotnená. Ďalšia časť Imanuela sa nachádza aj v božskej ríši, v božskom hrade grálu. Hoci obaja Boží synovia majú v božskej ríši rovnaké obaly, predsa vyzerajú odlišne, lebo stelesňujú úplne iné vlastnosti. Majú nepredstaviteľne krásnu ľudskú podobu. Sú najkrajšími bytosťami v božskej ríši, i keď všetko v nej je krásne. Ich vyššia bezbytostná podstata ich robí výnimočnými a dominantnými.
Keďže všetky úrovne za božskou ríšou vznikli pod vplyvom Imanuelovho - Parsifalovho vyžarovania, sú akoby jeho svetmi. Preto je aj ich kráľom. Nakoľko sú najmä duchovné, z ktorých pochádza aj ľudský duch, teda človek, nazýva sa Synom človeka. Stará sa o svoje svety a vychováva ich obyvateľov, aby tam vládol harmonický vývoj a dokonalosť. To on posiela na Zem prorokov a vyšších duchov v mene svojho Otca - Boha a diktuje im proroctvá.
I keď je veľká časť z neho väčšinou činná v hmotnejšom svete - v praduchovnej ríši, môže sa jeho bytostná časť kedykoľvek vrátiť do bezbytostnej ríše k Otcovi a osobne s ním komunikovať. Je akoby riaditeľom pobočky, ktorá patrí jeho Otcovi. I keď sú v neustálom duchovnom, akoby telefonickom spojení, stretávajú sa aj osobne. Je to nevyhnutné, lebo je priamym prostredníkom medzi Stvoriteľom a stvorením.
Syn človeka preputoval celé stvorenie, aby dobre poznal všetky „svoje“ svety a úrovne a mohol očistiť hmotnosť od jej škodcov - Lucifera a padlých anjelov. Na vlastnom tele chcel zažiť pôsobenie temna vo všetkých úrovniach hmotnosti a jemnohmotnosti. Preto sa aj stal vykonávateľom súdu v mene Otca - Stvoriteľa. V praduchovnom hrade grálu stelesňuje v mene Boha Spravodlivosť.
Ježiš aj Imanuel sú teda rovnocennými synmi Stvoriteľa, len majú rozdielne úlohy i miesta pôsobenia. Preto uznávaním existencie Syna človeka sa nepopiera existencia ani úloha Ježiša a rovnako to platí aj naopak.
 
Kto chce napriek novému poznaniu naďalej zotrvávať na svojich doterajších omyloch, sám si spečatí svoj osud a podľa zákona rovnorodosti dostane aj podľa toho v súde odmenu. Nech sa potom necíti podvedený Bohom alebo Ježišom, keď nebude patriť medzi vyvolených. Nimi sa môžu stať iba tí, čo sa „narovnali“ z náboženských alebo iných pokrivenín.

*

Prečo vlastne pochádza kresťanstvo zo židovského národa a čím si jeho príslušníci získali výsadu národa vyvoleného Bohom? Vráťme sa k jeho predhistórii. Keď ľudia na Zemi nebrali prorokov dostatočne vážne v boji proti temnu, Stvoriteľ mal v pláne vyslať im Ježiša na pomoc. Aby jeho pôsobenie bolo účinné a dlhotrvajúce, musela sa naň vopred vytvoriť „vhodná pôda“. Veď aj v záhrade sa pred sadením alebo siatím pripravuje pôda, aby sa sadenice či osivo lepšie ujali.
Stvoriteľ mal v úmysle vychovať národ, ktorý prijme Ježišovo učenie ako prvý a potom ho rozšíri do celého sveta. Ešte skôr ako sa sformoval židovský národ, hľadal duchovne najčistejšieho človeka na Zemi, ktorý mal najviac vyvinutého ducha vďaka svojim životným skúsenostiam, vlastnostiam a charakteru. Tohto výnimočného jedinca našiel v Abrahámovi, ktorý pochádzal z potomstva Noemovho syna Sema. Žil v oblasti starovekej Mezopotámie, táto časť dnes patrí Iraku. Neskôr sa na Boží pokyn Abrahám presťahoval do Kanaánu - dnešného Izraela. Odtiaľ sa v čase hladomoru jeho potomkovia vysťahovali do Egypta. Tu žili približne 400 rokov ako oddelený národ, ktorý sa nechcel prispôsobiť egyptským náboženským zvykom a uctievaniu viacerých bohov. Držal sa v duchovnej čistote a oddanosti svojmu jedinému Bohu.
Izraelský národ niesol meno Izraela, jedného z Abrahamových potomkov. Celý národ však nebol rovnako vyspelý. Keďže sa jeho príslušníci nechceli podľa pokynov prorokov dobrovoľne a primerane zdokonaľovať, pripustil Stvoriteľ aj ich utrpenie vo forme zajatia, vojny či pohromy, ktoré bolo spôsobené ich karmickými vinami. Napomáhalo to ich vývoj a očisťovanie od nesprávnych názorov a činov. Napriek tomu, že Židia vedeli, že sú vyvoleným národom, vo všetkých etapách vývoja často zlyhávali, lebo ako sme už spomínali, najväčšie dobro sprevádza zámerne aj najväčšie a čo najhojnejšie zlo. Keďže tento fakt nebrali dostatočne vážne, ľahko sa stávali jeho obeťou.
Do tohto národa sa odjakživa až dodnes popri vyvolených vteľovalo najviac temných duchov, aby svojimi negatívnymi vlastnosťami a charakterom kazili povesť a čistotu národa. Zároveň ho každým možným spôsobom odvádzali od duchovného vývoja, a keď sa nedal zviesť, aj ho ničili. Stačí si len spomenúť na poslednú svetovú vojnu, keď temný predstaviteľ sfanatizoval nemecký národ, v ktorom bolo vtedy vtelených mnoho z pôvodných, starovekých Židov.
Hitler upozornil na to, že Židia majú v rukách politickú aj hospodársku moc, a preto im ju treba vziať. O tom, že spomínaní židovskí boháči a prominenti a napokon aj on pochádzali práve z radov temných, svedčí skutočnosť, že do koncentračných táborov nešli oni, lebo včas emigrovali. Obeťami sa stali práve najduchovnejší Židia. A to bolo aj úmyslom temna. Vedome vyvolalo nenávisť voči bohatým Židom, ale dôsledky neniesli tí, čo ju rozsievali, lež nevinní. Takto šikovne a ľstivo pôsobil hlavný predstaviteľ temných. Nemecký národ mu naletel, lebo súhlasil s tým, aby židovskí chamtivci a podvodníci boli potrestaní. Napokon padol do nastavenej pasce nevinný ľud.
Pretože bol židovský národ vyvolený, vychovával ho priamo Stvoriteľ, jeho synovia a proroci. Boh vyslal na Zem ešte v dávnych dobách svojich vyslancov aj do iných národov, aby im tiež priniesli Božiu pravdu. Tá sa u nich zachovala, v porovnaní s kresťanstvom, omnoho viac pokrivená alebo prísne utajovaná, takže neprenikla medzi ľud.
Pôvodný židovský národ preputoval počas mnohých životov národy celej Zeme podobne, ako duch každého človeka preputuje všetky úrovne hmotnosti. V každom národe získal niečo iné, čo bolo potrebné pre jeho vývoj.
V súčasnosti je jeho najväčšia časť vtelená v slovenskom národe, lebo v ňom dostane, ako prvý národ vo svete, vyššie duchovné vedenie a poznanie. Rasy, náboženstvá a národnosti nie sú pre duchovný vývoj človeka podstatné, ovplyvňujú ho iba čiastočne.
Vyvolení ľudia nemusia byť, a ani nie sú všetci vtelení medzi dnešných skutočných Židov. Ich pravá vnútorná podstata nesúvisí s pozemským židovstvom, ale s pôvodným židovským národom - duchovne najvyspelejším.

*

Duchovný vývoj človeka by sme mohli prirovnať ku škole. Ako v nej prebieha vzdelávanie? Základnú školu absolvuje duchovný zárodok v jemnohmotnosti. V nej vyvíja duševné obaly od dieťaťa až do obdobia mladosti. Schádzaním dolu cez vyššie úrovne hrubohmotnosti dozrieva jeho duša do dospelosti. Kým príde na Zem, na najnižšiu a najhmotnejšiu planétu, absolvuje strednú školu, ale len do troch štvrtín. To najťažšie, posledný ročník a maturitu, musí zdolať po viacerých životoch na nej. Až potom sa stáva duchovný zárodok dospelým, lebo tu prekonal najväčšie ťažkosti a najzložitejšie úlohy.
Po každom živote na Zemi dostával po smrti počas malého súdu akoby vysvedčenie za to, ako prežil svoj život a čo v ňom dosiahol. Dozvedel sa, či môže pokračovať ďalej vo vyššom ročníku, alebo či bude niečo opakovať. Kto sa počas tejto strednej školy dobre a poctivo učil, zvládol ľahko maturitu a odišiel ako zrelý duch do duchovnej ríše.24
Tých, čo nedokázali tak rýchlo ukončiť strednú školu a niektoré ročníky si museli aj zopakovať, zastihne „očista“ školy. Počas nej budú žiaci nútení sa viac telesne, duševne aj duchovne namáhať, ba i trpieť, a tým mnohí rýchlejšie dozrejú a lepšie „zmaturujú“.
Zákon pohybu a slobodná vôľa pôsobia na vývoj ducha dvojako:
buď
miernym pohybom - pravidelným duchovným vzdelávaním,
alebo
násilným pohybom - utrpením, a ťažkosťami, ktoré sú spätnými účinkami povrchnosti a nedostatku času na duchovný vývoj.
Avšak utrpenie a násilná smrť má na ducha človeka iba vtedy pozitívny vplyv, keď sa z nich poučí a nepovažuje to za krivdu alebo dokonca nespravodlivosť. Ak človek umiera v stave hnevu, nenávisti, zúfalstva alebo krivdy, jeho obaly okamžite oťažievajú a duša umierajúceho zostupuje do nižších úrovní, ako je Zem.
Od pozitívnych pocitov v stave smrti, napr. uvedomenia si vlastných chýb v živote, nesprávnej cesty, povrchnosti a zmierenia sa so svojím osudom ako so spravodlivou odmenou, sa spaľujú hmotné obaly a duch sa stáva ľahším. Človeku, ktorý verí v Božiu spravodlivosť, prídu na pomoc duchovné bytosti, ktoré zmiernia alebo skrátia utrpenie a po smrti ho odvedú do vyšších svetov.
Nenapraviteľní temní, ktorí sú už na Zemi odsúdení na duchovný rozklad pre veľké viny, nie sú už trestaní utrpením, aby sa ich duch už nevyvíjal, aby ostal zakrpatený, neschopný odísť z rozkladu Zeme.

*

Podobne ako sa telesná a duševná hygiena stali pravidelnou súčasťou nášho života, mala by sa ňou stať aj duchovná hygiena. Vieme, že
telesná hygiena zabraňuje infekciám a chorobám,
duševná hygiena zas pomáha lepšiemu a rýchlejšiemu pochopeniu a riešeniu problémov.
Avšak duchovná hygiena môže od základu zmeniť osud človeka, ak sa preorientuje na správny smer. I keď v niektorých prípadoch neuchráni človeka pred pozemskou smrťou, môže ho uchrániť pred odchodom na temné planéty. Táto zmena osudu sa bude diať v rámci večných zákonov. Zrýchlený duchovný vývoj, spôsobený slobodnou vôľou, umožní presvetlenie a zjemnenie ťažkých obalov a zákon rovnorodosti a tiaže dovedie dušu na lepšie miesto, ako bolo pôvodne určené. Slobodná vôľa je naozaj darom, keď ju človek správne pochopí a použije. Ešte v poslednej chvíli, pred smrťou, môže ňou veľa získať, alebo aj stratiť.
Ako má vlastne človek vyvíjať, vzdelávať a cvičiť svojho ducha? Vieme, že telo treba cvičiť pohybom, dušu zase rozu- mom, ale ducha nevieme správne cvičiť, lebo nás to nikto neučil. Aj tu je dôležité vedieť, že zákon rovnorodosti je naším pomocníkom. Keďže duch, ako základná podstata človeka, pochádza z vyžarovania Boha, môže ducha zdokonaľovať len to, čo je mu rovnorodé, a to je Božie slovo.
Kde ho však máme hľadať? Len tam, kde je Boh jeho pôvodcom. V kresťanstve ho nájdeme v Biblii a v Posolstve grálu. Kým doteraz poskytovala najväčšiu pomoc v duchovnom vývoji človeka Biblia, v súde je užitočnejšie Posolstvo, lebo pripravuje človeka na súd a tisícročnú ríšu. V Zjavení Jána, v 19. kapitole 13. verši sa Syn človeka Imanuel nazýva Božie Slovo. V 15. verši sa o ňom upresňuje: Z jeho úst vychádzal ostrý meč, aby ním bil národy, teda slovom bude „biť“, prebúdzať ľudí a on bude nad nimi panovať žezlom železným..., čo takisto dokazuje, že je to Imanuel.

Posolstvo je úmyselne písané tak, aby pravidelným čítaním v malých množstvách duch človeka dozrieval a postupne rástol. Najlepšie sa číta v posteli. Po celodennej práci a strese býva človek nesústredený, má rozháranú myseľ a je neschopný sa koncentrovať. Posteľ je ideálnym miestom, aj v sede poskytuje telu oddych a teplo, ktoré zabraňuje úniku duchovnej energie v dôsledku silnej koncentrácie. Duchovné vzdelávanie pred spaním umožňuje jeho lepšie zapamätanie si počas spánku.
Kto si nevie nájsť čas na každodenné 15. minútové duchovné vzdelávanie, mal by mu venovať aspoň časť víkendu. Duchovná literatúra sa nedá čítať rýchlo, ani naraz vo veľkom množstve. Jednotlivé vety treba pomaly a sústredene „tráviť“, aby prešli do ducha a nepremietali sa len do mozgu, do pominuteľnej duše.
Teoretické duchovné poznanie by malo prejsť čo najskôr do praxe, lebo podľa výrokov Božích synov Stvoriteľ si najviac cení skutky. Posolstvo grálu bude pozorného čitateľa inšpirovať, po čom by mal túžiť, čoho sa zbavovať a čo narovnávať. Aj tie najnemožnejšie situácie a zmeny sa pri dobrej vôli ukážu ako reálne. Posolstvo aj Biblia sú knihy na celý život. Na rozdiel od iných duchovných kníh sa opakovaným čítaním stávajú zaujímavejšie a podnetnejšie, keďže v tých istých vetách človek objaví pri ďalšom čítaní nový zmysel. Spôsobuje to vývoj ducha, preto prvé čítanie dá len veľmi málo. Pravidelné vnímanie Božieho slova napája človeka automaticky na Boha, dokonca lepšie než opakované modlitby, lebo čítajúci sa postupne stáva tým, čo číta - dokonalejším, duchovne bohatším.
Kto však získané poznanie nepoužije v praxi a ostáva stále len teoretikom, podobá sa človeku, ktorý o telesnej hygiene síce číta a veľa vie, ale chodí špinavý a neupravený. Nikto mu nebude veriť, že pozná zmysel čistoty, keď ju nevie prakticky dokázať.
Nie je nutné, aby každý v rodine prečítal celú Bibliu aj Posolstvo. Stačí, keď jeden člen bude čítať jedno, iný druhé a ostatným bude o tom vhodnou formou a vo vhodnom čase rozprávať. Aby sa mal o čo oprieť, môže si podčiarknuť dôležité body; duchovné slovo sa nedá len tak ľahko opakovať, najmä nie po jednom prečítaní.
Čo má robiť taký človek, v ktorého rodine všetci odmietajú nové duchovné poznanie? Nie je to žiadna katastrofa. Dotyčný by sa mal vzdelávať a meniť sám. Život v jeho okolí môže prebiehať naďalej ako predtým a možno sa bude meniť spolu s ním i bez vzdelávania ostatných.

*

Prečo je súčasné pokolenie skazené a neschopné pravého duchovného vývoja? Čo je to vlastne skazenosť? Väčšinou každého hneď napadne morálny úpadok - teda sexuálna zvrátenosť, a tým sa mnohí atomaticky vylúčia z kategórie skazených. Samozrejme, tento pojem sa týka najmä tejto oblasti, no nielen jej. Úpadok sa prejavuje aj v prevrátených a prekrútených názoroch a hodnotách v bežnom živote, či si to človek uvedomuje alebo nie. Celková skazenosť spôsobuje, že už nevieme rozlišovať pravé poznanie od nepravého, extrémy od prirodzenosti. Takmer v ničom už nevieme rozpoznať pravú strednú cestu.
Zoberme si len ako príklad jeden ľudský orgán a skúsme si uvedomiť, ako sme pokrivili jeho účel. Všetci dobre vieme, na čo máme ústa - na jedenie a na rozprávanie. Napriek tomu dokážeme aj takúto jednoznačnosť prekrútiť nielen teoreticky, ale aj prakticky.
Pre mnohých sa jedenie stalo zmyslom života, povýšili ho na labužníctvo až prejedanie. Príprava jedla im zaberá toľko času, že okrem práce a minimálneho oddychu im už na ostatné aktivity ani pri najlepšej vôli neostáva čas ani energia. Opačným extrémom sa stalo hladovanie alebo diéta. Myseľ takéhoto človeka je takisto zamestnaná len jedlom, i keď jedáva veľmi málo. V oboch prípadoch je jedlo problémom číslo jeden, ktorý človeka oberá o iné životné hodnoty.
A čo rozprávanie? Tu sa takisto pohybujeme v dvoch extrémoch. V prvom venujeme všetok čas a energiu „dobrej diskusii“. Využívame ju aj tam, kde nemá opodstatnenie, napr. v pracovnom čase, a domov prídeme unavení, aj keď sme žiadny pracovný výkon nepodali. Rozprávanie sa stalo pre mnohých jediným spôsobom vzdelávania a realizovania sa mimo zamestnania. Keď už niet o čom rozprávať a vzájomne sa obohacovať, začne sa klebetiť o známych alebo o politike či šéfoch.
Ako málo ľudí si vyberie za cieľ rozhovoru oboznámiť priateľov s dobrou knihou, alebo novými podnetnými myšlienkami a názormi!
Na druhej strane sa objavil opačný extrém. Tí, čo vedia o škodlivosti prílišného rozprávania, začali odsudzovať túto činnosť úplne. Mlčanie alebo meditácia im nahradili potrebnú komunikáciu. Temperamentné podanie a radosť z inšpirujúcej diskusie vášnivého milovníka literatúry alebo istej činnosti je v očiach mlčiaceho rúhaním proti rozprávaniu.
Človek, ktorý si neurobil problém z jedenia, nevidí v druhých ani žráčov, ani askétov. Podobne kto neodsudzuje rozprávanie ani mlčanie, neprichádza do styku s tárajmi ani so suchármi, pretože im on sám na tento prejav neposkytuje možnosť tým, že by ich vnútorne odsúdil. Čiže ten, čo vôbec „neje“ a „nerozpráva“, nie je vôbec dokonalejší, lebo nevyužíva svoj orgán na to, na čo bol stvorený.
Podobne odsudzujeme ohováranie a klebety, aj keď týmto prehreškom stále prepadávame. Niekedy však majú aj pozitívny zmysel, ak sa použijú správne, nie s úmyslom poškodiť povesť iného.
Ak pri nedorozumení s kýmkoľvek nedôjde k otvorenej diskusii, v ktorej si každý „vyleje srdce“, ostáva na oboch stranách alebo len na jednej pocit krivdy, či odporu. Tieto negatívne dôsledky sa dajú „vyliečiť“ len ich pochopením a prijatím objektívneho stanoviska. Buď človek sám príde na to, prečo a ako vznikol problém, alebo sa musí o tom poradiť s niekým, kto dokáže byť objektívny a komu dôveruje. Ak ukrivdený pravdivo opíše konflikt nestrannej osobe a toto sťažovanie sa nezvrhne na kydanie špiny na hlavu druhého, má uzdravujúci účinok. Buď sa nešťastník rozhodne skoncovať s priateľstvom alebo vzťahom, keď pochopí, že partner mu ubližuje zámerne, z nedostatku úcty a lásky, alebo naopak, odpustí mu, i keď je jeho priateľ v správaní nedokonalý, lebo si uvedomí, že on je na tom takisto ako priateľ.
Aj dobrých vzťahoch sa vyskytujú problémy, kým v zlých nie sú navonok žiadne. Krízy v citových alebo pracovných vzťahoch nie sú nebezpečné, ak sa nepotláčajú nepochopením. Keď nedôjde k vyrovnaniu rozdielov vo forme porozumenia, prípadne ústupkov, vzťah je chorý, neužitočný.

*

Skazenosť sa u ľudí prejavuje aj v tom, že hodnotia iných viac podľa správania, než podľa ich vnútornej hodnoty. Povahové vlastnosti nebudú nikdy dokonalé, lebo sú iba vonkajším prejavom duše, ktorá je hmotná, pominuteľná, a preto nedokonalá. Temno naviedlo ľudí, aby si práve to, čo je nedokonalé, vzali za morálny základ hodnotenia iných. Vždy je naporúdzi dôvod kritizovať partnerov, rodičov, deti, priateľov, známych, šéfov a autority. Jedine charakter človeka, ktorý pochádza z ducha, je stály, dokonalý a navonok často nepostrehnuteľný.
Ľudia si pojmy povahové vlastnosti a charakter často zamieňajú. Odsudzujú človeka často len preto, že sa sústredili iba na jeho pominuteľný, nedokonalý obal - dušu. Neuvedomujú si, že ten druhý býva často len odrazom ich samých, najmä vtedy, keď dotyčný nedokáže u seba akceptovať svoje povahové nedostatky ako niečo prirodzené a normálne. Tým chtiac-nechtiac vlastné chyby prebúdza u iných. Zákon rovnováhy spôsobuje, že v prítomnosti človeka, ktorý nie je vyrovnaný so svojou povahou, sa prejavujú iní ľudia zväčša negatívne, práve tými chybami, ktoré si on nepriznáva.

Každý človek, ktorý potláča svoje chyby, je vlastne neslobodný, neúprimný a nepravdivý. Tým, že nechce pripustiť a prijať svoju nedokonalosť, podľa zákona rovnováhy, ju prenáša na iných, a tak im škodí.

Preto úprimní a duchovne slobodní ľudia, ktorí vedia o svojich nedostatkoch a prijímajú ich ako prirodzenú súčasť svojej povahy, by sa mali vyhýbať tým, ktorí nie sú takí istí. V opačnom prípade sa podvedome stávajú ich „obeťami“.
Človek, ktorý si prizná, že je niekedy aj panovačný, lebo jednoducho nevie byť iný, je lepší ako ten, ktorý sa to snaží utajiť ako niečo negatívne, no vnútorne aj navonok zraňuje iných odsudzovaním tejto vlastnosti.

*

Odkiaľ sa vzala panovačnosť, dnes tak veľmi odsudzovaná? Najviac ju kritizujeme u vedúcich a verejných činiteľov, a to jedine preto, že nepoznáme jej čistý pôvod. Veď panovačnosť je len pokriveným prejavom dominantnosti. Každý nadpriemerný človek vyniká, či chce, alebo nechce. Do tejto úlohy ho dostane okolie, ktoré mu vedome alebo aj podvedome verí a uznáva ho. Ale temno, ktoré neznáša dokonalosť ani dobro, prekrútilo pojem dominantnosť v panovačnosť. A tak miesto úcty a vážnosti, ktorú si dominantní ľudia zasluhujú, sa stávajú terčom ohovárania a kritizovania, až sa napokon stanú takými, akými ich napádajúci vidia.
Nenávisť voči dominantným autoritám je vlastne prejavom ich potlačeného obdivu. Tým, že podriadení prestanú svojho nadriadeného rešpektovať, prevrátia v ňom to pozitívne v negatívne. Ako inak než panovačnosťou môže potom šéf presadzovať svoje názory a plnenie úloh, keď ho podriadení neberú vážne a stále naňho len útočia a odsudzujú ho? Keby nebol dominantný, teda schopný, nedokázal by sa po vyprovokovaní správať tak panovačne.
Samozrejme, v súvislosti s týmito i ďalej spomínanými vlastnosťami, hovoríme o ľuďoch primerane duševne zdravých, a nie o zlomyseľných a deštruktívnych.
Výnimočnosť v určitej oblasti sa teda prejavuje ako prevaha, ktorá je prirodzenou vlastnosťou vyššieho ducha. Prejavuje sa samočinne aj bez jeho vedomia. Pokrivením tejto duchovnej schopnosti sme znehodnotili jej pravý význam.
Veď aj v duchovných svetoch sa stávajú tí najdokonalejší vládcami - dominantnými. Tam nikoho ani len nenapadne kritizovať nadriadeného, lebo rešpektujú túto zákonitosť. V duchovných svetoch nie je dôležité, ako sa duch navonok prejavuje, ale čo dokáže. Dokonalosť a dominantnosť idú teda ruka v ruke, prečo by sa mala potom dominantnosť potláčať?
Človek, ktorý vie, že má nedostatky a prijíma ich ako súčasť seba, nebojuje s nimi. Tak, ako nemôžeme byť všetci telesne krásni, tak nie sme všetci obdarení len dokonalými duševnými, teda povahovými vlastnosťami. Preto svoje nedostatky máme prijímať ako prirodzenú súčasť svojej osobnosti. Kto sa dokáže mať rád aj s chybami, kto v sebe nič nezatajuje, tomu nikto neprekáža, nikoho neodsudzuje, pokiaľ mu niekto zámerne neublíži. Keďže je pravdivý a úprimný, pred sebou, ani pred inými, nemusí nič skrývať. Druhého človeka vidí takého, aký skutočne je, lebo aj seba vidí pravdivo. Pretože sa má rád aj s nedostatkami, dokáže milovať tiež iných aj s chybami. Na partnerský život si samozrejme vyberá rovnorodého partnera, ktorého chyby znesie aj dlhodobo.
Ten však, čo sa nedokáže mať rád so svojimi nedostatkami, nemiluje ani iných, lebo ho ruší ich nedokonalosť. Už vieme, že povahové vlastnosti nemôžu byť nikdy dokonalé, pretože sa prejavujú na úrovni tela a duše, ktoré sú nedokonalou hmotou.

*

Ako sa má človek zmieriť so svojimi negatívami? Nie je to také jednoduché, ako sa zdá. Prijatiu nedostatkov a chýb musí predchádzať ich poznanie, čo sa dá dosiahnuť len poctivým sledovaním seba v každodenných situáciách. Nestačí si len pomyslieť, že mám také a onaké chyby a prijímam ich. Keď príde človek s niekým do konfliktu, alebo trpí určitými vlastnosťami iných, má v prvom rade hľadať chybu u seba, teda či on sám svojím vnútorným odsudzovaním (v mysli) alebo vonkajším (nahlas) nevyvolal konflikt. Až potom môže seba vylučovať ako pôvodcu.
Dostatočné poznanie a prijatie vlastných záporných vlastností býva dlhodobým procesom, nielen chvíľkovým myšlienkovým pochodom. Spoznávať seba si vyžaduje neustály záujem, hľadanie, skúmanie a objektivitu. Sebapoznávanie a poznávanie iných nie je nikdy ukončený proces, ale naopak neustále živý, menlivý a prispôsobivý, inak by uviazol.
Kto sa teda dokáže úprimne a pokorne zmieriť so svojou nedokonalosťou, ktorú musí aj s jej prejavmi najprv spoznať, bude tolerovať všetky negatívne prejavy aj u iného. Bude sa vystríhať potláčaniu - odmietaniu svojich nedostatkov a rôznych druhov strachu, lebo, podľa zákona rovnováhy, by ich tým prebudil k životu u iných.

Všetci máme rovnaké povahové vlastnosti, ktoré sa líšia od iných iba intenzitou a zafarbením. Preto existuje možnosť ich vzájomného prenosu na základe zákona rovnorodosti.
Negatívnych vlastností sa človek nemá zbavovať ich odstraňovaním a potláčaním. Má ich iba poznať a akceptovať. I keď sa to zdá nelogické, ale prijímaním vlastných chýb stráca človek nepriateľa, ktorého si urobil zo seba samého a ktorého nechtiac „hucká“ aj proti iným.

Ovládať môžeme len to, čo vidíme, teda čo nezakrývame a netajíme. Preto iba prijatím negatív ich človek dokáže ovládať a meniť.
Zbavovaním sa zlých vlastností sa človek ochudobňuje aj o ich dobré stránky. Všetci máme mať v sebe všetky vlastnosti, lebo sú užitočné, preto ich máme akceptovať, poznať a iba usmerňovať, nie ničiť. Kto sa stále snaží potlačiť svoju panovačnosť, stratí tým svoju prirodzenú dominantnosť a nikto ho potom nebude brať vážne. Človek totiž prejavuje panovačnosť väčšinou v spoločnosti tých, ktorí sú buď príliš slabí prejaviť svoj názor a požiadavky, alebo ho odsudzovaním a znevažovaním provokujú k takémuto prejavu.
Pozrime sa, ako sme večné a dokonalé charakterové schopnosti, obsiahnuté v každom duchu, obrátili na negatívne povahové vlastnosti.

 




Duchovné vlastnosti ----------------------------------- Duševné vlastnosti

  pozitíva ----------------------- negatíva

dominantnosť nadpriemernosť panovačnosť
prevaha utiahnutosť
zakomplexovanosť


skromnosť pokora lakomstvo
šetrnosť rozhadzovačnosť

úprimnosť čistota diplomacia
naivita pokrytecrvo

pravdivosť čestnosť nezdvorilosť
podvádzanie
pretvárka

vernosť zodpovednosť fanatizmus
nestálosť
povrchnosť
 




 
Dominantnosť je prirodzeným dôsledkom nadpriemerných duchovných schopností, ktoré sa nemusia prejavovať vo všetkých oblastiach života. Väčšinou nadpriemerní ľudia bývajú podpriemerní v iných schopnostiach a vlastnostiach, čo je normálnym prejavom zákona rovnováhy, preto sa v živote dopĺňajú partnermi s opačnými vlohami.

Avšak aj rovnaké vlastnosti sa priťahujú. Napr. muž s vodcovskými kvalitami v práci môže byť doma poslušný manžel, lebo domácim prácam vôbec nerozumie. Svoju manželku, tiež dominantnú, ktorá ich ovláda lepšie, uznáva ako vedúcu osobnosť. Teda nie je pravda, že rovnakí sa neznášajú; zladia sa, ak sa tolerujú a priznávajú si vzájomne klady a zápory. V tomto prípade zákon doplnenia celku spojil podľa zákona rovnorodosti dvoch dominantných, ale v odlišných oblastiach.

K neznášanlivosti ľudí pri rovnakých vlastnostiach dochádza len vtedy, ak ich niektorý potláča.

Nadpriemerní ľudia väčšinou vzbudzujú závisť okolia, preto nebývajú takí obľúbení ako priemerní ľudia, pri ktorých sa nikto necíti byť zakomplexovaný alebo neschopný. Všetky tieto negatívne pocity si však ľudia vsugerúvajú sami, lebo sa boja alebo hanbia priznať si svoju nedokonalosť, resp. neschopnosť v určitej oblasti.

  Skromnosť je duchovná vlastnosť, ktorá vychádza z pokory - z poznania svojej malosti. Odzrkadľuje sa prirodzenou úctou k lepším a schopnejším. Títo veľkí ľudia, ktorí sa oprávnene cítia v určitých oblastiach malí, majú väčšinou skromné potreby, zbytočne nerozhadzujú. Ich hospodárnosť a šetrnosť si mnohí „potlačení“ vysvetľujú ako lakomstvo. Šetrnosť vyvoláva často závisť aj u tých, čo nevedia dobre hospodáriť, sú rozhadzovační. Tak nikdy nič nemajú a závidia iným.
  Lakomstvo súvisí aj s prirodzeným pudom sebazáchovy, ktorý sa výraznejšie prejavuje u materialistických ľudí. Keďže poznajú len hmotné bohatstvo a iné nie, lipnú na ňom a vôbec si neuvedomujú, že smrťou ho aj tak stratia.

  Úprimnosť je čistota ducha, ktorú radi nazývame pekným, ale zároveň aj podceňujúcim výrazom naivita. Človek, ktorý sa nehanbí za to, čo nevie, a úprimne sa spytuje, je v očiach iných ľudí hlúpy, alebo naivný. Práve tí, čo ho považujú za hlúpeho, by si za žiadnu cenu verejne nepriznali, že niečomu nerozumejú. Preto oni ostávajú hlúpi stále, kým ten, čo sa pýta, za ten čas aspoň zmúdrie.
Pod temným vplyvom si vymysleli ľudia morálne a spoločenské pravidlá , aby vniesli do vzťahov rozum a vylúčili z nich cit - dobrosrdečnosť, spontánnosť a úprimnosť. Prejav sklamania, rozhorčenia alebo aj hnevu či zvýšenej radosti a skákania do reči považujeme za nedostatok sebaovládania. Áno, sebaovládanie, teda práca rozumu, sa od ľudí požaduje všade. Už niet oblasti, kde by rozum nebol pánom. Prečo sa ľudia ospravedlňujú, keď si skáču do reči? Veď je to prirodzená reakcia, ktorá obohatí diskusiu, je prejavom bezprostrednosti a duchovnej živosti. Zvýšenie hlasu v rozhovore už považujeme vopred za niečo záporné a neuvedomujeme si, že problém vznikne až jeho odsúdením. Nedorozumenie teda nie je spôsobené tým, že sa niekto rozhorčil, ale tým, že ho za to niekto znevážil a odsúdil.
Diplomatické správanie, pokrytectvo, sa stalo ideálom, o ktorý sa každý usiluje, aby bol obľúbený a vážený. Keďže spoločenské pravidlá sú ovládané len rozumom, teda hmotou, aj ich spätné účinky sú len na úrovni hmoty - dočasné. Úcta, ktorú nimi človek získa, je len fasáda, ktorá sa pri každom nekontrolovanom prejave zrúti. Nedá sa predsa žiť v nepretržitom sebaovládaní, napätí a pokrytectve. Človek našich čias si už ani neuvedomuje svoju neúprimnosť: hovorí iné, než si o istej veci myslí, a ešte aj úplne inak v nej koná .
Úprimný človek má vo svojom okolí najviac problémov. Dnes sa otvorenosť považuje za naivitu a hlúposť alebo dokonca drzosť, pretože väčšina sa prejavuje neúprimne. Kto sa z tejto etikety vymyká, toho považujú za najhoršieho. Dokonca sa už za takého pokladá aj on sám, lebo nechápe, že v nerovnorodom prostredí ani iné nemôže očakávať. V lepšom prípade ho nazvú nezdvorilým alebo netolerantným, ak neprijme všeobecnú pretvárku. Svojou odvahou a čistotou vytŕča z priemeru, preto ho ľudia „tlčú po hlave“, kým sa ten rozdiel nevyrovná.
V duchovných svetoch sa neprejavuje neúprimnosť, lebo tam neexistuje rozum, ktorý ju vedome pestuje na sebecké ciele. Mnohí ľudia nemajú radi úprimné prejavy len preto, že sa boja, aby nevynikli ich chyby. A to zas len preto, že si ich nechcú priznať, lebo sú zbabelí a povrchní.

  Pravdivosť a úprimnosť sú spojené nádoby. Preto pravdivý človek býva úprimný a platí to aj naopak. Ak vás urazí čestný človek, tak to určite neurobil z nezdvorilosti, ale nechtiac, lebo nazýva pojmy pravými slovami a má rád pravdu. Prečo sa vlastne ľudia zvyknú uraziť? I keď dôvodov býva veľa, má to zväčša len dve príčiny:
buď nás druhý upozorní na to, čo sami nechceme vidieť, čo skrývame, i keď nevedome,
alebo ten druhý vidí naše pohnútky a prejavy úplne ináč, ako sme to my mysleli, a nedá sa presvedčiť o opaku.
V oboch prípadoch je urazenosť opodstatnená a prirodzená. Nikto nemá právo naschvál odhaľovať u druhých to, čo nechcú odkryť. Výnimka platí iba v tom prípade, ak sa chce dotyčnému úprimne pomôcť a on to prijíma alebo sa aspoň usiluje o objektivitu a porozumenie.
Ak nám však niekto pripisuje svoje úmysly, ktoré my nemáme, je to dôvod na hlbšie zamyslenie sa, či je vôbec tento človek hoden byť naším priateľom, keď nás vidí v takom svetle, v akom sa necítime byť. Zákon rovnorodosti časom takýto nerovný vzťah, v ktorom sa nevidia partneri v pravom svetle, vylúči. Podľa tohto zákona dokážu spolu žiť iba úprimní alebo pokrytci. Ak je jeden z nich iný, či už to navonok vidno alebo nie, takí spolu dlho nevydržia, iba ak s veľkým sebazaprením a utrpením.
Nerovnorodé vzťahy sú najväčšou prekážkou duchovného rastu, lebo zdržujú človeka od napredovania a zaťažujú ho karmicky aj duchovne. V takýchto vzťahoch sa ten lepší stáva horším, než v skutočnosti je, lebo ho k tomu provokuje buď nepochopenie, alebo prenášanie partnerových chýb na neho.

  Vernosť V   takisto pochádza z ducha, preto je dokonalá a prejavuje sa v duševnej vlastnosti ako zodpovednosť, spoľahlivosť. Ak však vernosť znetvoríme, zmení sa vo fanatizmus alebo opak - povrchnosť. Fanatický človek nedokáže byť verný, lebo je obmedzený, neslobodný, nedokáže prijať žiadnu zmenu. Bojí sa, že by tým svoju vernosť stratil, lebo ju získal bez pochopenia - iba slepou vierou. Preto sa ju snaží aj slepo udržiavať.
Verný človek sa nebojí ničoho nového, podnetného; jeho vernosť ideálu alebo človeku je slobodná a otvorená, schopná ďalšieho obohacovania, prípadne zmien.
Povrchný, obmedzený človek nemôže byť verný, pretože si nenájde čas a nemá ani túžbu zistiť pravú hodnotu nejakého ideálu alebo človeka. Uprednostňuje množstvo na úkor kvality. Nevie, že dôkladným spoznaním jedného získa viac ako povrchným spoznaním mnohého. To nepravé si priťahuje do cesty podľa zákona rovnorodosti len preto, lebo sám je nepravý, skazený.

*

Ako spoznáme duchovne čistého človeka ? Už sme snáď pochopili, že to nebude človek bez problémov a bez chýb. Keďže úprimnosť a pravdivosť sú jeho priateľmi, neusiluje sa nič skrývať - ani svoje povahové nedostatky, ani svoju nevedomosť. Býva terčom závisti alebo nenávisti, lebo má odvahu, ktorá chýba neúprimným a neslobodným ľuďom.
Pravdivý človek nechce podvádzať seba, ani zákazníka, ani štát, ani podnik, ani dopravný podnik. Takáto pravdivosť a čestnosť je predsa neznesiteľná, „nenormálna“, a už to je dôvodom na označenie čestného človeka, že je „na hlavu padnutý“. Ostatní nechápu, že kto je pravdivý k sebe, nedokáže klamať a podvádzať ani inštitúcie, ani zákony, ani ľudí. On vo svojej pravdivosti nerozmýšľa a nerozlišuje, kedy má klamať a kedy môže hovoriť pravdu. Táto schopnosť nie je totiž obsiahnutá v rozume, ktorý kalkuluje, zvažuje, ale v duchu - teda v cite, ktorý je ku každému a ku všetkému rovnako objektívny.

*
 
Prevláda všeobecný názor, že duchovne čistý môže byť len ten človek, ktorý pravidelne chodí do kostola, alebo sa aspoň doma modlí. Tzv. veriaci si myslia, že si ich Boh cení viac než tých, ktorí sa vôbec nemodlia.
Avšak denne odrapkaná rovnaká modlitba ostáva len na úrovni duše, preto prechádza do zvyku, ktorý môže stvrdnúť v železnú košeľu. Tá človeka zviera a obmedzuje. Chráni ho iba zdanlivo. Svojou pevnosťou skôr bráni duchovnému pohybu - rozletu, skutočnému spojeniu s Bohom a jeho pomocníkmi, lebo neprejde duchom, ale iba ústami.

Pravidelné modlitby otupujú ducha a zbavujú ho silných citov, ktoré jediné môžu prenikať do duchovných výšok. Silné city nemôže predsa človek zažívať denne. Preto raz začas precítená prosba, totálna beznádej alebo naopak úprimná vďaka spájajú človeka s výšinami lepšie a s dlhodobejším účinkom, než pravidelne odriekaný Otčenáš.

Najlepšou modlitbou je Božie slovo, lebo je stále iné, a teda nové, inšpirujúce. Jeho pravidelným čítaním sa človek neustále obohacuje, očisťuje a zdokonaľuje priamo v duchu.





ROZHOVOR
namiesto záveru

  Ešte mi ostalo niekoľko otázok, ktoré možno napadli aj iných čitateľov. Najprv by ma zaujímalo, odkiaľ mám vziať istotu, že vy ste Svanhilda - Labutia panna?

Zatiaľ o tom neviem presvedčiť iným spôsobom ako svojou knižkou. Myslím, že kto ju správne pochopil, tomu nepadne zaťažko uveriť v pravosť môjho poslania, a tým aj v môj pôvod.

  V úvode ste nechceli povedať, ako ste sa dozvedeli o svojom poslaní, ani od koho ste ho dostali. Hoci to tuším, predsa len to chcem počuť od vás.

Dozvedala som sa o tom postupne, po kvapkách. Teraz viem, že tak to bolo správne, inak by som tomu asi neuverila. Pokúsim sa to zjednodušene opísať, i keď to bude ťažké, ebo s tým súviseli mnohé predchádzajúce udalosti.
Keď som od istého času vídala v noci, akoby v mojom okne hviezdu, spýtala som sa jedného média, či nejako so mnou nesúvisí. Už predtým mi totiž vlastným pohybom opísala na oblohe obrovský zlatý kríž. Médium mi odpovedalo, že asi o pol roka sa dozviem, cez duchovné bytosti v tej hviezde, o vážnej úlohe, ktorú mám splniť na Zemi. Vraj ma pritom spoja so synom Stvoriteľa, ktorý ma ňou poverí.
Samozrejme, zdalo sa mi to neuveriteľné. Napriek tomu som bola zvedavá, či sa naozaj také čosi stane. Tesne pred prijatím poslania, ako i po ňom som tie svetelné bytosti aj nakrátko zazrela.

  Za akých okolností nastalo spojenie so Synom Stvoriteľa, teda s Imanuelom?

Pretože som v tom čase nebola ešte dostatočne duchovne prebudená, boli pri tom nevyhnutní aj prostredníci - praduchovné bytosti zo spomínanej hviezdy. Utvorili most, cez ktorý som sa spojila s Imanuelom. I keď som ho nevidela, cítila som pri sebe svetlo a mierny tlak. Komunikovala som s ním telepaticky, teda cez ducha.
Povedal mi, aby som napísala knihu, ktorá bude skrátenou a zjednodušenou formou jeho Posolstva grálu, krátko predtým som ho prečítala. Na moje obavy, že to asi nedokážem, som dostala odpoveď, že mi bude pritom pomáhať a usmerňovať ma, o čom mám písať. Mala som si však znova prečítať Posolstvo, aby som mu čo najlepšie rozumela. Prekvapila ma jeho žiadosť, aby som si preštudovala aj Bibliu. Dovtedy som ju vôbec nepoznala. Hoci som bola pokrstená, vychovávali ma ateisticky.
Na záver ma uistil, aby som sa nebála, že sa mi nič nestane. Jeho slovám som porozumela až neskôr, keď som sa začala pripravovať na plnenie poslania.

  Ohrozovalo vás niečo?

Nechcem to rozvádzať, lebo je to zložité a pre obyčajného človeka ťažko prijateľné. Keďže mojím poslaním bolo v knihe podrobne a priamo odhaliť temno a tiež jeho pôvodcu, niet sa čo čudovať, že sa ma snažil, aj cez svojich ľudí, všemožne umlčať, najprv len psychicky a neskôr aj hmotným spôsobom. Podľa zákona rovnorodosti je pochopiteľné, že prenosu Imanuelových odkazov mohol brániť len sám archanjel - vládca temnôt. V dôsledku tejto transformácie som sa ocitla pod jeho záporným vplyvom.
Pôsobil na mňa aj cez svojho vteleného padlého anjela, čím získal voči mne hmotnú prevahu. Preto okrem pomoci zhora, potrebovala som proti nemu aj ochranu pozemských pomocníkov, ktorých Imanuel vybral na tento účel ešte pred ich narodením. Úlohu im v pravý čas pripomenul cez médium aj cezo mňa. Pod vplyvom temna ju však nebrali vážne, a tým ohrozili splnenie mojej úlohy i moje zdravie.
Podľa Biblie - Zjavenia Jána sa strašné bolesti Imunuelovej matky nevzťahujú len na Imanuelovo telesné narodenie, ale i na zrod jeho duchovného posolstva, prineseného zhora na Zem. Mala som pritom neuveriteľné, až nadprirodzené ťažkosti, len aby kniha nevyšla.

  Vedeli by ste vysvetliť, prečo si Imanuel na toto poslanie vybral práve vás - Svanhildu, a nie niektorú z pozemských žien?

Už som to vysvetlila pri Zjavení Jána, že psychický vplyv Lucifera by nedokázala prekonať pozemská žena, teda ľudský duch. Z toho dôvodu to musela byť pôvodom jemu čo najrovnorodejšia bytosť. Labutia panna spĺňa tieto predpoklady. Okrem toho ľudský duch by sa nemohol podľa zákona rovnorodosti spojiť pri písaní knihy priamo s Imanuelom. Keby sa to aj podarilo, temný archanjel by ho ľahko od toho zviedol, lebo je silnejší ako človek. So mnou to mal ťažšie, aj keď bol v presile. Mal to byť teda niekto, kto je s Imanuelom v duchovnom svete v priamom styku, aby sa pôvodné spojenie mohlo nadviazať aj zo Zeme. Na toto poslanie som sa pripravovala piatimi predchádzajúcimi životmi na Zemi, aby som lepšie spoznala ľudí a temné vplyvy.



  Viete, kedy sa vám narodí Imanuel?

Presný dátum neviem. Ja sa nedozviem to, čo by som chcela vedieť, ale iba to, čo mám vedieť. Každá informácia prichádza tesne pred jej uskutočnením.

  Keď ste dokončili knižku, porozprávali ste mi jeden sen. Prečo?

Mám ho zapísať a vyložiť v závere knihy, lebo vraj dopĺňa jej obsah.

Snívalo sa mi, že som bola doma v Bratislave u rodičov, keď nás navštívil mladý muž. Mal nápadne čistý výraz tváre a ja som hneď vycítila, že je to Imanuel, i keď viem, že nešlo o jeho skutočnú podobu ani minulú, ani budúcu. Vyzval ma, aby som s ním šla do prístavu. Kotvila tam obrovská, úplne nová archa, ktorá vyzerala asi tak, ako sa zvykne kresliť Noemova. Bola taká vysoká a rozmerná, že som z nábrežia ani nedovidela hore na palubu. Zašla som sa pozrieť dovnútra, kde si už nastúpení ľudia hľadali vhodné miesto na bývanie.
Potom som sa znova vrátila na breh a pozorovala som, ako Imanuel liezol po oblom trupe archy. Zachytával sa pritom bieleho lana, ktoré odviazal od brehu. Nikto mu pritom nepomáhal, robil to veľmi šikovne a prirodzene. Bral to ako samozrejmé, že sa o svoj ľud stará sám. Keď sa archa odplavila z prístavu, náhle vzlietla k oblohe a premenila sa v krásny ligotavý koráb bledomodrej farby.
V tej chvíli sa však pri ňom znenazdania zjavila obrovská hviezda veľkosti Slnka, celá vyblednutá a deravá. Jej náhle objavenie pôsobilo na mňa desivo. Koráb po chvíli zosadol na vodu. Neskôr sa znova rozletel po hladine tým istým smerom a vzniesol sa ešte vyššie ako predtým. Postupne sa zmenšoval, až sa stratil na oblohe.

Najprv som sa pokúšala vysvetliť si sen sama. Hlavnú myšlienku som pochopila hneď, ako mi to bolo neskôr potvrdené: Imanuel si prišiel odo mňa prevziať svoj ľud. Nechápala som však, prečo nevyzeral ako kráľ, ale ako obyčajný človek, ani to, čo vo sne znamenali moji zosnulí rodičia, prečo som sa zľakla tej hviezdy a prečo archa dvakrát vzlietla.

  Dostali ste odpoveď?

Áno, ale vraj nie úplnú, lebo ešte všetko, čo bolo snom zjavené, nemáme poznať. Prečo som teda nevidela Imanuela ako kráľa, ale iba v peknom bledosivom obleku? Má to znamenať, že keď bude zachraňovať svoj ľud, nebude ešte na Zemi kráľom, teda, že sa tak stane ešte pred tisícročnou ríšou.
Hviezda, ktorá vo mne vyvolala pocit strachu znázorňovala negatívnu, nadpozemskú bytosť - Lucifera a tiež to, že jeho moc v tom čase ešte nebude obmedzená, ale naopak, spôsobí niečo strašné - atómovú vojnu a s ňou spojenú prírodnú pohromu, ktorú nebude možné na Zemi prežiť. Prvé vzlietnutie znamenalo odchod vyvoleného ľudu UFOm zo Zeme do medzipriestoru na dlhšiu dobu, lebo v korábe boli aj postele. Návrat na hladinu znamenal prílet UFO na Zem.
Druhé vzlietnutie znamenalo definitívny odchod vyvoleného ľudu do duchovného domova aj s planétou. Stane sa to až po tisícročnej ríši, lebo potom sa už predstaviteľ temna v mojom sne neobjavil.
Bratislava predstavovala miesto, odkiaľ vzíde správa, ktorá pozbiera vyvolený národ v celom svete . Budú ho tvoriť všetci tí, ktorí pochopia a prijmú Imanuelovo nové posolstvo, podané prostredníctvom tejto knihy.
Moji rodičia symbolizovali ochranu zhora - priamo Imanuelom, aby som mohla úspešne dokončiť všetky svoje úlohy na Zemi. Budem chránená tak, ako si rodičia chránia svoje dieťa - ako oko v hlave. Preto sa nemám ničoho báť, i keď ma ešte čaká veľa prekážok aj utrpenia.
Spýtala som sa, prečo bolo nutné zdôrazniť, že si Imanuel prevezme svoj ľud odo mňa, keď zo Zjavenia Jána je jasné, že jeho matka bude mať duchovné potomstvo. Dostala som takéto vysvetlenie:
Vyvolený národ má vopred vedieť, že Imanuel si nepreberie svoj ľud od žiadneho vodcu, ani žiadneho spolku, či duchovného smeru, iba od svojej matky, ktorú zastupuje táto kniha. To znamená, že jej prostredníctvom, ako aj Posolstvom grálu a Bibliou sa má každý zdokonaľovať a pripravovať individuálne. Počas súdu a aj prípravnej doby na tisícročnú ríšu budem naďalej dostávať od Imanuela duchovné poznatky, aby som mohla vzdelávať a pripravovať vyvolený ľud. Potrebné informácie prídu cez kanál, ktorý sa vytvoril písaním knihy. Nepreruší sa ani po narodení Imanuela na Zemi, keďže sa vtelí, ako už vieme, iba časť jeho osobnosti.
Podľa večných zákonov je to žena, ktorá tvorí prechod k novému svetu, teda aj k novému pokoleniu. To neznamená, že mi pritom nebudú nápomocní aj muži. Z vyvoleného národa vyrastú neskôr spoluspravovatelia tisícročnej ríše, ktorých si Imanuel v dospelosti vyberie sám.
Pred napísaním tejto knihy aj počas práce na nej som bola vyzvaná a usmerňovaná, aby som sa stretla so všetkými, ktorých Imanuel plánoval ako mojich pomocníkov. Napriek tomu, že sa považovali za ctiteľov Abd-ru-shina, nechopili sa mojej výzvy a svojej úlohy, aby mi pomáhali. Sami sa tak pripravili o výsadu, ktorú im poskytol Imanuel. Nahradili ich teda iní - materialisti, ktorí sa objavili v núdzi a pomohli mi úlohu dokončiť. V prípravnej dobe na tisícročnú ríšu, ktorá sa začne Imanuelovým detstvom, sa vraj pri mne znovu objavia bez môjho pričinenia.

Ešte mám poslednú otázku. Ako sa máme prakticky pripraviť na novú dobu a kedy približne to bude?

Keď si čitateľ prečíta knihu ešte raz, nájde to, čo pri prvom čítaní prehliadol - rady aj pokyny, ako a prečo sa má zmeniť. Hoci je termín premeny Zeme blízko, nemáme ho očakávať s tým, že už sa nič neoplatí robiť a začínať. Naopak, treba už teraz žiť ako nový človek, s novými názormi a skutkami. Kto by všetko zanechal a venoval sa len duchovnému vývoju, škodil by tým svojmu okoliu, ale aj sebe, lebo vývoj ducha sa dá potvrdiť iba v praxi - v bežnom hmotnom živote.
Preto do poslednej chvíle treba žiť pre svoje doterajšie povinnosti - prácu, rodinu, štát, čo znamená tiež dodržiavať zákony, platiť dane a riadne a čestne pracovať. Čo človek zanedbá s výhovorkou, že aj tak bude všetkému koniec, odnáša si ako svoj karmický dlh, pre ktorý sa nebude môcť stať členom vyvoleného národa, hoci bude jeho duch už vyvinutý.
Najdôležitejšie však je, aby odteraz každý využíval svoj voľný čas premyslene - aj na duchovné vzdelávanie, ktoré mu rozšíri duchovný obzor a zmení celkové hodnoty a spôsob života.
Presné roky alebo mesiace blížiacich sa udalostí nemáme vedieť, lebo ani nie sú presne určené. Ľudská vôľa ich môže urýchliť a znásobiť svojou duchovnou povrchnosťou a ľahostajnosťou, alebo naopak oddialiť a zmierniť úprimným úsilím o premenu.
 
 
Zhovárala sa redaktorka
Magdaléna Sedláčková



OBSAH - 1. diel

ROZHOVOR ...................................................3
namiesto úvodu

1. KAPITOLA ..................................................7
Večné zákony

2. KAPITOLA ............................................... 17
Vesmír

3. KAPITOLA ................................................25
Karma

4. KAPITOLA ................................................33
Slobodná vôľa

5. KAPITOLA ................................................39
Bytostná ríša

6. KAPITOLA ................................................47
Duchovná ríša

7. KAPITOLA ................................................55
Stvorenie človeka

Z 8. KAPITOLA ..............................................67
Pokrivené duše

9. KAPITOLA .................................................79
Muž

10. KAPITOLA ................................................91
Žena

11. KAPITOLA ...............................................105
Stvoriteľ a jeho ríša

12. KAPITOLA ...............................................121
Praduchovná ríša

13. KAPITOLA ...............................................131
Pokušiteľ

W 14. KAPITOLA ...........................................153
Pôsobenie temna

E 15. KAPITOLA ........................................... 163
Boží syn

16. KAPITOLA ...............................................191
Syn človeka

17. KAPITOLA ...............................................209
Kniha zapečatená zvonka

18. KAPITOLA ...............................................227
Večnosť

19. KAPITOLA ...............................................243
Hviezda Syna človeka, proroctvá

20. KAPITOLA ...............................................265
Kniha zapečatená zvnútra

§ 21. KAPITOLA ............................................295
Nové pokolenie

ROZHOVOR .................................................. 317
namiesto záveru
Obrázky .................................................. Príloha







 
**************************************************************



Natália de Lemeny - Makedonová

 



VEČNÉ ZÁKONY

Duchovná premena

2. diel
 

 




 
Ak vás táto kniha osloví
a povznesie do výšin,
neobracajte svoju vďaku ku mne,
ale k Tomu, kto ma pri jej písaní viedol.
 
 
Autorka.
 
 








Na úvod
 


Druhý diel tejto knihy vznikol na základe čitateľských ohlasov na moju prvú knihu. Otázky som dostávala v rôznych formách - v listoch, telefonátoch aj v osobných diskusiách. Niektoré mi vnukol Imanuel, lebo on najlepšie vie, čo čitatelia nemajú dosť jasné a čo by potrebovali ešte vedieť.
Jednotlivé otázky som zoraďovala podľa toho, ako prichádzali. Zároveň som ich aj triedila a obsahovo dopĺňala, aby na seba nadväzovali a umožňovali tak pochopenie ďalších, už náročnejších informácií. Preto sa má kniha čítať súvisle od začiatku, a nie podľa vybraných otázok.
Keďže kniha obsahovo nadväzuje na VEČNÉ ZÁKONY 1, nevysvetľujem v nej už známe fakty a deje, hoci pre lepšie pochopenie dôležité pojmy znova vysvetľujem. Čitateľovi, ktorý nepozná prvý diel, sa môžu zdať niektoré odpovede neuveriteľné alebo dokonca nelogické.
Pretože v texte je veľa nových informácií, na ich pochopenie a strávenie potrebuje človek určitý čas. Preto nečítajte bez prerušenia celý text, ale s krátkymi 10-15 minútovými prestávkami. Tým sa duchovne osviežite a budete zase schopní sa skoncentrovať.
V úvode som použila články, ktoré vyšli v tlači po mojej prvej knihe. Zdôrazňujú významné skutočnosti a poskytujú aj novšie poznatky. Za tým účelom som rozhovory trochu skrátila a upravila.

Ďakujem všetkým za ich podnetné listy a ospravedlňujem sa tým, ktorým som nestihla odpísať pre nedostatok času.

Autorka


 







 
Najnovší Imanuelov odkaz vyvolenému národu,
prijatý 6. júna 1998.



Blíži sa deň hnevu
****************************

Radujme sa, prídu anjeli
Boh nás zachráni
Jeho deň je tu

Pripravte sa, bude voda
Zrýchli sa to, zlepšuje sa to
Buďte bez obáv
Bežte, ale neutečte
Prekrojte chlieb
a nespúšťajte z neho oči
Suché lístie opadáva



Rozlúštenie proroctva nájdete na nasledujúcej strane.

 





 
Vysvetlenie proroctva
 


 
Blíži sa deň hnevu
Tisícročia zvestovaný súd čoskoro vyvrcholí. Boh sa hnevá na ľudí, ktorí sa nevyvíjajú správnym spôsobom.


Radujme sa, prídu anjeli
Tí, ktorí sa dobrovoľne a dôsledne pripravujú na súd, majú dôvod radovať sa, lebo temno bude konečne potrestané a Zem očistená od zla.
Do hmotnosti zostúpia vysoké duchovné bytosti a budú duchovne aj pozemsky ochraňovať vyvolený ľud počas ťažkých a neznesiteľných chvíľ.


Boh nás zachráni
Imanuel si príde po vyvolených, ktorí napriek ťažkostiam budú veriť v jeho príchod. Potom zachráni aj mnoho tých, ktorí sa duchovne prebudia až v krízových situáciách.


Jeho deň je tu
Deň súd - Pánov deň sa konečne stane skutočnosťou.


Pripravte sa, bude voda
Na súd nepotrebujete nič iné, iba jednu výzbroj - dostatočne vyvinutého ducha. Preto ho nenechajte spať ani leňošiť. Súd vyvrcholí veľkou vodou, z ktorej bude vyvolený národ zachránený obrovskou kozmickou loďou. Preto archa opísaná v mojom sne stála na vode a nie na pevnine.

Zrýchli sa to, zlepšuje sa to
Všetko sa zrýchľuje, aby sa ľudia prebudili z poblúdenia a nevedomosti. Náhle zmeny v myslení budú sprevádzať aj náhle zmeny počasia - búrky, horúčavy, chlad, dážď, všetko sa rúti do vrcholu. Zrýchlenie znamená zároveň skrátenie utrpenia. Boh je spokojný, lebo počet prebudených a dozrievajúcich rýchlo rastie.


Buďte bez obáv
Kto sa už teraz chystá na cestu, neprepadne panike a odíde prvým vlakom.


Bežte, ale neutečte
Ponáhľajte sa, lebo čas na duchovnú premenu sa rapídne skracuje. Nezdržujte sa ničím nepodstatným, aby ste nezmeškali svoj odchod.
Neopúšťajte svoje rodisko, vyvolený národ bude zachránený ako prvý.


Prekrojte chlieb a nespúšťajte z neho oči
Chlieb je dar Boží, ktorým denne živíme svoje telo. Táto kniha je tiež dar Boží, ale duchovný, živí nášho ducha. Preto ju denne otvárajte a čítajte. Keď ju spustíte z očí, duchovne vyhladnete, zoslabnete a nebudete schopní sa povzniesť.


Suché lístie opadáva
Kto sa čo najskôr nespamätá a duchovne neožije, ten padne ako suché lístie na zem, zhnije a rozloží sa.







Články z tlače

Pre triezvych materialistov a idealistov

Napísalo sa už veľa kníh, ktoré varujú ľudské pokolenie pred obdobím súdu, vysvetľujú príčiny prírodných katastrof a zdôrazňujú „samoničenie“ človeka. Prečo bola potrebná ešte vaša kniha?

Keďže súd, ak použijeme obrazný pojem pre dnešné obdobie, je záležitosťou celého ľudstva, každý človek by mal vedieť, prečo k nemu dochádza a čo má robiť, aby ho prežil. Náboženstvá a rôzne duchovné smery sa už tisícročia snažia ľudí vzdelávať a pripravovať naň, ale veľmi sa im to nedarí.

V čom vidíte príčinu tohto nezdaru?

Ponúkajú z logického hľadiska často také neuspokojivé odpovede, že mnoho triezvo uvažujúcich ľudí sa náboženstvám radšej vyhýba.

Vaša kniha pripomína akýsi šlabikár základných duchovných právd, podaných jednoducho, ale komplexne...

Snažila som sa ponúknuť ľuďom duchovné poznatky na pevných, ba aj materialistických základoch. Takúto formu som volila cielene, lebo kniha má osloviť práve tých, ktorí ešte nespadli do jamy náboženských dogiem a fanatikov. Triezvi materialisti a idealisti práve dozreli, aby sa pripravili na kritické obdobie, keď dôjde k preosievaniu ľudí na užitočných a neužitočných. Moja kniha im môže slúžiť ako kompas, pomocou ktorého sa budú narovnávať do správneho smeru, od ktorého ich odviedla súčasná pokrivená civilizácia.

Mohli by ste prezradiť, v čom spočíva pokrivenosť súčasnej civilizácie?

Odpovede nájde čitateľ práve v uvedenej knihe.

Zhovárala sa redaktorka
Renáta Ivanová
Denník Hlas ľudu 27. 11. 1997






Nosíme v sebe všetky výhry i prehry

Začíname citátom z novej knihy Natálie de Lemeny-Makedonovej: „Pre mnohých ľudí sa stalo jedlo popri pracovných a rodinných povinnostiach zmyslom života. Jeho príprava im zaberá toľko času, že už na ostatné aktivity ani pri najlepšej vôli neostáva energia. Opačným extrémom sa stalo hladovanie alebo diéta. Myseľ takého človeka je takisto zamestnaná hlavne tým, čo môže alebo nemôže jesť. V oboch prípadoch je jedlo problémom číslo jeden, ktorý oberá človeka o iné dôležité životné hodnoty.“

Pani Natália, odkiaľ ste čerpali vaše poznanie pre napísanie knihy „Večné zákony - Nové pokolenie?“

Odpovedať na túto otázku čitateľovi, ktorý moju knihu nepozná, je veľmi ťažké. Aby mi uveril, prípadne aby dokázal akceptovať zdroj, z ktorého som čerpala, mal by poznať zákony, ktoré prenikajú celým vesmírom.

Podtitul vašej knihy znie Nové pokolenie. Aké máme šance vstúpiť do tejto dimenzie my, s akademickými titulmi, ale podľa iných kritérií duchovne nevyspelí? Máme sa začať modliť a kajať?

Budete sa čudovať, ale nič z toho, čo spomínate, neodporúčam. Jediné, čo môže človeka viesť k novým formám života, je prejaviť záujem, prečo má ľudstvo vykročiť do novej doby a čo vlastne táto metamorfóza znamená. Táto zvedavosť, ktorú nosí každý človek v sebe, ho môže priviesť k novým obzorom duchovného poznania, a tým aj k duchovnej premene.

Myšlienkové smery, tematicky príbuzné vašim večným zákonom, vykladajú málo poznané životné rozmery väčšinou pozitívnym spôsobom. Vy však otvárate čitateľom aj svet temna, teda negatíva života. Čo vás k tomu vedie?

Poznanie temných vplyvov je pre zmenu životných postojov a hodnôt prvým krokom k premene. Pôvodcovia temných síl sa snažia človeka udržať v duchovnej nevedomosti, povrchnosti a ľahostajnosti. Náboženské a duchovné smery vykladajú temné vplyvy ako niečo nereálne, oddelené od života, a tým sa zriekajú svojej pravej úlohy - viesť človeka k Svetlu, k pravému poznaniu, teda k vývoju.
S pojmom reinkarnácia narábate vo svojej knihe ako s uznanou samozrejmosťou. Spomínam si v tejto súvislosti na rozhovor s jedným slovenským verejným činiteľom, ktorý povedal: „Aj keď som žil nejaký predchádzajúci život, nepamätám sa na to. A keby ma hneď čakal ďalší, nie je to nič isté. Ako to teda môže ovplyvniť môj život teraz, tu na Zemi?“ Čo má, podľa vás, človek z toho, že žil a bude žiť viackrát, keď si z toho nič nepamätá?

Predpokladom pre uznanie reinkarnácie je pochopenie jedného z večných zákonov - zákona spätného pôsobenia. V praxi to znamená, že čo človek koná alebo ako myslí a prežíva udalosti, to sa mu vracia späť ako bumerang, či už je to na úrovni hmotnej alebo nehmotnej. Táto spätná väzba má pre človeka ten zmysel, že na vlastných chybách sa stáva múdrejším, a tým sa zdokonaľuje. Keby sme žili len jeden život, bolo by to veľmi deprimujúce až nezmyselné, ak by sme nedostali ďalšiu šancu - nový život, v ktorom môžeme svoje chyby a omyly napraviť.

Vo svojom podvedomí nosíme všetky svoje výhry a prehry z minulých životov a podľa týchto prežitých skúseností sa v tomto živote vedome alebo podvedome rozhodujeme a konáme. V zákone spätného pôsobenia teda spočíva spravodlivosť a možnosť zdokonaľovania sa. Zlé skutky a myšlienky sa vracajú späť v rovnakej kvalite ako aj dobré činy a pohnútky. Preto je nezmyselné tvrdiť, že Boh nás trestá alebo že je nespravodlivý. V skutočnosti sa neznalosťou večných zákonov trestáme sami, lebo my sami sme si privodili ich spätné účinky. Jedine reinkarnácia - opätovný život na Zemi, poskytuje možnosť poučiť sa z nich a vyvíjať sa.

Z toho, čo ste povedali, sa dá usúdiť, že poznaním a dodržiavaním večných zákonov sa môžeme vyhnúť na našej pozemskej púti chybám a omylom?

Správne ste to vyjadrili. Tisícročia sa boríme s tými istými problémami, lebo i keď denne prichádzame s večnými zákonmi do styku, nedokážeme sa z nich poučiť. Ich účinky pripisujeme náhode alebo niečomu, čo nemôžeme ovplyvniť, lebo si ich neuvedomujeme.

Dnes, v dobe obratu svetov, teda prechodu od starého do nového sveta, dostáva človek pomoc - spoznať tieto zákony a urobiť veľký skok k duchovnej premene. Po nej bude žiť úplne inak ako doteraz, s novými schopnosťami a možnosťami.

Vaše slová by boli vhodným záverom nášho rozhovoru, ale mne nedajú pokoj ešte tie temné sily, o ktorých ste sa zmienili. Ako vlastne môže dnešný človek pochopiť, že je v zajatí temna?

I keď je to veľmi jednoduché, pre tých, čo o nich nič nevedia, je to ťažko pochopiteľné. Temné prejavy sú tak veľmi rozšírené, že ich už prijímame ako normálnu súčasť nášho života. Myslíme si, že ich sami nemôžeme ovplyvniť, preto sa im často len rezignovane prispôsobujeme. Nikoho ani len nenapadne, že za nedostatkom času na pokojné premýšľanie o svojom živote a jeho hodnotách treba vidieť dielo temných síl. Väčšina ľudí žije vo vleku zmanipulovaného životného stereotypu a vôbec netuší, že sa tým vzďaľuje pravému cieľu svojho bytia, ktorý je úplne iný, než si myslí.

Zhovárala sa redaktorka
Alžbeta Rosenbergová
Denník Extra Slovensko 51-52/97





Narodí sa druhý syn Stvoriteľa

Pani Makedonová, mohli by ste našim čitateľom aspoň stručne priblížiť cieľ vašej knihy?

Mám upozorniť ľudí na to, že naša Zem klesla už pred niekoľkými tisícročiami do úrovne temných planét, čo sa prejavuje zvýšeným výskytom zla, nespravodlivosťou a zatemnením pravdivého videnia skutočnosti. Z tohto poklesu vyplýva nutnosť očisty Zeme, jej vyzdvihnutie do vyšších sfér a vymanenie sa z negatívnych vplyvov.
 
Kedy nastane táto očista?

V knihe popisujem, ako sa dajú spoznať príznaky jej príchodu. No, jej vyvrcholenie je omnoho bližšie, než si väčšina myslí.

Ako sa prejavuje vplyv temných planét v praktickom živote?

Rôznymi spôsobmi. Napríklad jedným z nich je priam chronický nedostatok času a s tým súvisiaci zhon. Tieto faktory zabraňujú, aby človek svoj čas účelne využíval pre rast svojej duchovnej osobnosti, ktorá jediná môže prežiť všetky peripetie života a blížiace sa katastrofy. Aj keď sa ľuďom ponúka šanca pochopiť cez moju knihu podstatu a cieľ temných vplyvov, ktoré sa u každého maskujú ako vlastné svedomie alebo neovplyvniteľné náhody, neberú ich ľudia dostatočne vážne. Väčšina nevie, že onedlho odbije dvanásta, keď už nebude možné túto šancu využiť.

Ako to myslíte, k čomu odbije dvanásta?

K vyvrcholeniu tohto chaosu, ktorý vznikol z lenivosti a duševnej ľahostajnosti ľudí, i keď si myslia, že neustále na sebe pracujú a zdokonaľujú sa. Žiaľ, často nesprávnym spôsobom a na nesprávnych duchovných cestách.

V knihe sa dozvedáme o existencii temných a svetlých duchov. Môžete nám ich konkrétnejšie charakterizovať?

Svetlí duchovia sú pomáhajúci. Temní duchovia však pôsobia na nás opačne, deštruktívne, a to nielen pokúšaním na zlo a neresti, ale najmä nás inteligentne odvádzajú od pravej cesty poznania. Ich cieľom je ničenie ľudstva.

A ako viete, že zlo je inteligentné? Veď v náboženstvách sa o ňom hovorí len ako o obraznom pojme...

Práve v tom je moja kniha odlišná oproti iným, že odhaľuje pôvodcu a vykonávateľov deštruktívnych síl, ako aj ich praktiky. Týmto poznaním sa stáva človek voči nim odolnejší a nepotrebuje už nijaké zaklínadlá, magické pomôcky ani zvláštne duchovné cvičenia.

Prezraďte nám, ako ste boli vyzvaná napísať knihu Večné zákony - Nové pokolenie.


Oslovila ma hviezda za jasného dňa, ktorá upútala môj pohľad na blankytne modrej oblohe. V tom čase, bolo to asi pred štyrmi rokmi, som sa vybrala na cvičenie, lebo vtedy som viedla kurzy jogy. Žiarivá hviezda ma donútila zastať medzi panelákmi. Zrazu začala opisovať na oblohe obrovský, akoby zlatý kríž. S údivom som sledovala jej pohyb a uvedomovala som si, že lietadlo predsa nemôže urobiť hranatý pohyb do pravého uhla a ani tak intenzívne svietiť z takej obrovskej výšky. S pohľadom upretým na oblohu som kráčala ku škole, sprevádzaná hviezdou. Pred školou zastala a trochu klesla. Toto bolo prvé znamenie, cez ktoré som sa dostala k môjmu poslaniu.
 
Ako s ním súvisela hviezda, keď vám o ňom nič nepovedala?

Po roku som sa stretla s jedným médiom, ktorému som toto videnie spomenula, a spýtala som sa, či mala tá hviezda nejaký súvis so mnou. Povedalo mi, že som už niekoľko rokov sledovaná vyššou nehmotnou civilizáciou a od nej dostávam úlohy, ktoré postupne plním. Prvou úlohou bolo, aby som verejne vyučovala jogu s liečebným zameraním.
 
Ako vám to oznámili?

Ja o tom neviem, vraj telepaticky. Prijímala som to ako vlastné nápady. Po piatich rokoch mi dali inú úlohu - otvoriť si vlastné vydavateľstvo a vydávať dovtedy u nás ešte neznámu ezoterickú literatúru.

Ďalšiu úlohu som mala splniť napísaním knihy o bezbolestnom pôrode pomocou vlastného jogistického programu, ktorý som si vytvorila počas mojich dvoch tehotenstiev. Obe deti som porodila úplne bez bolesti. O tejto metodike podrobne píšem v mojej knihe Gravidjoga.
 
Popíšte nám spôsob, ako vám táto hviezda naznačila plnenie úlohy napísať knihu o večných zákonoch.

O krátky čas ma médium upozornilo, že na najbližšej služobnej ceste v Piešťanoch ma svetelné bytosti zo spomínanej hviezdy skontaktujú so synom Stvoriteľa, cez ktorého dostanem poslanie.

Ako vyzerali tie bytosti?

Najprv som ich videla iba z diaľky, bolo ich sedem. Vnímala som ich len ako bieložlté svetlá lámp. Až tesne po nadviazaní spojenia so synom Stvoriteľa, keď som od neho prijala úlohu, videla som ich zreteľnejšie. Mali krásne žiarivé tváre, mužské aj ženské, mávali mi na rozlúčku a tešili sa, že sa spojenie podarilo.
 
Vo vašej najnovšej knižke „Večné zákony“ som sa dočítala, že my Slováci sme vyvoleným národom a že máme najväčšiu šancu prežiť všetky pohromy a katastrofy. Prečo práve Slováci?

Odpoveď na túto otázku nesúvisí len s národnosťou, ale najmä s duchovnou podstatou človeka. Poviem to iba v skratke. Možno sa budete čudovať, ale dnešní Slováci sú vlastne pôvodný židovský národ zo staroveku, ktorý je vyvolený a chránený Bohom. Tento národ prešiel počas tisícročia dlhého vývoja takmer všetkými národnosťami a dnes, v čase súdu, resp. očisty, je vtelený na Slovensku. Dokonca ho vedie jeho bývalý staroveký vodca - Mojžiš, ktorý ho vyviedol z Egypta do novej vlasti, Kanaánu. Aj dnes je poverený podobnou úlohou priamo od Boha.

Súčasný štátny znak Slovákov hovorí tiež o tom, že sú chránení zhora, teda Bohom. Tri kopce naznačujú Božiu trojicu a dvojitý kríž symbolizuje dvojnásobnú Božiu ochranu.

Z knihy vyplýva, že sa vám narodí Imanuel, druhý syn Stvoriteľa. Ako ste sa to dozvedeli?

Informácie prichádzali spočiatku zahalené a útržkovité, no postupne sa odkrývali a dopĺňali. Až keď som pomocou Imanuela rozlúštila proroctvo - Zjavenie Jána, utvrdila som sa o správnosti ich prijatia.
Máte už viac ako 47 rokov, žijete roky sama, iba s dospelými dcérami. Nie je v takom veku neskoro na rodenie?
Tak to bolo Bohom naplánované. Môj vek v tomto poslaní nezohráva takú úlohu ako môj duchovný pôvod.

Poznáte už otca svojho budúceho dieťaťa?


Nie.

Prečo ste verejnosti prezradili, že ste dostali také dôležité úlohy?

Ľudia majú vedieť, že konečne prišiel čas na uskutočnenie očisty. Dlho utajované tajomstvá a proroctvá majú byť tesne pred ňou odhalené, aby ľudstvo pochopilo ich zmysel, a tým aj svoje možnosti prežitia.

Zhovárala sa redaktorka
Michaela Klčová
Časopis Bosorka 22. 11. 1997







Blíži sa doba duchovnej premeny človeka

V septembri minulého roku vyšla na Slovensku kniha slovenskej autorky medzinárodného pôvodu Natálie de Lemeny-Makedonovej „Večné zákony - Nové pokolenie“ , ktorá vyvolala veľký ohlas.

Čo myslíte, pani Makedonová, čím si vaša kniha získala taký záujem?

Neviem na to jednoznačne odpovedať. Kniha sa dotýka viacerých tém, možno preto prináša aj mnohé ohlasy.

Prezradíte tým, čo ju ešte nepoznajú, akých tém sa dotýka?

Už samotný názov prezrádza, že kniha oboznamuje čitateľov s večnými zákonmi, ktoré neboli doteraz nikde tak podrobne a zreteľne publikované ako v prameni, z ktorého som čerpala. Ja som ich podala iba v jednoduchšej a pre súčasný život prijateľnejšej forme.
 
Prečo si myslíte, že by mal človek poznať večné zákony, keď doteraz sa bez nich zaobišiel?

Už nie je tajomstvom, že sa kozmickou rýchlosťou blíži doba duchovnej premeny človeka, keď zanikne všetko neužitočné a ostane len to, čo je presne podľa týchto zákonov schopné začať žiť nanovo. Preto sa nové pokolenie začína už teraz formovať poznaním týchto zákonov a ich zavádzaním do bežného života.
 
Keď som si knihu prezrela, všimla som si, že je obsahovo veľmi rozmanitá, ale napísaná jednoduchou a zrozumiteľnou formou. Pomáhal vám niekto pri jej písaní?

Áno, mala som pri tom veľkú pomoc - nie pozemskú, ale duchovnú. Sám autor, z ktorého knihy som čerpala, mi pomáhal, i keď nie tradičným spôsobom, lebo už nežije na Zemi.
 
Rozumiem, písali ste ju ako médium a on je duch, ktorý vám ju diktoval. Je to tak?

Nie, trafili ste vedľa. Ja nie som médium, nepísala som automaticky. Autor, ktorý je niečím viac než bežným človekom, ma poveril touto úlohou - napísať skrátenú verziu jeho pôvodnej knihy. Tá je pre svoju obsiahlosť a náročnosť prístupná iba hĺbavým hľadateľom univerzálnej pravdy. Pre jej neprístupnosť širokým masám hrozí ľudstvu prehliadnutie dôležitých udalostí, ktoré sa majú stať ešte pred obávaným súdom.
 
Je tým pôvodným prameňom náboženská kniha? Do ktorého duchovného smeru sa dá zaradiť?

Je to akoby nová biblia, ktorá okrem všetkých duchovných otázok o stvorení, zákonoch, súde a zmysle ľudského života obsahuje aj proroctvá pre súčasnú dobu a tisícročnú ríšu.
 
Prečo o nej verejnosť nevie, keď je taká dôležitá?

Poznajú ju len tí, čo naozaj vážne a dôsledne hľadajú kľúč k Pravde. Keďže aj z týchto hľadajúcich mnohí plne nepochopili pôvod autora knihy, zaniká tým aj jej hodnota.
 
Už nás nenapínajte, kto je vlastne tým autorom.

Ak ho neprezradím, nerobím to preto, že vás chcem napínať, ale preto, že holá pravda je taká neuveriteľná, že by ju aj tak väčšina neprijala. V mojej knihe postupne, pomocou večných zákonov, odhaľujem jeho život a dielo, a tým sa stáva pre čitateľa zrozumiteľnejším a prijateľnejším, ako keby som to povedala hneď na začiatku. Asi som volila správnu cestu, lebo takmer každý čitateľ si po dočítaní mojej knihy ide kúpiť aj pôvodný prameň.
 
Vy ste teda mali za úlohu urobiť pôvodnej knihe reklamu?

Nie, ja som len ukázala jej autora v pravom svetle.
 
Ako viete, že vám pri písaní pomáhal on?

Vnukol mi písať aj také veci, ktoré som predtým nepoznala. Trebárs to, že sa onedlho znova vtelí na Zem a že bude celosvetovým kráľom tisícročnej ríše - teda nového pokolenia, ktoré sa formuje jeho a mojou knihou.
 
Kde je záruka, že ste si to všetko nevymysleli?

Mnohé fakty potvrdzujem citátmi z Biblie a aj z pôvodného prameňa. Napokon, kto moju knihu čítal, pochopí, že má svoju logiku a hodnovernosť. Myslím, že súčasný čitateľ je už natoľko duchovne vyspelý, že by sa nedal obalamutiť kadejakými nelogickými výmyslami. Okrem toho neutíchajúci dopyt po knihe nasvedčuje, že dnešnému čitateľovi asi má čo povedať.
 
Mohli by ste nám ešte prezradiť edičný plán vášho vydavateľstva Natajoga?

Nevydávame už nič nové. Na základe otázok, ktoré mi čitatelia k mojej prvej knihe píšu a telefonujú, pripravujem druhú knihu. Tá nadväzuje na predchádzajúcu a dopĺňa ju o ďalšie informácie.
Teda vydávame už len to, čo môže ľudí pripraviť na duchovnú premenu - „Večné zákony“ a ich druhý diel.

Zhovárala sa študentka
Berenika Chudíková
Orientácia 2/98








Uvoľniť cestu novému životu

Pani Makedonová, vraj ste boli ateistkou, ktorá na základe vnuknutí zhora napísala knihu, vyvracajúcu tradičné predstavy o vesmíre a našom bytí, ale aj tisíce rokov trvajúce náboženstvá, ktoré uznáva súčasné ľudstvo. Nebojíte sa odporu čitateľov?

Nie, naopak. Verím, že tí, čo pochopia, budú za tieto poznatky vďační.

Pre čitateľov vašej knihy bude prinajmenšom neobvyklé dozvedieť sa, že celé stvorenie sa skladá zo siedmich základných svetov. Je v ňom obsiahnutý tzv. hrubohmotný vesmír, v ktorom žijeme my, ľudia v hmotnom tele. Nad nami je zasa jemnohmotný vesmír, kde žijú duše, teda duchovia, po smrti. Potom existuje bytostná ríša a v nej tzv. malí a veľkí bytostní, činní v oboch svetoch. Vo vyšších sférach existujú tzv. dokonalí duchovia, ktorí sú veční. Nad nimi sú prastvorení duchovia, ktorí sa v Biblii spomínajú ako stvorení na obraz Boží. Nad nimi je božská ríša archanjelov a úplne najvyššie sídli v bezbytostnej ríši Boh. Nie je to prekomplikované?

Naopak, je to veľmi zjednodušený obraz, ale pre začiatok to stačí. Nové pokolenie sa dozvie oveľa viac, lebo bude stavať na základoch, ktoré teraz dostáva.

V knihe píšete: „Rozprávky sú odrazom videní duchovne vyspelých ľudí, ktorí nahliadli do vyšších svetov“. Podľa vás teda lesné víly, škriatkovia a iné im podobné bytosti skutočne existujú?


Áno, rovnako ako existujú a vždy existovali voľným okom neviditeľné mikróby, ale objavili sme ich až vďaka vyspelej technike. Spomínané bytosti však nemôžeme objaviť prístrojmi, ale len zdokonalením svojho ducha, ktorého sme si pokrivili súčasnou civilizáciou.

Píšete o Svanhilde, Labutej panne. Má, vtelená do ľudskej podoby, priviesť na svet Imanuela, ktorý vzíde z vyvoleného ľudu. Je to vraj slovenský národ, do ktorého sa inkarnovali mnohí starovekí proroci a apoštoli. Ste o tom naozaj presvedčená?

Keby som nebola, tak by som to nenapísala. Iná vec je, že pod vplyvom vlastnej slobodnej vôle a pôsobenia temných síl mnohí z nich nesplnia svoje poslanie alebo ho plnia iba sčasti, čo je na škodu celého nového pokolenia.

Kapitoly o mužoch a ženách vo vašej knihe pripomínajú texty zo súčasných časopisov, ako aj myšlienky zo Strážnej veže, ktorú v uliciach ponúkajú Svedkovia Jehovovi. Napríklad tvrdíte, že „sukňa je prirodzenou ochranou ženy pred jej pádom do pomužštenia.“ Aj táto časť vašej knihy vám bola zjavená?

Áno. To, že nachádzate isté podobnosti so Strážnou vežou, len potvrdzuje známy fakt, že všetky náboženstvá obsahujú rovnakú pravdu, ktorá sa líši iba v jednotlivostiach. Avšak práve tie rozhodujú o tom, či ide len o slepú vieru alebo o logicky podložené názory a poznatky.

Vo vašej knihe akosi príliš prudko a bez vysvetlenia prechádzate od praktického súčasného života muža a ženy do miliardy rokov trvajúcich dejov, ktoré nazývate večnými zákonmi.

Zdanlivo nelogický prechod od bežného života k Bohu a skladbe stvorenia je urobený schválne. Pokiaľ človek neprejde akousi očistou svojej vlastnej duše a neuvedomí si, čo robí v každodennom živote nesprávne a čo ho obmedzuje, nemôže sa plne otvoriť novým duchovným pravdám a prijať netradičné poznatky.

Máte do budúcnosti ľudstva, ktorá sa zdá až katastrofická, nejaké osobné želanie?

Som rada, že mi dávate možnosť vyjadriť ho. Ani si neviete predstaviť, ako mi je ľúto, keď vidím, že ľudia dostávajú informácie už z rôznych zdrojov o krátkosti času, ktorý im ostáva na duchovnú premenu, ale správajú sa, akoby boli hluchí a slepí. Nenájdu si čas, aby sa zaoberali tým, čo jediné im môže pomôcť prežiť. O pár mesiacov môže prísť doba, keď už nebude čas ani na čítanie. Preto ak ľuďom moja kniha niečo dá, nech to povedia aj svojim známym, priateľom a rodine. Lebo, kto nebude na prichádzajúcu premenu pripravený, nielenže bude v krízovej situácii bezradný, ale nebude ani schopný ju prežiť.

Zhovárala sa redaktorka
Elena Antalová
Denník Práca - Malé noviny, 16. 1. 1998






Údajne je už blízko doba, keď sa má naplniť posledné proroctvo v Biblii

Kedy a prečo skrsla vo vás myšlienka napísať túto knihu? Veď môže skôr ohroziť vašu povesť a existenciu, než priniesť popularitu alebo pochopenie.

Uvedomujem si to, no napriek tomu som ju napísala. Nie som autorkou ani iniciátorkou tohto projektu. Som iba prostredníčkou, cez ktorú pôsobil skutočný autor. Vnuknutia a témy padali na mňa ako dážď a ja som ich triedila do jednotlivých kapitol a štylizovala do jednoduchšej formy. Odvahu a silu prekonávať prekážky, ktoré sa mi pritom stavali do cesty, som dostávala z prameňa, od ktorého nápad pochádza.
 
Prečo táto kniha vznikla až teraz a nie skôr, keď v nej tvrdíte, že už niet veľa času do vyvrcholenia súdu?

Teraz nastala vhodná doba pre odstránenie rôznych omylov a dogiem, najmä v duchovnej oblasti. Všetci predsa cítime, ako sa zrýchlilo koleso času, a tým aj udalosti a prežívanie nových podnetov. Toto zrýchlenie spôsobuje v ľuďoch chaos, z ktorého musia nájsť východisko. V dnešnej dobe by už konečne každý človek mal pochopiť zmysel svojho života na Zemi a takisto pôvod tohto chaosu. Doteraz na to mnohí ani nemohli prísť, lebo vládli nesprávne názory, ktoré zväzovali človeka intelektuálne, citovo, spoločensky aj morálne.

O aké dogmy ide a v akých oblastiach človek žije nesprávne?

Vo všetkých. V knihe sa čitateľ dozvie, že každý z nás žije pokriveným spôsobom života, či je to v práci, v spoločnosti alebo v rodine. Aj doteraz všeobecne uznávané duchovné pravdy a názory majú trhliny, ktoré mnohými otrasú.
 
Odkiaľ beriete istotu, že práve tie vaše názory sú najsprávnejšie? A kto sa skrýva za prameňom, ktorý spomínate?

Už som povedala, že to nie sú moje názory, i keď som ich prijala za svoje. Prameň, ktorý v knihe postupne odhaľujem, je pre tých, čo tieto názory pochopia a aj strávia, dostatočným dôkazom, že sú pravdivé a pravé. Na to, aby sa človek mohol v nich utvrdiť, musia byť v súlade s jeho vnútorným cítením, ktoré sa dokáže v určitých detailoch aj odchýliť od doterajších náhľadov.

Táto kniha nie je určená pre masy ani pre väčšinu, ale iba pre tých, ktorí pri jej čítaní pocítia, že práve toto hľadali. Tým, že nie sme všetci rovnako duchovne vyspelí, čo však nezávisí od množstva prečítanej literatúry, nie sme schopní prijímať rovnako čisté pravdy. Prvák na základnej škole predsa nedokáže pochopiť integrály, lebo nie je na to dostatočne zrelý a nemá ani potrebné znalosti z matematiky. Preto by bolo zbytočné mu ich vtĺkať do hlavy, i keď pre vedca sú nanajvýš dôležité.

V knihe som prezradila pôvodného autora až neskôr, aby to nepôsobilo tak šokujúco a neuveriteľne. Najprv sa má čitateľ oboznámiť so stavbou stvorenia a večnými zákonmi, aby dokázal pochopiť podstatu a príčinu tohto spojenia.

Vedeli by ste zdôvodniť, prečo ste boli vybratá práve vy na túto úlohu - priniesť ľuďom nové poznanie a odbúrať dogmy?

Prišiel čas, keď sa majú naplniť určité udalosti z posledného proroctva v Biblii - Zjavenia Jána. Keďže v ňom zohrávam určité úlohy, len mojou knihou ho mohol jeho pôvodca - Syn človeka otvoriť a zverejniť. Kto bude čítať knihu dôsledne a nielen útržkovite, pochopí súvislosti aj príčiny rozlúštenia spomínaného proroctva práve v tomto čase.

Prečo ste museli v knihe odhaliť svoj pôvod? Myslím, že pre mnohých by bolo prijateľnejšie, keby ste zostali v očiach ľudí obyčajnou ženou.

Veď sa takou aj cítim, inak by som nemohla písať pre obyčajných ľudí. Odhalenie môjho pôvodu pred verejnosťou má vážny dôvod. Nové pokolenie má vedieť, prečo dôjde k súdu a kto bude po ňom jeho duchovným vodcom. Keďže bude v tom čase ešte len malým dieťaťom, identifikujú ho iba podľa jeho matky. Preto má nové pokolenie poznať jej pôvod a úlohy.

Nebojíte sa, že tí, ktorí neuveria vášmu poslaniu a nepochopia ho, vás budú zosmiešňovať a nedajbože aj prenasledovať?

Už som z toho veľa zažila pred písaním knihy, počas nej a aj po jej dokončení. Boli by to ďalšie zväzky kníh a pre väčšinu omnoho zaujímavejšie ako táto, lebo by v nich bolo veľa záhadných a napínavých udalostí, súvisiacich s fyzickým napádaním, morálnym osočovaním, psychickým zavádzaním, vyhrážaním a aj čiernou mágiou. Sprvu som všetky tieto údery považovala za svoju zlú karmu, lebo som nechápala súvislosť s mojím poslaním. Až keď som sa dozvedela o svojom duchovnom pôvode, pochopila som, že som zo všetkého šťastne vyviazla nie náhodou. Po dopísaní knihy som bola uistená, že aj naďalej budem zhora chránená ako doteraz, a preto sa nemusím ničoho obávať. Keďže som túto pomoc a ochranu viackrát naozaj reálne pocítila, verím jej a nebojím sa. Kto si plní svoje poslanie, ten sa nebojí o svoju povesť ani o svoj život, lebo splnenie úlohy je pre neho prvoradé.

Zhovárala sa redaktorka
Michaela Conzarová
Denník Nový čas 8. 11. 1997






Nasledujúci článok akoby nesúvisel s mojou knihou, a predsa je tu spojitosť. Týka sa nového riešenia bežného spoločenského problému - mestskej hromadnej dopravy. Do akej miery je tento nápad použiteľný v praxi, mali by rozhodnúť odborníci alebo aj laici.

Článok je okrem toho aj prostriedkom na ohodnotenie duchovného stavu vašich blízkych, ktorí nemajú vzťah k duchovnej literatúre. Ich postoj k predostretej idei vám prezradí, či je ich duch dostatočne prebudený a živý alebo naopak, nevyvinutý a strnulý.

Pokúste sa v správnej chvíli prečítať článok niekomu z rodiny, priateľov alebo známych. Sledujte, ako zareagujú na jeho obsah. Podľa toho, či ho stroho odmietnu ako niečo nereálne a nepoužiteľné alebo naopak, či v tom nájdu inšpiráciu pre spravodlivé riešenie problému, si môžete urobiť obraz o ich duchovnom vývoji.

Nehovorte im vopred o cieli článku, prečítajte im ho bez tohto úvodu. Až po vyjadrení ich názoru im prezraďte jeho duchovný účel a dajte im možnosť, aby ešte aj dodatočne doplnili, alebo rozvinuli svoj názor. Je to pomôcka pre vývoj ich ducha, podobne ako je krížovka pomôckou pre rozvoj intelektu. Zároveň vám poslúži ako možnosť plodnej diskusie, ktorá môže vyústiť aj do hlbších a nečakaných záverov.








Prečo by sme sa nemohli voziť v MHD bez cestovného lístka?


S týmto návrhom prišla do našej redakcie bratislavská podnikateľka Natália de Lemeny-Makedonová.

Čo vás priviedlo k tejto myšlienke?

Nepríjemné skúsenosti, ktoré mám s MHD, i keď som jej pravidelnou predplatiteľkou. Kupujem si zväčša štvrťročný kupón, hoci tým finančne strácam, lebo jazdím aj autom a veľa chodím aj pešo. Napriek tomu sa necítim odbremenená od dopravných povinností. Každý deň pri odchode z domu musím myslieť na to, či mám so sebou okrem osobných a firemných dokladov aj „električenku.“ Pri zhone, ktorý všetci dobre poznáme, sa mi zopár ráz stalo, že som si ju zabudla prehodiť do správnej kabelky, lebo podobne ako ostatné ženy nenosím stále tú istú. Pre takú maličkosť som sa však viackrát stala v očiach revízora i cestujúcich čiernou pasažierkou. Bola som teda potrestaná za zabudlivosť rovnako ako ten, ktorý urobil vedomý priestupok.

Poburuje ma, prečo takéto prísne sankcie nemôžu uplatňovať aj cestujúci voči dopravnému podniku, keď jeho vinou zmeškajú vlak alebo dôležité rokovanie či stretnutie. Táto nespravodlivosť a ďalšia pokuta ma donútili vážne o probléme porozmýšľať a urobiť niečo, aby sa to zmenilo, lebo viem, že aj iní majú podobné problémy.

Povedzte nám, v čom spočíva váš návrh, resp. zmena.

Vychádzala som z toho, že existuje u nás viacero zdanlivo bezplatných služieb, ktoré denne používame podobne ako MHD, ale nespôsobujú občanom žiadne krivdy ani škody. Napríklad všetci platíme v daniach za opravu ciest a chodníkov, hoci niektorí chodia a jazdia po meste viac, a iní menej. Za verejné osvetlenie takisto platíme dane všetci, či vychádzame večer von, alebo nie. Podobne tiež financujeme odvoz smetí všetci, bez ohľadu na ich množstvo. O tom, že za tieto služby pravidelne platíme, nemusíme nosiť denne so sebou potvrdenie a preukazovať sa ním, lebo to sleduje inštitúcia, ktorá za tieto služby zodpovedá. Nemáme s tým teda žiadne starosti.

Avšak v doprave, aj keď chce cestujúci za ňu zaplatiť, nenájde vždy fungujúci automat. Ak mu nemá kto predať lístok, musí riskovať - buď neskorý príchod, alebo pokutu.

Držiteľ „električenky“ nie je na tom oveľa lepšie. Musí nosiť v hlave iné starosti - sledovať termíny splatnosti kupónov, ako aj termíny otváracích a záverečných hodín, ale aj obedňajších prestávok v dopravných strediskách. Samozrejme, musí ešte myslieť doma na to, či má so sebou „električenku“. Mestská doprava musí u každého občana zaujímať prvoradé miesto, inak zlyhá a stáva sa jej obeťou. Je sa čo čudovať, že sa stala hromozvodom, na ktorom sa denne odrážajú blesky agresivity našich občanov?

Ako by ste chceli odstrániť toto zaťažovanie občanov dopravnými povinnosťami?

Veľmi jednoducho. Používanie MHD si budeme naďalej predplácať, ale bez dokazovania platby. Všetci občania by platili, okrem doterajších daní, aj daň za MHD a túto službu by potom financoval štát. Malo by to priniesť výhody aj dopravnému podniku, aj cestujúcim. V súčasnosti obe strany nariekajú, že sa im stále zvyšujú výdavky. Odhadujem, že namiesto 100 až 250 korún mesačne by každý občan platil formou zvýšenej dane iba 50 korún. Nová povinnosť by pribudla len mzdovým účtovníkom a daňovým pracovníkom, ktorí by pracovali s novou položkou navyše. Ostatní, teda väčšina občanov, by boli odľahčení o mnohé starosti a povinnosti.

Ako by, podľa vás, platili túto daň deti, penzisti a nezamestnaní?

Rodičom by sa strhlo z ich platu za každé dieťa od šesť rokov tiež 50 korún. Penzistom by sa táto suma odpočítala z ich dôchodku a nezamestnaným z podpory. Veď aj keď nerobia, iste občas cestujú.
 
A keď niekto neberie žiadnu podporu?

Určite ho niekto živí, alebo má nepriznateľné príjmy, keď dokáže žiť bez práce.

Viete povedať, akým kľúčom by sa riadilo rozdeľovanie daní na jednotlivé mestá a ako by sa riešili občania žijúci mimo miest?

Tak podrobne som svoj návrh nedomyslela, lebo nepracujem v oblasti dopravy ani ekonomiky. Ja som prišla iba s nápadom, ktorý by mohli dotiahnuť odborníci alebo aj laici, ak pochopia konštruktívne jeho podstatu a zmysel.
 
Ako dokážete, že vami navrhovaný systém by bol výhodnejší než súčasný?

Zmena by sa týkala MHD v celom štáte. Vám sa nezdá nelogické a nespravodlivé, že ak má niekto v Bratislave predplatenú MHD na celý mesiac, a týždeň je napríklad v Košiciach, musí tam znova za ňu platiť? Prečo má platiť dvakrát, keď môže byť vždy len na jednom mieste? Pri tomto systéme nebudeme už trestaní pokutami ani verejným ponížením, lebo si nebudeme mať čo zabudnúť, ani stratiť.

Okrem toho budú ľudia zdravší, lebo lacné cestovné vylúči minimálne polovicu osobných áut z mestských centier. Uvoľní sa tým viac miesta na parkovanie a vyčistí sa mestské ovzdušie.

Pravidelnými, i keď nízkymi platbami občanov a zrušením lístkov, legitimácií, automatov a dopravných stredísk sa získajú rezervy na nákup nových dopravných prostriedkov, na doplnenie stavu šoférov, údržbárov a upratovačiek. Tak by sa mohla stať MHD spoľahlivejšou, rýchlejšou, lacnejšou a pohodlnejšou. Viem si predstaviť, ako v čistých autobusoch a električkách visia plagáty našich výtvarníkov, ktorí by sa ako na výstave prezentovali kresbami o správaní sa v dopravných prostriedkoch. Muži - džentlmeni a slušné deti už akoby vymreli, lebo ich o tom nemá kto poučiť.

A čo cudzinci? Ako ste ich pojali do vášho návrhu?

Aj tu som našla netradičné riešenie. Keďže ich nie je tak veľa, vozili by sa zadarmo a iba tí, čo tu žijú a pracujú, by platili ako my. Prečo by Slovensko svoju povestnú pohostinnosť a dobrosrdečnosť nemohlo preukázať svetu ešte aj takýmto spôsobom?

Prezradíte nám, kde ste „odkukali“ tento váš nápad? Pokiaľ viem, všade na svete funguje systém dopravy podobne ako u nás. Prečo chcete, aby sme boli výnimkou?

Vašou otázkou len potvrdzujete to, čo neustále v našom národe robíme - iba kopírujeme nápady iných a potom sa čudujeme, prečo to u nich funguje, a u nás nie. Nechceme stavať na vlastných skúsenostiach a ideách, ale len upravujeme zahraničné modely na naše podmienky, čo nás stojí omnoho viac ako náš domáci originál. Skúsme byť konečne budovateľmi, a nielen napodobňovateľmi!

Zhovárala sa redaktorka
Silvia Lyzáková
Práca 19. 12. 1997




 
Odpovede na otázky I.
 




 
1
 

Vaša kniha mi dala tak veľa nových informácií, že mi možno práve preto unikol zo zreteľa jej hlavný cieľ. Nechápem, prečo tu vlastne som a aký má zmysel život na Zemi.

Hlavným zmyslom pozemského života je, aby človek vyvinul svojho ducha za pomoci hmotného tela. Vývojom získava duch ľudskú podobu, rastie a postupne zapĺňa celú dušu a hmotné telo, ktoré svojím vyžarovaním preduchovňuje.

Každý by mal svojou činnosťou preduchovniť nielen seba, ale aj okolie - prírodu, predmety, teda hmotu. Všetko, s čím prichádza do styku, sa má pod jeho vplyvom zdokonaľovať.

Človek je spoločenský tvor, preto nemôže žiť sám. Svojou prítomnosťou zušľachťuje ľudí v blízkom okolí, a to úprimnou láskou, nezištnými činmi, ale aj osobnými skúsenosťami a vlastným duchovným poznaním. Tento proces prebieha aj vtedy, keď ho ostatní nechápu alebo odmietajú.

 
2
 
 
Prečo ste odpísali Posolstvo grálu, keď si ho môže každý prečítať v origináli?

Túto otázku mi mohol položiť len ten, kto moju knihu iba prelistoval, ale ju nečítal. Až na zámerne vybrané citáty nie je ani jedna veta z Posolstva odpísaná. Mojím cieľom, ktorý som si mimochodom neurčila sama, malo byť, aby si čitatelia doplnili medzery z Posolstva grálu a uvedomili si určité súvislosti. Žiaden človek, i keď si to myslí, nie je schopný na jedno prečítanie pochopiť jeho celok bez prehliadnutia dôležitých detailov.

Okrem toho má moja kniha, pretože je skrátenou a jednoduchšou verziou Posolstva grálu, slúžiť tesne pred súdom ako náhrada pre tých, ktorí si ho už nestihnú prečítať. Obsahuje najaktuálnejšie a najdôležitejšie informácie od Imanuela - Abd-ru-shina.

 
3
 
 
Prečo sa mi chce väčšinou spať, keď čítam vašu knihu alebo Posolstvo grálu?

Na toto sa ma už pýtali viacerí. Môže to mať minimálne dve príčiny, ktoré však dokážete sama ovplyvniť. Jednou z nich môže byť vyčerpanosť a únava z celodennej práce, lebo tieto knihy si vyžadujú zvýšenú koncentráciu.

Ďalšou príčinou môže byť pôsobenie temných duchov, ktorí vám vsugerúvajú, že ste ustatá a potrebujete oddych, len aby vás odpútali od čítania. Veď obe knihy odhaľujú ich pôvod a nekalé zámery.
 

4

 

Prečo vašu knihu ťažko prijímajú kresťania a vyznávači iných duchovných smerov? Prečo „chytí“ najviac materialistov?


Mala som ju písať pre všetkých, ale najviac ju prijímajú tí materialisti, ktorí tušia, že tento svet riadi nejaká vyššia sila, a nedali sa doposiaľ zlákať žiadnymi náboženskými spolkami a ideami. Akoby čakali na niečo, čo im logicky a v reálnom podaní priblíži podstatu vesmíru a Boha. Keďže neboli pokrivení nijakými dogmami, ľahšie vstrebávajú nové duchovné poznanie.
 

5

 

Odporúčate čítať Bibliu. Mám sa do toho nútiť, keď ju vôbec nechápem a ani mi nie je blízka?

Mali by ju čítať iba tí, ktorým má čo povedať.

 
6
 

Čo to znamená odovzdať sa do Božej vôle?


Najprv treba vedieť, čo je to Božia vôľa. Stvoriteľ sa v stvorení prejavuje okrem lásky aj tvorivou vôľou. Jej výsledkom sú prazákony, ktoré sa zjednodušene nazývajú Božou vôľou. Kto teda pozná večné zákony a žije podľa nich, žije v súlade s Božou vôľou.
 

7

 

Vo vašej knihe opisujete malých bytostných ako oddaných služobníkov, ktorí zodpovedne a s láskou pracujú pre svojho nadriadeného a dokonca nemajú ani vlastnú vôľu. Nie je to istý druh otroctva, stále len pracovať bez vôle a slobody?

Takto to vidíte iba vtedy, keď to posudzujete z pozemského hľadiska. V skutočnosti je to úplne inak.

Malí bytostní sú posledným, najnižším článkom bytostí riadených Božou vôľou. Keďže ich vládcovia - veľkí bytostní boli stvorení ihneď, znamená to, že sú dokonalejší. Vládnu spravodlivo a láskyplne, pretože podliehajú priamo Božej vôli. Nedá sa to porovnať s vládou našich pozemských autorít. Tie sa zväčša riadia len rozumom, ktorý ako už vieme, je prejavom nedokonalej hmoty.

Malí bytostní, keďže sú napojení cez svojich vládcov priamo na Božiu vôľu, majú veľa energie, preto sú veľmi výkonní. Oddych a zábava sú u nich, podobne ako u ľudí, zdrojom nových síl, a tak sa u nich pestuje všetko, čo vyvoláva radosť. Skôr ľudia na Zemi žijú ako otroci, i keď majú slobodnú vôľu, lebo sa dali spútať nesprávnymi ideami a autoritami. Sami sa tak odpojili od vyššej pomoci. Ak sa človek dobrovoľne, z vlastného presvedčenia podriadi Božej vôli, pretože pochopil, že je to pre jeho dobro, neznamená to, že stratí slobodnú vôľu.
 

8
 

Vaša kniha celkom vyvrátila moju predstavu o duši a tele. Ešte donedávna mi toto dvojité ponímanie úplne stačilo, ale vy delíte človeka na tri zložky - telo, dušu a ducha. Mám z toho zmätok, neviem presne, kam mám zaradiť rozum a kam cit.


Rozum, i keď je jemnejším výplodom mozgu, je tiež súčasťou hmotného tela. Preto rozumové poznatky smrťou zanikajú. Myšlienky, ktoré aspoň čiastočne prešli citom, ostávajú v duši, ktorá prežíva dlhšie, aj stáročia. Avšak iba to, čo človek plne precítil, napr. sklamanie, bolesť, žiaľ alebo radosť, ostáva v duchu zapísané večne. Nášho ducha teda formuje len hlboké prežívanie.

Človek pozostáva v skutočnosti z viacerých ako len z troch spomenutých zložiek. Zatiaľ však ich poznanie nie je nutné pre súčasný vývoj.

 
9
 

Zdá sa mi nespravodlivé, že stvorení a prastvorení duchovia sú ihneď dokonalí, kým ľudia na Zemi musia v utrpeniach prejsť dlhou cestou vývoja v hmotnosti. Niektorí sa dokonca ani nestihnú vyvinúť, a preto zahynú v rozklade.

Nie je to nespravodlivé, deje sa to podľa zákonov. Ľudské duchovné zárodky sú slabšou časťou božského vyžarovania, preto sú spočiatku nedokonalé. Avšak majú v sebe ukrytý poklad - túžbu po duchovnej dokonalosti, ktorá je kľúčom k večnosti. Túto dokonalosť môžu rozvinúť iba v hmotnosti. Keby sa tu o nich nestarali vyšší duchovia a bytosti, teda tí dokonalejší, tak by sa väčšina z ľudí vôbec nevyvinula pre večný život.

Je to jeden z ďalších večných zákonov, že silnejší a dokonalejší pomáhajú slabším. Sú ako obetaví záhradníci, ktorí slabé rastlinky nezahodia, ale ich s veľkou láskou a starostlivosťou opatrujú a pestujú.

 
10
 


Trvalo dosť dlho, kým si väčšina ľudí osvojila pravidlá spoločenského správania. Vy však nabádate k ich ignorovaniu - k prirodzenosti. Nie je to cesta späť?


Mala som na mysli skôr to, aby sme neodsudzovali iných podľa vonkajších prejavov. Pod vplyvom temna sme uprednostnili správanie pred charakterom, čo v praxi znamená, že nás viac zaujíma, ako sa ten človek prejavuje navonok než to, aký v skutočnosti je vo svojom vnútri. Forma sa stala pre nás dôležitejšou než obsah.

Preto sa dnes tešia väčšej úcte tí, čo majú milé a príjemné správanie, ktorému často chýba spravodlivosť, otvorenosť a zodpovednosť. I keď mnohé z týchto uhladených osobností majú vysoké postavenie, ich prínos pre okolie je často minimálny, dokonca až deštruktívny.
 

11

 

Neviem si vysvetliť, prečo je dnes tak mnoho duševne aj telesne chorých ľudí, keď zdravotníctvo a osveta, ale aj životná úroveň je v porovnaní s minulosťou oveľa vyššia.

Zvýšená chorobnosť je dôsledkom zrýchleného karmického očisťovania. Kto sa nechce narovnávať duchovným poznaním, musí vyvíjať svojho ducha bolesťou a utrpením.

Ďalšou príčinou je rozklad Zeme, ktorý je spätý s hmotným a duševným rozpadom ľudského tela. Prejavuje sa aj chorobami, ak telo nie je prežiarené dobre vyvinutým duchom.

 
12
 
 
Prečo nabádate k pestrej strave, a nie čisto vegetariánskej, keď odporúčate jesť menej mäsa?

Už niet času na experimentovanie so stravou. Venujte sa radšej správnemu duchovnému poznaniu, aby ste sa pripravili na skorú duchovnú premenu. Už nič nie je dôležité, ako pochopiť zmysel a náhlivosť prichádzajúcej premeny Zeme a človeka.

 
13
 

Prečo sa ľudia potrebujú stále združovať do nejakých spolkov a skupín?


Spôsobuje to zákon príťažlivosti rovnorodého. Človek je šťastnejší a silnejší, keď je v blízkosti rovnorodých ľudí, ktorých zbližuje rovnaké zmýšľanie, záujmy alebo činnosti. V takýchto rovnorodých skupinách dochádza k rýchlejšiemu napredovaniu ako u izolovaných jednotlivcov.


 
14
 

Ako je potom možné, že v rovnorodých náboženských kruhoch vznikli dogmy, ktoré sú prejavom nedokonalosti a úpadku?


Tieto negatíva sú dôsledkami duchovnej stagnácie a povrchnosti vtedy, ak členov a autority v skupine spája iba rovnaký pojem, napr. kresťanstvo, a nie čisté duchovné poznanie. Strata duchovnej bdelosti a živosti dovolila, aby sa medzi nich nenápadne votreli nerovnorodí - temní, a tí sa už postarali o vytvorenie dogiem.

 
15
 
 
Prečo Abd-ru-shin varuje pred akýmikoľvek meditáciami, zjaveniami a médiami? Ja som dostala práve týmto spôsobom mnohokrát pravdivé informácie.

Každý človek, teda aj médium prijíma informácie aj zo Svetla, aj z temna, a vôbec o tom nemusí vedieť. Pravdivé správy pochádzajú takisto aj z temných vplyvov, lebo vyšší temní duchovia sú jasnovidní. Nebezpečenstvo z používania uvedených praktík je dvojaké.
Po prvé, človek sa vopred nedozvie, či prijal informáciu zhora, alebo zdola. Často to zistí, až keď je neskoro.

Po druhé, pri napájaní sa na tieto druhy informačných zdrojov sa stáva človek nesamostatným, nevyvíja dostatočne svoju slobodnú vôľu a intuíciu. Duch mu zlenivie, lebo sa nemusí namáhať pri dôležitých rozhodnutiach ani pri skúmaní nových podnetov a ľudí.

 
16
 

Povedzte, prečo stále opakujeme tie isté omyly, sme akoby nepoučiteľní, keď máme vo svojom podvedomí zapísané naše skúsenosti z minulých životov?


Na Zemi ovplyvňujú človeka už od detstva rôzne spoločenské pravidlá a zvyky, ktoré ho postupne spútavajú a krivia. Dôsledkom uprednostňovania rozumovej výchovy v škole pred duchovnou, zakrnieva náš zadný mozog, kde máme uložené skúsenosti z minulých životov, a tak sa k nim nemôžeme dopracovať. V dospelosti sa zas dobrovoľne podriaďujeme rôznym filozofickým alebo náboženským ideám, ktoré nás oberú o vlastné vnímanie skutočnosti, a tým o jej pravdivé videnie a chápanie.

Aby sme v tomto pokrivenom svete ako-tak prežili a zbytočne netrpeli, stávame sa takými, ako je väčšina - prispôsobivými a neslobodnými. Iba poznaním večných zákonov sa môže človek oslobodiť od týchto záludností a nesprávnych názorov.

 
17
 
 
Po prečítaní vašej knihy sa všetko v mojom živote akoby zhoršilo. Som nešťastnejší, lebo si uvedomujem veci, ktoré som predtým považoval len za náhodu. Čo mám s tým robiť?

U vás už prebieha zrýchlené očisťovanie od karmy a temných vplyvov. O to ľahšie budete znášať kolektívne účinky spätnej karmy, ktoré onedlho udrú na ľudstvo.

 
18
 

Vaša kniha mi vzala manželku. Neviem, čo v nej píšete, ale odkedy ju prečítala, úplne sa zmenila. Uvedomujete si, že spôsobujete rozvraty v rodinách?

Mrzí ma to, lebo to nebolo mojím cieľom. Čo keby ste si však prečítali moju knihu aj vy? Možno by sa zmena prejavila aj u vás, a tak by vznikla vo vašom vzťahu rovnováha. Keď sa zmení len jeden partner, automaticky dochádza k disharmónii a problémom. Ak vám teda na vašom vzťahu záleží, máte dve možnosti: buď sa zaujímať o to, čo zmenilo vašu manželku, alebo jej aspoň neberte nový zmysel života. Tým by ste len dokazovali, že k nej nemáte dostatok lásky a pochopenia, a to by naozaj mohlo váš vzťah narušiť.

 
19
 

Povedzte mi, prečo mám pocit viny, keď každú nedeľu preležím v posteli. Veď podľa Biblie máme siedmy deň iba oddychovať.

Ak vás celotýždenná práca a povinnosti príliš vyčerpali, tak je dobre, že sa takto regenerujete. No keby ste k tejto pohode pridali ešte aj duchovné vzdelávanie, nemali by ste pocit viny, teda nerovnováhy. Vaše telo, možno aj mozog, potrebujú pokoj, lebo ste vyčerpaný, ale váš duch určite nie je preťažený. Je schopný prijímať, aj keď telo a rozum odpočívajú. Deň pokoja má predsa patriť Bohu, preto mu venujte čas na jeho spoznávanie čítaním pravej duchovnej literatúry. Z toho potom vyplynie aj následné prehodnocovanie života a vnútorných postojov.
 

20

 

Prečo ma po prečítaní vašej knihy často napádajú pochybnosti o jej pravdivosti napriek tomu, že cítim, že je naozaj pravdivá?

Keď vy cítite, že kniha je pravdivá, tak pochybnosti musia pochádzať od niekoho mimo vás - od temných duchov. Vedia, kde sú vaše slabé miesta, a tam vás napádajú. Skúste si prečítať knihu znova, možno potom budete vidieť mnohé veci jasnejšie. Temní už nebudú mať možnosť zneisťovať vás pochybnosťami, lebo hlbším poznaním Pravdy získate väčšiu istotu a aj silu brániť sa pochybnostiam zvonka.

 
21
 

V poslednom čase ma napádajú myšlienky, že ten boj s temnom a to zrýchlené očisťovanie sú veľmi namáhavé. Radšej by som si zvolila ľahšiu cestu - dožiť tento život bez utrpenia a ísť hoci aj do rozkladu, ako žiť večne.

Správate sa ako víťaz, ktorý z posledných síl dorazí do cieľa a tesne pred ním sa vzdá, i keď vie, že za vynaloženú námahu bude odmenený večným životom v raji.

Tí, čo sa nesnažili spoznať zmysel života, nedostanú za svoju pohodlnosť žiadnu odmenu. Nesplnili účel svojho bytia, preto sa nestanú večnými duchmi. Žili mnoho životov len pre seba a svojich blízkych, všetko ostatné im bolo cudzie a ľahostajné. Zachovali sa voči Bohu, ktorý im na získanie večného života daroval mnoho životov, asi tak ako chudobný človek, ktorému pravidelne dávate peniaze na chlieb, ale on si radšej kupuje cigarety. Tie mu skrátia život potrebný na duchovné zdokonalenie, a tak večný život nedosiahne.
 

22

 

Mám pocit, že mi na duchovný vývoj zostáva stále menej a menej času. Bez prestania sa vyskytujú určité okolnosti, ktoré ma od toho odvádzajú a ktoré nemôžem sám ovplyvniť: veľa práce v zamestnaní, časté a neplánované návštevy, zvýšené nároky rodiny a priateľov. Keď si už konečne nájdem čas pre seba, tieto vonkajšie faktory mi ho vždy narušia. Čo mám robiť, aby som to zmenil?

Spomínané vplyvy sú ťažko ovládateľné iba zdanlivo. Hoci sú to všeobecné prejavy temna, ktoré teraz takto pôsobia už takmer na každého človeka, môžete sa voči týmto zábranám rázne postaviť vlastným rozhodnutím a preorganizovaním života. Tomu však musí predchádzať silná túžba po zmene, spojená so zvýšenou schopnosťou rozlišovať vo vašom živote podstatné veci od nepodstatných.
 

23

 

Prečo nazývate Posolstvo grálu Novou bibliou a vašu knihu Novým evanjeliom?


Sám autor nazval Posolstvo grálu Novou bibliou, lebo v čase súdu je najaktuálnejšou knihou, ktorá naň človeka pripravuje. Pretože si autor uvedomoval svoj božský pôvod a svoje poslanie, mohol ju takto nazvať celkom oprávnene.

Novým evanjeliom som svoju knihu nenazvala ja. Pri jej písaní mi vnukol Imanuel, že cezo mňa dostáva ľudstvo pred koncom starého sveta najnovšie posolstvo od Boha. Potvrdené je to v nemeckej Biblii, kde je Ježišova reč o posledných dňoch podaná trochu inak ako v našich Bibliách.

Tam je v Matúšovom evanjeliu, v 24. kapitole, 14. verši zapísané: Nové evanjelium sa bude šíriť do celého sveta a potom príde koniec.“ Naše Biblie miesto slova nové uvádzajú toto evanjelium, teda neoznamujú, že ľudstvo dostane pred koncom Nové evanjelium. Zistenie tohto rozdielu v preklade ma utvrdilo, že som prijala Imanuelov odkaz správne.
 

24

 

Čo sa stane s tými, čo nebudú mať možnosť prísť do styku s Novou bibliou a Novým evanjeliom?


Tieto knihy majú iba pomáhať duchovnej premene človeka. Slúžia ako mapa, pomocou ktorej sa ľudia môžu zorientovať v súčasnom chaose. Niektorí trafia do cieľa aj bez mapy, lebo majú na to dostatočné predpoklady, vytvorené viacerými správnymi životmi.

Kto nenašiel cestu do večnosti, prepásol si možnosť využiť ponúknutú pomoc. Takúto príležitosť už nebude mať, lebo nadišiel čas očisty aj s príznakmi, ktoré ju ohlasujú. Kto to nechce vidieť, jej termín neoddiali, iba sa sám oberá o šancu dobre sa na ňu pripraviť.
 

25

 

Vo vašej knihe tvrdíte, že poklesom Zeme do temných sfér sa spomalili spätné účinky karmy. Ako je teda možné, že sa už teraz karma zrýchlila, keď sa Zem ešte nezdvihla vyššie?

Zrýchlené očisťovanie od karmy spôsobuje Hviezda Syna človeka, ktorá urýchľuje súd. Svojimi neviditeľnými lúčmi všetko posilňuje - rovnako zlo i dobro. Výsledkom tohto pôsobenia je, že všetko vyjde na povrch a prejaví sa zosilnene. Zlo sa zlikviduje samo a dobro pritiahne k človeku vyššie duchovné pomoci. Tak sa každý z nás vedome či nevedome pripravuje na súd.
 

26

 

Vo vašej knihe píšete, že Zem má vďaka svojej polohe vo vesmíre dôležité postavenie, lebo je najspodnejšou zo svetlých planét. Znamená to, že aj my ľudia máme dôležité úlohy?

Áno. Ich mimoriadnosť spočíva v spracovaní základnej sily, ktorá sa má vracať späť hore, cez všetky úrovne stvorenia. Žiaľ, ľudia v tejto úlohe sklamali, a tým strhli svoju planétu dolu, do temných sfér. Miesto toho, aby svojim čistým životom kvalitne spracúvali základnú silu a stali sa tak spoľahlivými strážcami svetlých hraníc vesmíru, dali sa zlákať rôznymi pokušeniami zdola na nesprávne cesty. Otvorili tak hranice aj takým duchom, ktorí na Zem vôbec nepatrili. Tí sa tu potom bezohľadne usalašili a niektorí aj vtelili, aby zviedli čo najviac ľudí. Spôsobili celkový chaos a rozklad, ktorého dôsledkom je odvádzanie základnej sily nadol, do temných sfér.
 

27

 
 
Žijú na všetkých planétach našej slnečnej sústavy ľudia ako my?

Áno, a omnoho krajší, lebo sú na vyššej duchovnej úrovni. Vzhľadom na iné klimatické podmienky a vyspelejšiu duchovnú úroveň obyvateľov je tam však život kvalitatívne odlišný, viacej éterický. Iba na rozkladajúcich sa temných planétach žijú nepekní, deformovaní ľudia a duchovia, i keď niekedy aj technicky vyspelejší. Sú to tí, čo pozemských ľudí vyšetrujú, pitvajú a unášajú. Títo temní sa nemôžu dostať na žiadnu svetlú planétu, len na našu, lebo klesla do ich terénu.
 

28

 

Prečo kozmonauti nepotvrdili, že aj na Mesiaci žijú ľudia?


Pristáli v púštnej, a nie v zaľudnenej oblasti. Bolo to tak riadené zhora, aby sa nestretli s jeho obyvateľmi. Naša civilizácia na to ešte nedozrela.
 

29

 

Má každá slnečná sústava rovnaký počet planét?


Áno. Každá sa formuje podľa vesmírnych zákonitostí do dvanástich planét a jedného Slnka.

 
30
 

Sú v našej slnečnej sústave aj nízke, temné planéty?


Áno, sú to tie chýbajúce. Sú už v dráhe rozkladu, preto ich nepoznáme. Ak sa ľudia na Zemi nespamätajú a nebudú sa správne duchovne vyvíjať, môžu s ňou skončiť podobne.

 
31
 

Prečo prišli Boží synovia práve na Zem, keď je taká skazená?

Práve preto. Jej obyvatelia ohrozili kolobeh základnej sily v celom stvorení. Aby pochopili vážnosť katastrofy, ktorú spôsobili, dostali viac duchovných poznatkov ako iné svetlé planéty. Okrem Boha by už nikto iný nedokázal pri odovzdávaní tohto poznania prekonať silný vplyv temna. Preto sem vyslal svojich synov - Ježiša a Imanuela.

 
32
 

Podľa vašej knihy sa planéty zaľudňujú len za pomoci bytostných, a to až vtedy, keď sa oplodnia najvyspelejšie zvieratá duchovnými zárodkami. Deje sa to takýmto spôsobom na každom vesmírnom telese?

Nie. Niektoré planéty zakladajú a osídľujú priamo ľudia, ak už dospeli do vyššieho štádia duchovného aj technického vývoja.

 
33
 

Na základe poznatkov z vašej knihy si predstavujem rozloženie celého stvorenia v tvare lievika. Je to správna predstava?

Áno. Najvyššie svety sú najväčšie a najnižšie najmenšie. Keďže sú kruhovité, vytvárajú lievik alebo kužeľ, ktorý je v spodnej časti stále hutnejší a menší. Zem je poslednou svetlou planétou vesmíru, i keď už klesla do dráhy rozkladu. Pod ňou sú už iba rozkladajúce sa planéty, kde je síce ešte život, ale duchovne aj telesne pomalší, hmotnejší a ťažkopádnejší. Má význam pre vývoj príliš karmicky zaťažených duchov, ale iba do doby posledného súdu - rozkladu celej hmotnosti.
 

34

 

Prečo sa všetko tak strašne zrýchľuje?

Blíži sa vrchol súdu a s ním spojená duchovná premena. Najprv však musí nastať individuálne očistenie ľudí od negatívnej karmy. To, čo by podľa zákonov bolo treba odtrpieť a zdokonaliť za stáročia a tisícročia, musí sa teraz udiať už len za pár mesiacov.

 
35
 

Sú duchovia v astráli a v jemnohmotnosti tiež organizovaní?

Všetko riadi Stvoriteľ a jeho pomocníci. Nikto nie je ponechaný sám na seba, lebo každý duch je živou súčasťou celku. Dokonca aj temní duchovia sú riadení svetlými duchmi, ale tým, že uznávajú za svojho Boha Antikrista, odpájajú sa sami od Božej pomoci.
 

36

 

Ako môžu duchovia v raji vyvíjať nejakú činnosť, keď sú nehmotní?

Okolo nich je nádherný svet prírody, stavieb a predmetov podobne ako u nás, ale všetko je tam krajšie a dokonalejšie. Z nášho ľudského hľadiska sú rovnako ako my obklopení hmotou. Podľa zákona rovnorodosti je nám neviditeľná a nevnímateľná, lebo je jemnejšia od našej.






 
II.
 

 
37
 

Viete, ako vyzerá Boh, náš Stvoriteľ?


Písala som už, že Boh nemá žiadnu podobu, lebo je len čistým vedomím - duchovnou inteligenciou. Keď sa zjavuje v božskej ríši, obaľuje sa časť jeho neviditeľného ducha rovnorodou látkou príslušnej úrovne do ľudskej podoby, aby ho mohli archanjeli lepšie vnímať. Ľudskú podobu majú všetky bytosti a všetci duchovia v celom stvorení.

Stvoriteľ je večný, preto nemôže starnúť. Všeobecne rozšírená predstava o ňom, že vyzerá ako starý bradatý dedko, je rovnako nezmyselná ako fáma, že Lucifer má podobu čerta. Podobným výmyslom je tvrdenie niektorých médií, že Imanuel vyzerá staršie ako Ježiš len preto, že bol oddelený od Boha o niečo skôr. Z hľadiska večnosti je tento rozdiel nevnímateľný a nepodstatný. Keďže sú Boh a jeho synovia v celom stvorení najdokonalejší, sú podľa večných zákonov najväčší, najviac žiaria a majú najkrajšiu podobu, lebo krása je vo vyšších svetoch prejavom celkovej dokonalosti ducha.

Na Zemi to v súčasnosti nie je pravidlom, pretože hmotné telo sa nedokáže vždy presne prispôsobiť dokonalosti a kráse ducha. Neustály tlak temna brzdí toto prispôsobenie, takže duch nemôže v sebe rozvinúť všetky dokonalosti a schopnosti pretvárať aj hmotu. Až po duchovnej premene, po odstránení temna, budú i na Zemi ľudia oveľa krajší a dlho mlado vyzerajúci.
 

38

 

Vie sa aj Boh nahnevať?

Samozrejme, veď je živým duchom. Keď vie milovať, vie sa aj hnevať. Jeho hnev sa však viaže len na hmotnosť, ktorá je nedokonalá, preto aj negatívne provokujúca. Boží hnev je zaznamenaný na mnohých miestach v Biblii. Predstava o dokonalosti Boha v tom zmysle, že sa nikdy nenahnevá a všetko dobrotivo odpúšťa, odporuje jeho neúprosnej spravodlivosti. Táto falošná idea je zámerným výmyslom temných.

Lucifer vedel, že keď na Zem prídu Boží synovia, splnia svoje poslanie napriek jeho všemožným úkladom a prekážkam. Preto keď nemohol zmariť ich poslanie, snažil sa aspoň pokaziť im povesť, zbaviť ich prirodzenej úcty, ktorú vzbudzovali svojím učením. Ľuďom, ktorí im pomáhali a stýkali sa s nimi, vsugerúval o ich poslaní a pôvode pochybnosti. Z tejto neistoty sa potom preniesla na nich ľahostajnosť a povrchnosť pri plnení úloh. To vyvolávalo u Božích vyslancov sklamanie, rozhorčenie a niekedy aj zlosť. U bežného človeka sa takéto spontánne správanie na negatívne podnety považuje za normálne.

Lenže od Božích synov sa očakávalo viac. Pod sugesciami temna podľahli ľudia falošnému názoru, že Boh sa predsa nemôže nahnevať. Očakávali od nich nadľudské ovládanie, ohľaduplnosť a povoľnosť k ich chybám a poklesom.
Obaja Boží synovia sa k svojim prívržencom a pomocníkom správali ako láskaví, ale prísni rodičia. Veď ktorý rodič je lepší - ten, čo dieťaťu všetko odpúšťa, len aby sa nemusel hnevať, alebo ten, ktorý sa pri opakovaných chybách dieťaťa aj nahnevá a bude od neho požadovať nápravu?

No ľudia chceli zažiť Boha na Zemi iného ako prirodzeného človeka. Mal to byť éterický zjav, za každých okolností mierny, všetko odpúšťajúci. Mal len dávať a nič nepožadovať, čo samozrejme odporuje zákonu rovnováhy. Vieme už, že na Zemi vtelený Boh nemôže vyzerať a navonok sa prejavovať inak ako bežný človek. Len jeho vnútro čiže duch je iný. Iba vďaka svojej duchovnej odlišnosti, resp. veľkosti, dokázali Boží synovia prekonať vplyv temna a splniť poslanie, hoci ich temno o všetko obralo.

 
39
 

Čo Boh od nás vlastne očakáva? Ako máme žiť, aby bol s nami spokojný?

Človek by mal vedieť, že i keď je nepatrnou súčasťou stvorenia, podlieha cez mnohé duchovné hierarchie Stvoriteľovi, voči ktorému má plniť určité úlohy. Na to, aby dosiahol s ním spojenie, potrebuje poznať večné zákony ako aj zloženie a kvalitu základných svetov v stvorení. Tým sa mu odkryje poznanie Boha a pravého zmyslu života na Zemi. Potom sa jeho životné hodnoty a názory vrátia na správne miesto, začne ich ovládať duch, a nie iba na hmotu zameraný rozum. Keď sa človek podriadi duchu, nebude už musieť tak tvrdo pracovať.

Ak veríte iba sami sebe, podľa zákona rovnorodosti ste pripútaní len na hmotu a nemôžete prijímať vyššie duchovné pomoci. Iba pravé duchovné poznanie vám umožní žiť ľahšie, lebo sa napojíte na pomoc vyspelejších hmotných civilizácií, ktoré teraz pri vašej skazenosti nemôžu s vami komunikovať a spolupracovať.

Stvoriteľ nechce, aby ste sa zodrali v práci a stále sa za niečím naháňali. Tento štýl života vo vás podporujú temní, len aby ste žili neustále v pozemských starostiach a nemali čas sa zaoberať sebou a pochopiť svoju existenciu. Na svetlých hmotných planétach pracujú ľudia len krátko a zvyšok času sa zabávajú, oddychujú a učia sa. Všetko, čo robia, robia z lásky k Tomu, ktorý im umožnil takto krásne žiť. Ich viera a vďaka však nespočíva v odriekaní dlhých modlitieb, ale v radostnej tvorivej činnosti. Duchovný učiteľ je tam vysoko vážený a rešpektovaný, lebo ho vyberajú do tejto úlohy vyšší duchovia, podľa jeho duchovného vyžarovania.

Na Zemi si ľudia vyberajú sami svojich vodcov, autority a idoly. Zbožným napájaním sa na nich odovzdávajú im takmer všetku svoju energiu a oni vďaka týmto pozitívnym vibráciám pôsobia na Zemi ako bohovia. Tak sa obyčajní ľudia stávajú dobrovoľne ich vazalmi a čudujú sa, keď im potom chýba prirodzené sebavedomie a energia pre vlastný duchovný vzostup.
 

40

 

Je uctievanie Boha nutné? Ak áno, tak akým spôsobom?

Abd-ru-shin v prednáške „Velebenie Boha“ píše:

Božie posolstvá sú vzácne pokyny, ktoré nemáte zbožňovať, ale využívať v bežnom živote! Zákony v Posolstve grálu sú presne tie isté zákony, ktoré svojho času priniesol Kristus vtedy primeranou formou. Kto sa teda podľa nich riadi, ten najčistejším spôsobom vzýva a velebí Boha, keďže to sa prejavuje len skutkom.

Prirodzená úcta k Bohu, ale aj k spolublížnym sa neprejavuje neustálymi chválami a modlitbami, ale najmä úsilím dokázať svoju lásku a obdiv aj skutkami. Keď si dieťa váži svojich rodičov alebo keď muž miluje ženu, nehovoria stále o tom, ale to preciťujú a prejavujú v činoch. Podobne aj Boh neočakáva od nás ako prejav lásky a úcty časté modlitby, chvály a nezmyselné obrady. To potrebovali ľudia pre svoj vývoj v staroveku. Dnes, keď sa už stali duchovne vyspelými, majú poznať Boha primeraným spôsobom - duchovným poznaním.

Na Boha sa máme napájať najmä preto, aby nás ochránil pred negatívnymi vplyvmi. Boh nepotrebuje naše modlitby. Pravé uctievanie Boha, ktoré sa prejavuje iba vo vnútri, prichádza samo, a to poznaním jeho spravodlivosti, lásky a všemohúcnosti v rámci jeho dokonalých zákonov.
 

41

 

Hoci ste vo svojej knihe už vysvetlili, prečo sa človek nemôže stať nikdy Bohom, predsa len nedokážem prijať tú obmedzujúcu predstavu. Neviem sa zriecť nádeje, že všetci máme možnosť stať sa dokonalými ako sám Boh.

Táto idea pochádza od Lucifera, vládcu temna, ktorý padol práve preto, že chcel byť ako Boh. Všetci sa môžeme stať Bohu podobnými, ale nikdy dokonalými ako On. Príčinou tohto faktu je, že duch človeka nepochádza priamo z bezbytostného jadra Boha, ale iba z jeho vyžarovania, aj to už ochladeného, teda iného. Ochladilo sa a pozmenilo z dôvodu väčšej vzdialenosti od Boha.

I keď praduchovia a duchovia vznikli aj z veľkej časti Božej vôle - Imanuela, bolo to zas len z jeho vyžarovania. Preto nemôžeme nikdy dosiahnuť duchovnú dokonalosť Boha ani jeho synov. V rámci ľudského ducha existuje však taká škála duchovných kvalít a schopností, že dozrievajúci duch sa domnieva, že sa stáva už Bohom.

Ani dieťa, hoci pochádza priamo z matky, nie je duchovne také isté ako ona. Môže po nej zdediť len jej telesnú podobu, lebo vyrástlo z jej tela, z jej telesného zárodku. Duch dieťaťa sa vtelil v polovici tehotenstva ako niečo samostatné, čo je mimo nej. Z jej ducha nededí nič. Vo svojej prapodstate pochádza duchovný zárodok človeka tiež akoby z tela Boha, z jeho duchovného vyžarovania, preto má jeho podobu. No z bezbytostného Božieho ducha nemá nič.
Dieťa sa môže stať duchovne podobným matke len vtedy, keď sa podriadi jej výchove. A človek sa stane Bohu podobným, keď sa podriadi Jeho vôli - prazákonom. Ale človek sa nikdy nestane rovnako dokonalý a všemohúci ako Boh. Má len podobu, v akej sa Boh prejavuje navonok.

Vieme, že ani ten najdokonalejší portrét nenahradí skutočného človeka. Vždy ostane len podobný živému modelu. Tak aj človek, hoci sa podobá na Boha, nebude mať nikdy jeho duchovné kvality a schopnosti, lebo je len jeho obrazom, dielom.

 
42
 

Mohli by ste mi poradiť nejakú techniku, aby som sa mohol lepšie napojiť na svojho strážneho ducha?

Nepotrebujete na to žiadnu techniku ani zvláštne školenie. Stačí si len uvedomiť, že váš strážny duch nie je anjel, lebo by vás nevedel pochopiť vo vašich pozemských záležitostiach. Žil kedysi tiež ako človek na Zemi, a preto dobre pozná tunajšie pomery. Tým, že je jemnohmotný, vidí aj to, čo pozemský človek nevidí, teda svetlých aj temných duchov. Preto vie lepšie a objektívnejšie poradiť, varovať a chrániť. Stačí, že si uvedomujete jeho neustálu prítomnosť. Tým sa váš vzťah stáva vedomejším a pevnejším.

 
43
 

Kedy sa máme spájať so strážnym duchom a kedy s Bohom?

Strážny duch je náš najbližší pomocník v bežných pozemských záležitostiach. Ak je však naša žiadosť iného druhu, napojí sa na vyššie duchovné pomoci. Najlepšie je však nadväzovať spojenie priamo so Stvoriteľom. Tým neobchádzate vášho strážneho ducha, ale mu takisto pomáhate napojiť sa na vyššie pomoci.

 
44
 
 
V Biblii sa na viacerých miestach spomína pojem „Božie kráľovstvo“. Čo sa tým myslí, božská ríša, alebo duchovná ríša čiže raj?

Je to súhrnný pojem pre všetky duchovné svety nad hmotnosťou, ktoré sú riadené Božou vôľou. Pretože tam nevládne temno, nazývajú sa Božím kráľovstvom. Keď už poznáte jednotlivé svety stvorenia, môžete si podľa významu textu doplniť, či sa dej odohráva v božskej, praduchovnej alebo v duchovnej ríši.

 
45
 

Poraďte mi, čo mám robiť, aby som sa rozhodoval správne a nepodliehal temným vplyvom.P 

Je to v dnešnej dobe ťažké, lebo temno sa svojich obetí nevzdá do poslednej chvíle. Jednou z veľkých pomocí je pravidelné čítanie Posolstva grálu alebo Biblie. Cez Božie slovo sa podľa zákonov rovnorodosti a tiaže napájate na Božie pomoci. Ďalšou ochranou je úprimná prosba: Chcem žiť a konať tak, aby to bolo vždy v súlade s Božou vôľou. Materialistovi možno bude lepšie znieť miesto Božej vôle - večné zákony.

 
46
 

Prečo si myslíte, že len v Biblii, Posolstve grálu a v Novom evanjeliu je to pravé učenie? Veď aj v iných náboženstvách a duchovných smeroch sa spomína temno i súd.

Keby nebola všade aspoň časť Pravdy, nebolo by toľko náboženských a duchovných smerov ani by nemali žiadnych prívržencov. No napriek tomu, že temno a súd sa spomínajú takmer všade, nevysvetľujú sa tieto pojmy pre súčasnosť dosť jasne a presvedčivo.

Spomínané knihy obsahujú preto pravé učenie, lebo pochádzajú od Ducha Svätého - Imanuela. Jeho náuka je komplexná a očistená od nepravých názorov a dogiem. Je to čisté kresťanstvo, prinesené od Boha na Zem cez Božích prorokov, Mojžiša a Stvoriteľových synov - Ježiša a Imanuela.

 
47
 

Prečo ani jedna z cirkví nedokázala spoznať Ducha Pravdy počas jeho vtelenia na Zemi, keď mali vo svojich radoch aj úprimne veriacich?

Medzi cirkevné autority a kňazov sa odjakživa vteľovalo a vteľuje mnoho padlých anjelov. Aby vzbudzovali dôveru, halia sa až príliš nápadne do Ježišových slov. Avšak svoj pôvod prezrádzajú tým, že zásadne odmietajú úlohu a existenciu Ducha Pravdy ako skutočnej osoby. Keďže sú vyššími duchmi než ľudia, sú veľmi príťažliví a mnohí veriaci na nich priam visia. Tým aj nevedome podliehajú ich vplyvu a vnuknutiam.

Ak sa niekto z veriacich predsa len dostane k Posolstvu grálu, kde sa dozvie o duchovnom pôvode autora, postupne začne o tom pochybovať. V kostole, u kňaza ani vo svojich kruhoch totiž nenachádza oporu pre toto nové poznanie, skôr naopak, dostane pred ním výstrahu a varovanie.

Tým, že cirkev vytvára a udržiava nelogické a nepochopiteľné názory, vedome zdeformovala, uspala a oslabila ducha veriacich. Keď sa potom stretnú s Pravdou, nedokážu ju pochopiť ani prijať, lebo nevedia samostatne myslieť a preciťovať.

 
48
 

Ktorá cirkev je napriek spomínaným deformáciám najčistejšia, teda najbližšie k Bohu?

Žiadna. Odmietnutím Ježiša počas jeho života na Zemi, neskôr pokrivením jeho učenia a ignorovaním Ducha Pravdy - Abd-ru-shina cirkev potvrdila, že neslúži Bohu, ale temnu. I keď mnohí z jej predstaviteľov spoznali pôvod oboch Božích synov, nechceli to verejne priznať, lebo väčšina z nich boli temní, odetí v kňazskom rúchu. Zámerne vyvolávali davovú psychózu a pochybnosti o ich pravosti, ba dokonca z nich urobili až nepriateľov cirkvi, len aby oslabili a zmarili ich poslanie. Žiaľ, mnoho veriacich a svetlých kňazov podľahlo ich falošným správam a tvrdeniam. Temnému vplyvu dokázali odolať len duchovne najčistejší, od cirkvi nezávislí, slobodní ľudia. Mnohí veriaci totiž milujú kňaza viac než Boha. Preto nie sú skutočnými ctiteľmi Boha, ale iba slepými nástrojmi a zbožňovateľmi pozemských cirkevných hodnostárov.

Svetlé autority v cirkvi sa nepoučili z prvého zlyhania pri Ježišovi. Preto neskôr nespoznali a neuznali ani druhého syna Stvoriteľa - Ducha pravdy, Abd-ru-shina, i keď jeho príchod oznamoval pred smrťou sám Ježiš. Cirkev túto pasáž v Biblii, konkrétne 14. – 16. kapitolu v Jánovom evanjeliu, vykladá stále a nástojčivo len ako obrazný pojem, a nie ako skutočný príchod Syna človeka, Ducha Svätého na Zem.

Tým kresťanská cirkev verejne potvrdila, že skrýva v svojich radoch temné autority, ktoré tento významný fakt vedome zastierajú nesprávnymi výkladmi. Dokázala, že je len mŕtvou náukou, ktorá pretrváva len vďaka svojej minulosti a tradíciám. Triezvo uvažujúci sa vymanili z jej vplyvu, lebo pochopili, že jej nejde o skutočný duchovný pokrok, ale iba o zvedenie ľudí na nereálnu cestu, po ktorej sa dá kráčať len slepou vierou. Tá však veriacich k Bohu neprivádza, ale naopak, od neho odvádza. Preto dnešný, duchovne slobodný materialista má k Bohu bližšie.
 

49

 

Chcete povedať, že kňazi už nemajú právo byť zástupcami Boha na Zemi, a teda ani spovedníkmi ľudí?

Spoveď pred kňazom si vymyslela cirkev, aby mala ľudí viac pod kontrolou. V Biblii ani v Posolstve sa nespomína. Človek má byť už v dnešnej dobe natoľko duchovne zrelý, aby sa vedel pred Bohom spovedať zo svojich omylov a chýb sám, a nie cez ľudského prostredníka. Keby to robil sám, stal by sa jeho duch živším, lebo by sa musel viac namáhať. Individuálna spoveď má hlavne ten význam, že si človek spomenie na svoje chyby a uvedomí si ich. Podľa kvality jeho prežitia sa ich spätné účinky buď zmiernia, alebo rozpúšťajú.
 

50

 

Ako sa dá rozpoznať temný kňaz, duchovný vodca, učiteľ alebo liečiteľ od svetlého?

Len ťažko na to prídete. Tí najtemnejší sú najinteligentnejší, pôsobia naoko najčistejšie a najpravdivejšie. Keďže takto sa prejavujú aj svetlí, iba vás to dopletie. Mnohí z temných sa snažia pôsobiť navonok štýlovo a príťažlivo, či už v obliekaní alebo v názoroch, len aby zastreli snahu udržiavať konzervativizmus a staré dogmy.

Pod dojmom pokroku a modernosti miešajú neustále do svojich kázní šírených aj v éteri politiku a napádajú svetlých politických činiteľov. Robia to, čo robia ich temní bratia v masmédiách - prekrucujú a otesávajú ich výroky a činy, aby tým zvýraznili, že robia len chyby a že nie sú schopní vykonávať svoju úlohu.
 

51

 

Čo je vlastne cieľom temných? Prečo pôsobia najviac v cirkvi, a nie inde?

Budete prekvapení, ale pôsobia svojím deštruktívnym vplyvom všade. Skrývajú sa za milé správanie, no keby mal človek len na chvíľu možnosť pozrieť sa na svoje okolie zhora duchovným pohľadom, zhrozil by sa. Videl by okolo seba - medzi svojimi najlepšími priateľmi, známymi, v rodine, v zamestnaní, v cirkvi - viac temných vyžarovaní než svetlých. Veď už Abd-ru-shin písal, že na Zemi sú dve tretiny ľudí, ktorí na ňu nepatria.

Neznamená to, že všetci temní robia vedome zlo. Mnohí z nich sú len nedostatočne duchovne vyspelí, lebo zmeškali svoj duchovný vývoj. Často aj nechtiac bránia vyspelejším ľuďom vo vývoji, zvlášť ak majú ako rodičia alebo autority väčší rešpekt. Iba duchovné vyžarovanie prezrádza ich pravú podstatu. Navonok väčšina z temných pôsobí lepšie a vyrovnanejšie ako svetlí ľudia, pretože ich temno nenapáda a neškodí im do takej miery ako zrelým duchom. Načo aj, keď sú už zvedení bez nátlaku, z nevedomosti.

Kto sa často rozčuľuje a nevie ovládať, ešte nemusí byť temný. Môže to byť čistý človek, ktorého týmto spôsobom provokuje a ovláda temno. U každého sa temný vplyv prejavuje iným spôsobom, cez jeho slabosti. Kto nie je veľmi precitlivený, toho temno napáda inak, napr. pochybnosťami, pokúšaním, aby podvádzal, bol neúprimný, podliehal nerestiam. Avšak v zásade pôsobí temno na každého rovnako - odvádza ho od správneho duchovného vývoja.

Vládca temna, ako najvyšší duch v hmotnosti vedel, že tesne pred súdom budú odhalené a vysvetlené všetky duchovné dogmy, tajomstvá a nepravdy. Preto sa vtelili padlí anjeli a temní duchovia v najväčšom počte do cirkví a duchovných organizácií. Hatia tento Boží cieľ - odkrytie Pravdy, aby zviedli ešte v poslednej chvíli čo najviac ľudí nesprávnym smerom a zabránili im pochopiť a prijať pokrokové názory a idey. Chcú držať ľudí v nevedomosti, v nevyvinutom duchu, aby podľa zákona rovnorodosti a tiaže zahynuli s nimi v súde, v rozklade. Keď už nemôžu brzdiť duchovný vývoj ako kedysi násilným dodržiavaním neprirodzených morálnych zásad alebo škodiť zlom ako v stredoveku, usilujú sa dosiahnuť tento zámer odvádzaním od Pravdy a udržiavaním duchovnej neznalosti a pokrivenosti.
 

52

 

Podľa čoho spoznám, ktorý duchovný učiteľ slúži Bohu a ktorý temnu, keď tvrdíte, že mnohí z temných sa správajú a hovoria rovnako pravdivo a čisto ako svetlí?

Pred vrcholom súdu sa to už naozaj rozozná ťažko, lebo temní napodobňujú svetlých vo všetkom. Hovoria niekedy až deväťdesiat percent pravdy, dokonca vedia aj ohovárať svojho „Boha“ - Antikrista, len aby zakryli svoj pôvod a zachovali si dôveryhodnosť. Aby malo ich poslanie zmysel, povedia asi desať percent nepravdy, ktorú ich žiaci „zhltnú“ s ostatným, čo ponúkajú, lebo im bezvýhradne veria.

Podobne sa správajú aj zvedení svetlí vodcovia, avšak oni nekonajú s rovnakým úmyslom, teda škodiť. Myslia si, že šíria len pravdu, a nevedia, že sú kanálom, cez ktorý pôsobí aj temno, lebo ho dostatočne nepoznajú.

 
53
 

Keď už nevieme rozoznať pravého vodcu od nepravého, môžete nám povedať, čo tvorí tých desať percent nepravdy, ktorú nemáme prijať?

Jednou z hlavných dogiem je popieranie reinkarnácie, ktorá jediná dokazuje Božiu spravodlivosť a postupnosť duchovného vývoja na viacerých životoch. Iba prijatím a pochopením reinkarnácie sa dá dokázať, že človek má večného ducha.

Temní majú najväčší strach pred Imanuelom, ktorý má vládnuť v tisícročnej ríši. Pred jej založením má dôjsť k „spútaniu“ Lucifera, k odstráneniu temna na tisíc rokov. Ešte prv však zahynie v očiste mnoho padlých anjelov, ktorí už nie sú schopní nápravy. Preto hlavným cieľom temných je poprieť existenciu a príchod Imanuela ako osoby a vyvolávať davový klam, že nie je druhým Stvoriteľovým synom, ani Svätým duchom, ani Duchom Pravdy, a teda ani ďalšou osobou z Božej trojice.

Snažia sa stále udržiavať polovičnú pravdu, že Svätý Duch symbolizuje iba dej - každoročné vyliatie Svätého Ducha na Zem alebo že je to vlastne Ježišov duch, ktorý je na Zemi stále prítomný. Nechcú verejne uznať, že Svätý Duch je osobou. Tak chcú zmariť dôveru veriacich v Imanuelov príchod, a tým aj v jeho poslanie podobne, ako sa o to pokúšali už za čias Ježiša a Ducha Pravdy. Preto sa vtelili temní najmä do cirkví a iných duchovných smerov, aby okrem svetskej moci mali nad ľuďmi aj duchovnú moc a bránili odhaľovaniu temna na Zemi.

 
54
 

Ako sa prejavujú nadprirodzené schopnosti padlých anjelov a ako ich využívajú?

Sú jasnovidní a vycítia, ak ich niekto odhalí alebo podozrieva. Hneď ho zaplavia pochybnosťami o získanej skúsenosti. Oni nemajú česť, aby sa pri odhalení hanbili. Naopak, ešte viac sa budú namáhať, aby ste im zase verili a boli pod ich vplyvom.

Kto je na nich citovo napojený alebo sa s nimi rád stretáva, toho vidia a počujú kdekoľvek a kedykoľvek. Majú ho stále pod kontrolou. Len čo sa stretne s človekom, ktorý by mu mohol duchovne pomôcť, teda vymaniť sa z ich temného vplyvu, okamžite o tom človeku vyvolajú pochybnosti, aby mu neveril. A keď to nepomôže, tak aj hádku a nedorozumenie.
Podobne to robia aj s literatúrou. Aby zakryli svoje úmysly, dokážu dokonca upozorniť aj na pravú literatúru, Bibliu a Posolstvo grálu. No potom pôsobia skryto, magicky na toho človeka, rodinu či jeho okolie tak, aby im bránili v čítaní. Keď sa ich obeť ubráni týmto nástrahám, zaplavujú ju všemožnými akoby vlastnými pochybnosťami, len aby Božie slovo nepochopil a neveril mu.

V súčasnosti je každý, vrátane materialistov, pod znásobeným vplyvom temných duchov a ľudí, či o tom vie, alebo nevie. To na tejto až desivej skutočnosti nič nemení. Práve preto musí prísť k súdu a k príchodu Imanuela. Keby situácia nebola vážna, neprišiel by Boh na Zem. Pre neho je to obeť, a nie výlet.

Tým, že si doteraz ľudia vplyv temna neuvedomili, stále mu podliehajú. Odkedy sa však objavila Hviezda Syna človeka v blízkosti Zeme, pôsobí na každého svojimi silnými duchovnými lúčmi. Svetlí ľudia sa pod jej vplyvom cítia priťahovaní k Pravde, a tým sa vystavujú citeľnému odporu temna od ľudí aj duchov. I keď sa im možno nepodarí odhaliť temných pôvodcov, aj tak môžu úprimným chcením nad nimi denne víťaziť a duchovne rásť za silného pôsobenia a pomoci Imanuelovej hviezdy.
 

55

 

Prečo nám beriete našu Pannu Máriu?! Kde by sme my Slováci dnes boli, nebyť jej!?


Máte pravdu. Nebyť jej kultu, boli by ste dnes úplne inde. Napájaním sa na jej modly, obrázky, posolstvá a zjavenia odovzdávate sa celí tým, ktorí ich vytvorili, teda temným vplyvom. Cieľom Máriinho kultu je stotožniť Ježišovu matku s kráľovnou nebies, s Prakráľovnou a odviesť čistých veriacich od Boha do nižších úrovní, do hmoty. Kto pozná Bibliu a Posolstvo grálu, tak vie, že ani Ježiš, ani Abd-ru-shin jedinou vetou nespomínajú a neodporúčajú, aby sa ľudia modlili cez
Máriu, Ježišovu pozemskú matku, k Bohu. Odkiaľ sa teda vzala táto modloslužba?

Lucifer, ako bývalý archanjel, dobre pozná kolobeh základnej sily – Božieho vyžarovania, preto dal svojim služobníkom v cirkvi za úlohu vytvoriť kult Panny Márie. Veriaci upínaním sa na médiá, zjavenia a obrázky, ktoré sú vlastne len hmotnými alebo jemnohmotnými výtvormi ľudí a temných duchov, posielajú svojím čistým cítením spracovanú základnú silu nevedome dolu, a nie hore, späť k Bohu. Tak nechtiac živia temné planéty, temných duchov a temných ľudí na Zemi, ktorí trpia jej nedostatkom. Tým sa títo zvedení veriaci nechtiac odpájajú od Boha, lebo zákon rovnorodosti a tiaže ich strhne dolu k temným, s ktorými sa spoločne zlikvidujú v súde. Budú umierať v bolesti a sklamaní, že ich Panna Mária nezachránila. Až v hodine smrti pochopia, že sa nemodlili k nej, ale iba k jej modle, ktorú vytvorili temní.

Sibyla už niekoľko storočí pred narodením Krista predpovedala ako Antikrist prikáže svojim služobníkom, aby marili Ježišovo poslanie po jeho smrti. Uvádzam úryvok z jej predpovedí, ktoré pod názvom Velké proroctví Sibyly královny ze Sáby, vydalo vydavateľstvo VAN - Havířov. Voľný preklad textu zo str. 185 je skrátený:
- Priveďte do radov vyznávačov Ježiša ctižiadostivých mužov a vnuknite im, aby Jeho pôvodné učenie prekrútili a spracovali tak, aby som ja získal!

- Rodičku Pána nech uctievajú ako Matku Božiu!

Ježišovu telesnú matku stotožnil s Kráľovnou nebies. Urobil z Márie nepoškvrnenú Pannu, ktorá vraj počala z Ducha svätého. Túto lož vyvrátil až Syn človeka - Duch Pravdy, lebo nikto iný by neprekonal pri tomto odhalení vplyv Lucifera, ktorý ju chce stále udržiavať.

- Nech uctievajú Ježišovu smrť viac než jeho učenie!

Jednou z náboženských dogiem totiž je, že Ježiš prišiel preto na Zem, aby svojím ukrižovaním vykúpil ľudí z hriechov. Tak ľudia miesto pokánia schvaľujú zločin, ktorý vykonali pod vplyvom temna. Izaiášovo varovanie o Ježišo-vom ukrižovaní použili ako návod na jeho vraždu.

- Cudzoložstvo nech uctievajú viac, než Pána!
Netreba zdôrazňovať, že väčšina súčasných ľudí považuje neresti za niečo celkom prirodzené.

- Telo a jeho potreby nech sú hlavným cieľom života!
Odvedením pozornosti od večného ducha - popieraním reinkarnácie sa bežný človek naozaj venuje najmä telesným a duševným potrebám.

Ako vidieť, za tých dvetisíc rokov sa Luciferovi podarilo presadiť všetky jeho zámery medzi ľudí a časť aj do cirkví. Ľudia tomu veria viac ako Pravde len preto, že podcenili temno.
 

56

 

Uvedomujete si, že napadnutím náboženských dogiem, ktoré pretrvali stáročia, ste vzali úprimne veriacim ich istotu, ich pokoj?

Čo z takej istoty a pokoja, ktoré dovedú človeka bezpečne do absolútnej smrti? Mojím poslaním je, aby som prebúdzala duchovne spiacich, ak o to stoja. Keďže viem, že im v súde hrozí zánik, považovala by som za najväčšiu ľahostajnosť a nedostatok lásky, keby som ich nezobúdzala a nechala napospas temnu.
 

57

 

Naozaj považujete cirkev za bezcennú organizáciu, ktorá ľuďom duchovne nič nedáva?


Niektorým ľuďom určite niečo dáva, lebo sú v nej okrem temných aj pravdiví a čistí duchovní vodcovia. Avšak cirkev ako duchovná organizácia zlyhala nielen voči Bohu, ale aj voči svojim veriacim, pretože im neposkytuje dostatočné a pravé duchovné poznanie. Toto zlyhanie samozrejme majú na svedomí najmä jej temní predstavitelia. No tí sa na vplyvné miesta mohli dostať len pod vplyvom zákona rovnorodosti. Keby bola väčšina veriacich, kňazov a autorít v cirkvi pravdivo a čisto oddaná Bohu, rozpoznali by temných a nepripustili by ich do svojich radov ani na vedúce miesta. Skazenosťou, povrchnosťou, ale aj pohodlnosťou zdegeneroval duch svetlých v cirkvi, čo podľa zákona rovnorodosti umožnilo vstup temna na jej pôdu a poddanie sa mu.

 
58
 

Prečo Stvoriteľ stále vysiela prorokov, svojich synov aj vyšších duchov, keď už tí prví povedali takmer všetko?

Pravda musí byť neustále živá, prispôsobená chápaniu ľudí v každej dobe. Aby bola ľahšie prijímateľná a odolávala pôsobeniu temna, dostáva každý národ duchovných učiteľov. Majú v ľuďoch prebúdzať driemajúceho ducha, aby nezaostal vo vývoji, zdokonaľoval sa a silnel v každom živote. Praví Boží služobníci majú priniesť od Boha nie však z kníh, alebo od médií, vždy aj niečo nové. Hoci je Pravda večná a nemenná, nikdy ju ľudia nedostanú celú, iba toľko, koľko sú práve schopní prijať.

Nadbytok informácií pochádza z temna, lebo ľudia v nich majú potom zmätok a nechápu ich ako celok, na ktorom by mohli stavať nové poznanie.
 

59

 
 
Dáte mi konkrétnu radu, ako sa môžem správne duchovne vyvíjať?

Duchovný vývoj a viera v Boha je intímna záležitosť, ktorá nepotrebuje učiteľa ani prostredníka, zvlášť nie v dnešnej dobe, keď sa už nedajú rozlíšiť praví učitelia od nepravých. Aj nájsť správnu duchovnú literatúru nie je jednoduché. Rozoznať ju možno len poznaním Božieho slova - Biblie, avšak očistenej od nesprávnych výkladov. Tie objasnil Duch Pravdy - Abd-ru-shin vo svojej knihe Posolstvo grálu, ktorá je taktiež Božím slovom. Ten, kto pochopí aspoň jednu z uvedených kníh, má s čím porovnávať a dokáže už rozoznať pravé učenie, knihu či učiteľa od nepravého. Avšak spoznať Božie slovo sa na jedno prečítanie nedá.

 
60
 
 
Ako máme poznať, ktoré náboženstvo alebo ktorý duchovný smer je ten správny, keď každý tvrdí, že má pravdu? Nie je lepšie zotrvať u katolíkov? Veď tých je najviac.

Pravdu musí každý hľadať a skúmať sám, lebo tým sa jeho duch vyvíja. Avšak skúmať pravdu neznamená všetko kritizovať, ale preciťovať jej obsah v duchu. Kto čaká, že to niekto urobí za neho, alebo sa z pohodlnosti či vypočítavosti pripojí k väčšine, odovzdáva svoj osud do rúk iných. Ak sa aj dostane na správnu cestu, tým, že sám neskúmal a nepochopil zmysel tejto voľby, môže v dobe skúšky zneistieť alebo aj zlyhať. Iba ten, kto sa sám presvedčil o pravdivosti a správnosti svojho výberu, bude mať dostatok viery a sily vytrvať do šťastného konca.
 

61

 
 
Čo bude s tými, ktorí nerozumejú Pravde a ani jej nechcú rozumieť, ale pridajú sa k nej z lásky k druhému? Čo bude s deťmi, ktoré ešte nič nechápu a nemajú ani slobodnú vôľu?

V oboch prípadoch tu zohráva veľkú úlohu láska a dôvera. Ak sa dospelý alebo dieťa pridá na stranu Pravdy len z lásky k niekomu a vydrží aj prípadné utrpenie, láskou zvíťazil nad svojím telom a duchovnou nevedomosťou. Takáto pevná láska vyviera len z vyvinutého ducha, ktorého zdokonalil oddanosťou. Je jedno, ako človek vyvinie svojho ducha do súdu, môže to byť aj nezištnou prácou pre blaho iných. Úprimná a čistá láska, nezištnosť a oddanosť sú dary od Boha, preto sa nimi dajú zmyť aj karmické viny.

 
62
 
 
Ku komu sa máme teraz modliť, keď prichádza doba Imanuela a Ježiš už nepríde?

Modlite sa hlavne k Bohu-Otcovi, teda k Stvoriteľovi. Tí, čo zažili Ježiša na Zemi a sú tu znova, cítia k nemu vrúcnejší vzťah, preto sa môžu modliť k nemu, ako k Bohu.
Keď bude vládnuť na Zemi Imanuel ako kráľ tisícročnej ríše, môžu sa ľudia napájať na Stvoriteľa prostredníctvom neho, podobne ako to robili kedysi cez Ježiša.





 
III.
 

 
63
 
 
Prezraďte mi, čo je najväčšou prekážkou pre pochopenie temna?

Povrchnosť a domýšľavosť vo vlastnú čistotu a dokonalosť, ktoré zabraňujú tomu, aby človek spoznal temno na sebe a vo svojom okolí.
 

64

 
 
Môžete stručne zhrnúť, ako sa napájame na temné vplyvy?

Predovšetkým strachom akéhokoľvek druhu. Oslabený duch pritom stráca vlastnú vôľu a ľahšie sa dá viesť inými, zväčša temnými.

Príliš častou rozkošou bez lásky, keď duch stráca vedomie a prežíva extázu len na úrovni duše a tela.

Akýmikoľvek prehnane pestovanými pozemskými činnosťami, kde nie je zapojený duch.

Nedostatkom času, ktorý sa prejavuje zhonom a stresom. Človek reaguje v takom rozpoložení impulzívne, nemá čas na rozlišovanie a precítenie svojich rozhodnutí.

Nevhodnými vzťahmi a väzbami, ktoré ho oberajú o silu a chuť do života.

Prílišným logickým uvažovaním bez zapojenia citu.

Negatívnymi sklonmi a vlastnosťami, lebo nimi človek priťahuje a živí temných duchov.

Pochybnosťami o Pravde alebo osobe, hoci už predtým pochopil ich pravú podstatu. Mal by si uvedomiť, že tieto pochybnosti nepochádzajú z jeho vnútra, ale zvonka, od temných duchov, aby ho oslabili. Preto ich treba rázne odmietať a nerozvíjať ich.

Všetkými druhmi okultných a magických školení, kurzov a techník, kde sa pracuje s meditáciami, energiami, ovládaním vedomia a s obrazotvornosťou. Žiak tým svojho ducha, ktorý je chránený dušou a telom, dobrovoľne odkrýva temným vplyvom.

Abd-ru-shin vo svojej prednáške „Odporúča sa okultné školenie?“ vysvetľuje, že školením získaná jasnovidnosť či iné duchovné schopnosti nie sú také pevné a spoľahlivé, ako keď sa získajú prirodzeným vývojom. Tieto praktiky zaviedli padlí anjeli, ktorí si nimi na Zemi prebudili pôvodné stratené danosti. Umelým pestovaním týchto vlastností prekročili zákony, ktoré nedovoľujú prejavenie týchto schopností skôr, kým človek na ne dostatočne morálne a duchovne nedozreje. Aj to spôsobilo pád padlých anjelov a ľudí, čím sa odpojili od Božej pomoci a ochrany.
 

65

 

Nebolo by pre nás lepšie, keby sme o temných silách vôbec nevedeli?


Väčšina ľudí o nich za tisícročia naozaj nič nechcela vedieť, a tak nepriamo podporila ich šírenie do takej miery, že ľudstvu teraz hrozí ich prostredníctvom záhuba.

 
66
 

Zistila som, že keď rozprávam a rozmýšľam o temných vplyvoch, tak sa pod ne aj viac dostávam. Nenamýšľam si to?

Nie. Je to podľa zákona rovnorodosti naozaj tak. Tí, čo spoznávajú a odhaľujú temno, sú ním najviac napádaní, aby ich od tohto úmyslu odradilo a zastrašilo. To je prvá fáza, ktorú nemožno preskočiť. Keď sa nebudete temnom zaoberať, skúmať ho a spoznávať, ostanete v pôvodných koľajach - v nevedomosti a v jeho područí. Temno, resp. temní duchovia, musia vedieť, že ste ich odhalili a spoznali. Keď to vo vás vyvolá strach skúste ho zahnať trebárs poznámkou: „Tak už zasa úradujú, musím si dať lepší pozor.“

Strach, v počiatočnom štádiu môžete pociťovať ako dobrý znak toho, že temno beriete vážne. Potom s ním musíte bojovať, respektíve spoznávať jeho neustále negatívne pôsobenie. Temno sa vás nikdy nevzdá, iba sa bude prejavovať stále inteligentnejšie, teda inak.

Keď pochopíte, že temné vplyvy nie sú vaším ja, ale vonkajším nepriateľom, už nebudete cítiť potrebu o nich diskutovať. Stanete sa iba pokojnými pozorovateľmi a stále častejšími víťazmi nad nimi. Potom, ak tým pomôžete iným, dokážete hovoriť o nich aj bez strachu, a tak ich nebudete priťahovať ani vás nebudú ohrozovať.

67

Nebojíte sa cirkvi a temných, že vás budú prenasledovať, keď ich tak otvorene kritizujete?

Keby som neverila, že ma naozaj chráni sám Boh, tak by som sa bála. Báť by sa mali však skôr tí, čo sa snažia vedome odvádzať ľudí od pravého poznania, ako aj tí, čo nepravé poznanie šíria.
 

68

 

Prečo Stvoriteľ už dávno nezničil hlavného pôvodcu zla, ba ešte mu dáva možnosť prejaviť sa aj po tisícročnej ríši?

Lucifer je pôvodom večný archanjel, teda jednou z najvyšších bytostí stvorenia. I keď žije ako duch pod hmotnosťou, stal sa z neho najsilnejší duch v hmotnosti. Na to, aby sa pod ťarchou svojich chýb a zločinov podľa večných zákonov samočinne zlikvidoval, by boli potrebné ďalšie tisícročia. Keď sa Stvoriteľ presvedčil o jeho nenapraviteľnosti, začal oslabovať jeho večného ducha, aby urýchlil rozklad jeho osobnosti v poslednom súde.

Tak ako môže Stvoriteľ v rámci večných zákonov pridať vyššiu duchovnú podstatu tomu, kto sa prejaví nad svoju úroveň, tak môže oslabiť nehodného padlého ducha. O tom, že Luciferov duch je už oslabený, svedčí aj videnie v mojom sne. Symbolicky sa v ňom prejavil ako deravá, len slabo žiarivá hviezda, i keď jej veľkosť bola mimoriadna.
 

69

 

Na čo treba predovšetkým dbať, aby sme nepodľahli zvodom temných?

Každý človek by mal vedieť, že duch nie je posledným očkom reťaze v jeho živote, ale naopak riadiacim článkom. Pochopenie, že pozemské telo nie je pravá podstata človeka, ale len dočasný odev v hmotnosti, pomocou ktorého sa vyvíja duch, pomôže človeku spoznať pravý zmysel života. Postupne bude zisťovať, čo ho od tohto cieľa odvádza, a tým sa stane pred vplyvmi temna ostražitejším a silnejším.

 
70
 
 
Nerozumiem dobre tomu, ako nám temno zatemňuje mozog. Môžete mi to lepšie vysvetliť?

Všetci sme neprestajne pod dohľadom a vplyvom svojho strážneho ducha, ale zároveň aj pod pôsobením množstva temných duchov. Podľa toho, ako myslíme, cítime a konáme, kým a čím sa obklopujeme, strieda sa vplyv týchto činiteľov na našu psychiku. Keď sa naše city, myšlienky a činy podriaďujú iba čistým pohnútkam a máme čisté svedomie, stýkame sa s rovnorodými ľuďmi, podliehame viac vplyvu svetlých duchov.

Keď sa však riadime v živote prevažne rozumom a negatívnymi emóciami alebo žijeme najmä pre hmotné ciele, sme ovládaní viac temnými duchmi. Dôsledok ich pôsobenia je to, že vidíme skutočnosť zatemnene. Znamená to, že podvedome vnímame ľudí a udalosti cez sugescie temných duchov. Vkladajú nám do hlavy myšlienky, že určití ľudia, práve svetlí, sú pre nás nebezpeční a neprijateľní. A cez tento temný filter ich potom vnímame záporne, nech hovoria alebo robia čokoľvek pre naše dobro. Vtedy počujeme a vidíme ich prejavy skreslene, zveličene a negatívne. Kto nevie o existencii duchov a ich prejavoch, myslí si, že sa riadi vlastným rozumom a svedomím. Príliš zatemnený mozog sa niekedy prejavuje zvieraním až bolesťou hlavy a očí.

 
71
 

Prečo ste vo svojej knihe nazvali temných upírmi, keď nám nesajú krv?

Najhmotnejším prejavom duše v ľudskom tele je krv. Keď človek vykrváca, odchádza z jeho tela duša, ktorá je na krv viazaná. Temní duchovia a ľudia, ktorí prišli na Zem z rozkladajúcich sa planét, trpia nedostatkom základnej sily. Napájajú sa na svetlých ľudí a sajú z nich túto energiu všetkými možnými spôsobmi, najmä negatívnymi a orgastickými emóciami. Človek vtedy stráca vládu nad sebou a ani nevie, že ho práve vysali temní.
 

72

 

Prečo si myslíte, že všetko zlo a nevedomosť pochádza práve z temna, a nie od ľudí?


Pretože praví obyvatelia tejto planéty sú už natoľko duchovne zrelí a karmicky očistení, že nebyť temna, nerobili by nové chyby a Zem by nemusela prekonávať bolestnú očistu. Dnes práve tých najčistejších najviac napáda temno vo forme nespravodlivosti, zákernosti, utrpenia a nedostatku, aby stratili vieru v Boha a jeho spravodlivosť a dostali sa pod vplyv temna.

 
73
 
 
Sú aj temní pod temným vplyvom?

Áno, ale s iným cieľom. Kontrolujú ich vyššie negatívne hierarchie, aby nezišli z určenej cesty - zo zavádzania a ničenia svetlých. Ak to nerobia, sú taktiež trestaní. Napriek tomu majú možnosť kedykoľvek prejsť na svetlú stranu, no nevyužívajú ju, lebo by ich stála príliš veľa úsilia.
 

74

 

Ako rozoznám, či som svetlý alebo temný duch?

Je to veľmi jednoduché. Svetlý duch je ten, ktorý sa vždy a za každých okolností snaží o dobro, úprimnosť a spravodlivosť aj za cenu vlastného utrpenia a nepochopenia. Nikdy neškodí vedome a úmyselne, ani svojim nepriateľom. Neznamená to však, že svetlý človek sa nikdy nenahnevá a v afekte neublíži. No často býva pred Bohom väčším vinníkom ten, kto niekoho vyprovokuje ako ten, kto je vyprovokovaný. Avšak ľudia to hodnotia zväčša naopak, lebo nie vždy vidia do vnútra iného.

Temnému duchu ide vždy len o svoj prospech i na úkor iných. Vie byť pre tento cieľ aj veľmi láskavý a obetavý, ale iba zo zištných dôvodov, nie z lásky k ľuďom. Lenže jeho pohnútky a správanie navonok nevidíte, vedome ich skrýva.
Temnom zvedení svetlí sa správajú iba napohľad podobne ako temní. Vo vnútri nie sú takí skazení, sú vlastne obeťou temna.

 
75
 

Tvrdíte, že všetci sme pod vplyvom temnôt. Teda aj vyšší duchovia?

Pravdaže. Tí najviac, lebo sa narodili s poslaním zbaviť ľudí duchovnej nevedomosti.

 
76
 

Podľa čoho spoznám, či som vyšší duch alebo bežný ľudský duch?

Nie vždy sa to dá rozpoznať. Keď vyšší duch nejde v živote správnou cestou a obyčajný ľudský duch zas áno, môže tento druhý vyniknúť svojou duchovnou kvalitou nad zlyhaným alebo odlákaným vyšším duchom. Vyšší duch má zväčša nadpriemerné schopnosti. Má pracovať a obetovať sa pre spoločnosť, nielen pre svoju rodinu a známych. Na prvé miesto má klásť svoje poslanie, či už je to práca, záľuba, verejná funkcia a pod. Mal by pre svoje poslanie obetovať pohodlie, prácu, vzdelanie, povesť, majetok, ba aj život.

Ťažko sa niekedy dá rozlíšiť, či takáto obeť je prejavom odpykávania karmy alebo plnenia poslania. V každom prípade je to pozitívny postoj k životu, a preto je plnohodnotný. Mnoho ľudí však pôsobí len navonok, akoby si plnili poslanie, pred Bohom takí nie sú. Patria medzi nich tí, čo učia alebo pomáhajú ostatným len preto, aby získali uznanie, spoločenské či finančné výhody alebo moc.

 
77
 

Ako by som sa mohla dozvedieť o svojom duchovnom pôvode?

Iba ten človek sa dozvie o svojom duchovnom pôvode, kto k nemu svojím životom smeruje. V pravý čas to dostane zhora. Boh nedopustí, aby sa niekto dozvedel o svojom pôvode, keď si neplní správne svoju úlohu.
Len temno dá odpoveď na každú otázku. Väčšinou vás poteší, lebo vám odpovie, že ste bohyňa Venuša alebo Pallas Aténa či boh Jupiter. Keď budete trocha sebakritickí, dozviete sa, že podobné duchovné mená dostali aj mnohí pred vami.
Vyšší duch prišiel na Zem len kvôli poslaniu, nie pre karmu, ani nie nato, aby bol šťastný.

 
78
 

Ako sú odmenení vyšší duchovia, keď dobre splnia svoje poslanie na Zemi?

Odmenou im bude povýšenie vo funkcii, ktorú zastávajú v duchovnom svete, alebo aj prekročenie prahu ich ríše. Nikde inde nemajú vyšší duchovia takú možnosť preukázať svoje schopnosti a oddanosť Bohu ako na Zemi, lebo je od Boha najvzdialenejším miestom v celom stvorení. Táto vzdialenosť je najväčšou prekážkou, ktorá podlamuje nohy aj tým najhorlivejším. Pod množstvom hmotných obalov zabudnú všetci na svoj pôvod i na to, že sa na Zem vybrali ako na služobnú cestu, počas ktorej majú vybaviť určité úlohy. Mnohí si zvyknú na pozemské starosti a radosti a žijú tu ako priemerní ľudia s bežnými nárokmi a cieľmi.

Ak sa niektorým podarí prekonať prvú prekážku, ľudské slabosti, a idú v živote za pravým účelom svojej cesty, pridruží sa druhá, ťažšia prekážka - temno. Ono na nich vlastne pôsobilo po celý život, ale teraz sa stane jedinou, najsilnejšou prekážkou. Polovíťaz dostáva pod nohy stále nové a nové polienka, ktoré ho majú odradiť a odviesť od vytýčeného cieľa. Pre vyššieho ducha je temno niečím nepochopiteľným, lebo mu chýbajú skúsenosti s ním z viacerých životov. Odpor temna sa mu darí najlepšie prekonávať duševnými a duchovnými kvalitami. Odvaha, cieľavedomosť, zodpovednosť, spravodlivosť, nezištnosť, úprimnosť, pokora, sebadôvera a láska k Bohu sú pevné múry, od ktorých sa odrážajú aj najtvrdšie útoky temných síl.

Na jednu úlohu sa na Zemi vždy vteľuje množstvo dobrovoľných kandidátov, lebo sa predpokladá, že ju všetci nesplnia. Život v hmotnosti je totiž úplne odlišný od toho v duchovných svetoch. Vládnu v ňom opačné hodnoty. Kým to vyšší duchovia spoznajú, často premeškajú čas svojho poslania. Mnohí sa vrátia zo služobnej cesty naprázdno, lebo nič nevybavili. Iba tí, ktorí sa neprispôsobili temným pomerom ani za cenu utrpenia a strát, splnia svoje poslanie. Tým dokážu svoju oddanosť a lásku Bohu, ktorý sa im bohato odmení.

 
79
 

Ako sa dá spoznať, či zlyhali vyšší duchovia? Budú za to aj potrestaní?

Oni sami o tom nevedia, že zlyhali, lebo mnohí z nich síce robia, čo majú, učia ľudí, ale iba to, čo im dovolí temná cenzúra. Až po smrti pochopia, ako sa stali jej obeťou a uvidia aj dôsledky svojho zlyhania. Stvoriteľ, keďže je spravodlivý, im nedovolí, aby sa vrátili späť do vyššieho sveta dotiaľ, kým sa neočistia v hmotnosti, teda aj na nižších planétach. Niektorí, ak zlyhali viackrát a narobili pritom veľké škody, budú musieť opustiť svoje postavenie v duchovnom svete a stanú sa padlými anjelmi.

 
80
 

Prečo Boh dáva znova úlohy vyšším duchom, keď už predtým zlyhali?

Po pozemskej smrti o to prosia, aby sa mohli očistiť od vín, ktoré spôsobili sebe aj iným.
 

81

 

Ako sa prejavujú ľudia, ktorí už majú dobre vyvinutého ducha?

Na Zemi žijú ako cudzinci, lebo sa nevedia prispôsobiť cudzorodým, temným vplyvom. Napriek tomu sú plní nezištnej lásky, služby a dobrosrdečnosti. Majú veľký zmysel pre spravodlivosť, povinnosť, sú dôveryhodní, pracovití, oddaní a verní. Pretože temno na nich pôsobí viac ako na zvedených ľudí, často pôsobia navonok nervózne, ustarostene, ukrivdene, neuroticky, „ufrflane” alebo naopak mlčanlivo.

Iba tí najbližší vyciťujú ich pravú, čistú a harmonickú podstatu, ktorá sa v dnešnom temnom svete dá len ťažko uplatňovať. Kostoly veľmi nemilujú a keď, tak len osamote. Nemajú žiadnych duchovných vodcov, veria len sebe a Bohu. V práci sú veľmi zodpovední a spoľahliví, skromní, preto ich šéfovia a kolegovia veľmi využívajú. Väčšinou sú nemajetní a jediným ich bohatstvom, ktoré vlastnia, je česť a dobre vyvinutý a silný duch. O toto bohatstvo však nikdy neprídu. Napriek tomu, že bývajú spravidla pre svoju dobrotu podceňovaní, okolie im závidí ich vnútornú čistotu a silu.

 
82
 

Ako sa to prejavuje prakticky, keď temno oberá Božích vyslancov o ich pomocníkov?

Najprv im vnukne pochybnosť, že je to nepravý vodca, aby ho nebrali vážne. Keď ich to neodradí, začne upozorňovať na jeho nedostatky. Ak ich veľa nemá, tak začnú temní jeho klady zveličovať. Napríklad z dôsledného urobia malicherného človeka, zo skromného zas lakomca a podobne.

Zvedený pomocník to prijíma ako vlastný postreh a nevie, že práve vníma pod uhlom temna, a nie pravú skutočnosť. Určite sa vám už stalo, že si niekto vaše slová, gestá alebo činy vysvetľoval úplne ináč ako vy. Výsledkom bolo nedorozumenie, hádka, sklamanie alebo aj rozchod.

 
83
 

Majú aj svetlí učitelia nadprirodzené schopnosti?

Áno. Ale na Zemi ich nemajú veľmi vyvinuté, lebo ich nepoužívajú vedome, na zištné ciele ako padlí anjeli, ktorí sa v nich práve s týmto zámerom vyškolili. Aby sa Boží služobníci odlíšili od padlých anjelov, Stvoriteľ im tieto schopnosti zablokoval, ponechal ich iba málo vyvoleným liečiteľom.

 
84
 

Prečo na mňa temno nepôsobí?

Už touto otázkou potvrdzujete, že pôsobí, ale ho neviete rozpoznať. Súčasný život aj dejiny poskytujú toľko príkladov pôsobenia temna, že iba duchovne zaslepený si myslí, že je ho ušetrený. Stále zabúdate, že temno sa neprejavuje len ako zlo. Neschopnosť vidieť a vnímať jeho prejavy je dôsledkom toho, že ste ho ešte neodhalili a že má na vás silný vplyv. Temno vám vnukuje domýšľavosť, že ste mimo jeho moci, len aby ste ostali naďalej povrchným a nevedomým. Pripomínate človeka, ktorý neverí, že Zem sa točí, lebo on to necíti. Ale ako môže, keď sa krúti s ňou?! Len keby stál mimo Zeme, videl by to. Tak aj temno odhalíte, keď spoznáte jeho prejavy a nebudete sa s nimi stotožňovať, ale budete stáť mimo nich.

 
85
 

Prečo chce Stvoriteľ odstrániť temno až teraz, po takej dlhej dobe a toľkých škodách, čo na ľudstve napáchalo?

Aj keď to znie neuveriteľne, doteraz pôsobili temné sily na vývoj človeka pozitívne, a to tak, že sa učil na vlastných chybách a získaval z ich následkov väčšiu múdrosť. Tvrdými údermi a utrpením sa jeho duch rýchlejšie vyvíjal. Avšak v dnešnej dobe už zlo a duchovná zvrátenosť nadobudli také rozmery, že hrozia zničiť všetko dobro na Zemi.

Preto teraz, pred očistou, dochádza k triedeniu ľudí na duchovne vyvinutých a nevyvinutých. Tí, čo sa nepoučili, nemajú šancu na postup do vyššieho ročníka duchovného vývoja, nemôžu prejsť duchovnou premenou. Preto závidia tým, čo postúpili, napádajú ich a snažia sa ich zlikvidovať. Iba vyššia moc - pomoc zhora uchráni vyvolených v pravú chvíľu pred ich neprajníkmi a ničiteľmi.

86

Mnohé duchovné smery tvrdia, že zlo je nevyhnutnou súčasťou života. Bez neho by vraj človek nemohol vyvíjať svoju slobodnú vôľu, lebo by si nemohol voliť medzi zlom a dobrom. Prečo ho chce teda Boh odstrániť?

Je to zúžený pohľad na vývoj ľudstva. Pred zlyhaním Lucifera sa vyvíjal človek aj bez existencie zla. Tieto dejiny však naša civilizácia nepozná. Neskôr, keď za vplyvu zla dostával človek väčšie rany, začal chápať rýchlejšie. Takúto „tvrdú“ výchovu Stvoriteľ nezamýšľal. Keď však videl výsledok v podobe rýchlejšieho napredovania, dopúšťal zlo po určitú hranicu. Nakoľko Boh zamýšľa zlo celkom odstrániť, znamená to, že nie je pre vývoj človeka nevyhnutné. Idea o jeho nutnosti pochádza od toho, ktorý ho spôsobuje.

 
87
 

Ako mohlo dôjsť k víťazstvu temných nad svetlými? Prečo to Boh dopustil?

Dopustili to ľudia, a nie Boh. Vyslaním prorokov a svojich synov chcel Stvoriteľ ľudí upozorniť na temno, aby ich pred ním uchránil. Ale ľudia ich sami potierali a dokonca zabíjali ako svojich nepriateľov. Oslabili tým ich poslanie a výsledok ich obete bol minimálny. V tých časoch by si ešte ľudstvo vedelo pomôcť aj samo. Teraz je však už neskoro. Temno nad nimi prevládlo, už si nedokážu sami poradiť a zbaviť sa jeho vplyvu. Preto musí nastať očista.

 
88
 

Pôsobí na mňa temno, keď verím, že raz dôjde k súdu, ale nie, že už teraz, v najbližšej dobe?

Áno pôsobí. Keď ste už pochopili príčinu nutnej očisty, tak vás temno zavádza, aby ste neverili v jej skoré uskutočnenie. Nechce, aby ste venovali zostávajúci krátky čas na svoj duchovný rast i napriek tomu, že duchovné aj hmotné príznaky súdu sa už začali.

Temní vám vnukujú, aby ste si mysleli, že zvrátenie duchovných hodnôt, zavádzanie, chaos, krízy a hmotný rozklad Zeme tu boli odjakživa, a že nie sú ničím mimoriadnym. Kým kedysi prežívali úpadok a rozklad len národy s vyššou kultúrou, teraz sú rozšírené po celom svete. Ani prírodné pohromy sa neberú vážne, hoci také časté a v takom rozsahu predtým neexistovali. Napriek tomu, že boli zvestované ako znamenie konca sveta, pripisujú sa náhode, alebo aj tomu, že dnes je vďaka masmédiám väčšia informovanosť.

 
89
 

Odkedy som prečítala vašu knihu, som nešťastná. Cítim sa oslabená a osamotená v tomto neobvyklom poznaní. Čo mám robiť?

Podľa zákona rovnorodosti by ste sa mali stýkať s ľuďmi, ktorí tiež poznajú Posolstvo grálu a moju knihu. Dvaja rovnorodí, i keď sú slabí, stanú sa veľmi silnými a šťastnými. Rovnorodosť vás upevní v boji s temnom. Netvorte však skupiny, lebo v nich sa ľahšie ukryjú temní.

V prednáške „Hĺbavý človek“ Abd-ru-shin píše:

Najväčším nepriateľom temna je srdečný a radostný smiech! Prílišné hĺbanie stláča človeka nadol. Len ten, kto si v radostnom chcení postaví pred oči vysoký cieľ a nemá zrak ponorený stále do seba, ten sa dostane dopredu a nahor do svetlých výšin.

 
90
 

Písali ste túto druhú knihu sama, alebo vám aj pri nej pomáhal Imanuel?

Moje knihy som nemohla napísať sama, bez Božej pomoci. To pochopí každý, kto aspoň trochu rozumie duchovným záležitostiam. Imanuel je mojím inšpirátorom a pôvodcom ideí. Je ako otec, z ktorého pochádza zárodok života. Ja som jeho formovateľkou, matkou, ktorá mu dala na Zemi telo - podobu knihy.
 

91

 

Stále mám problémy s rozlišovaním mien a úloh, ktoré spomínate v súvislosti s Imanuelom. Pochádza Parsifal, Abd-ru-shin a Duch Pravdy naozaj z bezbytostného Imanuela?

Áno, všetky tieto osoby majú pôvod v Imanuelovi, ktorý je Duch Svätý, Božia vôľa, teda bezbytostná časť Boha. Pripomeňme si, ako a kedy vznikla Božia trojica a kto ju tvorí.

Spočiatku bol Boh jediný. Z jeho najbližšieho vyžarovania sa sformovala do ľudskej podoby prvá bytosť - Prakráľovná. Vďaka jej čisto ženskej schopnosti - formovať, prebudilo sa k vedomému životu dovtedy nevedomé božské vyžarovanie, sformovali sa prvé bytosti, a tak vznikla božská ríša. Po určitom čase túžila aj slabšia časť božského vyžarovania po vedomom živote. Za normálnych okolností to nebolo možné. Museli sa vytvoriť nové podmienky.

Boh preto oddelil časť svojej vôle, ducha - Imanuela a vyslal jeho svetlo až za hranicu božskej ríše. Z tohto Božieho svetla sa za pomoci Prakráľovnej sformovala prvá bytosť za božskou ríšou, Parsifal. Z jeho žiarenia a zo zvyškov božského vyžarovania vznikol praduchovný hrad grálu a nový svet - praduchovná ríša.

Ďalšie svety pod ňou vznikali postupne, vývojom. Pretože sa tvorili vďaka Imanuelovmu Svetlu, stal sa kráľom stvorenia za božskou ríšou. Dostal meno Syn človeka, lebo ako časť Boha, jeho syn, je spolutvorcom a oživovateľom všetkých duchov, teda aj človeka. Bez jeho svetla by sa neprebudila k životu slabšia časť božského vyžarovania, duchovná zrazenina, z ktorej pochádzajú ľudskí duchovia.

Medzi Parsifalom a Bohom-Otcom bolo potrebné nepretržite udržiavať spojenie. Preto časť bezbytostného Imanuela ostala v božskom hrade grálu nastálo v osobe kráľa hradu grálu. Imanuel neprekračuje božskú ríšu, ale riadi celé stvorenie za ňou cez praduchovného Parsifala. Je riadiacou bytosťou a Parsifal zas výkonnou. Hoci sú to dve samostatné osobnosti, predsa ide o jednu časť Boha, o jeho syna Imanuela.

Oddelením časti Imanuela sa stal bezbytostný Boh dvojjediným. Božiu dvojicu tvoril Boh-Otec a syn-Imanuel, čiže tvorivá vôľa, Duch svätý.

V Biblii, v knihe Genezis, I. kapitole, 1. verši je tento akt potvrdený alegorickým opisom stvorenia sveta: Na počiatku stvoril Boh nebo (božskú ríšu) a zem (ostatné svety za ňou). Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou. (Duchovná zrazenina sa nemohla vyvíjať, lebo jej chýbalo Svetlo.) Duch boží sa vznášal nad vodami. (Duch boží, teda Imanuel-Parsifal, bol prvý živý duch, pomocou ktorého Boh-Otec oživil pusté svety za božskou ríšou. Pri tvorení sveta - stvorenia pôsobili teda dvaja: Boh-otec a Duch Boží, teda syn-Imanuel).

Časť Parsifala preputovala po sformovaní celého stvorenia všetky svety, aby ich spoznal osobne. Pred tritisíc rokmi žil na Zemi v osobe arabského kniežaťa Abd-ru-shina. Za tohto pozemského pobytu spoznával ako pôsobí temno - Luciferova moc na ľudí.

Pri svojom návrate odovzdal prostredníctvom Imanuela Otcovi správu o zhubnom vplyve temna na ľudí. Aby ich Boh zachránil, vyslal časť svojej bezbytostnej lásky - Ježiša na Zem. Ježiš mal za úlohu spasiť, zachrániť duchovne vyvinutých ľudí, vyvolený židovský národ pred zánikom, ktorý mu hrozil z temna. Po návrate Ježiša k Otcovi jeho samostatná osobnosť nezanikla. Z dvojjediného Boha sa stal v tom čase, pred pozemskými dvetisíc rokmi, trojjediný Boh, a tak sa utvorila Božia trojica.

Obe časti Boha sa nazývajú synovia, lebo pochádzajú z jeho bezbytostného jadra, a nie z jeho vyžarovania ako ostatné bytosti. Božiu trojicu tvorí Boh-Otec, syn-Imanuel a syn-Ježiš. Otec ako samostatná osobnosť je najsilnejší, je všemohúcou silou, Imanuel ako samostatná osobnosť je tvorivá vôľa, Duch Svätý. Ježiš ako samostatná osobnosť je láska. I keď je každá časť činná aj oddelene, pôsobia vždy z celku, s vedomím a pomocou Otca. Tvoria akoby spoločnú domácnosť, v ktorej plní každý svoje úlohy, ale riadi ju Otec.

V božskej ríši trvale pôsobí bezbytostný Imanuel v úlohe kráľa božského hradu grálu a všetkých svetov za božskou ríšou. V tomto hrade žije okrem dvadsaťštyri strážcov svätého grálu aj mnoho iných obyvateľov. Ježiš taktiež trvale pôsobí v božskej ríši - je jej kráľom. Tvár Boha-Otca pre silné vyžarovanie nemôže v božskej ríši vidieť nikto, okrem jeho synov a Prakráľovnej. Avšak tváre Božích synov sú vďaka ich neustálemu pôsobeniu v božskej ríši pre jej obyvateľov zreteľnejšie.
Imanuel má polodlhé zvlnené plavé vlasy a oči tyrkysovej farby. Svietia ako drahokamy, prežiarené silnou vôľou bezbytostného Božieho svetla, ktoré sa prejavuje aktivitou.

Ježiš má dlhšie hnedé vlasy a pohľad jeho krásnych svetlohnedých očí prežiaruje čistá bezbytostná láska Boha. Obaja synovia vyzerajú podľa našich ľudských predstáv ako nadpozemsky krásni mladíci vo veku okolo 18 rokov. Majú zo všetkých bytostí v božskej ríši najväčšie postavy.

Keď temno tak pokrivilo Ježišovo učenie, že sa stalo ľuďom nejasné a nepochopiteľné, bol pre duchovne dozrievajúce ľudstvo potrebný ďalší Boží vyslanec. Mal nadviazať na Ježišovo poslanie a pripraviť ľudí na blížiaci sa súd. Ježiš svojho nástupcu zvestoval v Biblii pod menom Duch Pravdy, Duch Svätý. Inkarnoval sa v Nemecku pred sto rokmi a svoje dielo Posolstvo grálu napísal pod pôvodným menom, keď žil na Zemi ako Abd-ru-shin - Syn Svetla.

Teraz, pred očistou, očakávame vtelenie budúceho kráľa tisícročnej ríše - bezbytostného Imanuela.

 
92
 

Prečo sa niektorí ľudia zdokonaľujú skôr, iní neskôr a niektorí vôbec nie, takže sa dostanú do rozkladu? V čom spočíva tá rozdielnosť, keď všetci máme ducha s rovnakými skrytými schopnosťami a kvalitami?

Tieto rozdiely spôsobuje veľa vplyvov. Najviac sa však na nich podieľa slobodná vôľa, ktorá je zákonom. Pretože je spätá so schopnosťou samostatného rozhodovania sa, každý je zodpovedný za svoje myšlienky a činy, a tým aj za svoj osud, ktorý si nimi sám zosnoval.

 
93
 

Čo mám robiť, keď moje dospelé deti sa vôbec nezaujímajú o duchovné vzdelávanie? Chcem ich poučiť, ale neberú ma vážne.

Keď si neviete poradiť sama, najlepšie vám pomôže Boh. Poproste ho, aby vás viedol tak, aby ste robili to, čo pomôže vašim deťom. Uvidíte, že príde čas, keď sa vaše prianie stane skutočnosťou. Možno sa vyplní aj cez niekoho iného alebo úplne iným spôsobom, ako ste si želali.

 
94
 

Vysvetlite mi, prečo sa stále hádam so svojím mužom, keď ho mám rada a viem, že aj on mňa.

Mali by ste si uvedomiť, že nie vy sa chcete hádať, ale vaši temní duchovia potrebujú energiu, ktorou ich živíte. Keď jej majú nedostatok, nemôžu ju získať inak, len negatívne spracovanou základnou silou, vo vašom prípade zlosťou. Kým ste o temných duchoch nevedeli, mysleli ste si, že váš manžel alebo vy ste príčinou zvady. Temní vás dobre poznajú, lebo sú neustále prítomní vo vašej blízkosti a vedia vám vnuknúť v pravú chvíľu nejakú zádrapku, aby ste sa na seba oborili. Keď už viete, kto sa skrýva za vašimi hádkami, zistíte, že si prípadné nedostatky a problémy v partnerstve môžete vydiskutovať aj pokojne, bez záporných emócií. Pri najbližšej provokácii utlmíte zlosť hneď v jej počiatku, a tak sa vyhnete výbuchu.

Podobne to funguje aj pri negatívnych sklonoch. Koľkí ľudia nechcú fajčiť alebo piť, a predsa to robia. Nevedia, že podliehajú tlaku temných, ktorí sú im neustále v pätách a bez milosti ich vysávajú. Im je jedno, že týmto prehnaným sklonom si ničíte telo, veď potom si nájdu zas inú obeť. Vy ste skutočne obeť, lebo sa ničíte kvôli ich chúťkam. Týmto poznaním môžete svoje sklony postupne a nenásilne ovládať.

Vždy, keď podľahnete svojej slabosti, skúste si uvedomiť, že sa o ňu delíte aj s temnými duchmi. Príde čas, keď celkom prirodzene pochopíte nezmyselnosť vášho konania. Niektorí citliví ľudia vnímajú hlasy temna aj počujú ich škodoradostné cha-cha, keď sa im podarí zvíťaziť nad ich obeťou.

Rovnako postupujte aj pri strachu, depresii, smútku. To všetko sú mosty k temnu, ktoré sa živí vašou negatívne spracovanou energiou. Triumfuje, že vás má vo svojej moci, že nie ste vtedy schopní nič pozitívne robiť, iba bezmocne ,,vegetovať“.
 

95

 

O pôsobení temna pri hádke by mali vedieť obaja, alebo stačí, keď vie o tom aspoň jeden?

Lepšie je, keď to vedia obaja. No, keď vycítite, že ten druhý nemá pre to pochopenie, radšej sa vzdajte alebo počkajte na vhodný okamih. Temní duchovia, ktorí vášho partnera obklopujú, neznášajú pravdu a úprimnosť, preto mu vnuknú výhovorku, že nevie vystáť zvady. Hoci práve výmena názorov by mohla vyústiť v poznanie a pochopenie. Preto ju nepotláčajte v domnení, že tak bude vo vzťahu pokoj.

 
96
 

Prečo sa padlí anjeli snažia ľudí zničiť?

Ich pôvodnou úlohou bolo pomáhať ľuďom vo vývoji. Tým, že zlyhal ich vodca, ktorý sa chcel stať druhým Bohom v hmotnosti, stali sa aj oni domýšľavými. Vteľovali sa medzi ľudí, hoci to nemali a navádzali ich na rôzne neresti. Keď ľudia nechceli plniť ich vôľu, pribudlo k vlastnostiam padlých anjelov aj násilníctvo a zvrhlosť. Tým sa odklonili od vôle Stvoriteľa, od jeho zákonov, ktoré ich začali samočinne trestať. Vlastným zlyhaním si vytvorili takú zlú karmu, až si znemožnili návrat do svojho duchovného domova. Stali sa nepriateľmi Boha ale aj ľudí, lebo ich to postihlo aj ich vinou.

 
97
 

Prečo máme okolo seba viac temných duchov a temných ľudí než svetlých?

Pritiahli sme si ich z nižších planét negatívnymi myšlienkami, emóciami a činmi. Pod touto ťarchou temných klesla Zem do ich sfér a teda medzi nich.

Zem teraz pripomína veľkú loď, ktorá zablúdila v nebezpečných vodách, kde vyčíňajú piráti, aby si ju mohli privlastniť. Snažia sa z nej vyhodiť pôvodnú posádku a zničiť ju. Avšak majiteľ lode zavčasu odhalil ich úmysly a privolal na pomoc záchrannú helikoptéru. Tá v noci tajne unesie pôvodnú posádku a potom prevráti loď a zbaví ju pirátov, aby sa na ňu mohlo znovu vrátiť pravé osadenstvo.

 
98
 

Prečo Abd-ru-shin vo svojom Posolstve tak odsudzuje ezoterické a okultné školenia, keď mne pomohli k lepšej obrazotvornosti? Odvtedy mám veľmi jasné sny, ktoré ma varujú a pomáhajú mi.

Sny sú ľuďom premietané väčšinou zo Svetla prostredníctvom anjelov a nebývali také časté ako teraz. Temno zasahuje aj do tejto oblasti. Vnukuje ľuďom tiež sny, ktoré sa vyplnia, aby nerozoznali temné od svetlých. V minulosti ľudia nepotrebovali školenia, aby mohly svoje sny prijímať či rozlúštiť. Chápali ich aj bez vysvetlení - intuitívne. Učitelia, ktorí vás učia ovládať sny a rozumieť im, sa v skutočnosti učia ovládať vás. V kritických chvíľach, keď sa budete musieť rozhodovať medzi Svetlom a tmou, životom a smrťou, spoľahnete sa na osvedčený prostriedok - sen, a môžete padnúť do pasce. Keď nebudete od vašich snov závislí, objavia sa v pravý čas len tie pravé, ktoré určite pochopíte a prijmete ako varovanie alebo poučenie.

 
99
 

V Posolstve grálu som sa dočítal, že odčiniť karmu za nás nemôže ani Ježiš, ani sám Boh, ale musí to urobiť každý sám za seba. Ale ja som absolvoval duchovné školenie, kde sme sa učili odovzdávať zlú karmu Bohu, aby ju rozpustil do stvorenia. Potom sme sa modlili Otčenáš. Po tomto úkone, spojení s Bohom, som začal prežívať neopísateľné stavy duševnej a zároveň aj fyzickej rozkoše. Sú čoraz častejšie, a to už nielen počas modlitby, ale prichádzajú kedykoľvek a kdekoľvek. Vraj ide o vyšší stupeň extázy, lebo som sa stal Božím zasvätencom. Je to taký úžasný stav, že keď ho dlhšie nezažívam, tak trpím. Prečo by som sa mal, podľa Abd-ru-shina, tohto vysokého duchovného tranzu vzdávať, keď ma spája s Bohom a ešte sa pritom aj príjemným spôsobom očisťujem od negatívnej karmy?

O rovnakých zážitkoch a skúsenostiach mi už rozprávali aj iní „zasvätenci”. Podobné stavy zažívajú v kostole, v snoch, pri zjaveniach Panny Márie, pri hľadení do Ježišových očí na turínskom plátne aj kedykoľvek doma. Ja by som tieto vysoké mystické stavy nazvala pravým menom, a to orgastické tranzy, ľudovo zvané orgie.

Už samotná myšlienka, že karmy sa môže človek zbaviť takýmto spôsobom, je nielen pomýlená, ale nanajvýš zvrátená. Miesto odovzdávania sa Bohu v čistých, srdcom preniknutých citoch, v plnej pokore a vďake sa pred ním ukájate vo vlastnej rozkoši, pri ktorej váš duch stráca vedomie. Pri spojení s Bohom by mal byť váš duch nanajvýš bdelý a vedomý si seba samého. No v tomto duchovnom nevedomí strácate vládu nad sebou a temní majú voľnú cestu k vášmu podvedomiu. Preto po týchto úžasných stavoch prežívate stavy väčšej podráždenosti alebo agresivity, zúfalstva či depresie, teda záporné pocity, lebo sa do vášho okolia priam natlačili zástupy temných duchov.

Tým, že prežívate rozkoš iba na úrovni fyzického a astrálneho tela, nevracia sa vami spracovaná energia späť k Bohu, ale ju odovzdávate dolu tým, ktorí vás to naučili. Spôsobujú vám rozkoš na diaľku cez vaše čakry, ktoré ste pred nimi ezoterickými cvičeniami dobrovoľne obnažili.

Je priam iróniou, že obeťou sexuálnej mánie sa nestali len „zvrhlí“ ateisti, ale aj zbožní veriaci a iní okultní „zasvätenci“. A ľudia ešte stále pochybujú o všadeprítomnom vplyve temna!

Aj takýmto spôsobom sa dá upísať duša diablovi, lebo zvedený sa stáva jeho energetickým živiteľom a zároveň aj poslušným zajatcom. Svetlý duch sa opakovanými tranzami tak pevne upne na temno, že už nebude schopný prijať pravé duchovné poznanie ani svetlú pomoc v rozhodujúcej chvíli, keď pôjde o jeho život alebo zánik. Zákon rovnorodosti a tiaže ho stiahne dolu do rozkladu spolu s jeho učiteľom, ktorý ho naučil takto drogovať.

 
100
 

Prečo strážni duchovia dopustia, aby ich chránenec podľahol takýmto zvodom?

Zákon o slobodnej vôli nemôže prekračovať ani váš strážny duch, ani samotný Boh. Ani vládca temna - Lucifer ani temní duchovia nemajú tú moc. Všetci môžu pôsobiť len nabádaním. Schopnosť rozhodovať sa medzi dobrom a zlom, pokušením alebo poučením nosí každý v sebe ako dar od Boha. Nevedomosť o týchto veciach neochraňuje, lebo už každého človeka jeho strážny duch upozornil na pravú literatúru a pravých učiteľov a zároveň varoval pred nepravdou, neresťami a falošnými učiteľmi. Kto nepočúva hlas svojho svetlého radcu, lebo dovolil, aby ho prehlušili temní, je si na vine sám.

Iba ten, kto dokáže odolávať temným vplyvom a zvodom už teraz v súde a bude sa dobrovoľne narovnávať z omylov a chýb, dostane poslednú pomoc od Boha - svetelné, navonok neviditeľné znamenie na čelo ako ochranu vo vrchole súdu. Vtedy bude pôsobiť temno tak silno, že bude zvádzať a zavádzať ľudí akoby násilím, avšak bude to v súlade so zákonom rovnorodosti, lebo predtým dopustili jeho vplyv dobrovoľne. Svetelné znamenie nie je totožné s miniatúrnymi hmotnými vysielačkami v hlave. Svojím energetickým vyžarovaním bude silne odpudzovať temných duchov aj temných ľudí a chrániť vyvolených pred duševnými mukami, pred násilnosťami a zvrhlosťami.

Žiadna cirkev, žiadny duchovný vodca či psychotronik alebo mág nebude môcť človeka ochrániť pred besnením temna. Privolá si ho sám vlastným pádom, duchovnou lenivosťou a povrchnosťou, zatváraním očí pred Pravdou a upínaním sa na neprirodzené duchovné praktiky.

 
101
 

Poraďte mi, ako mám rozoznať hlasy svetlých duchov od temných, keď sú skoro rovnaké.

Svetlý duch k nám hovorí jemnejšie a tichšie, lebo je nerovnorodý s nízkou hmotnosťou. Hlasy temných sú nástojčivejšie a je ich viac, pretože sa nachádzame aj so Zemou v ich hmotnejšom prostredí.

Spomeniem vám príhodu, ktorú mi rozprával môj známy. Jeho duchovný učiteľ mu na otázku, ako odlíši hlas svetlého ducha od temného, dal takúto radu:

„Požiadaj svojho strážneho ducha, aby hovoril po česky, a rozoznáš jeho hlas od temných duchov.“ Jedného dňa chcel poprosiť žiak svojho strážného ducha, no ešte ani nedokončil svoju prosbu a už začul okolo seba takú hlasnú a živú vravu v českom jazyku, že sa hneď dovtípil, kto sa ujal tohto originálneho nápadu. Zdesil sa množstva temných hlasov, ktoré predtým vôbec nevnímal.

Keď napokon ustali, prihovoril sa mu jeho strážny duch takto: „Ty veľmi dobre vieš, kedy k tebe hovorím ja a kedy temní duchovia. Nemysli si, že kvôli tvojej pohodlnosti tu budem šaškovať ako oni.“

Nežite v ilúzii, že sa navždy zbavíte temna v svojom okolí. Máte ho len držať na uzde čistými myšlienkami a činmi, lebo nie je vo vašej moci ho odstrániť. Veď práve preto je nutný zásah zhora - očista Zeme.
 

102

 

Ako by som mohla zistiť, či je môj duch dostatočne silný a či vydrží aj najťažšie skúšky temna?

Skúste si predstaviť, či by ste dokázali v kolektíve, v ktorom všetci doslova nenávidia nejakého človeka, priznať sa k tomu, že vy ho aj napriek jeho chybám uznávate alebo obdivujete. Nemusíte ho obhajovať ani ich presviedčať, stačí iba povedať svoj názor. Vyjadrenie opačnej mienky si vyžaduje úžasnú silu a prekonanie vlastného ega. I keď vás väčšina odsúdi, možno sa nájde pár ľudí, ktorí si vás budú za to vážiť a začnú sa na vás a aj na tohto človeka pozerať objektívnejšie.

Alebo si pomyslite, že je vojna a prenasledujú tých, čo veria v príchod Imanuela. Zapreli by ste svoju vieru, len aby ste si zachránili život alebo svoju rodinu, alebo budete ochotná sa pre Boha aj obetovať? Mali by ste takú dôveru v Božiu spravodlivosť?
 

103

 

Prečo Boh dopúšťa, aby nás pokúšali temní, keď pod ich vplyvom robíme aj to, čo sami nechceme?

Na temno sa napájate sami, často z nevedomosti. Poviem príklad:

Keď niekto stále myslí na to, ako nenávidí istého človeka zo svojho okolia, privoláva tým podľa zákona rovnorodosti k sebe temných duchov, ktorí sa vyžívajú v nenávisti a v bitke. Keďže sa už nevedia dočkať násilného činu, hoci to boli len myšlienky, pôsobia na svojho privolávateľa tak, aby čo najskôr vykonal, po čom oni túžia. Ich tlak sa na dotyčného prejavuje buď viditeľnou alebo iba potlačenou agresivitou. Spod tohto nátlaku sa človek oslobodí buď vybitím negatívnej energie, čiže vykonaním násilneho činu, alebo premenou negatívnych postojov v pozitívne. Až potom dochádza k spoznaniu a pochopeniu zla a jeho následkov.

Ak sa človek usiluje zmeniť svoje myslenie Boh mu pomáha cez svetlých duchov ako aj odháňaním temných duchov z jeho okolia. Iba ak táto forma pomoci nemá účinok a nedôjde k premene, nechá ho Boh podľa zákona spätného pôsobenia, poučiť sa na vlastných chybách utrpením.
 

104

 

Viete vysvetliť, aký je rozdiel medzi temnými duchmi a strašidlami?

Temní duchovia sú živé bytosti, bývalí ľudia, bez pozemského tela. Žijú po telesnej smrti v nízkom astráli. Na Zem sme ich pritiahli podľa zákona rovnorodosti temnými sklonmi, myšlienkami, emóciami a činmi. Oni sa tu cítia dobre, lebo je tu krajší svet a lepší ľudia, ktorí im zlo nevracajú. Nemusia tu tak trpieť ako v nízkych častiach astrálu medzi podobnými hriešnikmi.
Pod pojem strašidlá patria rôzne netvory a obludy samočinne sformované negatívnymi myšlienkami, citmi alebo činmi ľudí. Nie sú to samostatne mysliace bytosti s vlastným duchom, ale iba astrálne útvary. Sú nositeľmi negatívnej energie, ktorú postihnutý cíti telesne aj duševne.
 

105

 

Viete mi niečo povedať o Abd-ru-shinových prívržencoch? Sú aj nejako organizovaní?

Ctiteľov Abd-ru-shina by som zaradila do dvoch skupín:

do prvej nezávislých čitateľov a obdivovateľov Posolstva grálu a Večných zákonov,

do druhej skupiny zas organizovaných prívržencov Abd-ru-shina v Hnutí grálu. Toto hnutie nie je cirkevnou organizáciou ani sektou, vzniklo spontánne z obdivovateľov Posolstva grálu ešte za Abd-ru-shinovho života. Má členov v celom svete a je riadené z Rakúska, kde žil Abd-ru-shin so svojou rodinou. Členovia hnutia cítia potrebu niekam patriť a dať sa viesť autoritami. Po smrti Abd-ru-shina nadobudlo hnutie postupne, pod vplyvom temna, charakter sekty, i keď nie oficiálne. Niektorí členovia sa schádzajú na pravidelných pobožnostiach, kde obdržali prívesok s krížom, ktorý im dáva klamlivú istotu, že sú vyvolenými nad ostatnými ľuďmi. Táto ich domýšľavosť zapríčinila, že sa do ich radov a dokonca aj medzi autority vmiešali temní, ktorí začali vytvárať v hnutí dogmy podobným spôsobom, ako sa im to podarilo v cirkvi.

Členovia Hnutia grálu ani len netušia, že sú pod energetickým vplyvom temných členov a autorít. Tí v negatívnych sugesciách a navonok v príjemných diskusiách prekrúcajú Posolstvo grálu a formulujú dogmy. Tak zabraňujú členom, aby prijímali aj iné výklady Posolstva grálu, než aké ponúkajú oni. Väčšina prívržencov hnutia dá viac na to, čo povedia ostatní alebo ich autority, ako na utváranie svojho názoru. Zabudli, že Abd-ru-shin ich pred touto slabosťou vo svojom diele zvlášť varuje.

 
106
 

Teda temní ľudia sú aj v Abd-ru-shinovom Hnutí grálu?
Prečo by tam neboli, veď sú všade. Vedia sa tak dobre maskovať, že kto nie je dostatočne čistý, nevycíti ich. A kto dnes môže byť celkom čistý, keď je Zem zaplavená množstvom temna, ktoré pôsobí na každého? Sme ako zelenina v nevypletej záhrade čakajúca na príchod majiteľa, aby ju vyslobodil z buriny, ktorá jej bráni v raste. Kým príde náš osloboditeľ, snaží sa temno v hnutí dôveru v jeho príchod oslabiť. Preto odrádza Abd-ru-shinových prívržencov od čítania „Večných zákonov“, ktoré prinášajú zvesť o príchode Imanuela - osloboditeľa.

Tí, čo nekriticky prijímajú tento odmietavý postoj k Imanuelovmu príchodu, nebudú patriť do nového pokolenia, hoci sú dlhoročnými členmi v Hnutí grálu. Ich obmedzenosť, pýcha a povrchnosť im bráni vidieť, že práve medzi nimi je veľa temna, ktoré drží Abd-ru-shinov ľud v energetickej moci. Negatívne sugescie temných sa totiž nedajú nijako dokázať, no napriek tomu sa dajú ľahko vyciťovať a prijímať ako vlastné názory.

Najčistejší prívrženci Abd-ru-shina sa radšej vyhýbajú kolektívom a organizovaným akciám, lebo tam cítia negatívne energetické pôsobenie, ktoré oslabuje ich vlastné pozitívne cítenie.

 
107
 

Prečo sa máme napájať na Boha modlitbami alebo prosbami, keď máme slobodnú vôľu, teda sme schopní pomáhať si aj sami a niesť za to tiež zodpovednosť?

Naozaj je najlepšie, keď si človek dokáže v živote vo všetkom poradiť sám. Kto to už dosiahol, stal sa silnou osobnosťou, schopnou prekonávať všetky pozemské prekážky. Aby však nezastal len na pozemskej úrovni, dostane občas aj takú úlohu, ktorá je akoby nad jeho sily. Keď zistí, že si s ňou nevie rady a že nikto mu v tom nemôže pomôcť, neostáva mu nič iné, iba prebudiť v sebe skrytú túžbu po spojení s Bohom a obrátiť sa na Neho o radu. Iste každý dospelý už niekedy zažil, ako v ťažkej chvíli, v krízovej situácii ani nevedel prečo, začal prosiť Boha o pomoc.

No Boh nemá za nás riešiť problémy. Keby sme sa na to stále spoliehali, spohodlneli by sme. Cieľom túžby po spojení s Bohom je niečo iné - máme ňou spoznať svojho pôvodcu, svojho Otca. Ako inak ho môžeme spoznať než tým, že nám poradí, usmerní naše ciele a myšlienky a niekedy aj „zázračne“ pomôže? Táto pomoc sa však nemá stať zvykom, ale cestou k lepšiemu poznaniu jeho podstaty. Má nám ukázať, že je naozaj živým duchom, osobnosťou, nielen neosobnou kozmickou energiou či svetlom.

Prosba o pomoc si vyžaduje poznanie Boha a obrovskú pokoru, ktorá dnešnému človeku chýba, lebo nepozná malosť svojho pôvodu. Preto nie je ani schopný napájať sa na vyššie pomoci. Spoznaním večných zákonov a jednotlivých svetov si človek uvedomí svoje miesto a úlohy v stvorení, a tým aj postavenie voči Tvorcovi. Keď spozná tú obrovskú vzdialenosť medzi sebou a Bohom, nemôže do neho vstúpiť nič iné len pokora, oddanosť a úcta, ktorá ho vyvýši k Bohu.
 

108
 

Prečo aj temní vodcovia, podobne ako svetlí, žiadajú od svojich prívržencov, aby boli cnostní a milovali len Pravdu?

Čím sú ich ctitelia čistejší, tým kvalitnejšiu energiu im odovzdávajú. Pod milovaním Pravdy majú temní na mysli prijímanie ich pravdy, lebo po napojení sa na nich nedopustia u svojich prívržencov prijatie inej. Je to prirodzené pôsobenie zákona rovnorodosti. Funguje to tak aj pri svetlých vodcoch - komu veríte, na toho sa viažete a ten vás buď chráni a vyzdvihuje vyššie, alebo oslabuje a sťahuje dolu.

 
109
 
 
Je literatúra o živote svätých pravá?

Kto spadá pod pojem svätý a čo to slovo znamená, som vysvetlila už v prvej knihe. Bežný človek si nemá možnosť overiť, či naozaj kedysi povedal alebo urobil nejaký „svätý” to, čo sa o ňom napísalo. Neostáva mu nič iné, iba veriť alebo neveriť, čo píše alebo si domýšľa autor životopisu svätca. Podľa toho, aký ten autor je, vkladá doň buď pozitívne názory a udalosti, alebo naopak vedome čitateľov zavádza.

Temní autori opisujú duchovné extázy svätých tak, že ich stotožňujú s najvyššou duševnou aj telesnou rozkošou. Ich knihy dokonca podávajú presnú metodiku vyvolávania a stupňovania tejto extázy. Škoda, že ľudia nevedia, že všetky druhy pravých zasvätení sa prežívajú bez kvalitatívnych pocitov, bez akejkoľvek blaženosti. Osvietenie alebo zasvätenie je čisté nazeranie na svet, je to prežívanie seba a okolia v dokonalej jednote, ktorá sa nedá opísať slovami, lebo je neprenosnou skúsenosťou. Tento stav vzniká samočinne, zákonite ako dôsledok duchovnej čistoty a prirodzenosti, teda bez duchovných cvičení.
 

110

 

Prečo sa hovorí o súde dvojako: jedni tvrdia, že je ešte ďaleko, iní ho zas maľujú najčiernejšími farbami a hrozia jeho blízkymi termínmi?

Cieľom nepravých vodcov a prorokov je pomiešať pravdu s nepravdou, aby z toho vznikol chaos a nedalo sa už rozoznať, čo je pravé a čo nepravé. Výsledkom tohto zmätku má byť, aby ľudia neverili nikomu a ničomu, a teda ani Pravde.

 

111

 

U Sibyly som sa dočítal, že človek nie je večný, ale smrteľný. Nesedí mi to s poznaním Abd-ru-shina, ktorý hovorí, že všetci máme v sebe večného ducha.

Večným sa stane iba ten človek, ktorý svojho ducha vyvinie do živej duchovnej osobnosti. Kto ho do doby súdu nevyvinie, nestane sa večným duchom, ale zostane iba smrteľným človekom. Všetci teda nosíme v sebe možnosť večného života, ale nie každý ju správne využije.
 

112

 

Počul som, že jedným z najskrytejších, a tým aj najnebezpečnejších prejavov temna je vzbudzovanie pýchy. Jej vinou vraj temno odviedlo už mnoho vyšších duchov. Ako sa táto pýcha prejavuje?

U materialistov ju temno vzbudzuje pocitom domnelej ľudskej všemohúcnosti. Človek si v jej dôsledku namýšľa, že je na Zemi sebestačný a Boha vôbec nepotrebuje. Spoločenské postavenie, vzdelanie, bohatstvo a s nimi spojená moc sú prostriedky, ktoré ho v tejto pýche utvrdzujú. Aj zbrojenie dáva pocit klamlivej bezpečnosti a ľudskej všemohúcnosti.
V duchovnej oblasti odviedlo temno vyšších duchov falošnou predstavou, že čím viac poznatkov človek získava a dáva, tým viac bude vážený a užitočný. A táto viazanosť na množstvo informáciií a na úctu okolia z toho získanú, doviedla duchovných učiteľov k pýche. Študujú a prednášajú aj o tom, o čom Boží synovia vôbec nehovorili, aby vzbudili dojem, že vedia viac ako oni. Lenže Boží synovia mohli dať len toľko, koľko boli ľudia v ich čase schopní prijať.

Títo pyšní učitelia, zberatelia duchovných poznatkov študujú a rozširujú poznanie aj od takých duchovných vodcov, ktorí nečerpali práve z najčistejšieho zdroja. Oni to však nevedia. Nemajú totiž s čím porovnávať ich nové poznatky, keď Boží synovia o nich nehovorili. Preto títo úctylační učitelia porovnávajú nové poznatky len s vlastným rozumom, a myslia si, že sú pravdivé.

Obaja Boží synovia dali ľuďom iba zdanlivo málo. Dodnes z toho mála ľudia nechápu ani tretinu. Množstvo nových informácií ľudí iba mätie a dezorientuje, vyvoláva v nich duchovnú pýchu a nadradenosť. Tým strácajú pokoru a duchovnú čistotu, vďaka ktorej by rozpoznali pravdu od nepravdy.

 

113

 

Prečo Lucifer pokúšal práve vás, keď takých známych novodobých autorov duchovných kníh ako napr. Lorbera alebo Steinera nepokúšal?

Vládca temnôt pokúša a brzdí v písaní iba tých vyšších duchov, ktorí ohrozujú jeho existenciu čiže vládu. Prečo by mal ešte trápiť a pokúšať toho, kto dobrovoľne alebo nevedomky zahrnie do svojho diela ním nenápadne vnuknuté vsuvky? Už tým, že spomínaní autori napísali haldu duchovných kníh, ktorá sa nedá prečítať a pochopiť ani za jeden ľudský život, jasne dokázali, odkiaľ čerpali svoju múdrosť. Boh nikdy nedáva nadmieru.

Obaja autori mali zvestovať Ducha Pravdy - Abd-ru-shina. No ani jeden nezbadal, kedy im diktuje temno a kedy Svetlo, a všetko pomiešali. Namiesto oznamovania príchodu Syna človeka ho spochybnili tým, že potvrdili dogmy, ktoré jeho príchod vyvracajú. Tým celkom popreli jeho poslanie a pôvod.

 

114

 

Prečo hovoríte o prípravnej dobe na tisícročnú ríšu, a nie hneď o tisícročnej ríši?

Narodením Imanuela sa začne doba tisícročnej ríše. Keďže v detstve ešte nemôže vládnuť, bude sa táto doba nazývať prípravná doba na tisícročnú ríšu.




IV.
 


 
115  
 
 
Pochopil som z vašej knihy správne, že súd sa odohráva nielen na Zemi, ale v celej hmotnosti?  

Áno, je to tak. Súd prebieha v hrubohmotnom ale aj jemnohmotnom vesmíre. V tomto období sa vesmírna hmota začína akoby strácať, premieňať na jemnejšiu substanciu. Je to dlhodobý proces, ktorý má niekoľko vrcholových fáz. Počas nich sa triedi a oddeľuje hmota od ducha. Premena hmoty závisí najmä od duchovnej vyspelosti ľudí, lebo sú v hmotnosti najvyššími tvormi.

116  
 
Nechápem celkom rozdiel medzi slovami súd, očista a duchovná premena. Vysvetlíte mi to?  

Všetky tri pojmy hovoria o tom istom jave, len každý ho definuje z iného uhla.

Slovo súd vyjadruje doslova posúdenie stavu vývoja hmoty a ducha ľudí. Aby tento prirodzený dej prebiehal správne a rovnomerne, robí sa niekoľkokrát jeho zhodnotenie. V úlohe Sudcu zastupuje Stvoriteľa v celej hmotnosti Imanuel, Syn človeka.

Súd je ako daňová kontrola vo firme. Keď zistí len malé nedostatky, iba na ne upozorní, no pri väčších dá aj pokuty a tresty. V niektorých častiach vesmíru prebiehal súd len mierne, bez katastrof. Zem patrí medzi tie firmy, ktoré nehospodárili so zvereným majetkom čiže planétou správne. Okrem toho sa aj jej obyvatelia pritom duchovne zvrhli. Preto na nej bude prebiehať súd ako trest.

Pod slovom očista si treba predstaviť očistenie Zeme od jej škodcov - temných ľudí a temných duchov. Smrťou prejdú buď do rozkladu, alebo v lepšom prípade sa ako duchovia vrátia späť na nízke planéty, odkiaľ boli zákonom rovnorodosti vyzdvihnutí na vtelenie na Zem.

Pri očiste dochádza aj k zmenám povrchu Zeme, a to formou zemetrasenia a zaliatia pevnín, alebo naopak, odvodnením riek a morí. Týmto prelievaním a zvýšeným vyparovaním sa zúrodní pôda a zvlhčí ovzdušie. Vlhkejšia atmosféra je pre prírodu a zdravie človeka vhodnejšia, preto Zem bude po očistách krajšia a úrodnejšia a človek zdravší a dlhovekejší.

V závere prednášky „Nutné slovo“ opisuje Abd-ru-shin vrchol očisty Zeme takto:

... trvanie tejto časti sveta sa približuje ku koncu. Pre každého to znamená: buď - alebo! Buď záchrana zo siete (z karmy) , ktorú si sám uplietol, alebo záhuba v nej! Má slobodnú voľbu. Tí, ktorí budú zachránení, si potom od veľkého tlaku vydýchnu a zajasajú, zatiaľ čo odporné, špinavé temno, spolu so svojimi, k nemu priľnutými tvormi, klesne konečne pod údermi plamenného meča tam, kam patrí.  

Duchovná premena je proces, počas ktorého sa zušľachťuje duch človeka, a to odpykávaním karmy a vymaňovaním sa z temného vplyvu. Duchovná premena by mala byť životným cieľom každého človeka.
Kto ňou prejde, prebudí v sebe ďalšie driemajúce schopnosti ducha, ktoré sa v súčasných materialistických životných podmienkach nemôžu dostatočne prejaviť.

Duchovnou premenou prechádzajú mnohí ľudia už pred vrcholom očisty. Je nevyhnutná pre tých, ktorí majú byť unesení zo Zeme. Aby prežili dlhší pobyt v kozmickom priestore, budú potrebovať dostatočne vyvinutého a silného ducha, ktorý prežiari a udrží ich hmotné telo pohromade. Preto budú môcť byť unesení len tí, čo budú podľa večných zákonov toho stavu fyzicky aj psychicky schopní. Ostatní, i keď sú dobrí, ale nebudú mať dostatočne vyvinutého ducha, by dlhší pobyt mimo Zeme neprežili, zomreli by.

O únose vyvolených v čase súdu hovoril už Ježiš, ako je to zapísané v Matúšovom evanjeliu, v 24. kapitole, 40. - 41. verši: Vtedy budú dvaja na poli: jeden bude vzatý a druhý sa ponechá. Dve budú mlieť v mlyne, jedna bude vzatá, druhá sa ponechá. Znamená to, že nech budú vyvolení kdekoľvek, budú vzatí alebo vtiahnutí do kozmickej lode energetickým lúčom. To bude prebiehať podľa večných zákonov.

Aj Abd-ru-shin naznačuje únos vyvolených tým, že píše:

... tí, ktorí budú zachránení... (str.106) Znamená to, že niekto bude vyvolených zachraňovať. Keby to malo byť tak, že sa ľudia zachránia sami a nie, že budú unesení, tak by predsa napísal „tí, ktorí sa zachránia“.

117  
 
Prečo má súd viacej fáz? Nestačila by len jedna, dôkladná?  

Každý proces, najmä dlhodobý, pozostáva z viacerých stupňov vývoja. Počas neho sa robia akoby priebežné kontroly, pri ktorých sa odstraňujú zistené škodlivé činitele a poskytujú pomoci, aby sa zabránilo globálnym alebo predčasným katastrofám. Preto Stvoriteľ zosielal v pravý čas na Zem prorokov a svojich synov, aby pripravovali ľudí na blížiaci sa súd. Keby to nerobil, Zem by už dávno prepadla temnotám a jej praví obyvatelia by zanikli v rozklade. Temní by ich zničili skôr, než by vyvinuli svojho ducha.

Každý vrchol súdu bude pre svetlých duchov Božou pomocou, preto sa ho nemusia obávať. Pre temných bude však trestom a pre zvedených svetlých ľudí bude tvrdým poučením, aby sa zbavili temných pút.  

118  
 
Čo mám robiť, aby som sa čo najskôr očistil od negatívnej karmy? Mal by som poznať svoje minulé životy, aby som čo najskôr pochopil svoje viny?  

Svoje minulé životy nepotrebujete poznať. Ak sa to aj niekomu podarilo, zväčša mu to nepomohlo zbaviť sa rýchlejšie svojej karmy ani vyliečiť sa z choroby. Karma má také hlboké korene a v toľkých životoch, že nájsť ich by zabralo toľko času a energie, že by už neostávala kapacita na iné duchovné poznanie.

Temnu však ide o to, aby ste sa zamestnali nepodstatnými činnosťami. Dnes, vo vrchole vlády temna, má viesť človek radšej jednoduchý a prirodzený život, bez akýchkoľvek duševných cvičení, hypnózy, meditácií a obradov, pretože by sa nimi napojil na temné vplyvy a maril čas potrebný na duchovnú premenu.

119  
 
Hovoríte, že bude viacej súdov. Kedy a ako sa odohrajú?  

Krátko po narodení Imanuela dôjde k prvému vrcholu súdu - k Veľkej očiste Zeme. Začala sa prejavovať už od smrti Abd-ru-shina - Ducha Pravdy. Podľa toho, ako sa počas nej ľudia narovnávajú, teda zbavujú nesprávnych životných názorov, postojov a dogiem, podľa toho bude vrchol súdu strašný alebo len mierny, symbolický. Abd-ru-shin o tom píše v závere prednášky „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“:

Táto Ježišova prosba nie je už pre dnešné ľudstvo platná! Ľudia mali už nejednu príležitosť otvoriť si oči i uši. Keď sa teraz uzatvára kruh všetkého doterajšieho diania, nastáva pre túto časť stvorenia doba žatvy, zberu a triedenia. Od vzniku a trvania celej hmotnosti sa toto doteraz ešte nikdy nestalo!

Očisťovanie bude prebiehať ešte aj počas prípravnej doby na tisícročnú ríšu. Druhý raz vyvrcholí za Imanuelovej dospelosti, tesne pred tisícročnou ríšou.

Hoci tisícročná ríša bude érou pokoja a šťastia, očista bude prebiehať stále, aby sa Zem zbavila ďalších hmotných obalov. Asi 500 rokov po tisícročnom kráľovstve nastane Posledný súd. Zem sa bude dvíhať stále vyššie, do večnej duchovnej ríše.

120  
 
Zdá sa, že v súde máme iba dve možnosti - buď rozklad, alebo duchovnú premenu.  

Tých možností bude omnoho viac. Iba tí najhorší, nenapraviteľní, pôjdu do rozkladu. Niektorí z unesených sa už nevrátia na Zem, ale odídu na iné planéty. Ďalší sa narodia na inej planéte alebo na Zemi až po smrti v súde, lebo neboli pred súdom schopní duchovnej premeny, až strašnou smrťou sa duchovne vyvinú. Každý sa dostane na miesto, ktoré bude zodpovedať jeho duchovnej výške.

121  
 
Nechápem, aký je rozdiel v pojmoch zánik a rozklad, keď ide o človeka.

Zánik neexistuje, dochádza iba k rozkladu, ktorý znamená premenu. Po pozemskej smrti hmotné telo nezaniká bez stopy, len sa rozloží, premení na pôvodné základné prvky, ktoré svojím duchom zjemnil. Zaniká teda iba forma tela, nie však jeho hmota.

Duša človeka, ktorý sa dostane po smrti do rozkladu ostane pripútaná k pozemskému telu, a bude sa s ním dlho, až stáročia rozpadať na základné častice. Nebude mať kde prečkať na nové vtelenie, pretože v súde dočasne zmizne jemnohmotnosť. Nevyvinutý duch bude pri tejto premene od bolesti a duševných múk postupne strácať vedomie a stane sa ako ľudská osobnosť nevedomým. Dá sa povedať, že prestane existovať. Jeho čiastočne vyvinutý duch sa zmenší znova do nevedomého zárodku. Podľa zákona tiaže a spätného pôsobenia sa vznesie do duchovnej ríše, aby sa časom znova prebudil z nevedomia a začal si tvoriť novú osobnosť, čo bude trvať tisícročia, zase od začiatku.

122  

Cez vašu knihu som dospela k skľučujúcemu záveru, že po očiste budeme žiť znova na jednoduchej, primitívnej úrovni, bez modernej techniky. Je to tak?  

Súčasná veda a technika vychádza prevažne z rozumového poznania, preto je stavaná a závislá na hmotných základoch a zdrojoch. Svojimi odpadovými produktami ohrozuje zdravie človeka aj planéty. Po duchovnej premene ľudstva nadviažu s nami spojenie vyššie hmotné civilizácie, ktoré nám pomôžu rozvinúť vedu a techniku na úplne iných pilieroch - na vyšších kozmických zákonoch, kde zdrojom energie nebude hmota, ale upravená základná sila. Život v tisícročnej ríši nebude teda krokom späť, ale naopak, vpred.

123  
 
Súdi Imanuel svet aj inak ako prostredníctvom Posolstva grálu, teda Božieho slova?  

Pri pobyte na Zemi zažil Abd-ru-shin na vlastnej skúsenosti, ako sa temní snažia všemožne zavádzať ľudí, aby nespoznali Pravdu a nevyvíjali sa správne. Preto poskytol ľuďom okrem Slova ďalšiu duchovnú pomoc. Vyslal z praduchovna do hmotnosti hviezdu, kométu, ktorú vedci nazvali Haleho-Boppovou kométou. Minulý rok od marca bola viditeľná aj voľným okom. Jej účinky sa budú prejavovať duchovne i hmotne ešte niekoľko rokov, až do začiatku tisícročnej ríše.

Jej lúčmi bol ožiarený každý. Radiácia kométy podľa zákona rovnorodosti a slobodnej vôle povzbudzuje každého hľadať také duchovné poznanie, aký je on sám - pravdivé alebo nepravdivé. Súčasne s objavením Pravdy a jej pochopením dochádza k individuálnemu súdu človeka - k zrýchlenému očisťovaniu od karmy a temna . Keby Hviezda Syna človeka nepodporovala svojou praduchovnou energiou tento proces, trvalo by individuálne očisťovanie u každého omnoho dlhšie, stáročia ba aj tisícročia. Vďaka nej prebehne u niekoho len za pár dní alebo týždňov, u iného za pár mesiacov.

124  
 
Ako by som mohol byť ako jedinec nápomocný pri duchovnej premene ľudstva? Mám v meditácii rozdávať lásku do celého vesmíru?  

Vášmu okoliu dávate mnoho aj bez meditácie, napr. vašou prácou, povahou a skúsenosťami. Tým prispievate prirodzenou cestou k šíreniu pozitívnych vibrácií aj k zmierneniu negatívnej karmy ľudstva. Je to účinnejšia a konkrétnejšia pomoc než pasívne meditovanie bez činov.

125  
 
Vo vašej knihe som našla mnoho prirovnaní, ktoré mi pomohli lepšie pochopiť niektoré duchovné deje. Nemohli by ste mi zase na nejakom príklade priblížiť celkový vývoj ducha v hmotnosti?  

Skúste si prirovnať duchovnú zrazeninu, z ktorej pochádza ľudský zárodok, k nejakej hmote, trebárs k perníkovému cestu. Obe masy, duchovná aj hmotná, sú za určitých podmienok potenciálnym zdrojom nových foriem s tým rozdielom, že ľudské zárodky sa formujú samé, kým cesto formuje niekto iný. Človek vyvíja viacerými životmi na Zemi svojho ducha do ľudskej podoby, podobne aj žena mnohými pokusmi tvaruje cesto do podoby srdiečok. Tie, čo sa nevydaria, znova spojí s cestom a formuje dokonalejšie. Kým je cesto vláčne, je tvarovateľné. Keď už príliš zhutnie, musia byť všetky srdiečka v dokonalom tvare, lebo nastal čas súdu - pečenia.

Aj človek má do doby súdu mnoho životov na to, aby maličký zárodok ducha vytvaroval dlhodobým procesom vývoja do ľudskej podoby a do veľkosti hmotného tela. Okrem správnej formy musí mať jeho duch aj dostatočnú silu, aby vydržal súd čiže zrýchlené očisťovanie od karmy a temna. Rovnako perníkové srdiečka musia vydržať súd - vysokú teplotu rúry.
Niektoré perníky sa počas pečenia nestihli dopiecť, iné sa zas spálili, a tým stratili účel svojho bytia. Takisto ľudia, ktorí sa v súde spália, alebo ináč povedané dostanú do rozkladu, sú pre ďalší vývoj ľudstva nevhodní. Preto stratia vedomie seba samého a tým aj svoju ľudskú podobu.

Perníkové srdiečka, ktoré majú správnu formu, ale nie sú ešte dopečené, sa vložia znova do rúry. Rovnako aj ľudia, ktorí musia v prvej očiste zomrieť, lebo sa dali zviesť nepravým vodcom alebo náboženstvom či duchovnou vlažnosťou nezomrú navždy, ale dostanú ďalšiu príležitosť na dokončenie vývoja vtelením do tisícročnej ríše. Aby sa v súde nedostali po smrti do rozkladu, lebo jemnohmotnosť zanikne, bude ich duša odvedená na vhodné miesto v stvorení, kde prečká čas na nové vtelenie. V tisícročnej ríši dokončia mnohí ľudia za Imanuelovej duchovnej pomoci svoj vývin a odídu navždy do duchovnej ríše, do raja.

126  
 
Čo podľa Biblie znamená Nové nebo a nová Zem?  

Nová Zem vznikne po veľkej očiste následkom zmeny jej povrchu. Znamená to, že mapa Zeme bude úplne iná.
 
Nové nebo je symbol pre novú jemnohmotnosť. Stará v súde zanikne, aby sa ľudia zbavili z nej prameniacich negatívnych myšlienok a vplyvov. Tým, že na Zemi ostanú po očiste už len dokonalejší ľudia, bude nová jemnohmotnosť z ich čistých pohnútok a činov krajšia, bude čistá ako „nebo“.

127  
 
V Zjavení Jána, v 9. kapitole sa spomínajú kobylky. Majú vo vrchole súdu škodiť ľuďom, ktorí nebudú mať na čele Božiu pečať. Viete o nich povedať niečo bližšie?  

Kobylky má, podľa textu Zjavenia, vypustiť z podsvetia Anjel priepasti, teda satan. Z toho dôvodu je jasné, že to nebudú žiadne lúčne kobylky, ale nebezpečné negatívne sily, démoni, známe pod pojmom fúrie, ktoré budú padlí anjeli ovládať a usmerňovať na svoje obete. Abd-ru-shin o nich podrobne píše v závere prednášky „Bytostné zárodky“ (skrátené):

... napriek mnohorakým pôsobeniam majú fúrie len jeden cieľ - ničenie! Nie sú bytostného druhu, sú iba astrálnym výplodom zlého chcenia ľudí! Fúrie musia ihneď zahynúť, len čo sa chcenie ľudí zlepší a obráti k Svetlu! Uškodiť môžu len tam, kde sa môžu zachytiť, kde nájdu v človeku nejakú rovnorodosť alebo strach. Nepriamo slúžia fúrie aj Svetlu, lebo odpratávajú, ničia nepravých pozemských obyvateľov, a tak podporujú veľkú očistu. Po jej ukončení nebudú mať potravu, preto zahynú samy od seba.  

Kto bude mať pred fúriami strach, dokazuje tým, že neverí v Božiu ochranu, ktorú by mal, keby sa správne duchovne vyvíjal. Fúrie sa budú podľa zákona rovnorodosti aj samočinne napájať na ľudí, ktorí sa oddávajú neprirodzeným praktikám. Tieto praktiky pochádzajú od temných duchovných učiteľov, ktorí učia prenášať energiu, ovládať si vedomie, meditovať či napájať sa na zjavenia. Negatívny vplyv fúrií budú priťahovať i tí, čo holdujú aj iným negatívnym sklonom, ktoré priťahujú temných duchov.

Kto teda premárni už iba krátky čas na nepravé vzdelávanie alebo sa oddáva neplodnému leňošeniu, prázdnym zábavám a sklonom, premešká čas na vytvorenie vlastnej ochrany, získanie Božej pečate na čelo.

128  
 
Viete, ako sa bude odohrávať vyvrcholenie súdu na prelome tisícročí? Kedy to presne bude?  

Všetci ľudia sú dôsledne sledovaní zhora a podľa toho ako sa zdokonaľuje väčšina, sa riadi čas a priebeh celosvetového súdu.

Z negatívnych myšlienok a činov ľudí sa za tisícročia vytvorila zlá karma, ktorá sa musí vybiť vo forme nepokojov, vzbúr, utrpenia a vojen a s nimi spojenými katastrofami. Tieto strašné dôsledky si zavinili ľudia zväčša tým, že podliehajú, i keď nevedome, viac temným vplyvom ako svetlým. Nechcú veriť, že sú zavádzaní a klamaní. Až na to včas neprídu, temní pred vyvrcholením súdu totálne zvíťazia nad Svetlom, nad Božou pomocou. Tá sa zatiaľ ešte stále prejavuje, hoci len cez menšinu svetlých ľudí. Podľa zákona rovnorodosti Svetlo, teda Boh, môže pomáhať len dovtedy, dokiaľ budú ľudia schopní svojou duchovnou čistotou jeho pomoci vnímať a prijímať.

Keď sa čo najskôr nezbavia svojej duchovnej znetvorenosti poznaním a prijatím večných zákonov, podľa zákona rovnorodosti si zvolia pokrivených a temných vodcov. Keď sa tí dostanú k moci, odhalia svoju pravú tvár skrývajúcu jediný cieľ - udržiavať duchovnú nevedomosť a nezmyselné ničenie. Doba vlády totálneho temna môže trvať niekoľko mesiacov, ale mohla by sa vtesnať aj do niekoľkých týždňov alebo dní, ak sa ľudia ešte zavčasu spamätajú. Stvoriteľ neoznamoval prorokom ani svojim synom presný dátum vrcholu súdu ani dobu jeho trvania, lebo slobodná vôľa ľudí ovplyvňuje jeho čas a priebeh.

129  
 
Prečo niektorí proroci oznamujú presné termíny, keď nie sú ešte pevne stanovené?  

Vieme už, že každý je dnes, či si to uvedomuje alebo nie, ovplyvňovaný Svetlom, ale aj temnom. Mnohí súčasní proroci sa pod vplyvom temna do svojej úlohy vôbec neprebudili alebo sa tak pokrivili, že je lepšie, keď o nej ani nevedia. Tým, čo predsa len prorokujú, sa do informačného kanála mieša aj temno, aby ich výpovede, a tým aj ich úlohu proroka spochybnilo.

Proroctvá od Boha spravidla neobsahujú presné, iba približné dátumy. Nemajú byť totiž výstrahou, ale varovaním, aby mali ľudia ešte čas sa zmeniť. Temné vplyvy sa usilujú popliesť ľudí stále meniacimi sa termínmi, aby v množstve predpovedí zanikli aj tie pravé, aby ľudia ničomu neverili, a tým premárnili čas na svoju duchovnú premenu.

130  
 
Pochádza Jonášovo proroctvo s presnými dátumami o blízkom zániku Európy priamo od Boha?

Jonáš čerpá svoje predpovede z astrológie alebo aj z iných prameňov, čo nie je totožné s Božími vnuknutiami. Keďže v súčasnosti slúži viac cirkvi ako Bohu, úlohu Božieho proroka zatiaľ nedostal, i keď sa s tým poslaním narodil a jeho úloha mu bola cez moju knihu pripomenutá. Napriek tomu určité úlohy svojho poslania plní, ako sa ďalej dozviete v tejto knihe.

131  
 
Sen vo vašej prvej knihe zjavuje únos ľudí UFO-m pred atómovou vojnou a katastrofou. Viete kedy k nej dôjde?  

Neviem. Boh nechce, aby ľudia vopred vedeli presný termín. Avšak v čase, keď budú tajne unesení vyvolení zo Zeme, sa to zostávajúci obyvatelia dozvedia na základe ich zmiznutia. Všetky predpovedané udalosti sa časovo posunú a zhustia do krátkej, ale silnej vlny utrpenia a nešťastí.

Predstavte si to asi tak, že máte na celý rok naplánované úlohy. Buď ich plníte podľa vopred stanoveného časového harmonogramu, alebo si ich odkladáte až na koniec roka, no vtedy ich musíte splniť v skrátenom termíne. Preto využite voľný čas poskytovaný odďaľovaním súdu, aby ste pochopili, čo prichádza, a pripravte sa na duchovnú premenu.

Abd-ru-shin v prednáške „Veľká kométa” povzbudzuje k tomuto úsiliu a k prekonaniu strachu takto:

Potom konečne Zem, očistená od všetkých morových myšlienok, povstane panenská a všetkým ľuďom vykvitne mier! Nikdy nebola Zem krajšou, ako bude po očiste. Preto každý veriaci má pozerať do budúcnosti s pokojnou dôverou, neľakať sa, nech príde v ďalších rokoch čokoľvek. Ak dokáže pozdvihovať svoj zrak k Bohu s plnou dôverou, nestane sa mu nič zlého.  

132  
 
Ako sa dá vyhnúť etape vo vrchole súdu, keď majú totálne vládnuť temní?  

Tá doba sa už začala, len niektorí ľudia to nechcú vidieť. Vystupňovaním temna sa „vyfarbujú“ tí, ktorí sa doteraz skrývali za pekné a pravdivé slová duchovných a politických autorít, aby zavádzali a klamali ľudí vo všetkých oblastiach života. Je to ich poslaním za každú cenu predĺžiť vládu temna. Terajšie obdobie je zároveň poslednou šancou pre svetlých, aby zbadali a pochopili svoju zvedenosť a odpojili sa od nepravých učiteľov, vodcov či partnerov. Kto nevyužije toto nutné poznanie, nebude mať už čas ani príležitosť sa od nich odlúčiť a bude s nimi strhnutý do smrti, rozkladu alebo na nízke planéty.

Abd-ru-shin v prednáške „Záchrana a spása” píše:

... spása bude pre každého len v Slove. (od Imanuela - vykonávateľa súdu.) Keď ho človek prijme, oslobodí sa od pút, čo ho ťahajú dolu, pretože nespoznal a pokrivil skutočné pojmy. Uprostred hrmotu a rachotu zachvieva sa Slovo! Víťazne tiahne po krajinách, aby sa ešte mohol zachrániť ten, kto sa ešte o to usiluje.  

133  
 
V prvej knihe píšete, že v Biblii temno doplnilo vsuvky a úpravy, ktoré zakrývajú pravé poznanie. Myslíte si, že tento
temný vplyv zasiahol aj iné prorocké knihy, napr. Sibyline alebo Nostradamove?  

Pravdaže, temno si našlo cestu všade. Neexistuje oblasť, v ktorej by sa neprejavilo. Nostradamus sa pred ním snažil uchrániť tým, že svoje proroctvá zašifroval. No temní ich aj tak dešifrujú po svojom a ponúkajú ich ako jeho vlastné predpovede. Dokonca podľa neho už určili aj presný termín konca sveta napriek tomu, že veľa z ich výkladov sa doteraz neuskutočnilo tak, ako ich oni interpretovali.

Keďže Sibyla písala jasnejšie a otvorenejšie, jej dielo bolo temnom zraniteľnejšie. Kto vlastní jej knihy od viacerých vydavateľov, zistí, že je v nich mnoho rozdielností a úmyselných prekladateľských chýb, najmä v proroctvách na dnešnú dobu. Vnímavý a duchovne vzdelaný čitateľ v nich ľahko odhalí zákernú ruku temna. Spomeniem len niektoré:

Lucifer je v Sibyliných knihách vyzdvihnutý ako otec ľudstva, lebo vraj prosil Boha o to, aby stvoril človeka. Touto lžou chce temno zastrieť svoje pravé úmysly - ničiť ľudstvo. Podľa večných zákonov dostal ľudský duch možnosť vývoja nie na prosbu Lucifera, ale na prianie prastvorených duchov.

Najviac je však v „Sibyle“ zatemnená informácia o novom Mesiášovi . V niektorých vydaniach sa dokonca vôbec nespomína, alebo sa jednoducho vynechalo slovo nový, aby čitateľ predpokladal, že aj v budúcnosti to bude ten istý, pôvodný Mesiáš - Kristus. Z u nás publikovaných Sybiliných proroctiev si najväčšie percento pravdy zachovala kniha „Proroctví Sibyly, královny ze Sáby“ , vydavateľstvo Univerzum Praha, rok 1991, a kniha vydaná vydavateľstvom VAN - Havířov s názvom „Velké proroctví Sibyly, královny ze Sáby“ . V týchto vydaniach sa udržalo viac správ o príchode nového Mesiáša než v iných. Kapitola „Doba otroctví duše“, ktorá vyjadruje terajšie obdobie, hovorí o vláde Antikrista. Citujem z druhej knihy zo str. 186, voľný preklad z češtiny:

  Sion   sa vzťahuje na všetok Boží ľud žijúci na tejto Zemi, lebo Sion je súčasťou Božích zákonov.  

Babylon   sa vzťahuje na ctiteľov Antikrista, lebo je znamením zmätku a nesúladu.  

Praví synovia Mesiášovi budú mnoho rokov trpieť pod vládou Babylonu a nebudú sa môcť dopátrať, či ich kňazi majú pravdu, alebo nie. Napriek tomu budú čakať na vyslobodenie a príchod nového Mesiáša   ! ... Predtým však budú mnohí skúšaní, očisťovaní a bielení!!  

Bezbožní budú naďalej páchať bezbožnosti bez toho, že by rozumeli, ale múdri porozumejú! Všetci múdri budú čakať a bdieť nad tým, kedy príde nový Mesiáš ... hľadaním pravdy premôžu svoje telo, svet i diabla! (očistia sa od karmy a temna) .  

Ich dávna túžba sa vyplní, aby sa vyplnili aj slová Božieho žalmistu: „Keď vyviedol Hospodin zajatých Sionských, zdalo sa nám to ako vo sne! Vtedy boli naše ústa plné radosti a náš jazyk plný plesania!”  

Pozorný čitateľ iste pochopil, že veta „Hospodin vyviedol zajatých Sionských” oznamuje nadpozemskú pomoc pre Mesiášových prívržencov. Avšak pred týmto radostným oslobodením sa ešte mnohí musia očistiť od karmy a temna utrpením a hľadaním Pravdy.

134  
 
Prečo ste v Zjavení Jána obišli 11. kapitolu o dvoch svedkoch? Dočítal som sa o nich aj v Sibyle, ale na moje prekvapenie v dvoch protichodných verziách, lebo mám dve rôzne vydania. V jednej knihe sa títo Boží svedkovia opisujú ako hrešitelia Antikrista alebo nepravého Mesiáša, a v druhej zas hrešia pravého Mesiáša. Ktorá verzia je správna?  

Pri otváraní proroctva Zjavenie Jána ma tiež napadla otázka, prečo som vynechala kapitolu o dvoch svedkoch. Imanuel mi povedal, že o nich budem písať neskôr v inej súvislosti. Vďaka vám som sa práve teraz k tomu dostala. Preštudovala som si uvedenú pasáž vo všetkých, u nás v knižniciach dostupných vydaniach Sibyly a porovnala som ich so Zjavením Jána, ktoré je novším proroctvom ako Sibylino, preto aj presnejším.

Dvoch svedkov vyšle v pravý čas Boh na Zem, aby sa nakrátko zhmotnili do ľudskej podoby a prorokovali Božiu vôľu. Kedysi tieto božské bytosti žili na Zemi ako Enoch a Eliáš, no vtedy nezomreli prirodzenou smrťou. Z Biblie vieme, že boli unesení - zmizli zo Zeme bez stopy. Unieslo ich praduchovné UFO (Hviezda Syna človeka), aby ich telá uchovalo pre túto úlohu - krátke zhmotnenie sa na Zemi.

Aby temno ich dôležitú úlohu - zvestovanie nového Mesiáša - spochybnilo, vtelili sa na Zem padlí anjeli s podobnou úlohou, akú mali mať oni, čiže ovládať počasie a prorokovať. Lenže temní si plánujú pravého Mesiáša haniť a vyhlasovať za nepravého. Aby na tento svoj falošný zámer pripravili pôdu v mysliach ľudí, už vopred prekrútili obsah Sibylinho proroctva. Nového Mesiáša opísali v podobe nepravého, nespravodlivého a nepekného muža, kým Antikrista postavili do úlohy krásneho obnovovateľa nového blahobytného sveta. Najviac takýchto vsuviek je obsiahnutých v knihe V. Bednára „Sibyla“, v apokryfe „Sibylino rozprávanie“, od časti 17/a až po koniec. Ak máte k dispozícii len toto prekrútené vydanie, pomôže vám objasniť pravý význam tohto proroctva Biblia, Zjavenie Jána, 11. kapitola, 1. až 13. verš.

Praví svedkovia od Boha sa objavia na Zemi až po narodení Imanuela, pred tisícročnou ríšou.

135  
 
Bude aj náš národ v zajatí, kým ho príde oslobodiť Syn človeka v oblakoch?  

Prenasledovanie alebo zajatie môže nastať len vtedy, keď vyvolený ľud zlyhá. Ak pôjde správnou cestou vývoja, tak Boh ho ušetrí vojny, aj keby zúrila v celom okolí. Vojna a prenasledovanie budú len dôsledkom odmietnutia dvojnásobnej duchovnej pomoci od Boha, ktorú má vyvolený národ potvrdenú v štátnom znaku dvojitým krížom.

136  

Abd-ru-shin píše v Posolstve, že tesne pred vrcholom súdu bude Zem odrezaná od Svetla. Zaujalo ma to, ale nerozumiem, čo to znamená.
 

Keď bude nové pokolenie unesené zo Zeme, planéta spustne, ostane bez svetla, ktoré ju oživovalo. Svetlí ľudia sú totiž ako živé batérie napojené na Boha, a tým na jeho základnú silu. Ich odchod zo Zeme spôsobí u zostávajúcich ľudí nedostatok energie všetkého druhu, paniku, energetickú krízu a totálne spustošenie.

137  

V knihe „Veštby o konci sveta“ od J. Silvera som sa dočítal v proroctve od Kumskej Sibyly, že
„z vysokého neba sa spustí nové pokolenie“   . Viete mi vysvetliť, čo to znamená? Prídu na Zem nejakí vyšší duchovia?  

Text jasne naznačuje, že sa nové pokolenie, z kozmu vráti na Zem, pretože bude v súde odvezené UFOm zo Zeme.

138  
 
Proroctvo, ktoré ste prečítali z UFO-Magazínu vo vašom televíznom vystúpení, mi nie je celkom jasné. Môžete mi ho dešifrovať a prípadne aj zdôvodniť, prečo ho považujete za pravé?  

Moje vysvetlenie, prečo som toto proroctvo prečítala, vystrihli v televízii pre nedostatok času, preto to zopakujem. I keď nepoznám jeho autora Schwanberga, viem iste, že mu ho nadiktoval Imanuel, lebo on sám ma na proroctvo upozornil a pomohol mi ho vyložiť. Do redakcie UFO-Magazínu prišiel list so spomínaným proroctvom bez udania adresy a mena odosielateľa, podpísal sa pravdepodobne pseudonymom. Uvádzam celé proroctvo s mojimi vysvetleniami v zátvorke:

Zem podľa čínskeho horoskopu vstupuje rokom 1998 do znamenia Leva / Tigra (toto obdobie trvá astrologicky asi do 15.2.1999)   , čo znamená toľko, že všetko nezdravé a neschopné v myslení zahynie.
 
1. Vojna Arabov - moslimov so svetom. (Temní sa ju už dávno snažia vyvolať, ale Boh ju odďaľuje, aby sa čo najviac ľudí stihlo duchovne očistiť správnym duchovným poznaním, a nie utrpením).
 
2. Všetky cirkvy a sekty, je ich 2750, vyvolajú psychologickú svetovú vojnu (   keď sa dozvedia, že svetový duchovný vodca sa čoskoro narodí, a nebude z ich sekty)   . Medzi chudobou a bohatstvom dospeje svet k premene myslenia.  
 
3. Zmena viacerých vlád na našej zemeguli.  
 
4. Ukončí sa spojenie a zmizne orbitálna stanica.  
 
5. Moria sa oteplia, Zem zmení svoj tvar.  
 
6. Vyhynú niektoré druhy stromov.  
 
7. V roku 1998 zomrie mnoho významných osôb: pápež Ján Pavol II., Jeľcin, Alžbeta II., Havel, Arafat, Kohl, Mandela a iní, aj ja, autor proroctva. (Krajiny všetkých spomenutých vládcov budú v dôsledku vojny a katastrof koncom tohto astrologického roka veľmi spustošené.  
 
8. Zástupca Pána je už tu. Prejaví svoju tvár pre počiatok Nového sveta. (zástupca Pána, teda Boha, je Imanuel - Syn človeka, lebo jedine Stvoriteľov syn môže byť zástupcom Boha na Zemi. Keď je už tu znamená to, že zostúpil dolu, nad hmotnosť aby už pripravoval a riadil akciu „príchod v oblakoch“.
Ďalšia časť proroctva - Prejaví svoju tvár pre počiatok Nového sveta - oznamuje, že sa tento rok narodí - časť z neho sa vtelí na Zem ako dieťa Imanuel.)  
 
9. Začne sa premena myslenia ľudí, keď spoznajú svojho skutočného Pána. Nič sa nezatají, všetko všetkým sa vysvetlí. (Mnohí pochopia omyly vo výkladoch Biblie aj pravdivosť kníh Posolstva grálu a Nového evanjelia. Toto poznanie sa rozšíri do celého sveta, aby tí, čo majú pochopiť, pochopili.)  




V

139  
 
Ježiš vo svojich výrokoch zdôrazňoval, že máme milovať aj svojich nepriateľov. Avšak podľa Abd-ru-shina sa máme od nich dištancovať, ak sú temní, aby nás nestiahli dolu. Podľa koho sa mám riadiť, keď obaja sú synovia Stvoriteľa, teda obaja majú pravdu?  

Záleží na tom, čo si predstavíte pod pojmom „milovať svojich nepriateľov“. Ak k nim necítite nenávisť ani nijakú negatívnu väzbu, krivdu či odpor, ale akceptujete ich ako súčasť ľudského celku, ktorý je rôznorodý, dá sa povedať, že milujete svojich nepriateľov.

Ak však budete robiť všetko, aby vás váš nepriateľ miloval, a budete sa na neho viazať myšlienkami, láskou alebo skutkami, môže vás jeho temné vyžarovanie stiahnuť z vašich vyšších väzieb dolu. V dobe, keď žil Ježiš, bol ešte čas zmeniť temného človeka na svetlého. Dnes, vo vrcholiacej očiste, je už väčšina ľudí vyhranených, preto je nerovnorodé spájanie ako zahrávanie sa s ohňom.

140  
 
Podľa Ježiša máme svojim blízkym neustále odpúšťať. Usilovala som sa podľa toho žiť, ale prichádzam na to, že sa mi od nich za to dostáva iba podceňovanie. Okrem toho vyskytujú sa medzi nami stále tie isté problémy. Aký zmysel má pre nich moje odpúšťanie, keď sa vôbec nemenia?  

Vy ste si na vašu otázku hneď aj odpovedali. Nemá zmysel odpúšťať im, keď sa z toho nepoučia. Vaša veľkodušnosť podporuje ich duchovnú pýchu, preto vás podceňujú. Myslia si, že sú hodní takých obetí, a preto sa ani nesnažia zmeniť. Chcú, aby im bolo odpustené bez pochopenia ich omylov. Vyhýbajú sa pravde, lebo nechcú mať ťažkosti. Keď sa stretnú s človekom na inej vibračnej úrovni, je úplne normálne, že medzi nimi vzniknú nezhody. Zákon rovnorodosti automaticky vyhadzuje na povrch, čo je medzi nimi nerovnorodé.

Nedorozumenia alebo sklamania majú byť výzvou na zmenu postojov a na pochopenie. Ak však zvíťazí vplyv temna, strach pred pravdou, nižší duch napadne toho vyššieho nejakou výčitkou, aby sa urazil a aby sa tak vyhli vyjasneniu problému. Len ak prejavia obe strany snahu spoznať príčiny ich nedorozumenia, vyšší duch vytiahne toho nižšieho hore a pomôže mu k duchovnému rastu. Viac sa tento problém nevynorí. V takomto prípade ani niet čo odpúšťať, lebo na oboch stranách vznikne pocit uľahčenia a vďaky.

Abd-ru-shin o vzťahu k nepriateľom hovorí v prednáške „Náboženstvo lásky”:

Nemiestna ústupčivosť znamená pestovať chyby nepriateľov, a tým ich nechávať klesať ďalej po šikmej ploche. Karhajte ich teda, ak inak nemôžu prísť k poznaniu, len musí pritom vládnuť spravodlivosť, lebo lásku nemožno oddeliť od spravodlivosti.  

141  
 
Som presvedčená, že opis narodenia vládcu nad všetkými národmi v Zjavení Jána, v 12. kapitole, je úplne zhodný s Ježišovým narodením. Neviem, prečo ho spájate s narodením Imanuela, keď jeho meno sa v tomto proroctve vôbec neuvádza.  

Máte pravdu, Imanuelovo meno tam nie je spomenuté, ale ani Ježišovo. Avšak v úvode proroctva sa jasne píše, že zjavuje deje, ktoré sa majú stať, a nie ktoré sa už stali. Tým sa vylučuje, že sa opis narodenia vzťahuje na Ježiša, lebo Zjavenie bolo napísané po jeho pozemskej smrti.

Ďalším dôkazom, že to nie je opis Ježišovho narodenia, je aj nasledujúca veta: Jej dieťa bolo uchvátené k Bohu a jeho trónu . Ježiš predsa po narodení ostal pri matke, nezmizol do vyšších sfér, ako sa to stane v prípade Imanuela. Podľa Zjavenia aj Imanuelova matka má po jeho narodení odísť zo Zeme. Ani jedna z týchto udalostí, ako vieme, sa za Ježišovho života neuskutočnila.

142  
 
Mnohí moji známi, prívrženci Ježiša, nechcú ani za svet pripustiť existenciu druhého syna Stvoriteľa, Imanuela. Nie je jedno, v koho veria, keď obaja sú synmi jedného Boha?  

Pri zrode nového pokolenia to nie je jedno. Kto príde do styku s týmto novým poznaním a nedokáže pochopiť a prijať osobu i poslanie Imanuela, len dokazuje, že jeho duch nie je dosť vyvinutý. Preto ani nebude schopný prežiť duchovnú premenu. O budúcom bytí každého človeka nerozhoduje ľubovôľa Boha, ale slobodná vôľa každého človeka, ktorou si sám určuje svoj osud.

Z Abd-ru-shinovej prednášky „Človek a jeho slobodná vôľa” vyplýva, že ľudia správne nechápu, čo je to vlastne slobodná vôľa:

Väčšina ľudí pod pojmom vôľa chápe predstavu vytvorenú pozemským mozgom, ktorý určí nejaký smer pre myslenie a cítenie. To je vôľa viazaná rozumom, nie však slobodná vôľa. Človek sa potom diví, keď naráža na rozpory, nachádza medzery a nedokáže do uvažovania vniesť nijakú logiku.

Avšak slobodná vôľa, ktorá je schopná formovať dušu a vtláčať jej svoju pečať, je celkom iného druhu. Nie je v spojení s pozemským telom ani s mozgom, lebo spočíva v samotnom duchu. Je ľahko vysvetliteľné, že osud takého človeka sa bude uberať iným smerom, ako u toho, čo sa riadi len rozumom.

Odmietaním Imanuela ľudia sťažujú a znemožňujú splnenie jeho úlohy, a to zbaviť Zem temna a založiť na nej raj. Preto prežiť budú môcť iba tí, ktorí to pochopia, či už pomocou Posolstva grálu, Nového evanjelia alebo inak. Tí, čo budú stále čakať na príchod Ježiša a neuznajú osobu Imanuela napriek všemožne dostupnému poznaniu, sa za svojho života nemôžu stať novým pokolením. Slúžili by tak aj nechtiac ako transformátory temna, ktoré bude ešte v prípravnej dobe na tisícročnú ríšu činné.
 
Imanuel musí byť na rozdiel od Ježiša a Ducha Pravdy už od detstva spoznaný a chránený vlastným ľudom, aby sa neopakovala nedôvera v jeho pôvod a odmietanie pomoci pri plnení jeho poslania na Zemi. Preto tí najčistejší z vyvoleného národa budú žiť v jeho blízkosti ako jeho ochrancovia a budúci pomocníci.

Abd-ru-shin sa vyjadril k otázke Ježiša ešte jasnejšie v prednáške „Syn Človeka”:

Človek, ktorý verí v Syna Božieho a v jeho slová a má ich aj správne ujasnené a podľa toho koná, ten nepotrebuje čakať na zasľúbeného Syna človeka. Predpokladá sa však, že slová Božieho syna správne pochopil a nelipne tvrdošijne na mylných tradíciách. Aby tieto omyly pochopil a spoznal, na to prišiel Syn človeka - Duch Pravdy - Abd-ru-shin pred súdom na Zem.  

143  

Po absolvovaní Silvovej metódy sa mi začal zjavovať Ježiš aj Panna Mária. Viete mi vysvetliť, prečo práve mňa ochraňujú také vysoké bytosti?
 

Budete prekvapený, ale tieto vidiny má väčšina absolventov týchto kurzov. Len preto dokážete uveriť, že sú to pravé duchovné postavy, lebo nepoznáte skladbu duchovných svetov a večné zákony. Podľa zákona rovnorodosti môže pozemský človek vidieť duchovné postavy nanajvýš o jednu úroveň vyššie, to znamená z astrálu alebo jemnohmotnosti. Vidiny sprostredkované okultným školením prichádzajú z najhrubšieho astrálu, teda z jemnej hrubohmotnosti, ktorú dokážu ľahko formovať aj padlí anjeli. Ich cieľom je vzbudiť v žiakoch duchovnú pýchu. Tá má zastrieť úspech ich učiteľa, že podľahli jeho vizuálnym vnuknutiam a že sú už na neho napojení.

144  
 
Ježiš pred smrťou upozorňoval apoštolov, že v čase súdu prídu mnohí v jeho mene. Ja som zatiaľ žiadneho Ježiša nevidel ani o žiadnom som nepočul. Toto proroctvo sa teda ešte nesplnilo napriek tomu, že už žijeme v súde?  

Kdeže, splnilo sa. Lenže inak, ako si predstavujete. Lucifer si vymyslel inú cestu, aby v Ježišovom mene odvádzal veriacich od Boha. Akoby sa roztrhlo vrece s médiami a zjaveniami s diktovanými posolstvami, vraj priamo od Ježiša a Panny Márie. Hoci podľa Biblie tieto mediálne praktiky pochádzajú od satana, cirkev napriek tomu podporuje ich šírenie dekrétom vydaným v roku 1966. Tým jasne dokazuje, aký je jej cieľ a že ju ovládajú temné autority.

145  

Z akého dôvodu považuje cirkev tieto posolstvá od médií za pravé a vieryhodné?
 

Vraj prinášajú nové fakty o Ježišovom živote a prorokujú aj blížiace sa udalosti. Je pravda, že táto literatúra podrobnejšie opisuje Ježišov život na Zemi. Ale ako to pomáha vývoju ľudí, keď tieto posolstvá neprinášajú nové duchovné pravdy, ale naopak, ešte viac potvrdzujú staré dogmy? Okrem toho médiá prorokujú veriacim len také udalosti, ktoré sú už známe aj z iných prameňov.

Ďalej predpovedajú, že v súde budú ťažko prenasledovaní a mučení najmä katolíci, lebo sú vraj vyvolení, ba možno aj všetci zomrú. Prečo majú zomrieť, keď sú vyvolení? Táto predpoveď sa môže splniť len preto, lebo sa sami dobrovoľne vylučujú z radov nového pokolenia tým, že sa napájajú na Božieho nepriateľa, ktorý je pôvodcom týchto falošných zjavení a posolstiev.

Keby sa veriaci modlili k ozajstnému Ježišovi, a nie k jeho zjaveniam a mediálnym posolstvám, mohli by sa stať novým pokolením. Pravý Ježiš by ich totiž upozornil, že idú po nesprávnej ceste.

146  
 
Ktoré dogmy vykladajú kresťanské médiá a zjavenia nesprávne?  

Tvrdošijne presadzujú a zdôrazňujú, že Ježiš je aj Synom človeka, lebo tento pojem vykladajú iba z pozemského hľadiska. Pripisujú ho Ježišovi len z toho dôvodu, že sa Boh narodil na Zemi ako človek, preto ho volajú Syn človeka . Toto vysvetlenie je z pozemského hľadiska naozaj logické, ale nie úplné.

Temní zakrývajú pred ľuďmi pravý duchovný význam a obsah mena Syn človeka. Takmer žiadny kresťan nevie, že pozemské ľudstvo pochádza z vyžarovania Ducha svätého, z Imanuela - Parsifala, ktorý je vlastne Syn človeka.

Tým, že sa cirkvi podarilo urobiť z Ježiša aj Syna človeka, zanikla skutočná osobnosť Ducha svätého ako ďalšej osoby Božej trojice. Ducha svätého považuje väčšina veriacich len za neosobnú časť tejto trojice, lebo pod tým menom si predstavujú iba vyliatie Ducha na apoštolov, teda dej, a nie osobu. Temní úmyselne spájajú tieto dva osobitné fakty - vyliatie Ducha svätého a príchod Ducha svätého - do jednej udalosti, aby ich veriaci nerozlišovali a nespoznali Bibliou zvestovaného Ducha Pravdy, teda Ducha svätého, ktorý je Syn človeka.

Nelogickým spájaním dvoch osôb Božej trojice, Božieho syna Ježiša a Syna človeka Imanuela , do jednej, vytvorili temní vedome rozpor, ktorý bráni otvoriť sa poznaniu, že Ježiš nemôže byť Imanuel. Tak ako František nemôže byť zároveň Michal, hoci sú bratia a majú spoločného otca.

Ak však niekto odmietol túto dogmu, temno má prichystanú ďalšiu, a to že Ježiš príde opäť na Zem . Bude vraj na Zemi vládnuť počas súdu i po ňom, ale iba duchovne, teda zhora cez svoje médiá. Čitatelia jeho mediálnych kníh a posolstiev vraj už teraz tvoria jeho budúcu ríšu - tisícročné kráľovstvo. Cieľom tohto klamstva je, aby veriaci už neočakávali príchod skutočného Syna človeka, oznamovaného prorokom Izaiášom ako Imanuela, kráľa tisícročnej ríše, a odmietli jeho narodenie ako podvod.

147  
 
Čo poviete na zjavenia Ježiša a Panny Márie? Vymýšľajú si to tí ľudia, alebo ich naozaj vidia?  

Tak ako média prijímajú skutočné myšlienky a automaticky a ľahko píšu, o čom ani sami nevedia, aj tieto zrakové vnemy sú skutočné. Iba ich pôvod je neskutočný, resp. nepravý. Sú to len jemnohmotné alebo astrálne obrazy, ktoré niektorým ľuďom zjavuje ich pôvodca, vládca temna. Nezjavuje sa ozajstný Ježiš ani ozajstná Panna Mária, lebo podľa zákona rovnorodosti nie je možné, aby toto videnie a počutie prijalo na Zemi mnoho ľudí.

Keby sa skutočný Ježiš z božskej ríše, kde pôsobí ako sformovaná bytosť, mohol viditeľne ukázať toľkým ľuďom, ktorí vidia nepravé zjavenia, nemusel by sa predsa narodiť na Zemi ako človek, aby nám mohol odovzdať svoje učenie. Práve preto, že ojedinelé pravé zjavenia mohli vidieť len proroci - božské bytosti s týmto cieľom narodené na Zemi, a že ľudia ich nebrali príliš vážne, musel prísť Ježiš na Zem ako človek, aby osobne, tiež ako jeden z ľudí, mohol im odovzdať svoje učenie v čo najzrozumiteľnejšej forme.

Keďže veriaci nepoznajú večné zákony, myslia si, že sa im zjavuje pravý Ježiš a jeho matka Mária. Veď ani Ježiš, ani Abd-ru-shin za svojho života na Zemi nevideli Boha, hoci mu boli pôvodom najbližšie. Iba starovekí proroci mali túto schopnosť videnia, lebo boli na tento účel duchovne vybavení. Po Ježišovej smrti sa už nikomu nezjavuje Boh ani jeho synovia. Stvoriteľ totiž vedel, že Lucifer bude robiť nepravé zjavenia, aby ľudí pomýlil.

Nikde v Biblii sa nepíše, že v súde budú médiá a zjavenia ľudí varovať, ba dokonca ich duchovne viesť. Naopak, Ježiš pred nimi vystríhal, keď hovoril svojim apoštolom o konci sveta. V nemeckej Biblii je to podané zreteľnejšie ako v našich. V Matúšovom evanjeliu, 24. kapitole, 24. verši je zapísané:

...vystúpia falošní Kristovia a falošní proroci, ktorí svojimi zjaveniami zvedú aj Bohom vyvolených. Myslite na to, preto vám to vopred oznamujem.

Ježiš teda zdôrazňoval, že v jeho mene sa objavia falošní proroci aj zjavenia.Mnohí jeho predpoveď vysvetľujú tak, že toto varovanie platilo len na obdobie, v ktorom žili apoštoli. Nie je to tak. Veď Ježiš oznamoval toto proroctvo vtedy, keď hovoril o konci sveta, a k nemu doteraz nedošlo.

Padlí anjeli zneužívajú svoje neprirodzene vypestované magické schopnosti, aby vnukovali ľuďom obrazy, vidiny, sny a posolstvá. Takmer každý človek, dokonca aj materialista, už niekedy dostal vo sne alebo počas dňa vidinu - obraz Krista či jeho matky Márie, prípadne aspoň nejaký kresťanský symbol. Sú to navádzania temných, aby dotyčný vstúpil do cirkvi a odovzdal sa do jej rúk krstom, spoveďou a pod.

Kto sa hlbšie zamyslí nad tým, čo tieto zjavenia prinášajú, uvedomí si, že nič mimoriadne. Naopak, iba opakujú staré dogmy, požadujú od veriacich časté modlenie, spovedanie sa, postenie, prípadne upozornia na blížiacu sa vojnu či katastrofu, dokonca aj liečia a plnia osobné prosby. Okrem toho mnohí veriaci zažívajú pri zjaveniach astrálnu rozkoš a blaženosť, cítia sa pritom ako v siedmom nebi. Nevedia, že to nie je duchovná extáza, ale astrálna, cez ktorú sa napájajú na temno.

148  
 
Ako je možné, že zjavenia vedia aj liečiť?  

Nelieči zjavenie, teda astrálny obraz, ale ten, ktorý ho vytvoril. Keďže je to padlý anjel alebo sám padlý archanjel, má tieto schopnosti, lebo je vyššej podstaty než človek. Cieľom liečenia však nie je skutočná pomoc, ale zvádzanie veriacich na nepravú cestu.

149  
 
Prečo si myslíte, že zjavenia Ježiša a Panny Márie sú duchovne škodlivé, keď sa ľudia nimi stávajú zbožnejší a viac veria v Boha?  

Obdivovatelia týchto zjavení si vôbec neuvedomujú, že ich uznávaním porušujú prvé Božie prikázanie:

Nebudete milovať žiadnych bohov, ani modly, ani obrazy okrem jediného Boha - Stvoriteľa.

Tým, že cirkev podporuje šírenie nepravých zjavení a ich posolstiev, vedome porušuje toto prikázanie. Odvedení veriaci už nedokážu prijať vyššie duchovné poznanie, lebo podľa zákona rovnorodosti napojením sa na astrálne zjavenia zakotvili v astráli, v hmote.

Ako vidíme, v dnešných časoch temno pokúša veriacich nielen zlom a neresťami, ale i zbožnosťou, avšak nasmerovanou dolu, do astrálu. Dovádza tak ľudí do predčasnej smrti, hoci mnohí z nich by boli schopní poznať Pravdu, keby sa pred ňou sami neuzatvárali.

150  

Odkiaľ berú veriaci pre Pannu Máriu, Ježišovu pozemskú matku, tie rôzne prívlastky ako
nebeská Matka, Matka Božia, Matka ľudstva, Matka lásky, Kráľovná nebies a pod., keď Biblia ich neuvádza a podľa večných zákonov sú nelogické?  

Budete sa čudovať, ale veriaci majú na to svoje zdôvodnenie, a dokonca z Biblie. Upozornili ma, keď som pátrala po pôvode týchto výrazov, aby som si prečítala Jánovo evanjelium, 19. kapitolu, 26. - 27. verš, kde sa opisuje umieranie Ježiša na kríži. Citujem:

Keď Ježiš uzrel matku a vedľa nej stáť učeníka, ktorého miloval, riekol matke: „Žena, ajhľa, tvoj syn!” Potom riekol učeníkovi: „Ajhľa, tvoja matka!“ A od tej hodiny prijal ju učeník k sebe.  

Na základe týchto viet sa teda stala Ježišova matka Mária Kráľovnou ľudstva, nebies a prostredníčkou medzi ľuďmi a Bohom. Triezvo rozmýšľajúcim musí byť jasné, že len slepo veriaci môžu považovať uvedený rozhovor za dôkaz prenosu poslania z Božieho syna na jeho matku.

Ježiš nikdy neodporúčal, aby sa ľudia modlili k Bohu cez jeho matku, lebo vedel, že nie je Matkou stvorenia ani Kráľovnou nebies, ale iba vyspelým ľudským duchom. Preto ani uvedené Máriine prívlastky nepochádzajú od neho a Biblia ich nezaznamenáva. Sú výmyslom médií, zjavení a temných autorít, aby Ježišovu pozemskú matku duchovne vyvýšili a zamenili ju za Prakráľovnú - Božiu matku, Kráľovnú nebies. Ježišova matka Mária nie je v božskej ríši jeho matkou, lebo ona žije iba v duchovnej ríši ako zrelý ľudský duch. To platí aj o Abd-ru-shinovej matke. Porodením a vychovaním Božích synov sa nestali ich pozemské matky obyvateľkami božskej ríše ani božskými matkami.

Vyzdvihnutím Ježišovej matky do úlohy Božej matky sledujú temní to, aby nikto nespoznal a neprijal skutočnú matku Božiu - Prakráľovnú, keď sa zjaví na Zemi. O čosi podobné sa pokúšajú temní aj v prípade Ježiša a Imanuela. Keď spravili z Ježiša aj Syna človeka, veriaci očakávajú len príchod Ježiša a skutočného Syna človeka, Imanuela, nechcú poznať.

151  

Podľa vás sú všetky médiá, ktorým diktuje Ježiš alebo Panna Mária, temní ľudia?
 

Nie všetci, niektorí sú len zvedení svetlí. No prameň, z ktorého čerpajú, je temný. Prezrádza to aj správanie Ježiša alebo Márie, ktoré je v ich posolstvách viac ako pochybné. Priam ponižujúco prosia médium, aby vyžadovalo od ľudí časté modlitby, najmä s ružencom, ako keby ich oni dvaja veľmi potrebovali. Médium oslovujú nežnými menami ako „priateľ“, „brat môj“, „syn môj“ alebo „drahé moje deti”, čo je v úplnom rozpore s večnými zákonmi. Keby bolo médium Ježišovým bratom alebo dieťaťom, muselo by byť predsa Bohom.

Boh nikdy nevkladal do úst svojim prorokom takéto dôverné oslovenia ani sa s nimi nezhováral o osobných problémoch. Časté modlenie, obetovanie sa za hriešnikov a spovede, ktoré médiá vo svojich posolstvách stále požadujú, oberajú človeka o drahocenný čas potrebný na hľadanie pravého poznania.

Takýto zlákaný veriaci však miesto toho niekoľkokrát denne ponížene kľaká na kolená s ružencom v ruke a prosí Boha o odpustenie hriechov za seba aj za iných ľudí. Domnieva sa, že keď sa modlí za iných, tým im pomáha. Účinok modlitby sa môže prejaviť len vtedy, ak je veriaci s tými hriešnikmi rovnorodý, teda rovnako hriešny ako oni, alebo ak ho s nimi spája spoločná karma. Ináč im nemôže pomôcť.

Modliť sa za hriešnikov má svoj dôvod. Poznajú ho len padlí anjeli, lebo poznajú večné zákony. Veriaci sa majú vlastne modliť za nich, lebo oni sú už odsúdení na zánik osobnosti, ale tým, že sa kresťania za nich modlia, napájajú sa na nich a keď sa niektorí z veriacich zachránia, touto väzbou sa môžu zachrániť aj padlí anjeli. Aby sa to však nestalo, Boh nechá radšej zomrieť týchto na temno napojených veriacich, lebo je to ich chyba, že sa dali zviesť. Bez tejto väzby by mnohí z nich prežili súd a stali sa súčasťou nového pokolenia.

152  
 
Vo vesmírnom posolstve Borupskej školy som sa dočítal, že Kristus žil kedysi na Zemi aj ako Budha. Čo si o tom myslíte vy?  

Povýšiť Budhov kult nad Boha je jedna z mnohých lží, ktoré temno neustále nalieva do pohára čistej pravdy. Budha bol najvyspelejším ľudským duchom na Zemi, preto je jeho učenie, i keď je zložitejšie, ľuďom bližšie ako učenie od Božích synov.

153  
 
Prečo ste zborili kult Panny Márie? Aby ste si vystavali svoj vlastný?  

Ešte predo mnou zboril tento kult Abd-ru-shin v Posolstve grálu. Ja iba nadväzujem na to, čo on začal. Práve preto, že onedlho budem aj ja pozemskou matkou Stvoriteľovho syna, mala som ľuďom znova objasniť, toto:

Jedinými prostredníkmi v modlitbách medzi ľuďmi a Bohom môžu byť len Boží synovia, lebo sú jeho súčasťou, teda tiež Bohom. Ľudia si nemajú vytvárať kult ani z ľudskej matky ani z nijakej ženy pochádzajúcej z vyšších svetov, hoci porodili Boha.  




VI

154  

Ako by ste vedeli dokázať, že ste pri písaní prvej knihy boli v spojení s Imanuelom, a nie s iným duchom?
 

Iba ten, kto aspoň trochu pozná Bibliu, pochopí, že žiaden teológ ani celoživotný bádateľ Biblie by v nej nedokázal odhaliť nejasnosti, na ktoré som upozornila v mojej knihe. Mohol na ne poukázať len Boh. On jediný totiž vie, prečo má temno taký záujem na tom, aby ľudia na Zemi nepoznali Pravdu, a tým sa sami pripravili o ďalšie Božie zasľúbenia a pomoci oznamované Bibliou.

Imanuelovi záleží na tom, aby ľudia uverili, že môj kontakt s ním je pravý, preto odkryl tieto dôležité tajomstvá mojím prostredníctvom. Urobil tak aj preto, že ich splnenie sa blíži práve cezo mňa.

155  
 
Prečo sa hovorí o Imanuelovi ako o vyrodenom Božom synovi?  

Slovo vyrodený naznačuje, že časť z neho bola vyslaná za hranice jeho rodiska, teda z bezbytostnej a božskej ríše, a pôsobí za nimi.

Ježiš sa preto nazýva Božím synom, lebo na rozdiel od Imanuela žije stále pri Bohu-Otcovi, teda doma, v bezbytostnej a božskej ríši. Ani Boh-Otec, ani jeho Synovia túto hranicu neprekračujú.

Imanuel je tiež neustále pri Otcovi v bezbytostnej ríši a božskej ríší, ale malá časť z neho sa sformovala do praduchovného Parsifala, ktorý žije natrvalo mimo svojho rodiska. Dalo by sa povedať, že ostal v zahraničí, kde riadi firmu svojho Otca. Pôsobí tam v úlohe riaditeľa, lebo sa podieľal na jej vzniku.

Všetkých päť svetov za božskou ríšou, teda dve tretiny stvorenia, riadi bezbytostný Imanuel z božskej ríše cez Parsifala. Aby mohol Imanuel trvale pôsobiť aj mimo domova, musel v praduchovne prijať hutnejší obal čiže nové telo, ktoré z neho urobilo navonok novú osobnosť - Parsifala. S Imanuelom je spojený bezbytostným jadrom, čo znamená, že Imanuel a Parsifal sú jedna Božia bytosť v dvoch osobách: prvá riadi - to je bezbytostný Imanuel, a druhá vykonáva - to je praduchovný Parsifal.

Imanuel v božskej ríši je priamo spojený bezbytostným jadrom s Bohom-Otcom a kedykoľvek vstupuje za ním aj do bezbytostnej ríše, čoho Parsifal v dôsledku praduchovného pôvodu nie je schopný. Bezbytostný Imanuel, podobne ako Otec a Ježiš, neprekračuje božskú ríšu. Preto Parsifal chodí za ním do božského hradu grálu, vyššie už nemôže. Tým teda, že Parsifal pôsobí stále mimo domova ako samostatná osobnosť, je vyrodenou časťou Božieho syna, Imanuela.

156  
 
Aký veľký je božský hrad grálu?  

Nemali by ste si o ňom robiť predstavu ako o pozemských hradoch. Božský hrad grálu zaberá takú obrovskú úroveň stvorenia, že je pre nás nepredstaviteľne veľký a s ničím neporovnateľný. Jeho hlavná budova sa člení na dvanásť častí, z ktorých vychádzajú ďalšie úrovne. Okrem dvadsiatich štyroch strážcov grálu žije v hrade množstvo rôznych obyvateľov - anjelov, lebo hrad tvorí hranicu medzi stvorením a Bohom. Je to najfrekventovanejšie miesto v božskej ríši, pretože je centrom rozdeľovania základnej sily, ktorá živí celé stvorenie. Odtiaľ pochádzajú všetky správy a pokyny od Boha do stvorenia. Božský hrad grálu je akoby srdcom ľudského organizmu, ktorý živí a zásobuje krvou a zároveň ho riadi aj duchovne.

157  
 
Ako ste prišli na to, že v Zjavení Jána sa v 10. kapitole pod pojmom „Božie tajomstvo” skrýva narodenie Syna
človeka - Imanuela na Zemi?  

Ja som na to neprišla. Bolo mi to vnuknuté pri písaní knihy.

158  
 
Z Nostradamových proroctiev vyplýva, že na prelome tisícročia navštívia našu Zem mimozemšťania. Viete, z ktorej civilizácie alebo hviezdy priletia?  

Našu Zem sporadicky navštevujú rozličné civilizácie, zhora aj zdola. Ide však o malé prieskumné akcie, ktoré nemajú globálny vplyv na ľudstvo.

Nostradamom oznámená vesmírna návšteva bude mať celosvetový charakter a kľúčový význam, lebo to bude „príchod Syna človeka v oblakoch”.

159  
 
Z vašej knihy som celkom dobre nepochopil rozdiel medzi pojmami „znamenie Syna človeka”   a „zjavenie sa Syna človeka v oblakoch“   . Majú naozaj dva rozdielne významy?  

Najprv si objasnime, čo je to znamenie Syna človeka . Je to žiarivý kríž, ktorý vyzerá ako zlatý, lebo ho tvorí praduchovná energia. Je symbolom univerzálnej Pravdy pochádzajúcej priamo od Boha. Toto znamenie zároveň s bielou holubicou nosí v sebe ako živý symbol Boží syn - Ježiš a aj Syn človeka - Imanuel. Pred vrcholom súdu sa na oblohe objaví znamenie od Boha, ktoré bude obrovské, viditeľné naraz na celej Zemi. Ukáže sa ako predzvesť Božej pomoci zhora na záchranu vyvolených, aby vydržali vo svojej viere v ťažkých chvíľach.

Zjavenie sa Syna človeka v oblakoch už nie je len symbolom Božej pomoci, ale jej aktom. V najkritickejšom okamihu sa vynorí na oblohe množstvo lietajúcich diskov, ktoré budú zachraňovať nové pokolenie. Celú záchrannú akciu bude riadiť na Zemi Syn človeka - jemnohmotný Parsifal, do ktorého sa znesie duch Imanuela. V prednáške „Praduchovné úrovne III” o tom Abd-ru-shin píše:

Svojho času bol Parsifal na Zemi vAbd-ru-shinovi. Avšak v hodine splnenia sám Imanuel sa potom ujme tejtopozemskej schránky Parsifalovej po jej namáhavom zjasnení. Až potom samôže postupne zniesť všetka sila do tejto schránky, aby sa na ľuďochsplnili v milosti Božie zasľúbenia!

160  
 
Ako bude vyzerať jemnohmotný Parsifal - Imanuel? Čo to vlastne znamená, že pri plnení Božích zasľúbení vojde do neho duch Imanuela?  

Aby mohol Imanuel riadiť nad jemnohmotnosťou Zeme záchrannú akciu pre vyvolených, musel zísť do hmotnosti. Len rovnorodým spôsobom môže pripravovať a organizovať pomoc, ktorú poskytnú Zemi civilizácie z vyšších hmotných a jemnohmotných planét.

Zároveň s ním zišlo aj mnoho anjelov - božských či praduchovných bytostí - bojovníkov, ktorí sú schopní sa dočasne zhmotniť na jemnohmotnej úrovni, aby mu pomáhali riadiť nadzemskú pomoc.

Jemnohmotný Parsifal bude vyzerať podobne ako vyzeral Abd-ru-shin na Zemi v mladom veku. Abd-ru-shin píše o výzore Boha na Zemi v prednáške „Syn človeka”:

Človek sa môže len veľmi ťažko vyrovnať s myšlienkou, že božské na Zemi, poslúchajúc Boží zákon, nemôže byť zovňajškom iné než samotní ľudia.

161  
 
Je to správne, že mnohí čitatelia Abd-ru-shina uznávajú knihy o živote vyšších duchov na Zemi, ktoré písali médiá, za rovnako pravdivé ako Abd-ru-shinovo dielo?

Väčšinu týchto kníh nepoznám. Pred písaním mojej prvej knihy som prečítala iba knihu „Z doznelých tisícročí” a dva životopisy, Mohamedov a Zoroastrov, ktoré sú relatívne čisté. Chcela som čítať aj iné, napr. knihu o Márii Magdaléne, ale vyslovene som cítila, že sa mi v tom zabraňuje. Vtedy som si myslela, že to robí temno. Dnes viem, že mi bránilo Svetlo. Hneď po vydaní mojej prvej knihy mi životopis Márie Magdalény priniesla jedna žena. Už počas jeho čítania som tušila, že tu obsah netečie celkom z čistého prameňa.

162  
 
Ako ste na to prišli?  

Citom. Najprv ma zarazil štýl rukopisu, ktorému chýba jednoduchosť, čistota a hlavne jasnosť. Prevláda v ňom zahmlenosť, nedostatok reality a nepodstatné detaily, ktoré prekrývajú dôležité fakty. Napriek tomu, že Mária Magdaléna v svojom poslaní voči Ježišovi zlyhala, tu vystupuje ako hrdinka. Pripisujú sa jej zásluhy, ktoré nemala.

Viem, že Boh mi túto knihu ponúkol cez onú ženu až po napísaní mojej, aby som až teraz mohla upozorniť na jej nepravdivé informácie. Keby som o nich vedela už predtým, určite by ma ovplyvnili a zneistili. Tak by som niektoré fakty prijaté zhora považovala za nepravdepodobné, a tým nehodné zverejnenia.

163  
 
Môžete prezradiť, na ktoré nepravdivé informácie nás máte upozorniť?  

Jednou z nich je správa, že Mojžiš by sa už na Zem nemal vteliť. Diktujúci chcel už vopred spochybniť jeho nové poslanie, lebo vedel, že Mojžiš sa tu naozaj inkarnuje, aby plnil úlohu ochrancu vyvoleného národa v najťažšej, krízovej dobe - vo vrchole súdu. Z Biblie vieme, že Mojžiš na Zemi telepaticky komunikoval priamo s Bohom, lebo z hľadiska jeho vysokého duchovného pôvodu to bolo možné. Tabuľky s Božími zákonmi mu však odovzdal nie samotný Boh, ale jeho posol, anjel v UFO.

Pred svojím terajším vtelením na Zem Mojžiš vedel, že účinkom temna ho bude zvedená časť jeho ľudu považovať dokonca za svojho nepriateľa a že mu tým bude sťažovať plnenie jeho úlohy. Napriek tomu ju z lásky k Bohu dobrovoľne prijal a plní ju, ako len dokáže, i keď nie tak, ako by mohol, keby mu nebolo zlyhalo tak mnoho jeho pravých pomocníkov. Veď ani Ježiš, ani Duch Pravdy práve pre podobnú príčinu nesplnili na Zemi svoje poslanie v takom rozsahu, ako sa predpokladalo.

Ďalšou nepravdivou informáciou v spomínanej knihe je veľmi pôsobivo opísané sputnanie Lucifera Abd-ru-shinom v jemnohmotnosti. Cieľom tohto napínavého opisu malo byť, aby čitateľ uveril, že Lucifer je už sputnaný. Málokto pochopil Abd-ru-shinovo vysvetlenie v Posolstve grálu, že pod sputnaním Lucifera na jemnohmotnej úrovni sa myslí jeho sputnanie slovom, a nie osobným zápasom v jemnohmotnosti. Abd-ru-shin iba duchovne sputnal Lucifera svojím dielom. Dal ľuďom poznanie, ako sa pred ním brániť zatiaľ, kým nastane očista čiže jeho osobný boj s ním.

Týmto klamom, že Lucifer je už definitívne zneškodnený, chce temno dosiahnuť, aby ľudia už neverili v blížiacu sa veľkú očistu, aby sa na ňu nepripravovali a aby považovali príchod Imanuela za zbytočný. Temní vyvolávajú v Abd-ru-shinovom Hnutí grálu predstavu, že už žijeme na začiatku tisícročnej ríše, za pôsobenia Imanuela zhora. Niet sa potom čo čudovať, že sa im zdá nelogické, keď oznamujem, že Imanuel sa inkarnuje na Zem. Abd-ru-shin v prednáške „Tajomstvo Lucifera” píše o jeho pôsobení na Zemi, ako aj o tom, že jeho spútanie bude mať niekoľko fáz:

Lucifer by bol bezmocný, keby sa ľudstvo namáhalo spoznávať Stvoriteľove prazákony a dodržiavať ich. Lucifer, keďže žije ako duch mimo hmotnosti, je odkázaný pri uplatňovaní svojho vplyvu na Zemi len na pomocné zástupy, pozostávajúce z ľudských duchov, padlých pri pokušení (temní ľudia a nevtelení duchovia) . Ľudia však svojím spôsobom života stále viac a viac podporujú jeho nesprávny princíp, a preto budú musieť z väčšej časti zahynúť (v súdoch) .  

O boji Syna človeka s Luciferom ďalej píše:

Luciferov pôvod podmieňuje, že sa k nemu môže osobne priblížiť a proti nemu vystúpiť len ten, kto je rovnakého alebo vyššieho pôvodu. Musí to byť Boží vyslanec, spoliehajúci sa na zdroj všetkej sily, na samého Boha Otca. Táto úloha je pridelená ohlásenému Synovi človeka. Je to osobný boj zoči-voči, nielen symbolický. Je to splnenie zasľúbenia v „Parsifalovi” (časť tohto boja sa odohrá v čase, keď príde „Syn človeka v oblakoch“) .

Sputnanie Lucifera dovŕši až bezbytostný Imanuel v dospelom veku pred tisícročnou ríšou, keď bude na Zemi inkarnovaný aj Lucifer, ako to odhaľuje Zjavenie Jána aj Posolstvo grálu v prednáške „Vývoj stvorenia”:

Keď Lucifer, pochádzajúci z božskej ríše, sklamal vo svojom pôsobení, musí byť k nemu vyslaný niekto silnejší, kto ho spúta, a tým pomôže stvoreniu. Preto k tomu určený Syn človeka príde z bezbytostnej ríše.

Lucifer je na Zemi preto taký silný, lebo spolu s padlými anjelmi sa inkarnujú v hmote už tisícročia a naučili sa ju aj magicky ovládať. Okrem toho má Antikrist znásobenú silu aj z toho, že väčšina ľudí a duchov mu vedome alebo nevedome podlieha. Posilňujú Antikrista, lebo tým sa stali jeho energetickými dobíjačmi.

164  

Keď je to všetko také jasné, prečo takmer nikto z členov Hnutia grálu neverí v Imanuelov príchod?
 

Abd-ru-shin túto správu o jeho opätovnom príchode, ako aj mnohé iné zasľúbenia zámerne zašifroval do textu, ktorý priamo s týmito udalosťami nesúvisel. Bola to ochrana pred temnom. Pravda mala vyjsť najavo až tesne pred jej uskutočnením. Keby bolo bývalo v Posolstve jasne naznačené, kedy a akým spôsobom príde Syn človeka, ľudia by ho túžobne očakávali a ľahko by prijali aj nepravého, vyslaného temnom. To sa napokon i napriek varovaniu predsa stalo.
V roku 1990 napísal temný Imanuel, pôsobiaci v Čechách, svoje vlastné „Posolstvo grálu”, ktoré vyšlo knižne aj na Slovensku s takýmto textom na obálke:

Parsifal Imanuel   - Syn člověka  

Mesiášovo živé slovo o všenápravě světa

Poselství grálu

Najdůležitější kniha tisíciletí

© Ján Dietrich Dvorský 1993.

Kniha je písaná veľmi inteligentne, pútavo a je prispôsobená súčasným aktuálnym otázkam a pomerom. Avšak duchovne prebudený čitateľ v nej nájde temné škvrny - príliš rozumový prístup, neprehľadnosť a vyzdvihovanie vlastnej osoby na úkor Abd-ru-shina, ktorého označuje dokonca za svojho zvestovateľa. Ak je v spomínanej knihe niečo jasné a pravdivé, tak si to autor vypožičal z Abd-ru-shinovho Posolstva.

Tým, ktorí uverili jeho Posolstvu, hoci bolo k dispozícii aj pravé, sa autor odmenil spôsobom, ktorý prezrádza jeho pravý pôvod: vyzbieral od nich peniaze na plnenie svojho poslania a ušiel s nimi za hranice. Odvtedy sa neobjavili ani peniaze, ani on.

Nemecký autor H. Vollman v roku 1991 varoval členov Hnutia grálu pred príchodom nepravého Imanuela vo forme krátkeho Životopisu Abd-ru-shina, Márie a Irmingard. Toto varovanie pred falošným Imanuelom a jeho falošným Posolstvom znie takto:

Imanuel už nepríde na Zem v pozemskom tele, lebo zlyhaním jeho pomocníkov, keď žil na Zemi ako Abd-ru-shin, bola jeho obeť márna a úlohy nedostatočne splnené. Preto svoje posledné a konečné slovo zanechal ľuďom iba v Posolstve grálu a ďalšie nové nie je!

Tento text diktoval autorovi životopisu sám Imanuel. No aby nezmaril poslanie Svanhildy, ktorá sa v tom čase začala pripravovať na plnenie svojej úlohy na Zemi, aby zvestovala jeho príchod, vyvrátil túto lesť na str. 99 v spomínanej knihe citátom z Posolstva grálu, z prednášky „Vývoj stvorenia”:

Raz má nastať na Zemi odlesk skutočného raja, a to na začiatku tisícročnej ríše za pôsobenia Syna človeka.  

ňTak táto brožúra splnila dva ciele - varovala pred nepravým Imanuelom a zároveň oznámila, že na Zemi bude na začiatku tisícročnej ríše pôsobiť pravý Syn človeka, Imanuel.

Keby sa v citáte spomínaný odlesk raja dal na Zemi uskutočniť bez Imanuelovej pozemskej pomoci, iba pôsobením zhora, ako si to mnohí vysvetľujú, Imanuel by predsa už dávno tak robil a nemusel by sa na Zem vteliť. Prečo by však mal pomáhať duchovne zhora len na začiatku tisícročnej ríše, a nie počas celého jej trvania? Preto citát jasne naznačuje, že odlesk raja na Zemi sa uskutoční za Imanuelovho pozemského života, teda len na začiatku tisícročnej ríše.

Potom, aj keď bude ešte trvať kráľovstvo tisícročnej ríše, prevezmú vládu vyšší duchovia a neskôr len ľudia. Ich vláda už nebude taká dokonalá ako Imanuelova, preto Abd-ru-shin píše, že odlesk raja na Zemi bude len na začiatku tisícročnej ríše, teda za jeho života.

Pod jeho osobným vplyvom a učením sa tí najčistejší zdokonalia do takej miery, že po smrti odídu do večnosti, do duchovnej ríše. To je vlastne ďalší z cieľov Imanuelovho dlhodobého pozemského pobytu - pripraviť a odviesť hotových, zrelých duchov do raja.


165  
 
Imanuela nazývate Alfou a Omegou, ale ja som počul, že toto označenie patrí Ježišovi.  

Temným nestačí, že z Ježiša urobili Syna človeka a Imanuela, ešte mu pridali aj meno Alfa a Omega. Viem, že niektorí Ježišovi prívrženci si myslia, že uprednostňujem Imanuela, keď uberám mená a úlohy Ježišovi. Mojím poslaním však nie je vyzdvihovať jedného na úkor druhého, veď obaja sú vlastne jedným a tým istým Bohom. Ja ich oddeľujem iba preto, aby zlákaní veriaci pochopili, že ten, čo tieto zámeny robí, nechce, aby chápali ich pravý duchovný význam, aby boli odrezaní od Božej pomoci. Tento zastierací manéver má už takú silu, že keď ho odkrývam, pôsobím pred zvedenými veriacimi ako ničiteľka ich viery v Boha. Nechápu, že prijatím týchto zámien pomáhajú vláde temna, i keď oni sami sú morálne a duchovne čistí.

Zopakujem, prečo meno Alfa a Omega patrí Imanuelovi. Keď Stvoriteľ vyslovil slová „Nech je svetlo!”, stali sa okamžite činom, lebo jeho slovo sa vo vyšších svetoch ihneď premení na čin. Pri tomto deji sa okamžite za pomoci Prakráľovnej sformoval v praduchovnej ríši Parsifal, preto sa nazýva Prakráľovniným synom. Slabšia časť božskej zrazeniny sa pod vplyvom jeho bezbytostného vyžarovania posilnila, a tak sa mohla stať postupne vedomou a sformovať sa. Preto je Parsifal-Imanuel pôvodcom praduchov a duchov, ktorí žijú až za božskou ríšou, odkiaľ on pôsobí. V božskej ríši duchovia nežijú, iba božské bytosti.

Bez Parsifala, teda za božskou ríšou pôsobiaceho Imanuela, by nemohli vzniknúť ďalšie svety stvorenia. Chýbalo by im totiž jeho svetlo, vďaka ktorému sa oživili. On ako sprostredkovateľ vyžarovania bezbytostného Ducha sa stará o to, aby prúdilo od Boha stále bez prerušenia, inak by duchovné svety čoskoro zanikli. Preto tam Parsifal ostal natrvalo, aby sa žiarenie Svetla jeho občasným odchodom neprerušilo. Vyžarovanie, ktoré je v božskom a praduchovnom hrade grálu hmatateľné a viditeľné, uchovávajú a rozdeľujú v gráli rytieri - strážcovia grálu. Pretože žiara je akoby jeho aura, teda súčasť jeho tela, nesmie sa strácať, ale musí sa vracať zo všetkých úrovní späť k nemu.

Tak sa stal Imanuel-Parsifal začiatkom, teda pôvodcom ducha - človeka a jeho svetov a bol by aj koncom, keby ho Otec z tejto pozície v praduchovne odvolal. Z toho dôvodu sa Imanuel aj Parsifal čiže Syn človeka označuje menom Alfa a Omega – začiatok a koniec. Nikto iný ho v tejto dvojúlohe nemôže nahradiť.
Ježiš má úplne iné úlohy v Božskej ríší. No v čase, keď vznikli duchovné svety, Ježiš ako samostatná božská osobnosť ešte neexistoval. Preto sa ani nemôže označovať týmto menom.

166  
 
Prečo Ježiša, hoci vznikol ako neskoršia časť Božej trojice, pozná na Zemi každý, dokonca aj materialista, ale Imanuela, respektíve Abdu-ru-shina, len málokto?  

Nezabúdajte, že od Abd-ru-shinovej smrti uplynulo len vyše päťdesiat rokov, kým od Ježišovej smrti takmer dvetisíc rokov. Za toto dlhé obdobie sa každý na Zemi inkarnoval niekoľkokrát, preto mal možnosť spoznať Ježiša a jeho duchovný vplyv v rôznych oblastiach života. Okrem toho temno sa ustavične snaží upozorňovať na Ježiša a zamieňa ho s Imanuelom, teda Synom človeka, lebo vie, že Ježiš už na Zem nepríde. Táto lesť napomáha odmietať pravého Syna človeka.

167  

Ježiš aj Abd-ru-shin často hovorili, že „tí, čo nemajú pochopiť, nepochopia”. Kto patrí medzi nich?
 

Mysleli tým nenapraviteľných padlých anjelov a všetkých tých ľudí, ktorí pod vplyvom temna napáchali vo viacerých životoch škody, ktoré už do súdu nestihli odčiniť.

Týmto vinníkom odrezali bytostní nitky, ktoré ich spájali s vyššími bytostnými a duchovnými pomocami. Bez nich ľudia nedokážu duchovnú Pravdu správne pochopiť a prijať. V tom je Božia spravodlivosť, ktorá odmeňuje alebo trestá každého podľa jeho skutkov.

168  

Prečo sa hovorí o Ježišovi, že spútal Lucifera, keď touto úlohou poveril Stvoriteľ iba Imanuela?
 

Spútanie Lucifera má takisto ako súd viacero štádií, lebo je to dlhodobý proces. Je to vlastne osobný boj medzi Bohom a Luciferom, ktorý sa pred ním skrýva v hmotnosti a pod ňou. Dôvodom na jeho spútanie je, že ničí ľudských duchov, a tým dostáva planéty a ľudí do predčasného rozkladu. Nájsť ho osobne je asi také ťažké, ako nájsť muchu v paneláku. Aby táto nebezpečná mucha, aj s ostatnými z jej druhu, neotravovala jeho obyvateľov, musia byť poučení o ich existencii, škodlivosti aj o tom, ako sa majú pred nimi chrániť.

Proroci varovali ľudí pred temnom. Keďže ich nebrali vážne a naďalej sa ním nechali obťažovať ako nebezpečným hmyzom, vyslal im Boh na pomoc svojho syna Ježiša v čase, keď už muchy začali v paneláku vládnuť a všetko pustošiť. Ježiš priniesol ľuďom svojím učením obranu proti temnu, a tým Lucifera sputnal prvý raz.

Po prvom spútaní Lucifera pokračoval v jeho diele Parsifal - Abd-ru-shin napísaním „Posolstva grálu”. V dnešnej dobe musel nanovo spútať Lucifera Imanuel „Novým evanjeliom”, lebo väčšina ľudí pre svoju ľahostajnosť a pohodlnosť sa znova dostala do područia temna. O ďalších formách zneškodnenia vládcu temnôt sa dozvieme, až keď sa uskutočnia.

169
 
Prečo sa vlastne človek nazýva ľudský duch?  

Pravá podstata človeka je predsa duchovná. Jeho večný duch pochádza z ochladeného vyžarovania Boha, z duchovnej zrazeniny. Tá však nebola schopná sa v božskej ríši sformovať, preto musela byť odvedená ďalej. Duch svätý, Imanuel, ju svojím vyžarovaním oživil, a tak sa stali nevedomé duchovné zárodky živými osobnosťami s vlastnou slobodnou vôľou.

170  
 
Objaví sa aj pri Imanuelovom narodení hviezda, ako to bolo pri Ježišovom?  

Áno, Abd-ru-shin o tom píše v prednáške „Hviezda Betlehemská” takto (skrátené):

Svetlo má teraz zažiariť tu na Zemi, ako to malo byť už kedysi, keď hviezda zasľúbenia zasvietila nad jednou maštaľou v Betleheme. Teraz sa uzatvára kruh, ktorého začiatok je vo svätej noci v Betleheme. A toto uzavretie kruhu musí vyvrátiť všetko nesprávne, aby zvíťazila Pravda.  

Teraz, pri opätovnom návrate hviezdy, majú byť Božou milosťou napravené všetky omyly a chyby tých, ktorí vtedy sťažovali Kristovi cestu. Pri uzatváraní kruhu majú dôjsť k poznaniu, aby napravili, čo pochybili, alebo zanedbali. V tomto chcení po náprave im kynie zo žiarivej hviezdy spása. Potom oslobodení môžu jasavo ďakovať tomu, ktorý v múdrosti a dobrote vytvoril zákony, na ktorých sa ľudia musia súdiť, ale tiež oslobodzovať. (Všetci tí, čo v dobe Ježiša a aj teraz popierali Boha, majú poslednú príležitosť spoznať ho a prijať, i keď teraz v osobe Imanuela, aby sa podľa večných zákonov očistili od karmických vín.)

Nadišiel čas, keď sa zo stvorenia zmetie všetko nezdravé, čo vynašiel ľudský mozog, aby to už ďalej neprekážalo osvieteniu.  

171  
 
Už viete, kedy sa vám narodí Imanuel?  

Bude to tesne pred vrcholom súdu, resp. Veľkej očisty. Jej presný dátum nepozná nikto, ani vládca temna, ani jeho zjavenia a médiá, hoci tvrdia opak. Jej približný čas zaujímavo vyjadrili súčasní indiánski proroci:

Keď Malá sestra prehovorí a Veľký brat jej odpovie, nastane Veľká očista.

Malá sestra už začala hovoriť Novým evanjeliom. Veľký brat jej odpovie, keď sa vtelí na Zem.

V prednáške „Ja som vzkriesenie” píše Abd-ru-shin toto:

So zakotvením Svetla, príchodom Božieho vyslanca, zosilnie sila Svetla bez pričinenia ľudských duchov natoľko, že nastane očista. Táto povznesie tým omilostenú časť hmotnosti ešte v poslednej chvíli do svetlejších výšin, takže minie nálevku rozkladu a môže zostať zachovaná.




VII

172  
 
Poznám ľudí, ktorí považujú Posolstvo grálu za najlepšie Božie posolstvo na Zemi, je pre nich naozaj Novou bibliou. Vašu knihu však nechcú čítať. Neveria, že by ste mali byť pokračovateľkou Abd-ru-shinovho poslania, lebo ho považujú už za ukončené.  

Títo ľudia si myslia, že keď Abd-ru-shin zomrel, ďaľšie udalosti sa budú na Zemi odohrávať samy od seba.

Duchovná výška týchto ctiteľov Posolstva grálu je podobná ako u tých veriacich, ktorí vraj uznávajú len Bibliu. V oboch prípadoch ide o dogmatikov, a nie o skutočne chápajúcich. Dogmatik sa bráni všetkému novému, nedá sa presvedčiť žiadnymi argumentami, lebo nové poznatky nedokáže sám precítiť a zhodnotiť. Verí iba autoritám zo strachu, že by sa mohol dať zviesť. Preto ma títo ľudia neprijmú, kým sa nestanem všeobecne uznávanou. Potrebujú niekoho iného, aby im ukázal, čo je pravé a čo nepravé, lebo sami to nedokážu spoznať a rozlíšiť. Neuvedomujú si, že odmietaním mojej knihy a mňa urážajú Boha, Ježiša alebo Abd-ru-shina presne tak, ako ich kedysi odmietali počas ich pôsobenia na Zemi.

Pripomeňme si Abd-ru-shinov odkaz o splnení Božích zasľúbení, ktorých pokračovateľkou je Svanhilda. Vieme už, že jeho proroctvá sú podávané len symbolicky, preto sa dajú ľahšie pochopiť až teraz, tesne pred ich splnením, a iba vďaka Imanuelovej duchovnej pomoci. V závere prednášky „Praduchovné úrovne VI” Abd-ru-shin píše:

. .. v čase posvätných splnení, keď na Zemi pôsobia Ruža aj Ľalia, je na spojenie potrebná ešte aj Labutia panna z Labutieho ostrova v pripravenom pozemskom tele, aby v zachvievaní neostala medzera.  

Z textu vyplýva, že za života Abd-ru-shina žili na Zemi Ruža a Ľalia - teda Mária a Irmingard. Ruža bola jeho ženou, Ľalia zas dcérou, ale Labutia panna ešte vtelená nebola. Preto píše, že na splnenie Božích zasľúbení je potrebná ešte Labutia panna v pripravenom pozemskom tele , teda že sa ešte len na Zemi vtelí v budúcnosti. Že ide o Svanhildu , naznačil Abd-ru-shin dvojako, hoci skryto:

1. Text tohto zasľúbenia sa nachádza hneď za opisom Labutieho ostrova, kde spomína jeho vedúcu osobnosť - Svanhildu. Nikde inde vo svojom diele Svanhildu nespomína, len na tomto mieste.

2. Najvyššie osobnosti z Ostrova ruží a Ostrova ľalií nenazýva ich menami, ale len ako Ružu a Ľaliu, no s veľkými písmenami, aby čitateľ vedel, že nemá na mysli jednu z bežných obyvateliek spomínaných ostrovov. Tým istým spôsobom, veľkým písmenom, označuje aj Labutiu pannu. Jej vyššiu osobnosť teda odkrýva rovnakým kľúčom.

173  
 
Počul som, že Svanhilda žila v Rakúsku ešte počas Abd-ru-shinovho života a že žije ešte aj teraz vo veľmi pokročilom veku. Prečo si teda myslíte, že Svanhilda ste vy?  

Abd-ru-shin nezanechal jediné slovo o tom, že v Rakúsku žijúca labutia panna je vedúcou osobnosťou Labutieho ostrova, Svanhildou. Okrem toho jej totožnosť ako Svanhildy vyvracia aj fakt, ktorý som práve vysvetlila: v čase života
Abd-ru-shina Labutia panna - Svanhilda na Zemi ešte nežila, lebo sa jej inkarnácia len pripravovala.

Keďže v praduchovnom svete tvoria Ruža a Ľalia s Labuťou pannou trigón - trojuholník, vtelila sa jedna z labutích panien spolu s nimi, aby sa vo svojom poslaní aj na Zemi dokonale dopĺňali. Nebola to však Svanhilda, lebo tá sa pripravovala na vtelenie neskôr. Inkarnovala sa deväť rokov po Abd-ru-shinovej smrti.

Podľa Zjavenia Jána má okrem materskej úlohy bojovať aj s Luciferom a vychovať duchovné potomstvo. To predsa nemohla, z hľadiska duchovného pôvodu, dokázať jedna z vyvinutých praduchovných labutích panien, ale iba ich vedúca osobnosť, ktorá má vyšší pôvod než Lucifer (neskôr vysvetlím - pozn.). Keby tieto úlohy a kvality mala spomínaná labutia panna v Rakúsku, Imanuel by ju vyzval na plnenie spomínaných úloh, ako to urobil u mňa.

Je priam komické tvrdenie jej ctiteľov, že ona si plní na Zemi poslanie, lebo tu vraj spája vyžarovanie z ostrovov ruží a ľalií do nového, komplexného. Keď som sa jedného z nich opýtala, či ju pri tejto činnosti aj videl, odvetil, že to asi robí na jemnohmotnej úrovni. Ale veď túto prácu vykonávajú na Zemi bytostní! Labutia panna sa predsa preto vtelila na Zem, aby plnila pozemské úlohy, ktoré nemôže plniť zhora. Aby bola jej pomoc Ruži a Ľalii na Zemi rovnorodá, musela sa aj ona vteliť na Zem a pomáhať im pozemským spôsobom. Podobne keď žili na Zemi Ježiš aj Abd-ru-shin, nebolo ich poslaním vysielať na ľudí lásku a vôľu, to sa deje samočinne podľa zákonov na duchovnej úrovni. Mali ľudí pozemsky učiť a vychovávať, aby im ich učenie bolo rovnorodé - zrozumiteľné a blízke.

174  
 
Viete dokázať ešte inak, že ste pokračovateľkou Abd-ru-shinovho poslania?  

Kto rozumie mojim knihám, vidí dôkazy. Kto im nerozumie, tomu by nestačili žiadne ďalšie argumenty.  

175  
 
Prečo musíte sama plniť toľko úloh - vychovať duchovné potomstvo, písať knihy, viesť vydavateľstvo, bojovať s temnom aj porodiť Imanuela? Nemohol niektoré úlohy vykonať aj niekto iný?  

Pôvodne som mala iba písať knihy. Ich vydanie, spoluprácu so zahraničím a ostatné organizačné práce mali robiť moji pracovníci a pomocníci. Keďže dostatočne nedôverovali môjmu poslaniu a mojej práci, ľahko podľahli temným vplyvom, ktoré ich odo mňa odrádzali, a tak ich práca ostala na mojich pleciach. Nechtiac som teda plnila aj duchovnú, aj pozemskú časť poslania. Temno ma nepripravilo len o spolupracovníkov a pomocníkov, ale aj o priateľov, o finančné prostriedky, skrátka o všetko, len aby som nebola schopná plniť svoju úlohu. Pred písaním knihy som ostala takpovediac nahá. Neostalo mi nič, okrem dôvery v Božiu pomoc.

Iba láska a oddanosť mojich detí a citeľná podpora Boha mi pomohli udržať vydavateľstvo, i keď na vratkých nohách. Bolo mi totiž vnuknuté, že túto moju knihu by nikto iný nevydal. To sa po jej napísaní aj potvrdilo.

Až keď bola knižka hotová, našlo sa pár verných pomocníkov. Cítili sa ňou oslovení a sami sa prihlásili. Niektorí, keď pocítili na sebe znásobený vplyv temna, zapochybovali o pravosti môjho poslania a cúvli. No tí najvernejší a najčistejší ostali.

176  
 
Chcel by som vedieť, či aj na vás, hoci ste v priamom spojení s Imanuelom, ešte pôsobí temno.  

Nezabúdajte, že Zem a my s ňou sa nachádzame v cudzom prostredí, teda v oblasti rozkladajúcich sa planét, kde vládnu domáci, temní. Nečudujte sa, že najviac napádajú tých, ktorí sa nechcú poddať ich vláde a dokonca ju chcú zboriť. Väčšina ľudí podlieha ich vplyvu, aj keď o tom nevie. Tým nechtiac marí mnoho svetlých pomocí, ktoré majú ľudí od temna oslobodiť. Z toho dôvodu je plnenie poslania na Zemi ťažké. Preto sa museli v tejto výnimočnej dobe obratu svetov, keď zahynie staré pokolenie a nové sa zachráni, vteliť na Zem aj tí najvyšší duchovia a bytosti. Už len oni dokážu prekonať silný odpor temna, ako aj nedôveru a nepochopenie zo strany odvedených svetlých ľudí.

Vyššia duchovná podstata chráni človeka pred temnom len do určitej miery, nie úplne, pokiaľ sa pohybujeme v jeho prostredí. Jedine pomoc viacerých vyšších duchov a pomocníkov by pred ním vytvorila silnú ochranu. Lenže doteraz sa títo pomocníci dali od svojho vodcu vždy odlákať, a tak temno víťazilo nad Svetlom.

Ježiš, Duch Pravdy, proroci, neúnavní vedeckí bádatelia, praví umelci a iní velikáni svojím životom na Zemi potvrdzujú, že svoje poslanie plnili za podpriemerných podmienok. Lež nie preto, že to tak Boh naplánoval, ale preto, že ich podporovatelia a ochranci zanedbali svoju úlohu. Ľudia spájajú poslanie s chudobou neprávom. Myslia si, že majú ísť ruka v ruke. Keby včas spoznali svojich pravých vodcov a nezištne im pomáhali, vodcovia by dokázali viac a nerobili by pod vplyvom oslabenia zbytočné chyby. Lenže ľudia ich opustili a potom im dokonca vyčítali, že sú neschopní a nedokonalí.

Ježišovo aj Abd-ru-shinovo poslanie by malo ďalekosiahlejší účinok, keby ho mohli plniť len v duchovnej oblasti. V hmotnom svete sa totiž nevedeli orientovať tak dobre ako ľudskí duchovia, preto mnohí z pomocníkov mali byť okrem vyšších duchov aj z radov ľudských duchov. Stoja na Zemi pevnejšie ako tí, čo tu prežili len pár životov.

177  
 
Na Zemi ste boli viackrát. Mali ste už nejaké poslanie aj v iných životoch?  

Na súčasné poslanie som sa pripravovala päť životov, aby som lepšie spoznala ľudí na Zemi a temné vplyvy.

Päťkrát som žila na Zemi neznalá svojho pôvodu a nepoznaná okolím, lebo vtedy som nemala duchovné poslanie. Dostala som ho iba v prvom živote v Atlantíde, no nemohla som ho splniť v dôsledku predčasnej smrti.

Bolo to pred zánikom Atlantídy, keď som dostala od Boha podobnú úlohu ako teraz - duchovne pripraviť atlantický národ na blížiacu sa katastrofu, potopu. Lenže moja kráľovská rodina, do ktorej som sa vtelila ako dcéra, ma dala zabiť ešte v mladosti, teda skôr, než som začala plniť svoju úlohu. Napriek tomu, že som zachránila česť rodu pred rodinnou vzburou, mysleli si moji najbližší príbuzní, že som ich zradila. Svoj omyl pochopili až po mojej smrti.

Týmto činom pripravili celý atlantický národ o duchovnú pomoc. Preto sa vtelili so mnou aj teraz, aby svoju vinu napravili tým, že mi budú pomáhať v plnení môjho terajšieho poslania. Boli na túto úlohu pred vtelením dobre duchovne pripravení, vyzbrojení rôznymi pozemskými schopnosťami. Spolu so mnou boli na jej plnenie v pravý čas duchovne aj pozemsky upozornení. No neuverili jej, lebo sa im nepáčilo, že nie sú vodcami, ale iba pomocníkmi. Dovtedy ešte nikto z nás nevedel o mojom duchovnom pôvode.

Tak si členovia mojej bývalej rodiny vymysleli vlastné poslanie v domnení, že nie Boh, ale oni si budú určovať úlohy na Zemi. Nevedeli, že tým premárnili šancu na odpykanie svojej viny, ktorá bola obrovská. Mali totiž pykať nielen za seba, ale aj za celý atlantický a teraz už aj slovenský národ, ktorý ich vinou nedostal duchovnú pomoc včas a v takej miere, ako bolo plánované. Ja som robila, čo sa dalo, ale nedokázala som nahradiť všetkých. Hoci som dostávala stále nové pomoci, boli zväčša len krátkodobé, pretože neuniesli zvýšený nápor temna.

178  
 
Aké by to bolo, keby vám nezlyhali praví pomocníci?